Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

HP a PT - III.diel

7. Bod zlomu

Preklad: Morgana

Harry Potter a Proroctvo troch

Kapitola siedma

Bod zlomu

V priebehu časov sa architektúra zámkov menila v dôsledku zlepšovania obliehacej techniky i stratégie.

Avšak, o koľko sa zámky stávali komplikovanejšími, o toľko boli drahšími, a tak si čím ďalej, tým menej lordov mohlo dovoliť pevností, ktoré z vojenského hľadiska dokázali udržať krok s dobou.

Veľkým problémom štvorcových bášt bolo...že z rohov boli nesmierne zraniteľné.

V prípade, ak boli obrancovia schopní páliť na útočníka zo strieľní alebo zhodiť niečo na nepriateľa z vyvýšenej skrýše, robili tak, no keď sa obliehateľ dostal k rohu bašty, mohol krompáčmi nerušene kopať pri základni múru; postupom času dobyvatelia takýmto spôsobom dokázali buď prebúrať samotný múr, alebo zapríčiniť, aby sa zosypal sám tým, že by sa im podarilo roh podkopať.

- Robin S. Oggins, Zámky a opevnenia, 1995 -

Nebolo žiadnym prekvapením, keď sa Ginny rozhodla, že už v Ascogu strávila dosť času. Všetkým oznámila, že sa chce vrátiť domov k rodičom a stráviť aspoň nejakú dobu aj so svojou sestrou. Bez nej sa Dracovi Malfoyovi na tomto mieste nechcelo ďalej zostávať. Tak či tak sa mienil čo najskôr vrátiť do roboty, aby si niečo privyrobil. Bol medzi pozvanými na blížiacu sa koncoaugustovú svadbu, no keďže nebol súčasťou úzkej skupiny svadobčanov, týždeň pred udalosťou sa u Spinnetovcov nebude môcť zdržiavať. Mal v pláne premiestniť sa do Šikmej uličky s tým, že ho pred Deravým kotlíkom Figgová vyzdvihne (keďže boli na jej dom uvalené protipremiestňovacie zaklínadlá, nemohol pricestovať priamo tam, a navyše sa v celej dedine ani takého bezpečného premiestňovacieho bodu nenašlo).

Katie sa taktiež vracala do rodičovského domu. Harry mal ohľadne jej nápadu šoférovať celú cestu sama isté pripomienky a obavy (mohla sa jednoducho premiestniť, no  Sam i tak potreboval svoje auto vrátiť naspäť). Na druhú stranu, myšlienka na spoločnú jazdu Katie a Draca, samotných, celú tú cestu späť k pani Figgovej, by nebudila veľmi dobrý dojem vzhľadom na hádku, ktorá sa len prednedávnom odohrala medzi Ginny a Katie.


„Ja s tebou pôjdem,“ navrhol Harry pri raňajkách nasledujúce ráno. On a Katie sedeli spolu so Siriusom na jednom konci dlhého stola, jeho synovci a netere na druhom. Ostatní sa už najesť stihli. „Síce ti so šoférovaním moc nepomôžem, ale aspoň nepocestuješ sama. Naspäť môžem použiť tvoj krb a vrátiť sa  do Ascogu hop- šup práškom[i].“

Sirius im doslova prízvukoval, aby sa nezabudli hlásiť čo najčastejšie (pani Weasleyová mu už medzitým stihla poslať Hedvigu naspäť, takže si ju teraz mohli zobrať so sebou). Tak isto im dal mapu čarodejníckej Británie, ktorá zahrňovala kúzlo na odhalenie čarodejníckych obydlí vo väčších mestách, cez ktoré budú prechádzať, a rady čarodejníckych hostincov s možnosťou slušného ubytovania. „Priebežne mi dávajte vedieť, kde práve ste; mohol by som sa k vám primiestniť a na kúsok cesty s vami pobudnúť. Viem, že čoskoro začneš so svojím aurorským tréningom,“ obrátil sa na Katie, „ale cítil by som sa lepšie, kebyže Harry pocestuje s troma dospelými ľuďmi, nie jedným.“

Harry sa nahneval. „Ja už som tiež plnoletý, nezabúdaj. Navyše Lupin - Remus - ťa môže presvedčiť o vysokej úrovni mojich vedomostí z temnej mágie.“

Sirius prikývol. „Ja viem, Harry, zvládaš to pôsobivo. Len sa chcem uistiť, že si zrazu nezačneš priveľmi domýšľať, v poriadku?“ Sirius si sťažka povzdychol a Harry sa v momente zahanbil, že sa správal ku krstnému tak nedotklivo; Severusovi Snapeovi by sa neodvážil oponovať, keby navrhol niečo podobné. Bolo to preto, že vo svojom predošlom živote bol práve on jeho otcovským vzorom po dobu viac ako desiatich rokov, a s inštinktmi, ktoré sa zvyčajne ukázali ako trefné. Sirius si ešte nezvykol na svoje nové postavenie sťaby náhradného otca, čo často ukazovala jeho neistota.

Katie sa zamračila. „To je síce pravda, môžeš sa premiestňovať, ale - bol si v Azkabane...“ 

Sirius na ňu prekvapene pozrel. „Zbavili ma viny, pamätáš? Prečo by som sa teda nemohol premiestňovať?“

Katie sa previnilo pozrela na Harryho, a ten Siriusovi okamžite odpovedal: „Vieš, no pretože to bývalým azkabanským väzňom nie je dovolené,“ otočil sa na Katie, „Nenapadlo ma, že by to platilo aj  pre Siriusa, keďže ho zbavili viny.“

Sirius pokrútil hlavou. „Neexistuje žiadny taký zákaz, ktorý by bývalým väzňom z Azkabanu nedovoľoval premiestňovať sa,“ povedal pokojne a pobavene sa zahľadel na Katie. Tá zomkla pery do tenkej čiary a zadívala sa na stôl.

„Ja viem,“ vyriekla. Pohľad sa jej opäť zdvihol k Harrymu. „Klamala som, Harry. Prepáč.“

Harry sa zatváril zmätene. „Prečo by si o niečom takomto nehovorila pravdu? Takže tvojmu otcovi je dovolené premiestňovať sa...“

„Nuž...“ ako začala, hlas sa jej triasol.

„...je to preto, že nikdy nedostal licenciu?“ dokončil za ňu Harry.

Sirius opäť pokrútil hlavou. „Každý auror musí prejsť premiestňovacou skúškou. Vieš si predstaviť takého, ktorý by to nevedel?“ Harry sa nad tým nikdy nezamýšľal; stále mu nešla do hlavy myšlienka, že by taký mierumilovný človek ako bol Sam, robil niekedy aurora.

„Vieš,“ povedala Katie na začiatok, poobzerala sa naokolo, a potom svoje tiché slová adresovala len a výlučne im dvom. Mercy s bratmi sedela na druhom konci jedálenského stola a všetci traja pokojne jedli svoje raňajky. „Ne-nezostalo veľa vecí, ktoré otec dokáže spraviť pomocou mágie. Ani trošičku. Dementori - oni z neho všetky jeho schopnosti vysali. Myslím tým všetku jeho mágiu. Teda... skoro všetku.“

Harry si spomínal, že mu Sirius v Škriekajúcej búde na konci tretieho ročníka povedal, že dôvodom toho, že si dokázal udržať svoje schopnosti bolo, že sa dementorom nepodarilo dohnať ho k šialenstvu; keď sa premenil na psa, jeho emócie sa im nejavili ako ľudské. A navyše, jedinou vecou, na ktorú myslel bolo, že bol nevinný. Keďže to nebola šťastná myšlienka v pravom slova zmysle, nemohli ju z neho vysať. Potom sa však zamračil, keď si spomenul na prednášku, ktorú mal on a neskôr aj Hermiona od pani Figgovej, na tému čarodejníckych predpokladov. „Si si istá? Je možné, že mu stále zostali predpoklady pre čarovanie. Možno sa mu len... len pohrali s mysľou tak, že si už neverí.“ S tým prišla myšlienka na Rodneyho Jeffriesa. „Jasné! Takto to musí byť!“ zvolal zrazu. „Všetko, čo Sam potrebuje urobiť, je nájsť Rodneyho Jeffriesa! Teta bola celý svoj doterajší život muklom a on ju dokázal presvedčiť, aby si verila natoľko, že sa jej nakoniec podarilo zaktivizovať svoje magické predpoklady - no a teraz  je z nej čarodejnica! Alebo aspoň ja si myslím, že je. Som si istý, že by Jeffries tvojmu otcovi dokázal pomôcť!“

Sirius nesúhlasil. „Nikto ani netuší, kde sa Jeffries nachádza, Harry. A aj keby sme to vedeli...je hľadaný nielen čarodejníckymi, ale aj mukelskými úradmi. Nemyslím si, že by si Ministerstvo mágie prialo, aby sa potuloval po svete a v týchto pohnutých časoch vytváral ešte viac ľudí s čarodejnými schopnosťami.“

„Sam už čarodejníkom predsa je!“ zdôraznil Harry.

„Ani nie,“ povedala ticho Katie. „Už viac nie. To preto začal hneď po prepustení pracovať pre Aberfortha; už viac nemôže žiť tradične po čarodejnícky. Dementori...“

Všetci stíchli.

Potom Harrymu zišla na um hrôzostrašná myšlienka. Ak boli dementori schopní za čas, kedy bol človek s nimi zavretý v Azkabane, zmeniť jeho myslenie a schopnosti takýmto spôsobom, čo potom s ľuďmi ako jeho teta Petúnia? Bolo by schopné Ministerstvo...alebo Voldemort...využiť ich silu na vytrhnutie magických schopností z ľudí? Dlho sa strachoval, že sa Ministerstvo nejakým spôsobom pokúsi premeniť nových čarodejníkov a čarodejnice späť na muklov, a Voldemort to potom po nich zopakuje tým istým spôsobom aj na u muklov narodených čarodejníkoch alebo na akomkoľvek inom človeku, ktorý sa mu nebude pozdávať. Takže teraz, keď mal všetky tieto informácie pohromade vo svojej hlave, uvedomil si, že možno vôbec nie je potrebné použiť nejakú novú techniku... stačí len nájsť spôsob, ako proces urýchliť. Po celý čas to Ministerstvo využívalo s tým, že dementori – okrem toho Harryho tretieho roku na Rokforte – boli v Azkabane izolovaní tak, aby im nebol zvyšok populácie – čarodejníckej i nečarodejníckej – vydaný napospas. Teraz už Harry lepšie chápal, prečo tomu tak bolo.

Znova sa poobzeral po miestnosti; decká už dojedli, a tak teraz povinne ukladali svoje taniere do drezu. Mercy k nim zrazu otočila hlavu a zadívala sa na nich tými svojimi zvláštnymi svetlými očami, jedným zo svojich znepokojujúcich, do duše vidiacich pohľadov. Harry sa mimovoľne striasol.

Zamyslel sa, či bola táto miestnosť naozaj bez akýchkoľvek očidiel[ii]. Akosi nikdy nebol ten správny čas na vyťahovanie svojho strachu z dementorov a mlčanie aj tak bolo tým najlepším opatrením - len pre prípad. Už vedel, že sa Dumbledore obával, že by sa mohli stať Voldemortovými nasledovníkmi. Pamätal si, ako sa schovával v rohu svojej cely v Azkabne...

„Predsa,“ pokračovala v rozhovore Katie, „keď si bol v Azkabane ty, bolo to dokonca na dlhší čas ako otec! A navyše nebol uväznený sám - navôkol bolo dosť myslí, na ktorých sa mohli dementori priživiť. Prečo si teda nebol ovplyvnený práve tak, ako môj otec?“

„To preto, že som animágus,“ vysvetlil jednoducho Sirius. „Áno, mal som síce pred svojou celou dvoch neodbytne krúžiacich dementorov - a oni mi každý raz, keď som sa zmenil späť do ľudskej podoby, dali plnou silou pocítiť, akým nešťastným a úbohým tvorom som - ale keď som sa premenil na zviera, nemohli sa mi tak celkom dostať do mysle. Necítili ju ako ľudskú, žiadne z mojich emócii vtedy neboli podobné tým ľudským. Technicky vzaté, naozaj neboli. Takýmto spôsobom som sa nakoniec aj dostal von.“

Harry si živo predstavil, ako prechádza popri dementoroch vo svojej podobe gryfa, skáče z mŕtvych skál s rozprestretými krídlami a v diaľave pred sebou vidí pobrežie Škótska... Náhle mu niečo napadlo. „Červochvost! On je tiež animágom! Povedal si aurorom, ako sa ti podarilo utiecť? Vedia, že mu majú zabrániť, aby neurobil niečo podobné?“

Sirius prikývol. „Urobili množstvo bezpečnostných opatrení, aby Peter nebol schopný transfigurovať sa. Sú oboznámení s rizikom. Do bodky som Ministerstvu vysvetlil, ako som utiekol, a ako som zabránil dementorom ovplyvniť mi myseľ natoľko, ako to urobili mojím spoluväzňom. Hoci - a znova to dôrazne pripomínam – si myslím, že Peter vskutku verí, že je vo väzení v tom najväčšom bezpečí. Takže je nepravdepodobné, že by toto svoje útočište hodlal opustiť.“

Harry sa zamračil. „A ja som si myslel, že som ho tam zavrel násilím. Nemyslíš si, že je taktiež možné, že nebudú tak dohliadať na väzňa, o ktorom si myslia, že je zatvorený dobrovoľne? Nepomyslel si na to, že si je Červochvost sakramensky dobre vedomý toho, ako o ňom premýšľame?“

 Sirius tú možnosť chvíľu zvážoval. „Možno máš pravdu. Za krátko sa chystám na Ministerstvo pozrieť Petra vo väzbe. Neboj sa, porozprávam sa o tvojich podozreniach s tými správnymi ľuďmi. Mal by som byť späť ešte predobedom.“

„Pozrieť Petra?“ Harry bol v šoku; zrazu si uvedomil, že počas celého času, čo sa o ňom bavili, Sirius zakaždým nazýval svojho starého kumpána Peter - nie Pettigrew, či Červochvost. Očami si Siriusa dobre premeral. Tento muž sa už ani zďaleka nepodobal na osobu, ktorá len pred tromi rokmi riskovala opätovný návrat do Azkabanu tým, že neúnavne hľadala Petra Pettigrewa s úmyslom zabiť ho pri prvej možnej príležitosti.

„Áno, Harry. Idem navštíviť Petra. Je tu istá šanca, že by nám ešte pred odchodom do väzenia, mohol niečo zaujímavé povedať. Mimochodom, počas prevozu naňho bude uvalené omračujúce zaklínadlo a nepreberú ho, dokým nebude bezpečne umiestený vo svojej novej cele.“

Harry o tom porozmýšľal; svojím spôsobom sa mu nezdalo spravodlivé, že sa Červochvostovi nenaskytne ten hrôzostrašný prvý pohľad na kamennú pevnosť, ktorý on zažil, keď ho v jeho predošlom živote odpravili na ono bezútešné miesto. Na druhú stranu, ak mu malo omráčenie zabrániť v úteku, naozaj sa to zdalo tým najlepším prostriedkom, ako si s ním poradiť.


Ron vyzeral udivene, keď mu Harry povedal, že na ceste do Londýna bude s Katie v aute aj on.

„Ehm, len vy dvaja? Ak si už zabudol, my dvaja – ja a Hermiona -  sme ťa len prednedávnom prišli navštíviť. A teraz zrazu odchádzaš do Londýna?“ spýtal sa Ron.

Boli na dvore; Harry usadený na stoličke, ktorú si priniesol od stola v obývačke, a Ron na kamennej lavičke, ktorá bola vstavaná do vonkajšieho múru zámku. Harry si naklonil stoličku na zadné nohy a svoje vlastné chodidlá si položil na lavičku ku Ronovi. Hermiona bola s nimi tiež; ležala s hlavou položenou na Ronovej nohe a vyspávala sa zo svojho vyčerpania. Zavčasu rána si bola zabehať spolu s Harrym, Ronom, Dracom a Ginny, a potom s Ronom usilovne trénovala na dvorčeku. Ako tak spala, Ron sa jej nežne dotýkal lesknúcich sa vlnitých vlasov.

„Neopúšťam vás,“ uistil ho Harry, „späť sa vraciam hop – šup práškom. Bude to len na pár dní. Môžeme si cestu  skrátiť prechodom cez vnútrozemie. Keďže sa nebudeme zastavovať pri vašom, ani Magginom dome, nemusíme ísť cestou cez Leicestershire a Exeter. Naozaj sme si sem auto vzali len preto, že sa ku Katie nemôžeme tak celkom odletaxovať. A možno, že vám dvom to dá šancu trochu sa zblížiť.“ Veľavravne sa zahľadel na Rona a dúfal, že narážku pochopí. Jeho najlepší priateľ sa naňho kyslo uškľabil.

„Harry, nevieš si ani len predstaviť ako veľmi chcem, aby sme sa zblížili.“  Ronov hlas bol dokonca viac podnecujúci ako Harryho. „Ale...ja nechcem veci uponáhľať. Pozri, nikdy v živote by som jej vedome neublížil. Myslím fyzicky. Je naozaj super, že mám opäť kontrolu nad celou svojou mágiou. Zdá sa, že v poslednej dobe potrebujem Reparo naozaj často...“

Harry sa usmial. „Počas celého tvojho pobytu na tomto mieste som ťa videl rozbiť len dve veci. A to boli veci, ktoré sa dali ľahko opraviť. Hermiona nie je šálka, Ron. Je odolnejšia ako si myslíš.“

Ron sa znovu pozrel na jej spiacu tvár, emócie, čo v ňom vyvolávala, jasne vyryté na tvári. „Vieš, čo všetko dokázala, že Harry?“ zašepkal s úctou v hlase ako sa tak na ňu pozeral, „okrem výcviku na animága trénuje sebaobranu, medituje...“ Harry prikývol.

„Kvôli tebe. Ty si to urobil prvý - čiastočne pre ňu. Ani netuším, ako sa ti podarilo utíšiť Maggie po tom, ako som ju skoro zhodil z útesu. Aj keď, je pravda, že si dnes ráno trochu pokĺzol. Myslel som, že Malfoya zabiješ priamo na mieste, keď začal hovoriť o Ginny a Hermione.“ Ako zvyčajne, Malfoy cítil potrebu podeliť sa o svoje dojmy z bežeckých outfitov dievčat. Ron sa hlboko zachmúril.

„Malfoy pre mňa pravdepodobne navždy zostane neprekonateľnou skúškou. Ak dokážem zabrániť, aby ma do vývrtky nedostal on, som si takmer na sto percent  istý, že v ostatných veciach si svoju vlkodlačiu povahu kontrolovať viem...“  

Harry sa tomu zasmial. „Predtým si nikdy nepotreboval vlčie pudy, aby ťa Malfoy úspešne vyprovokoval. Hádam, že je len dobre, že odchádza - predtým, ako by si mu stihol  odtrhnúť všetky hnáty z tela.“ Ron sa uškrnul, v hlave sa zabával predstavou Draca Malfoya sťaby úžasnej lietajúcej fretky. Harry pokračoval ďalej: „Hoci je pravda, že na ceste sem sa podieľal na šoférovaní. No... Možno je niekedy aj ten najotravnejší človek užitočný, navzdory sebe samému...“

Ronov zamračený výraz sa premenil na lišiacky úsmev. „Aspoň sa na svojej ceste s Katie nebudete musieť báť, že by vás niekto...rušil.“

Harry si presunul nohu na stranu a jemne Rona udrel do ruky. „Toto nie je dôvodom, prečo som sa rozhodol ísť aj ja, ty blbec.“

Ronov úsmev sa po týchto slovách ešte rozšíril. „Ja viem, ale keďže cesta trvá... značne dlhý čas, rozhodne sa pre vás naskytne zopár príležitostí.“

„Chystáš sa niekedy prestať žiť cezo mňa alebo ste už s Hermionou-“

„Prestaň, Harry. Neopováž sa to dopovedať.“ Teraz vyzeral Ron nahnevane. Harry sa stiahol.

„Ja len že sa zdá, že ťa strašne zaujíma môj sexuálny život...“ znovu sa mu pozrel do tváre, aby vypozoroval jeho reakciu na toto vyhlásenie.

„My nemôžeme-“

„Prečo do pekla nie?“ nedočkavo ho prerušil Harry.

Ron vyzeral každou sekundou viac a viac namrzene. „Ty sa nemusíš strachovať o to, či Katie niekedy  nebudeš musieť odviezť do nemocnice so zlomenými kosťami, Harry. Minulý mesiac pred splnom—ja to ani nedokážem popísať. Telom sa mi rútilo niečo ako vlna zúrivosti, nedokázal som zaspať. Myslel som si, že z toho zošaliem.  Tú noc som pochopil, prečo ľudia, ktorí sa pri splne budia volajú „námesační“[iii]. Som si istý, že to všetko zapríčiňuje ten posratý mesiac. Nemôžem ani pomyslieť na to, čo by som mohol urobiť človeku, ktorý by so mnou bol v tom čase v tej istej miestnosti...“

„Tak tento čas s nikým netráv!“ povedal Harry podráždene. „Také veci rob iba počas tých zostávajúcich dní v mesiaci! Aké ťažké by bolo zariadiť si to takto?“ Zastavil sa ešte predtým, ako stihol Rona nazvať idiotom. Mal pocit, že by mu to len tak ľahko neprešlo. Ale keď sa Hermiona začala prehadzovať a zívať; otočila sa tvárou nahor s očami stále zavretými. Ron Harrymu prstom naznačil, aby bol ticho.

„Nezobuď ju,“ naznačil ústami. Harry si založil ruky na hrudi. Určite to bola len zámienka, aby v tejto  konverzácii už nemuseli pokračovať. Vytiahol si časopis o metlobale, na ktorý mu padol zrak, a začal si v ňom listovať. Z času na čas v tichosti Ronovi niečo ukázal, pokým Hermiona si pokojne spala ďalej.

V istom momente – Harry si nebol istý, koľko času tu spolu strávili len obyčajným posedávaním –  si Hermiona začala pohmkávať. Keď sa Harry pozrel ponad svoj časopis, zbadal, že Ron jej zľahka hladil ruku. S očami stále zatvorenými, natiahla ruku k Ronovej brade a začala mu prstami zasnene obkresľovať líniu čeľuste. Harry sa snažil potlačiť úsmev. Nenápadne sa zdvihol a pomalým krokom sa presunul do domu. Prešiel do kuchyne, odkiaľ si chcel vziať nejaký dobre vychladený nápoj. V rohu miestnosti boli dvere, ktoré viedli do veľkej komory. Bola začarovaná tak, že v nej bolo príjemne mrazivo, takže slúžila ako veľká, otvorená chladnička. Zobral si trocha ľadového tekvicového džúsu, popíjajúc vyšiel späť do kuchyne, usadil sa k dlhému stolu a začal čítať Denného proroka, ktorý bol na ňom voľne pohodený.

Okná do dvora boli otvorené, takže keď zvonka začul malý povzdych, vzhliadol od novín. Usmial sa, keď uvidel príčinu toho vzdychu. Po tom, ako sa Hermiona zobudila, pritiahla si Ronovu tvár ku svojej; on ju zľahka zdvihol, takže jej hlava už viac nespočívala v jeho lone. Ústa mali uzamknuté v bozku, jeho ruka v jej vlasoch, držiac jej hlavu oproti svojej. Harry iba podvedome zaregistroval, že do miestnosti vstúpil Draco Malfoy. V momente, ako Draco uvidel výraz na Harryho tvári, sa otočil  a pozrel von oknom. Zrazu, príliš rýchlo na to, aby ho bol Harry schopný zastaviť, nakráčal k otvorenému oknu, vystrčil hlavu a zakričal na dvojicu na dvore: „Weasley! Grangerová! Zožeňte si už konečne izbu!“

Zatreskol okno, pričom Hermiona a Ron poplašene vzhliadli nahor; Harry rozmýšľal či je možné, aby úplne zabudli na to, že ich môže na dvore hocikto spozorovať. Pôjdu? premýšľal Harry. Za tých pár dní, čo budú odkázaní len na spoločnosť toho druhého, sa možno veci trochu posunú v pred, myslel si.

Potom sa Draco Malfoy otočil a stretol sa s Harryho zamračenou tvárou. Výraz mu neochvejne opätoval.

„Na koho zazeráš, Potter?“ zahundral a prešiel do komory.

„Na koho zazerám?“ odpovedal nahnevane Harry. „Zazerám na hnusného, prešibaného a rozmaznaného klamára. Presne naňho ja zazerám.“

Malfoy vyšiel z komory s vlastným pohárom tekvicového džúsu. Škeril sa. „Hm. Samozrejme. Ginny mi povedala, že sa ma Katie snažila podraziť. Pekný pokus, Potter, ale - ako zvyčajne – som o jeden krok pred tebou.“

Harry  mal chuť zaškrtiť ho holými rukami. Na sekundu si prial mať Ronovu vlkodlačiu silu. „Ja som s tým nič nemal. Katie sa sama rozhodla, že to Ginny povie, pretože sa jej nezdalo správne takúto informáciu ďalej zamlčiavať. Chcela, aby tvoja priateľka konečne uvidela, aký v skutočnosti si. Nanešťastie, stále to ani len v najmenšom netuší.“

Draco falošne zosmutnel. „Och. To sa mám teraz akože kajať na kolenách a ospravedlňovať sa? Až sa slizolinčania a chrabromilčania stanú najlepšími kamošmi! Načakáš sa, Potter.“

„Ja viem. Nemáš žiadneho svedomia, takže sa nebudem obťažovať čakaním, kým sa začneš správať, ako niekto, kto to svedomie . Pozri, Ginny ešte nie je pripravená vyspať sa s tebou – a to je jediné, čo ťa zaujíma, takže pre mňa za mňa sa s ňou rozíď a začni sa stretávať s kýmkoľvek, kto sa ti zapáči. Ale neopováž sa tu pobehovať za jej chrbtom a preťahovať jednu fľandru za druhou. Priznaj sa jej.“

„To by sa ti páčilo, čo? Nemyslím si, že to spravím, Potter. Nie si môj šéf, vieš?! Teraz nie sme v škole. Nie si prefektom celého sveta. Si kapitánom rokfortského Klubu duelantov, nie Draca Malfoya. A to ešte ani netuším, akú funkciu dopekla zastávaš v spolku tých podradných domových škriatkov...“

„Som generálom Elfskej armády,“ povedal pomedzi zomknuté zuby Harry.

Malfoy sa na plné hrdlo rozrehotal.

Som generálom Elfskej-“ snažil sa ho napodobniť piskľavým hlasom, ale nemohol od toho intenzívneho smiechu pokračovať. „Ach, to je až príliš, Potter. Idem prasknúť od smiechu-“ Draco sa zložil na kamennú podlahu a zvíjal sa v neutíchajúcich kŕčoch.

Harry vstal.  Nepoddal sa túžbe položiť naňho ruky, namiesto toho odkráčal ku dverám. „Výborne. Ušetríš mi starosti s tým prasknutím tvojich rebier.“ Vypochodoval z kuchyne a šiel dole schodmi do podzemia. Cítil sa trocha bezradne, a tak sa rozhodol ísť si zaplávať do bazéna. Zostúpil dve poschodia pod úroveň prízemia a vošiel do mužskej šatne, kde vedel, že preňho Sirius nachystal nejaké veci na kúpanie. Po tom, ako sa prezliekol a vybral si uterák, prešiel cez miestnosť až k bazénu. Hala mala presne taký istý klenutý strop ako Veľká sieň na Rokforte. Bol začarovaný, aby vyzeral zakaždým ako obloha vonku, takže namiesto toho, aby sa človek cítil, akoby plával v obrovskej podzemnej jaskyni, zdalo sa, že je bazén na čerstvom vzduchu, pod páliacim letným slnkom (ktoré bolo v skutočnosti ďaleko viac rozhorúčené ako to tam vonku). Steny boli zdobené pohyblivými nástennými maľbami, ako napríklad obrazom prekvitajúcej záhrady (vtáci, veveričky a dokonca aj trpaslíci, bežiaci po záhone - zo svojho plochého väzenia však utiecť nemohli). Vnútrajšok samotného bazéna bol namaľovaný na tyrkysovo-modro, a tak dodával jasnej, trblietajúcej sa vode rovnaký odtieň farby.

Všimol si, že nie je jediný, kto sa potreboval trocha schladiť. Bola tu aj Ginny. Relaxovala na schodíkoch, vedúcich až ku vode. Zjavne sa práve v tejto chvíli Ascog nechystala opustiť. Opierala sa o ruky, oči mala zatvorené, akoby vstrebávala slnečné lúče, ale Harry vedel, že tie čary v skutočnosti nedovoľujú človeku opáliť sa alebo dokonca spáliť. Naprázdno prehltol; jej dlhé, štíhle nohy opticky predlžovali  jednoduché jednodielne plavky a vlasy mala spletené a omotané okolo hlavy, aby jej pri kúpaní neprekážali. Otočil sa a snažil sa na ňu nepozerať. Uterák si položil na lavičku, ktorá stála pozdĺž steny. Odmotal si Sandy z ruky a umiestnil ju jemne na uterák, lebo hoci mala rada vlhké prostredie, nebola vodným hadom a nerada pobývala vo vode samotnej.

„Mal by som odísť? Čo si myslíš, Sandy?“ zasyčal na ňu potichu v parselčine. Zodvihla svoju malú hlavičku a zadívala sa naňho.

„Prečo by si mal odchádzať, Harry Potter? Myslela som si, že si hovoril, že si chceš zaplávať.“

„To áno, ale ona je tu tiež.“

„Ona nechce, aby si si zaplával?“

„Tak to nie je. Je na mňa nabrúsená.“

„Nabrúsená?“

„Hnevá sa na mňa,“ vysvetlil „Možno, že len v rýchlosti rozzúrene odíde.“

„V čom je potom problém? Už tu teda nebude.“

„Ale-“ povedal Harry, no nevedel svoju myšlienku dokončiť. „Pravdepodobne najprv požiada o odchod mňa.“

„Prečo by ťa požiadala, aby si odišiel?“

„Pretože si myslí, že po nej idem.“

„Že po nej ideš?“

„Že chcem, aby bola mojou priateľkou.“

Na chvíľu sa Sandy zadívala na Ginny, a potom otočila oči späť na Harryho.

„Áno.“

„Čo áno?“

„Ty to chceš.“

„Čože-? Nie...nechcem,“ vyprskol.

„Harry Potter, ja ti neklamem, takže to nerob ani ty mne.“

„Ja som ne-“

„Vieš, čo znamená byť obdarený jasnozrivosťou, Harry Potter?“

„To znamená, že môžeš predpovedať budúcnosť. V tvojom prípade, len na niekoľko okamihov dopredu od okamžiku, v ktorom sa nachádzaš, ale i tak - môžeš vidieť, čo sa stane.“

„To nie je všetko. Všetci, ktorí túto schopnosť majú - hady, ľudia, kentauri, alebo ďalšie stvorenia -majú pre seba navzájom túto možnosť znásobenú a môžu teda vidieť pravdu. Vieš, že som ti nikdy neklamala, Harry Potter.“

Harry zavrel ústa, a potom ticho, ledva počuteľne zasyčal, „Áno, viem, že by si nikdy nič nepravdivého nepovedala, Sandy.“

„Nieže by som ti neklamala z princípu.  Ja to jednoducho nedokážem. Môžem hovoriť len čistú pravdu. Keď veci predvídam, poviem pravdu o tom, čo vidím. Je možné vidieť taktiež veľa vopred predurčených vecí. Vecí, ktoré sa nestanú v presne určený čas. Vecí, ktoré sa proste majú stať. To je tiež len čistá pravda.“

Harry sa pozrel na malého zeleného hada. Cítil, že sa mu žalúdok úzkosťou nervózne skrúca. Hodil očkom ponad plece po Ginny, ktorá stále ležala chrbtom k zemi na lakťoch, pričom nohy jej plávali v priezračnej vode.

Dosť bolo na túto tému, pomyslel si. Nemienil sa púšťať do hádky aj so Sandy. Mýli sa, tvrdohlavo si nahováral. Odopol si hodinky a položil ich na uterák vedľa hada. Prešiel k plytkému koncu bazéna a vhupol dnu – s väčšou spúšťou ako zamýšľal. Takže si štedrá nádielka vody našla i Ginny. Tá sa okamžite postavila, prskajúc na všetky strany.

„Čo to-? Harry! Už si taký hrozný ako Ron!“ utrela si vodu z tváre a zamračila sa naňho. Stál vo vode, ktorá mu siahala sotva po pás a cítil sa ako najväčší blázon.

Presne, myslel si, mysli na mňa ako na brata. Ja na teba budem na oplátku myslieť výlučne ako na sestru. Takto bude všetko, ako má byť.

„Hm, prepáč. Nemyslel som si, že to dopadne tak nešťastne.“

Zaujímalo ho, či sa mu Ginny náhodou nechystá niečo povedať na margo predošlého dňa - keď odpočúval v kúpeľni jej rozhovor s Katie. O tých jej obvineniach. Znovu sa na ňu zahľadel; amulet s Baziliskom sa jej hojdal medzi prsiami, striebro svietiace v imitácii slnka.

„Kedy si začala nosiť ten amulet?“ náhle sa jej spýtal.

Vyzerala rozhodene. „Včera ráno. Draco- Draco mi ho dal pred raňajkami.“

Harry prikývol. „Bolo na čase. Dal som mu ho už pred vyše mesiacom.“

Ginny teraz vyzerala podráždene. „Ideš plávať, alebo nie?“

Chvíľu prešľapoval vo vode, potom jemne pleskol rukami po hladine. „Len si na ňu zvykám. Aj tak  neviem plávať.“

Zdalo sa, že bola jeho vyhlásením naozaj zmätená. „Veď...v škole si plával v jazere. Bola to druhá úloha...“

„To hej, mal som žiabrovku. Po nej mi narástli na krku žiabre, takže som mohol pod vodou normálne dýchať. Na to vskutku nepotrebuješ vedieť veľmi plávať.“

„Aha, rozumiem.“ Poobzerala sa navôkol, akoby sa bála, že ich niekto uvidí. „Chceš..chceš, aby som ťa to naučila?“

Zrazu mu srdce začalo byť ako opreteky. Že by ho za to vysmiala, to očakával – túto reakciu naozaj nie. „No, ak by sa ti chcelo.“

„V tom prípade by som ti to nenavrhla.“ Z nejakého dôvodu sa jej hlas nervózne triasol.

Naostatok prikývol.

„Pre začiatok si musíš dať dole okuliare,“ inštruovala ho.

„Sú vodeodolné.“

„Aj tak. Myslím, že by to bol dobrý nápad. Len si ich pekne polož na kraj bazéna.“

Prešiel ku kraju, zložil si okuliare a otočil sa späť k Ginny. Teraz z nej bola len marhuľovo-biela škvrna. Zostúpila po schodoch do vody a priblížila sa k nemu. Počas nasledujúcej polhodiny bol úplne slepý, kým ona ho učila splývať, plávať bruchom na vode - zdvihnúť hlavu nad hladinu a následne ju späť ponoriť tak, aby nepanikáril a nenachlípal sa vody...

Posúvali sa stále viac k stredu bazéna, keďže v mieste, kde do vody vstúpil, mu vystupovala len k bokom; ona postávala vždy blízko neho. Chcel si z tváre odhrnúť vlasy, aby sa na ňu mohol lepšie pozrieť. Predsa len, z bližšia ju mohol vidieť dokonalejšie. Tak mohol jasnejšie spozorovať výraz jej veľkých hnedých očí. No bola to nakoniec ona, kto mu tie vlasy z očí odhrnul. Mal chuť navždy zastaviť čas práve v tomto momente, keď bol jej výraz takýto nestrážený. Ale zrazu, keď sa jej prsty obtreli o jeho jazvu, myseľ mu ochromila oslepujúca bolesť,  až zaspätkoval. Otvoril ústa v pokuse o výkrik. Keďže bolo dno bazéna klzké, stratil pevnú pôdu pod nohami. Ponoril sa, pričom otvorenými ústami zachytával nekonečné množstvá vody, potom sa vynoril lapajúc po dychu.

Pred očami, aj napriek tomu, že ich zatvorené nemal, mu prebehávali obrazy. Obrazy ľudí, ktorí kričali a ozlomkrky utekali ako myš pred nenásytnými pazúrmi mačky. Postavy v čiernych plášťoch ich naháňali a mierili na nich svojimi dlhými prútikmi. V hlave sa mu ozýval známy vysoký, chladný hlas a ten hrôzu-naháňajúci smiech. Uvidel, ako priestor preťalo zelené svetlo... znovu a znovuznovu, a potom ešte raz...

Tá bolesť bola najneznesiteľnejšou, akú kedy zažil vychádzať zo svojej jazvy. Cítil ju intenzívnejšie ako tú pri výbuchu vlakovej stanice vo Westminsteri – tú, ktorá predznamenávala záhubu Karkaroffa pri Malfoyovom uvedení do smrťožrútskych kruhov. Dokonca bola horšia ako tá, ktorú cítil pri zabití Franka Brycea. Akoby mu do mäsa  vypaľovali značku rozžeraveným kutáčom - takú bolesť v hlave pociťoval. Bolesť ochromujúcu myseľ.

Vykríkol a ponoril sa naspäť pod hladinu, naberajúc do pľúc ďalšiu dávku vody. Cítil na sebe Ginnine ruky, ktoré sa snažili zachytiť jeho mokré a klzké ruky a trup. Ako sa tak vznášal pod vodou, znovu prudko vdýchol a pocítil, ako sa mu pľúca naplňujú tou zvláštnou kvapalinou, bez ktorej žiadny človek nedokáže prežiť - ale dýchať ju nemá. Vodou. Mal pocit, akoby mu mali pľúca každú sekundu vybuchnúť, a potom...

...nastala čierno - čierna tma.

* * * * *

Telo, ktoré cítil po svojom boku, sa cez neho nahlo. Mäkké, teplé pery sa pritlačili na tie jeho. Cítil, ako mu tie ústa plnia zmohnuté pľúca životodarným vzduchom. Trhane zakašľal, potom sa inštinktívne obrátil na stranu, a tam, na studené dlaždice, vykašliaval vdýchnutú vodu. Na chrbte cítil upokojujúci dotyk jej rúk. Zvalil sa späť na chrbát a pozrel do Ginninej tváre. Bola od neho príliš vzdialená na to, aby rozoznal podrobné črty a prečítal výraz v jej očiach. Rozpoznal červené vlasy, nos, oči, ústa...spodobenie krásneho dievčaťa presne podľa gusta impresionistického maliara. Vrkoč jej visel voľne pri striebornom amulete.

Ostýchavo sa k nej natiahol, položil jej ruky za krk, a tým ju jemne povzbudil, aby sa k nemu znovu nahla. Keď tak urobila, jeho ruky už viac nespočívali na jej krku. Pohla sa  z vlastného popudu. Jej ústa sa opreli o tie jeho, a ona mu opäť vlievala do žíl život. Život v prenesenom slova zmysle. Bozkami jemnými sťa motýlie krídla mu obsypávala líca, bradu, nos... Tvár mala teraz tak blízko, že sa mu naskytol pohľad na mokrú cestičku po slzách, ktoré jej stekali dolu tvárou.

„Myslela som, že si sa utopil,“ povedala skrúšeným hlasom a posmrkávala, „a celé by to bola moja chyba.“

Chytil jej tvár do rúk a držal ju tesne nad svojou, aby ju mohol vidieť čo najjasnejšie. „Zachránila si mi život,“ zašepkal. Hlas mu ešte celkom neslúžil.

„Takže,“ povedala a prehltla, „to znamená, že teraz sme si konečne kvit,“ dokončila, pričom svoju hlavu nechala na mieste, kde jej ju Harry držal.

Zdalo sa, že v tejto pozícii - pozerajúc sa jeden na druhého – zostanú už naveky vekov. Nakoniec to bol Harry, kto to ticho prerušil.

„Nikdy som ti vlastne nepoďakoval, že si si ma pred otcom zastala, keď bol na mňa nahnevaný za to zle zvládnuté kúzlo na Maggie...“ ticho povedal.

Začervenala sa. „Každé slovo som myslela vážne a bola to čistá pravda. Nič iné v tom nebolo.“

Jemne jej pohladil líce. „Vieš, čo bolo prvou vecou, ktorou si ma upútala?“ spýtal sa jej. Ginny pokrútila hlavou.

Usmial sa. Už viac nechcel nechávať svoje emócie zahrabané vo vnútri a nebránil sa, keď nad ním prebrali kontrolu. V tejto chvíli bol po fyzickej i mentálnej stránke príliš slabý na to, aby sa zaoberal popieraním svojich citov k nej. Zalapala do dychu a o milimeter posunula hlavu dozadu. Pomyslel si, že bolo pravdepodobne možné, že si všimla tej lásky sršiacej z jeho tváre a očí.

„Bránila si ma,“ zašepkal, „presne to si urobila po prvý krát, čo som ťa počul prehovoriť. Nevybavujem si tvoje slová podrobne, ale bolo to vtedy, keď ma Malfoy obvinil, že si ten poprask u Flourisha a Blottsa v Čarodejníckej literatúre pre malých i veľkých, užívam. Gilderoy Lockhart sa na seba snažil upútať viac pozornosti tým, že sa so mnou dal odfotiť. Vedela si, kto je Draco, kto je jeho otec, a aj akou bohatou a vplyvnou rodinou Malfoyovci sú. Bolo ti to jedno. Postavila si sa priamo, tvárou v tvár Malfoyovi a prakticky si mu vmietla do ksichtu, že ja som sa o tú pozornosť nikdy neprosil.“   Nad touto spomienkou sa pousmial. „Vtedy si bola taká drobná ako kentaurie mláďa. Teda, nie až tak nízka - tenká. Akoby ťa aj ľahký vánok dokázal odniesť so sebou.“

Červenela stále viac a viac, ale z miesta sa nepohla. Pozorne mu naslúchala, pri tom študovala jeho tvár, akoby ju na nej niečo neskutočne fascinovalo.

„No a potom - potom som spravil tú úplne najhlúpejšiu vec na svete.“

„Čo to bolo?“ zvraštila obočie v otázke.

„Keď  Malfoy povedal-“

„Potter, mal by si si zohnať vlastnú priateľku!“ Harry sebou prekvapene trhol a vzhliadol nahor, keď sa Draco Malfoy nečakane ozval, vykračujúc si dlhými krokmi smerom k nim. Svoj amulet si pri tom držal v pevnom stisku. „Pretože problémom v tejto chvíli je, že tá, ktorú tu teraz držíš, je čírou náhodou moja.“ Katie sa hnala za ním s výrazom paniky v tvári. „Mám taký pocit, že táto tu, je tvoja.“

 Katie si preložila ruky na prsiach. „Žiadna z nás nie je majetkom ani tvojím, ani Harryho, a ani nikoho iného, vážený Draco Malfoy.“ Potom pokrútila hlavou, akoby sa sama na seba hnevala za to, že sa mu ju podarilo vyviesť z miery. Kľakla si k Harrymu. „Si v poriadku? Najprv Draco, teraz ty...“

Harry sa posnažil posadiť sa a potriasol hlavou v pokuse vyčistiť si ju. „O čom to hovoríš?“

Vyzerala vyvedená z miery. „Predsa o jeho temnom znamení. Od intenzity tej bolesti až spadol zo schodov. Čítala som o tom v správe z procesu s jeho otcom, ale skoro som zabudla, že ho má. Až do tohto dňa som ani len netušila, že temné znamenie  predstavuje aj niečo iné, ako ten hrozivý obraz, ktorý zvykli smrťožrúti vyčarovať na oblohu po svojom besnení. Už je skoro nemožné ho vidieť cez všetky tie sprosté tetovania, ktoré mu môj otec  pomohol získať...“

Malfoy sa na ňu pozrel so spýtavým výrazom na tvári a zdvihol jedno obočie. „Prečo si myslíš, že by som ich vôbec na sebe chcel? A teraz vážne, Katie, videl som ťa pozerať sa na tie ‚sprosté tetovania’ s neskrývaným záujmom. Zízala si na ne najmä vtedy, keď som na sebe nemal ani len tričko. Navyše, pozri sa na svojho otca - má ich omnoho viac ako ja-“

Och, to znamenie. Jasné, pomyslel si Harry. Spomenul si, ako ho bolesť pulzujúca zo znamenia prinútila premeniť sa späť do ľudskej podoby, keď spolu s Dracom prelietali ponad Northamptonshire. Ako padali z oblohy...

Katie sa tvárila, akoby Malfoy nepovedal úplne nič a pokračovala v rozhovore s Harrym. „Veď-vieš-kto musel práve zvolávať smrťožrútov. Tak to je, nie? To je to, čo povedal on,“ pokynula hlavou smerom k Dracovi. „Keď smrťožrúta takto páli temné znamenie... chystá sa niečo dôležité. Potom sa zrazu zodvihol zo zeme a zaumienil si, že musí rýchlo prísť sem. Povedal niečo o tom, že Ginny sa nad tebou na zemi skláňala, hoci ani netuším, ako by to mohol vedieť...“

Je veľmi pravdepodobné, že Draco začal po tom utrpení a páde zo schodov na upokojenie hladkať svoj amulet a...a tak vidieť Ginny, uvedomil si Harry. Ako sa nad ním skláňala...

„Harry sa potopil pod hladinu,“ trasúcim sa hlasom vysvetľovala Ginny, „vdýchol množstvo vody.“

Malfoy sa uškrnul. „To je jeho výhovorka? Tak ťa dostal-“

„Choď sa niekam bodnúť!“ neočakávane zvolala Katie, zjavne preto, že ho už viac nebola schopná jednoducho ignorovať. Harry sa k nej otočil. Uvedomil si, že musela vidieť výraz jeho tváre, keď hľadel na Ginny. Pokúsil sa dať si na tvár naspäť pevnú masku, a tak znova raz ukryť svoje city k svojej rusovlasej láske...

Katie sa na Harryho jemne pousmiala. „Harry, už je ti lepšie? To Ginny ti pomohla?“

Prikývol. „Áno, teda myslím, že áno. Neviem, ako-“

„Odlevitovala som ťa,“ povedala jednoducho Ginny.

Teraz sa na ňu Katie dívala s očami rozšírenými od rozčarovania. „Bez prútika? A navyše neplnoletá?“ doplnila. Harrymu svojím správaním zase raz pripomenula policajta.

Ginny sa naježila. „Bola to záležitosť života a smrti. Neplnoletí čarodejníci a čarodejnice smú použiť kúzla v pohotovostnej situácii. Navyše som o tom ani na sekundu nepremýšľala. O tom, že nemám po ruke prútik. Len som to urobila.“ Ako tak nad tým teraz rozmýšľala, znela mierne vystrašene z toho, čo sa jej podarilo urobiť.

„Takže,“ povedala Katie miernejšie, „ako som už spomínala - myslím, že sa niečo chystá. Keď sa trocha zotavíš, pomôžeme ti hore schodmi a-“

„Už sa to stalo,“ prerušil ju Harry. Váhavo sa dotkol svojej jazvy. Bola ešte stále mimoriadne citlivá. „Dôvod môjho skoroutopenia bola moja jazva - nezvyčajne silno pálila. Nikdy v živote som nič také necítil...“

Malfoy sa k nemu skrčil, protichodné emócie len tak sršali z výrazu jeho tváre. „Čo sa stalo? Prečo ma volali?“ ticho sa spýtal. Harry sa mu zadíval do očí a na kratučký okamih sa mu zazdalo, že je jeho dávny priateľ znovu pri ňom.

„Udialo sa to v Šikmej uličke,“ zašepkal plavovlasému chlapcovi, „Voldemortovo vyčíňanie zasiahlo Šikmú uličku.“ Pri jeho slovách všetci traja od hrôzy zamrzli na svojich miestach. Harry znovu zavrel oči a tie obrazy kričiacich a pobehujúcich ľudí a obchodov v ohni sa mu vynárali z každého kúta mysle. Hlavou sa mu ozýval všadeprítomný šialený smiech a to surové zlo  bolo cítiť ako síra zo samotných pekiel...

„Musíme sa okamžite dostať na poschodie,“ zrazu povedal s naliehavosťou v hlase. „Nemôžeme len tak postávať. V obývačke je bezdrôtová sieť. Musíme zistiť, čo sa deje...“

Našiel svoje okuliare, obtočil si Sandy okolo ruky a uterák okolo pásu. Potom sa všetci štyria ponáhľali preč od bazéna, po schodoch na prízemie. Harrymu sa po ceste pred očami objavovali tancujúce čierne bodky, ktoré sa zväčšovali stále viac, až sa nakoniec spojili do jednoliateho čierna a on znova odpadol. Prebrala ho až facka, ktorú mu uštedril Malfoy. „Zobuď sa už do pekla, Harry!“ ziapal naňho a Harry si všimol, že vôbec nie nahnevane. Po prvý krát boli v jeho hlase cítiť obavy. Harry pokrútil hlavou, aby si prečistil zrak a mohol pokračovať v ceste nahor. Jednou rukou zachytený o Dracove ramená, jednou o Ginnine a s Katie podopierajúcou ho zozadu, sa všetci štyria nakoniec dostali do obývačky. Sirius práve za stolom písal akýsi list a jeho rodičia spolu sedeli na jednej z pohoviek a pracovali na krížovke v Dennom prorokovi. Sirius vyplašene vzhliadol od stola, keď periférne zachytil štvoricu vojsť do miestnosti. Harry a Ginny mali na sebe stále oblečenie na kúpanie, pričom on bol bledý ako stena, a ona ho spolu s Dracom podopierala. Točila sa mu hlava a cítil sa omámene, akoby mal každú chvíľu znovu odpadnúť.

„Tá sieť,“ ťažko vydýchol, cítil akoby mu niečo zvieralo hruď, „zapnite...rozhlas...“

Ginny a Katie ho rýchlo nasmerovali k blízkemu gauču, na ktorý sa ihneď polomŕtvy zvalil. Callisto Blacková sa zdvihla a zapla bezdrôtovú sieť na krbe. Spýtavo sa zahľadela na syna; Sirius len pokrčil ramenami. Nemuseli si dlho lámať hlavu nad tým, čo sa deje, lebo z reproduktora sa ozval hlučný ženský hlas, ktorý informoval o nešťastí v Šikmej uličke:

„...po predbežnom preskúmaní. Desiati z dvadsiatich troch zranených sa nachádzajú v kritickom stave, prezradil nám hovorca Nemocnice Sv. Munga. Verejné vyhlásenia sa stále menia, no tím aurorov by mal práve v tejto chvíli prehľadávať Šikmú uličku, pretože údajne je ešte stále niekoľko smrťožrútov zabarikádovaných v Gringott banke. Nepotvrdené správy hovoria, že práve táto inštitúcia mala byť ich primárnym cieľom. Snažili sme sa skontaktovať s manažérom banky, no ten, zatiaľ neodpovedá. Zlé jazyky tvrdia, že práve tento útok môže byť v blízkej budúcnosti spúšťačom  ďalšieho povstania škriatkov. Vaša reportérka s vierou dúfa, že takéhoto krvipreliatia už v týchto o moc svetlejších časoch nebudeme svedkami...“  

Harry sa na mieste vzpriamil. „Banka!“

Sirius sa naňho zahľadel. „Ty si o tomto vedel, Harry?“

Harry prikývol. „Keď som bol v bazéne, začala mi pulzovať jazva. Ja... videl som to. Šikmú uličku napadli smrťožrúti, teda Voldemort.“ Zatvoril oči a rozpomínal sa. „Deti,“ povedal s očami stále zatvorenými, „boli tam deti a mladí - rokfortskí študenti - nakupovali spolu s rodičmi potreby do školy.“

„Znova sa hlásime zo Šikmej uličky, kde po napadnutí smrťožrútmi, a následnej rukojemníckej dráme v Gringott banke zostalo na zemi ležať pätnásť mŕtvych, dvadsať tri čarodejníkov a čarodejníc je zranených, z toho desať veľmi vážne. Manažéra banky sa nám nanešťastie nepodarilo zastihnúť a samotní Gringotti doteraz ešte nevydali žiadne verejné prehlásenie. Mŕtvych a zranených prevážajú do Nemocnice Sv. Munga, no plný zoznam mien zatiaľ zverejnený nebol...“

Ron s Hermionou vbehli zadýchane do miestnosti. „Boli sme práve na streche, keď som započul správy zo siete-“ začal Ron hovoriť, ale v momente, ako hlásateľka pokračovala v správe, zatvoril ústa. Harry si pri tom spomenul na Lupinove slová o vlkodlačom sluchu. Všimol si, že na izbe sú okná otvorené - vietor tak mohol zvuk zo siete ľahko uniesť až ku streche (do uší niekoho s vycibreným sluchom). Znova všetci upriamili pozornosť na krb.

„Upozorňujeme čarodejníkov a čarodejnice zo všetkých kútov Britských ostrovov, aby sa nepokúšali premiestniť do Šikmej uličky, či Zašitej uličky. Na celú oblasť bolo uvrhnuté protipremiestňovacie zaklínadlo, aby aurori bezpečne zaistili všetkých páchateľov vo vnútri postihnutej oblasti. Každý krb v jednej alebo druhej Uličke, bol dočasne vyradený zo siete, takže nepokúšajte sa  - opakujem - NEPOKÚŠAJTE sa dostať do Šikmej a Zašitej uličky, kým Ministerstvo nevyhlási stav bezpečia! Po dobu vyšetrovania bol takisto zatvorený aj Deravý kotlík a akékoľvek východy do mukelského Londýna vedúce z domov obyvateľov priľahlých obydlí, boli zapečatené.“

Teraz vstúpila do obývačky Uršula s deťmi. Pokiaľ si Harry pamätal, všetci sa hrali na dvore, no teraz vyzerali naskutku prestrašene. Uršula zdvihla Mercy do náručia, tá si tenké nožičky obtočila okolo maminých bokov, ktorá ju potom pevne objala, chlapci jej stáli neochvejne pri nohách. Orion bol biely ako stena a jeho tmavé oči sa zdali byť ešte väčšie ako zvyčajne. „Len včera sme tadiaľ prechádzali,“ potichu prehovoril. „Stretol som jedného chlapca, ktorý sa tiež chystal do prvého ročníka. On...povedal, že nemali dosť času, aby zohnali všetko, čo potreboval, takže sa chystajú prísť na ďalší deň pre ten zvyšok-“ odmlčal sa.

„...Budeme sa snažiť informovať o každom pokroku širokú verejnosť vo chvíli, keď sa niečo také stane. Minister mágie zvolal na dnes večer tlačovú konferenciu. Pre túto chvíľu sa s vami lúčime a slovo predávame hudbe Krikľavých húrok[iv]...“   

Sirius vypol sieť predtým, ako mohol zvuk škótskych gájd naplno začať svoje sólo. Všetci nepohnuto stáli na mieste a zarazene na seba zírali. Po chvíli sa prebral z tranzu a  pozrel sa so zármutkom v očiach na sestru.  

„Uršula, možno by si mala deti vziať hore na poschodie.“

Prikývla a s Mercy v náručí sa otočila na odchod. Malá ale proti tomu protestovala. „Nie, mami, chcem zostať tu a -“

Orion položil ruky na Leove plecia a prikývol na strýka. Potom sa otočil a nasledoval svoju mamu so sestrou von z izby.

Sirius vykročil ku krbu, kde v tomto momente postávala jeho matka. V očiach mala neprítomný pohľad - zjavne ňou hlboko otriasla tá správa o útoku. Harry si pomyslel, že si musela spomenúť na Voldemortove prvé roky pri moci, keď zistila, že jej vlastný syn je zodpovedný za zabitie celej ulice muklov, a že zradil dôveru svojich najbližších a najlepších priateľov. Sirius jej položil ruky na plecia a s láskou jej pozrel do očí. „Posaď sa, mama,“ povedal jemne. Vzhliadla na syna, najmladšieho potomka rodiny Blackovcov, ktorého nevidela skoro dvanásť rokov. Pobozkala ho na čelo a prikývla. Otočila sa a prisadla si opäť k manželovi na pohovku. Pre Harryho bolo stále zvláštne vidieť staršiu verziu Siriusa - s bielymi vlasmi a vráskavou tvárou. Walter Black okamžite svoju ženu objal a ona mu hlavou spočinula na pleciach.

Sirius sa obrátil späť ku krbu; mávol rukou, na čo sa v chladnom priestore rozblčali plamene. Potom sa načiahol do malého vrecka na rímse, odkiaľ vybral za hrsť strieborného prášku, hodil ho do ohňa a povedal: „Albus Dumbledore!“

Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa v mieste plameňov objavila točiaca sa hlava. Tam, v objatí plápolajúcich brvien, sa objavila bradatá hlava samotného riaditeľa Rokfortu.

„Sirius! Som veľmi rád, že voláš. Pred minútou som sa dorozprával s Corneliusom a-“

„Potom to vieš.“

„Áno a zjavne aj ty.“

„Práve som vypol rozhlas. V skutočnosti, Harry sa to dozvedel ako prvý - cez jazvu.“

Harry sa postavil a vykročil k Siriusovi. Plamene síce nesálali veľa tepla, no aj tak mu všetku prepotrebnú vodu z kúpania, ktorá bol ešte na ňom, pomohli odpariť. Spomenul si, že môže pokojne prikročiť bližšie, lebo Dumbledore z neho mohol vo svojom krbe na Rokforte aj tak vidieť iba hlavu.

„Pán profesor,“ povedal Harry neisto, „videl som tam študentov z Rokfortu. Nakupovali.“

Dumbledore prisvedčil. „Dobrý deň, Harry. Áno, ja viem,“ vyriekol. „To bola jedna z vecí, o ktorej sme  s ministrom diskutovali. Niektorí z mŕtvych a zranených mladí ľudia-“

Periférnym zrakom uvidel údes v tvárach okolostojacich ľudí. Hermiona si ukryla hlavu v Ronovej hrudi a on ju v ochrannom geste obopol ramenami, Ginny sa zavesila na Draca a Katin výraz sa zmietal medzi hnevom a smútkom.

„Chystám sa večer navštíviť Sv. Munga - vtedy by už mali byť všetci zranení riadne ošetrení. Práve som chcel zaletaxovať do Ascogu, ale ty si ma predbehol, Sirius. A hoci ma vždy teší rozprávať sa s tebou, mal som v pláne skontaktovať hlavne Harryho a Hermionu.“

Hermiona sa oddelila od Rona a vykročila vpred ku Harrymu. „Prečo práve nás, pán profesor?“

„Ach, tu si, Hermiona. Dúfal som, že vás presvedčím ísť do nemocnice spolu so mnou. Myslím, že by trocha pozdvihlo morálku detí, keby ich prišli navštíviť sami Hlavní prefekti. O návštevu riaditeľa v skutočnosti nestoja.“

Harry s tým nesúhlasil; vždy to preňho veľa znamenalo, keď ho Dumbledore prišiel navštíviť do nemocničného krídla. Nič ale nepovedal. „Samozrejme, pán profesor. Prídeme obaja. Môžeme použiť hop – šup práškovú sieť?“

„Ale pravdaže. Ako zvyčajne. Iba povedzte “Nemocnica Sv. Munga” a ono vás to tam zavedie. Avšak, pri príchode budete musieť najprv prejsť bezpečnostnou prehliadkou, aby sa potvrdilo, že ste tými, za ktorých sa vydávate. Chápete to, však?“

Obaja prikývli. „Ale samozrejme,“ povedali unisono.

„Nechám vás zapísať na zoznam očakávaných návštevníkov, lebo tí nezapísaní sa k návšteve nedostanú z dôvodu narušenia predvídateľnosti budúcnosti. Prijímajú len rodinných príslušníkov mŕtvych a zranených. Nechcú, aby sa tam niekto len tak potĺkal.“

„Pán riaditeľ,“ náhle povedal Harry, „čo viete o situácii v Gringott banke?“

Sirius sa na Harryho zamračene zadíval. „Presne, Harry, prečo si predtým pri prvých správach zvolal Banka! ?“ chcel od neho vedieť strýko.

„Napadlo ma, že ak by Voldemort pre seba získal lojalitu škriatkov, mohol by kontrolovať peňažné operácie celého čarodejníckeho sveta. Nikto by nič nezmohol, pokým by sa obchodníci nerozhodli zvýšiť svoj úver alebo ak by mali doma ukrytú zásobu zlata. Nejakí by sa našli, ale nemyslím, že by ich  bolo veľa. V tom prípade by čarodejníci boli nútení začať používať mukelské peniaze, až kým by Ministerstvo Gringott banku znovu neprevzalo. Netuším, či sa Voldemort pokúša o ďalšiu vzburu škriatkov...Myslím, že toho plánuje o mnoho viac. Iba ak-“

„Iba ak čo?“ spýtala sa Dumbledorova hlava v ohni.

Zamračil sa a pozrel sa do diaľky. „Iba ak by to bol len bluf. Niečo, čím zamestná Ministerstvo, kým príde s ozajstným plánom...“

Ron pristúpil k nemu a s obavami v hlase prehovoril. „Čo si myslíš, že by to bolo?“

Harry sa otočil ku Katie.  „Niečo, čo si dnes ráno povedala o svojom otcovi a dementoroch ma zaujalo. A donútilo k rozmýšľaniu.“ Otočil sa späť k ohňu. „Ale vy, profesor, ste to takisto povedali. Dementori sú s Voldemortom prirodzene spriahnutí....“

„Áno, to sú moje slová,“ potvrdil smutným kývnutím hlavy Dumbledore.

Sirius sa s planúcimi očami obrátil na Harryho. „Dementori? Na čo narážaš, Harry?“

„Naozaj s určitosťou vieme, že sa z Azkabanu nemôžu nijak dostať? Nemohol by Voldemort jednoducho prísť k väzeniu s loďou, naložiť ich a odplaviť sa kdekoľvek by sa mu zachcelo?“

„Našťastie, to nie je možné,“ odpovedal mu s povzdychom úľavy riaditeľ. „Azkaban je proti takejto situácii pod ochranou kúziel. Sovy nájsť väzenie môžu, prirodzene, ale pre väčšinu ľudí, dokonca čarodejníkov, je neviditeľné. Iba ak by sa plavili na začarovanej lodi na prevoz väzňov; ľuďom na takejto lodi je umožnené vidieť cez štíty. Samozrejme, pre nezasvätených, či už čarodejníkov, alebo muklov, vyzerajú navonok tie lode obyčajne. A v skutočnosti-“  

„... sú poháňané mukelskými motormi,“ dokončil Harry pri spomienke na svoj výlet do Azkabanu. Pamätal si, že akonáhle dosiahli vodných jaskýň pod pevnosťou, rev lodného motora počul stíchnuť.

„Presne,“ povedal obozretne Dumbledore a pozrel očkom po Siriusovi. Ten sa zas vyjavene pozeral na Harryho, zjavne nevedel pochopiť, odkiaľ to ten chlapec má. Nič však nepovedal. 

„Dobre, takže — čo ak – čo ak sa aurori, ktorí tam vezú Červochvosta, hneď nevrátia späť? Koľko potrvá ľuďom z Banff, kým ich  pôjdu hľadať?“ 

„Ľuďom z – Harry, ako že vieš o Banff?“ Harry sa díval na Dumbledora, keď mu túto otázku položil Sirius. On vedel, prečo Harry o tomto všetkom vedel.

„Nateraz to nie je dôležité. Mám len obavy z toho, že ak neprestanú posielať aurorov s loďami v takom malom počte, nakoniec sa ich Voldemortovi podarí získať dosť na to, aby mohli smrťožrúti vo veľkom  poodchádzať... a ak sa to stane, nepoplavia sa na smer Banff - tam je príliš veľa čarodejníkov. Zakotvia na mieste ako Fraserburgh, ktorý je navyše ešte bližšie k Azkabanu. Keď zasiahnu, muklovia nebudú mať ani tušenia, čo ich to postihlo...“ Harry myšlienkami prechádzal po ľuďoch, ktorých vo Frasenburghu stretol, a aj na tých, ktorých nie: na zástup divákov na futbalovom zápase, rybárov a námorníkov, ktorých živobytím bolo samotné more, na všetkých tých bezmenných ľudí bez tváre, vracajúcich sa cez kopec z prístavu do svojich murovaných domčekov, na tých, ktorí obývali karavany za golfovým klubom, na kuchárov v klube, ako pozerajú na svoj malý televízor a vymieňajú si vtipy pri krájaní zeleniny a varení pre zazobaných členov...

Sirius pozoroval jeho tvár. Už sa nepýtal na veci typu: Ako si vieš, že Frasenburgh je bližšie k Azkabanu ako Banff?.

Harry vyhľadal jeho znepokojené oči. Oči muža, ktorý obýval celu Azkabanu dvanásť rokov len z vlastného pocitu viny. Bol to niekto, kto dementorov poznal veľmi dobre, a predsa našiel spôsob ako v ich spoločnosti neprísť o rozum.

Dumbledore si povzdychol. „Zavediem reč na tvoje obavy pred ministrom Fudgeom, Harry. Večer bude na návšteve u Sv. Munga, takže to všetko môžeme prebrať osobne.“

Harry si nič nenavrával, nemyslel si, že by to k niečomu bolo. Vedel, že Fudge je rád, že dementori strážia väzňov. Dumbledore sa znovu odmlčal a pohľad zdvihol na Harryho - akoby v tomto krátkom okamžiku ostarol o desaťročia. „Či už je Voldemortovým cieľom kontrolovať banku, odviesť našu pozornosť, kým on bude verbovať dementorov, alebo niečo diametrálne odlišného, vieš, čo jeho útok znamená, všakže? Čo toto všetko znamená?“ potichu sa so všetkou vážnosťou spýtal.

Každý vyzeral, že zadržiava dych.

Harry prikývol. Hrdlo mal úplne vyschnuté, ale keď prehovoril, jeho šepot vyznel ako najhlučnejší výkrik.

„Začína sa vojna.“

* * * * *

„Čo tým myslíš, že sa do Surrey vrátiť nemôžem?“  Draco Malfoy bol celý červený od hnevu. Harry bol už pekne osušený, oblečený a pripravený na odchod s Hermionou do Sv. Munga. Všetci nepohnuto sedeli okolo kuchynského stola a dojedali svoj obed. Harry si ešte teraz pamätal ako sa Malfoy len pred časom sťažoval, že je v Surrey ako za trest.

Sirius sa po očku pozeral po Harrym.

„Bol to Harryho nápad, a myslím, že celkom dáva zmysel. Pôvodný plán bol taký, že sa do Šikmej uličky premiestniš - čo už teraz urobiť nemôžeš. Je uzavretá po celú dobu vyšetrovania. Navyše Arabellin dom nie je pripojený na hop- šup práškovú sieť - len a len kvôli vašej bezpečnosti.“

Malfoy udrel päsťou o stôl, čo spôsobilo, že v momente všetko poskočilo. „Takže som uväznený tu? Uprostred veľkého ničoho?“

„Máš na výber dve možnosti,“ predniesol Harry a spomenul si, čo mu ešte toto ráno Malfoy vmietol do tváre - že mimo školy nie je jeho šéfom. Dobre si to premysli, Malfoy. „Môžeš s nami pocestovať autom do Londýna. A samozrejme, budeš sa s Katie striedať za volantom, aby to všetko išlo rýchlejšie. Alebo môžeš počkať, kým tam dorazíme my, a potom sa k nám odletaxovať. Pani Figgová si môže pre teba prísť autom zo Surrey.“

„Prečo sa nemôžem odletaxovať do Katinho bytu rovno teraz??“

Katie pokrútila hlavou. „Predtým, ako som odišla, byt som od siete odpojila. Musím ju napojiť späť, aby si ju mohol použiť. Otec nemôže. Ani ju nemal pripojenú, kým som sa k nemu nenasťahovala. Nie je nadchnutý predstavou, že ti kedykoľvek môže človek len tak pristáť v krbe.“

Zrazu sa Draco celý rozžiaril. „Pristáť! Proste sa do tvojho bytu primiestnim, zavolám pani Figgovej, aby po mňa prišla-“

„V žiadnom prípade,“ povedala s vyplašeným výrazom.

„Nie? Prečo nie?“

„Ja ti neprezradím, kde bývam! Ak by som tak urobila, mohol by si sa jednoducho primiestniť kedykoľvek by sa ti zachcelo. Ak sa ti zdá, že sa môžeš vždy spoliehať práve na náš krb – pretože nie je vždy zapnutý v sieti! – tak to nevyhnutne nerob. Ach, mimochodom, s Harrym ťa k autu pani Figgovej zavedieme so zaviazanými očami. Len pre prípad, že by si chcel podvádzať.“

„To je od vás také milé,“ odvetil a zlovestne sa zahľadel na Harryho a Katie. „Myslím, že radšej prijmem tú Potterovu prvú možnosť a zveziem sa s vami v tom vašom úžasnom pidiautíčku.“

„Nie,“ razantne odmietol Harry.

Draco sa snažil dýchať pokojne. „Zdalo sa mi, že si hovoril, že potrebuješ pomoc s riadením. Bojíš sa, že vás znova nachytám inflagranti?“

To nie,“ povedal Harry s dôrazom na prvom slove, „zmenil som názor. Myslím, že by si tu mal ostať. V týchto časoch nie je pre teba bezpečné len tak sa promenádovať cez celú krajinu. Ešte aspoň chvíľu. Nemôžeme riskovať, že sa dostaneš do Voldemortových rúk!“ Pri poslednej vete už Harry kričal.

„No jasné. Naozaj ti žeriem, že sa staráš o moju bezpečnosť-“

„Nestarám!“ odpovedal Harry. „Snažím sa ochrániť zvyšok čarodejníckeho sveta, ty malý ufňukaný sebec! Budeme bojovať, ak to bude potrebné a ak zomrieme, tak zomrieme. Nemáme vo zvyku zaťahovať ľudí do ešte väčšieho nebezpečenstva! Voldemort je so svojimi prisluhovačmi v pohybe. Kúzlo poslušnosti zabraňuje komukoľvek zraniť ho, takže ty mu čeliť nemôžeš. Ak ťa zajme,  dá ti priamy rozkaz, a ty mu prikývneš na hocičo, čo ti povie-“ odmlčal sa a prehltol knedlík v krku.

Malfoy to urobil takisto. „Ako vieš, že sa podvolím?“ povedal trasľavo, „prečo myslíš, že by som si radšej nezvolil na mieste zdochnúť?“ Hlas sa mu lámal, keď hovoril, Harry rozmýšľal, koľko času sa už Draco vo svojej mysli tejto myšlienke venoval, odkedy sa o tom Kúzle poslušnosti dozvedel. V hneve chcel odseknúť, že aké by to bolo úžasné, keby tak spravil, ale zadržal sa. „To je tiež možnosť,“ povedal britko. Nebol si istý, či mu to uveril. „V tom prípade nevidím dôvod, aby si riskoval, že sa to naozaj tak stane. Len urob, ako som ti povedal.“ Toto je moje Kúzlo poslušnosti, myslel si v duchu.

Malfoy naňho nenávistne zagánil a Harry mu to rovnakým dielom oplatil naspäť.

Po chvíli sa Draco postavil a opäť tresol päsťou do stola. „Fajn! Dajte mi vedieť, keď sa dostanete do Londýna, aby som sa z tohto miesta mohol konečne dostať preč!“ S tým odkráčal z miestnosti.

Harry sa pozrel na Ginny. Rozpamätal sa, ako jej raz povedal: Ak by zomrel, urobilo by ťa to nešťastnou. Presne tak, ako to povedal jeho otec mame. Čo by si počala, keby Draco odmietol Voldemortov príkaz, a ten by ho následne chladnokrvne zabil? Bol by možno považovaný za hrdinu alebo aspoň martýra...

Potom sa Harry otočil na Katie. „Vyzerá to tak, že by z toho mohol byť nakoniec v celku pokojný výlet do Londýna,“ vyriekol nepokojne. „Naša návšteva v nemocnici by nemala trvať dlho. Keď sa vrátim, môžeme vyraziť.“

Prikývla. „Podľa mňa by sme sa ale nemali zastavovať v čarodejníckych oblastiach. Myslím, že by sme boli vo väčšom bezpečí v mukelskom svete. V prvý deň by sme mohli dôjsť až ku Carlislu; cesta tam trvá zo Skelmorlie približne dve hodiny. V Carlisle aj prespíme, a potom ráno sa môžeme vydať do Manchesteru-“

Harry sa teraz usmieval. „Cestou sa môžeme zastaviť u Remusa, ak nám prezradí, ako sa k nemu dostať. A v Manchesti zas býva Ruth Peltová.“

„V poriadku. Naobedujeme sa v Manchestri, potom budeme pokračovať do Birminghamu - tu si môžeme dať prestávku, na čaj alebo tak. Na zvyšok večera nám zostane tá posledná časť cesty, a to dôjsť do Londýna[v].“

Sirius prikývol. „Súhlasím s Katie. Najlepšie urobíte, ak sa čarodejníckym obydliam nateraz vyhnete. A takisto si myslím, že keď už budete v Manchestri, mali by ste vyhľadať Remusa. Alebo tú druhú známu. Nechce-“ Sirius sa zrazu  zastavil a zaklapol otvorené ústa. Harry si pomyslel, že sa zháčil, keď chcel povedať: Nechcete predsa vystaviť nebezpečenstvu ďalších ľudí.

„Sirius, si si istý, že ti nevadí, že idem?“ spýtal sa Harry. Nepáčil sa mu výraz na tvári krstného otca. Ten si povzdychol.

„Popravde áno, vadí. Ale musím rešpektovať, že si už dospelý, schopný sa o seba postarať a robiť vlastné rozhodnutia....čo ma privádza...“ Harry sa nervózne porozhliadol. V kuchyni bolo ešte stále množstvo ľudí. Ron s Hermionou sedeli vedľa seba so zvyškami svojich obedov a navzájom si vymieňali stránky z Denného proroka. Mercy, Orion a Leo ešte len teraz dojedávali pod prísnym dohľadom matky. Sirius im hlavou naznačil, aby išli smerom ku dverám, potom vstal zo stoličky aj on. Harry a Katie ho nasledovali do teraz vyprázdnenej obývačky. Sirius si sadol na kreslo blízko vyhasnutého krbu a rukou naznačil aj im, aby ho v tom napodobnili na blízkej čalúnenej sedačke. Vyzeral, že mu je trápne povedať, čo má na srdci.

„No..hm..Ron mi naznačil, že sa...hmmm-“

„- zbližujeme?“ dopovedala zaňho drzo Katie. Zdvihla obočie a vzdorovito sa naňho zahľadela.

Sirus si odkašľal. „Presne to. V každom prípade som sa chcel uistiť, že....ste opatrní...“

„Odvar z Dioskórei,“ povedala Katie jednoducho. Sirius jej odpovedi prikývol.

„Dobre. To rád počujem. Rozmýšľal som však aj o iných veciach...“

Katie sa na sedačke ihneď narovnala. „Zatiaľ som sa stýkala len s jedným človekom...a ani jeden z nás predtým s nikým nebol. Verím, že ani Harry, ani Hermiona nespali s nikým iným predtým, ako boli spolu. Takže tu sa kruh uzatvára,“ dokončila.

Siriusove oči sa zväčšili. „Toto Ron myslel tým-“ Harry si uvedomil, že Sirius netušil o povahe jeho priateľstva s Hermionou. Pozrel sa na Harryho. „Myslel som, že Katie bola-“ 

„- jeho prvou?“ riekla Katie a uškerila sa. „Nie, táto zásluha bude v kronikách navždy pripísaná Hermione Grangerovej.“

Harry sa zamračil. „V žiadnej prekliatej kronike to nebude, to viem s určitosťou. Môžeme sa o tomto už konečne prestať baviť? Prosím.“ Necítil sa pri tejto konverzácii veľmi príjemne, a ani Sirius nevyzeral, že by si ju užíval. No bol rozhodnutý splniť si svoju povinnosť stoj čo stoj.

Siriusovi očividne odľahlo. „Ok, takže to máme z krku. Myslím, že ty a Hermiona,“ pri vyslovení jej mena sa začervenal, „sa teraz chystáte ísť do nemocnice?“  

Harry prikývol. Vtedy, ako na zavolanie, vstúpila do miestnosti Hermiona, odetá do ľahkého habitu a žltých letných šiat. Samozrejme, na habite sa skvel  odznak hlavnej prefektky. Ako ju tak Harry videl,  uvedomil si, že by si mal obliecť tiež niečo slušnejšieho - namiesto džínsov a trička pokrytého škvrnami od trávy, pochádzajúcich ešte z jeho bývalej práce záhradníka. Ospravedlnil sa zo spoločnosti a vyšiel na poschodie, aby si na túto príležitosť našiel niečo vhodné. Keď sa vrátil, mal oblečenú čistú košeľu a nohavice a na tom habit s prefektským odznakom lesknúcim sa na hrudi. V momente, ako Sirius uvidel Harryho s touto malou žiariacou vecičkou na habite, jeho oči sa naplnili slzami.

„Pamätám si na časy, keď bol hlavným prefektom tvoj otec,“  povedal potichu. Objal Harryho a rýchlo odkráčal z miestnosti, poťahujúc nosom. Harry ho pozoroval, kým nezašiel za roh, potom sa otočil na Hermionu.

„Pripravená?“

Prikývla. Katie pristúpila k Harrymu a tiež ho objala. Ruky držal pevne okolo nej, keď tlmene hovorila do jeho hrude: „Budú nesmierne šťastní, že ich prídeš pozrieť, vieš? Úplne všetci. Len dúfam, naozaj dúfam, že tam nebude nik, koho poznáme. Myslím tým obzvlášť tých mŕtvych-“ Potom sa vystrela a preložila si cez ústa ruku. „Ach, počúvaj, čo to hovorím! Som nespravodlivá a zlá. Ako keby len ľudia ktorých poznám mali to právo, byť v poriadku-“

Hermiona chytila Katie za ruku. „Ale kdeže. Ja ťa úplne chápem. Myslím- myslím, že len ak sa presvedčím, že tí mŕtvi sú pre mňa cudzí ľudia, a takisto aj tí na lôžkach, iba vtedy sa s tým dokážem vyrovnať. Iba vtedy by som sa dokázala usmievať a byť sústredená na moju úlohu hlavnej prefektky, aby som ich všetkých mohla uistiť, že všetko bude v poriadku a naozaj tomu uveriť, pretože sa ma to až tak nedotkne. Neviem si predstaviť- netuším, či by som to dokázala, aj keby som stála pri posteli niekoho, koho poznám - povedať tie isté slová....“

Katie sa vrhla Hermione do náruče, pritisla ju k sebe, potom sa odtiahla, pričom ju stále držala na pleciach. „Vieš ty o tom, že si úplne skvelá hlavná prefektka...?“ povedala so zovretým hrdlom a utiekla z miestnosti. Hermiona sa za ňou pozerala a oči sa jej začali plniť slzami. Potom sa obrátila na Harryho s mrzutým výrazom.

„Ach, čert to ber. To mám akože vyrevúvať ešte predtým, ako sa vôbec dostaneme na miesto..?“

Harry sa na ňu zaškeril. „Hlavu hore. Zatni sa a... Ja sa budem čo najviac snažiť tváriť ako Percy, a ty sa môžeš tváriť - nuž, ako ženská verzia Percyho. Aj tak si to robila už roky...“

Hermiona ho buchla do ruky. „Nie som ženská verzia Percyho!“ Teraz sa však smiala, čo Harry videl veľmi rád. Žiaľ, mal taký pocit, že keď dorazia do nemocnice, bude to o dosť ťažšie. Zdalo sa, že na to myslia obidvaja. Prestali sa smiať a Hermiona po ňom strelila ustaraným pohľadom.

„Povinnosti volajú,“ zašepkala mu. Návšteva nemocnice bude ich prvým oficiálnym pôsobením ako hlavných prefektov. Harry išiel prvý; zobral za hrsť hop - šup prášku, hodil ho do krbu a jasným hlasom povedal: „Nemocnica Sv. Munga!” Zatvoril oči, lakte stiahol a rukami si pridržal okuliare po celú dobu, ako sa krútil v nekonečnom priestore. Konečne pristál v krbe - nemotorne (nikdy sa mu nepodarilo hladko pristáť, keď cestoval týmto spôsobom). Potom odtiaľ odstúpil, a tak urobil cestu pre Hermionu, cestujúcu za ním. Tá vystúpila z krbu len minútku po ňom.

Stáli v ohromnej vstupnej hale, klasickej nemocničnej chodbe s linoleom namiesto kamennej podlahy a ošumelými stenami, ktoré mohli kedysi o sebe hovoriť, že sú sivozelené, no teraz, po päťdesiatich rokoch nečistenia, to nebolo ani poznať. Nikdyneprekvapkajúce sviečky boli zasadené do svietnikov na stenách a ich lúče priestor za zašpinenými zrkadlami ešte zdvojnásobovali, takže sa hala zdala väčšia, ako v skutočnosti bola. Uprostred miestnosti stál mohutný stôl, za ktorým sedel dlhokánsky, ničím nezaujímavý čarodejník v habite vo farbe vody. Nevzhliadol k nim, lebo vyzeral, že sa uprene díva na rozvinutý pergamen pred sebou. Harry s Hermionou  neisto pristúpili k jeho stolu. Harry sa cítil v tom rozsiahlom priestore ako mravec.

 Asi tak meter od recepcie narazili na niečo ako neviditeľnú stenu. Odrazilo ich to späť o niekoľko krokov, akoby bol ten priestor z gumy. Zmätene tam zostali nepohnuto stáť. Bez toho, aby ten čarodejník pri pulte vôbec spustil oči  pergamenu pred sebou, zrazu sa ich len nevrlo spýtal: „Mená?“

Harry s Hermionou sa na seba pozreli a prehltli.

„Hermiona Grangerová a Harry Potter,“ odpovedal naoko vyrovnaným hlasom Harry za oboch.

Dlháň odtrhol oči od papierov a pozrel sa na nich s jasným vzrušením v modrých očiach. Na tvári sa mu objavil úsmev od jedného ucha so zlatou náušnicou k druhému.

„’arry Potter!“ zvolal. Skontroloval zoznam nahlásených návštevníkov. „Prhedtým som si nešchimol  na zozame fašhe meno, ale aha, c’est ici! Mon dieu[vi], kheby som len tušchil, že má prísť ’arry Potter...“

Harry očervenel ako paprika, lebo videl ako sa na tom Hermiona vedľa neho zabáva.

„Máme sa tu stretnúť s profesorom Dumbledorom,“ povedal a snažil sa svojím vystupovaním znovunadobudnúť trocha dôstojnosti.

„Oui, prhofesorh tu už je. Laissez- moi[vii] zohnať ho prhe vás...“

Ten príliš nadšený vysoký čarodejník behom vstal z miesta. Pri každom pohybe sa mu jeho vypuklé brucho natriasalo, no vyzeral pri tom priam detsky vzrušene. Harry sa zamračil pri pohľade na mužov chrbát, a keď už bol konečne mimo dohľad, Hermiona sa od smiechu div nerozplakala.

„Mal by si si už na to zvyknúť, Harry,“ povedala medzi záchvatmi smiechu bez dychu, „teraz, keď budeš musieť byť častejšie na verejnosti. Väčšina ľudí na Rokforte je už na teba zvyknutá, ale mimo neho...“

Prevrátil očami. „Toto isté sa mi stalo s Orionom. Veríš, že mu Sirius nepovedal, že ku nim prídem bývať? A na dôvažok, v septembri z neho bude prvák.“

„Pokojne sa s tebou stavím, že všetci prváci budú z teba úplne na vetvy. Myslím tým, že keď vojdú do školy a zistia, že hlavným prefektom je Harry Potter - niekto, o kom čítali už od malička... Nie je to ako za časov nášho nástupu. Navyše, teraz sme už v siedmom ročníku, to znamená, že väčšina tých študentov  ešte nežila v dobe, keď si prežil kliatbu Veď-vieš-koho. Si pre nich legendou.“

Harry sa na ňu zamračil. „Myslíš, že keď už si tou hlavnou prefektkou, mohla by si začať používať slovo Voldemort? Vážne Hermiona...“

Opätovala mu jeho pohľad. „Nemeň tému! V poriadku, ja s tým nemám problém; Voldemort.  V podstate sa tomu osloveniu nevyhýbam, je to len otázka zvyku. Niečo, čo som sa naučila, aby som neznervózňovala ostatných. Ja osobne nemám nič proti jeho jasnému pomenovaniu - na rozdiel od Rona.“

Vysoký čarodejník sa vrátil. Harry nemal na jeho štýl chôdze iný popis ako poskakovanie, čo bolo komické vzhľadom na jeho malé nohy. „Tu ‘o máme!“ povedal vzrušene. Harry sa na neho silene usmial. Potom vkráčal bez zaváhania do miestnosti dlhými krokmi Albus Dumbledore.

„Harry! Hermiona! Tak rád vás vidím! Len poďte za mnou. Rozmýšľal som, že by sme začali s tými najmenšími.“ Natiahol ruku cez neviditeľnú stenu a vtiahol ich oboch dnu.

„Hm, pane  – ak by ste nám mohli povedať-“ Harry sa obzrel ponad plece na nadšeného recepčného a stíšil hlas, „- zomrel niekto z Rokfortu? Zomrel nejaký rokfortský študent?“

Dumbledore sa na nich smutne zadíval a povzdychol si. „Bohužiaľ áno, Harry. Jeden bifľomorčan z tretieho ročníka, jedna veľmi nádejná piatačka zo slizolinu a dvaja chlapci - budúci prváčikovia. Ostatní boli všetci dospelí. Nuž, aspoň podľa zákona...“

„Čo tým podľa zákona myslíte?“

Riaditeľ si vzdychol. „Jeden človek len prednedávnom bol študentom... myslím, že ste ju poznali, keďže bola prefektkou.“

Hermiona k nemu pristúpila. „Kto?“ dožadovala sa odpovede.

„Možnože si pamätáte na bystrohlavčanku menom Niamh Quirková...?“

Hermiona si v zdesení zakryla ústa. Harry vyzeral veľmi zadumane. Spomínal si na dobré i nie až tak dobré veci, ktoré o nej počul. Nikdy sa však nepokúsil naozaj ju spoznať. V jeho predošlom živote, mala Niamh niečo s Dracom priamo v knižnici... ale rovnako dobre vedel, že počas jej  siedmeho roku na škole, bola hlavnou prefektkou (lebo Alicia Spinnetová na Rokforte neštudovala), a navyše sa stala  dvojitou agentkou pre Rád. V tomto živote si ju pamätal len ako bystrohlavčanku, ktorá v knižnici neustále klebetila s kamarátkami a nabádala Rona sa sex s Parvati... a tiež sa zdalo, že svojmu bratovi veľmi neschvaľuje Justina Finch-Fletchleyho. No o tomto si nebol celkom istý.

„Pamätám si ju,“ povedal Harry zachrípnuto. Nechcel to už dlhšie naťahovať, tak sa obrátil na Dumbledora a povedal: „Poďme teda.“

Prešli cez goticky klenuté dvere, cez ošumelé chodby s vysokými stropmi, míňali sestričky oblečené ako mníšky zo stredoveku s podnosmi plnými elixírov, čarodejníckych ošetrovateľov s modrými habitmi, ktorí prepravovali pacientov na levitujúcich nosidlách, dokonca popri nich prebehla raz aj skupina čaromedikov – dvaja muži a jedna žena. Oblečené mali rovnaké marhuľovo oranžové habity a vysoké špicaté klobúky, pričom každý niesol plné ruky zložiek. Zjavne sa práve hádali o ďalšom postupe liečby niektorého z tých prípadov.

„Nemáš pravdu, Forsythe, kvety hlohu – hlavne ich tyčinka – musia byť súčasťou toho elixíru, inak nám vôbec nebude účinkovať správne. Ak by som to mal špecifikovať, tak myslím odrodu pestovanú v Keni, blízko Nairobi. Nečítal si môj článok k tejto téme v minuloročnom čísle Žurnálu SČA[viii]? Ak nie si oboznámený s najnovšími trendmi v čaromedicíne, mohol by si týmto postojom niektorého zo svojich pacientov ohroziť aj na živote!“

Forsythe sa pri chôdzi narovnal. Na tvári mal narastenú sivo-hnedú bradu a na špičke jeho dlhokánskeho nosa mu spočívali okrúhle okuliare s hrubým sklom. „Clancy, musím ťa uzrozumieť s tým, že som tento elixír po dlhé roky miešal svojej drahej pani matke a žiadne ťažkosti sa u nej neobjavili-“ 

„... ani liečebné účinky... očividne.“ povedala sarkasticky čarodejnica kráčajúca s nimi. Bola z tých troch najmladšia. Mala veľké modré oči, neprirodzene vyzerajúce plavé vlasy zaviazané do drdola na zátylku a náplasť na nose, akoby si ho len nedávno zlomila. V rukách držala najväčšiu kopu zdravotných kárt a spisov. Clancy na ňu zagánil.

„Ak budem od teba potrebovať pomoc, Anderssenová...“ povedal Clancy a prešiel si rukou po jasnočervených vlasoch. Vtedy práve prechádzali okolo Harryho, Hermiony a Dumbledora.

Harry teraz počul jej hlas spoza chrbta. „Ja som tvoj článok čítala. Aspoň tebe sa niečo darí publikovať. Celá čaromedická inštitúcia je zastaraná. Skoro všetky ženy vo fachu sú sestrami.  Nemôžem ani za ten svet donútiť ŽSČA, aby vydala môj článok. Stavím sa, že keby si im poslal jednu z mojich prác pod svojím menom, okamžite by po nej chňapli tými svojimi hnusnými, tučnými paprčami...“

Zrazu mal Harry podivný pocit, že ho niekto zozadu pozoruje. Otočil sa, no skupinka čaromedikov už zachádzala za roh, a potom z dohľadu úplne zmizli. Nikoho iného na chodbe nebolo.

Hermiona sa po tých liečiteľoch tiež obzerala, ale jej dôvodom bola na rozdiel od Harryho fascinácia. Harry sa spamätal ako prvý, štuchol Hermionu  do ramena, aby mohli vo svojej ceste ďalej pokračovať. Konečne došli k detskému oddeleniu. Dumbledore ich hneď zaviedol k prvej posteli. Predtým, ako by riaditeľ vôbec stihol dokončiť vetu „Rád by som ťa zoznámil s-“ , sa ozval vzrušený krik.

„Harry Potter!“ zvolal chlapec na posteli. Oči sa mu od prekvapenia rozšírili. Harry ho nepoznal, no vyzeral byť dosť starý na to, aby bol z neho v septembri prvák. Na jeho slová všetci mladí ľudia na oddelení  vzhliadli k tomu miestu, kde Harry stál, a tí, ktorí boli schopní samostatného pohybu sa okamžite začali trúsiť k nemu a za minútu ho úplne obkľúčili.

Harry Potter, Harry Potter, Harry, Harry Potter, Potter....

Návšteva nemocnice bola pre Harryho jedna veľká letiaca šmuha. Netušil, s akým množstvom ľudí si potriasol rukou, či koľko „prajem rýchle uzdravenie“ zaželal (vďaka čarom sa väčšina z nich nebude musieť v nemocnici zdržať viac ako 24 hodín). S Hermionou si všimli len dvoch chrabromilčanov: Amy a Andyho Donegalovcov. Muklorodené dvojčatá, ktoré boli v ročníku s Willom Flitwickom. Amy tu bola so zvrtnutým členkom, ktorý sa našťastie hojil rýchlo a Andyho prijali s ľahkými popáleninami z toho, ako sa hodil medzi svoju mamu a maskovaného útočníka.

„Mama s ockom nás chceli vziať do mukelskej nemocnice,“ prezradil Andy Harrymu, „ale Ministerstvo nikomu nepovolilo, dokonca ani mukelským rodičom rokfortských študentov, aby po opustení Šikmej uličky išli niekam inam ako sem.“ Andy si pri rozhovore očividne užíval pohľady ostatných detí, chválil sa tak, že slávneho Harry Pottera už dávno pozná. „Momentálne sú na poschodí, v miestnosti vyhradenej špeciálne pre muklov, aby tam mohli počkať, kým nás neprepustia. Myslím, že sa tam celkom bavia. Doma im samozrejme nemôžeme ukazovať, čo sme sa v Rokforte naučili, a tak teraz neustále otravujú hlavnú sestru, ktorá ich má na starosti, aby im niečo vyčarovala. Mám pocit, že si myslí, že sa musia vskutku nudiť.“

Hermiona sa usmiala. „Moji rodičia sú tiež muklovia. Strašne radi so mnou chodievali do Šikmej uličky-“  Odrazu zmĺkla. Prehltla ťažkú hrču v krku, ako keby si práve pomyslela „Chvála pánu Bohu, že tam neboli...“

Harry si odkašľal. „Ani sa nenazdáš a budeš zdravý ako rybička, že?“

„Určite,“ povedal Andy značne veselo, aj napriek svojim nepekným popáleninám, „sestrička mi povedala, že tento obklad by mal pôsobiť neobyčajne rýchlo na hojenie popálenín. Doslova cítim, ako mi nová koža sama dorastá,“ doplnil a ukázal na obväzy na líci, ruke a ľavej nohe zakrytej nemocničným habitom.

Potom im Dumbledore konečne naznačil, že už je čas odísť. Na sekundu si Harry zvažoval, že by sa Dumbledora spýtal, kde boli umiestnení Longbottomovci, no hneď si to rozmyslel. Ako tak prechádzali tými deprimujúcimi chodbami, Harry si v duchu pomyslel: Na tomto miesto Neville prázdninoval. Navštevoval rodičov, ktorí ale ani len netušili, kto v skutočnosti je...

Stále sa vnútorne nezmieril s faktom, že aurori, ktorí narobili toľko ťažkostí jemu  – a Snapovi – boli Nevillovi rodičia, o ktorých mal aj sám Alastor Moody veľmi vysokú mienku. Nemohol si pomôcť, aby si ich hneď nevybavil scénu, keď odvádzali Remusa preč. Navyše teraz, keď je z Rona takisto vlkodlak, sa mu v čarodejníckom svete plnom predsudkov dostane pravdepodobne rovnakého zaobchádzania.

Kým sa vrátili z návštevy, Ginny už bola dávno späť v Brlohu. Nanešťastie, Hedviga sa ešte nevrátila z cesty s listom k Dursleyovcom (chcel vedieť, ako je na tom jeho teta Petúnia), takže ju so sebou nakoniec nemohol vziať. Do batoha si hodil pár vecí, ktoré by mu mali vystačiť na celý čas  výletu do Londýna, rozlúčil sa so Siriusom, Ronom a Hermionou, potom prešiel cez žaláre ku malej prístavbe, ktorá slúžila ako garáž. O chvíľu už boli na ceste - Katie viedla otcove auto ku trajektu z Wemyss Bay, ktorý po krátkej plavbe zakotvil na pevnine, a oni mohli ďalej pokračovať na ceste do Skelmorlie a Carlisle.

Celá trasa do Carlislu prebehla našťastie bez problémov, takže sa rýchlo dostali k úlohe vyhľadať taký hostinec, v ktorom si mohli v pokoji vypiť čaj, aj rezervovať izbu na prenocovanie. Bola tu však len jedna posteľ. To nevyhnutne nemusí znamenať, že k niečomu večer dôjde, pripomínal si Harry. Aj tak je určite zničená zo šoférovania...Ani si nebol istý, či vôbec chce, aby sa niečo prihodilo.

Kým si Katie užívala slasti, ktoré ponúkala plne vybavená kúpeľňa (poriadna- so sprchou, umývadlom a toaletou – všetko toto obsahovala jedna vkusná, nabielo omietnutá miestnosť), vyzliekol sa do boxeriek a vhupol do postele. Okuliare si položil na nočný stolík pri kraji postele a zavrel oči.

Počul, keď vošla do miestnosti a cítil, ako sa prikrývky napli, kým sa vedľa neho ukladala do postele. Oranžové svetlo, ktoré registroval cez zavreté viečka, zmizlo v momente, ako zhasla lampu. Uľavene si vydýchol. Zjavne bola príliš unavená na-

Chyba, pomyslel si, keď sa naňho prevalila. Začala ho bozkávať na hrdle, potom posunula svoje ústa nahor k tým jeho. Naplno sa prebudil v sekunde, ako cítil na svojej nahej hrudi jej stvrdnuté bradavky a bez rozmýšľania položil svoje ruky na jej chrbát, aby cítil pod prstami jej hebkú pokožku. Ako tak prechádzal rukami čoraz nižšie a nižšie, uvedomil si, že Katie na sebe nemá absolútne nič. Tak toto prezrádza jej úmysly dosť jasne.

Prerušila bozk a zašepkala, „Nie je ti nič, Harry?“

Vtedy otvoril oči a zahľadel sa na jej tvár v šere izby. „Som v poriadku, len si ma udivila.“

Začudovane pokrútila hlavou. „Prekvapila som ťa? Hlúpy, hlúpučký chlapček,“ povedala zľahka, našla svojimi perami tie jeho, pričom mu pomáhala rukami zbaviť sa prebytočného oblečenia.

Ako tak ležal vedľa Katie upadajúcej do spánku, v myšlienkach sa čudoval, že sa cítil skôr ako povinnosť si plniaci manžel, než milenec. Skoro akoby patrili k tým párom, čo sa pokúšajú o dieťa a musia sa uistiť, že si svoje hrátky načasujú správne, aby mohli-

Do pekla,“ povedal zrazu a pokúšal sa ju zobudiť.

„Mmm... Harry, čo sa deje?“ Pokúsila sa otvoriť oči.

„Ešte- ešte stále berieš odvar z Dioskórei, že? Myslím tým, či sa jeho účinky už nepominuli...? Nesnažíš... nesnažíš sa otehotnieť?“ Spomenul si, že v predošlom živote počul, že Rogerovi Daviesovi porodila dieťa.

Po jeho slovách sa posadila, pričom posteľná prikrývka sa jej ovinula okolo bokov. Stále na sebe nemala nič oblečené. Dokonca v tom nejasnom svetle, ktoré do izby prenikalo z ulice, videl, že je dosť nazlostená.

„Harry Potter! Ako sa opovažuješ obviniť ma z niečoho takého?!“

Náhle si uvedomil, ako to muselo celé vyznieť. „Ach, Katie, je mi to tak ľúto! Asi som už bol v polospánku. Vtedy mi na myseľ prichádzajú všelijaké nezmysly-“

„To teda sú- nezmysly! Tá samotná myšlienka, že by som sa ťa takýmto spôsobom k sebe pokúsila pripútať...! Za mesiac mi začína aurorský výcvik, a ten rozhodne nehodlám podstupovať tehotná! Nie som pripravená a dlho ešte nebudem. Ak sa vôbec k niečomu takémuto podujmem... stále som sa nerozhodla... Naozaj, Harry?!“

So sklonenou hlavou sa jej opäť ospravedlnil. V mysli si nadával, že nedržal jazyk za zubami, keď už bol na pol ceste k snovej krajine. Aj tak boli jeho myšlienky v takýto čas vždy divné a nepremyslené. Rozhodne sa nikdy nemali sformovať do slov a uniknúť z jeho úst! Kajúcne ju bozkal na líce, pozrel na ňu takto zblízka so široko roztvorenými očami a dúfal, že sa čoskoro upokojí.

Po nekonečnom čakaní vzdychla a krátko sa zasmiala. „Ach, nemôžem sa na teba ani poriadne nahnevať, keď sa na mňa takto dívaš. Ale uvedomuješ si-“

„Samozrejme, Katie. Naozaj.  Je mi to nesmierne ľúto. Máš plné právo byť na mňa naštvaná a povedať mi, aký som hlupák a-“

„Dobre, dobre. Prestaň už bľabotať.“ Znovu sa zasmiala. „Poďme sa trochu prespať. Keď som si už myslela, že som dostatočne vyčerpaná, nastúpil si ty so svojimi nezmyslami a premohol si ma ešte viac.“

Katie sa usmievala na Harryho a on na ňu. „Mimochodom, na mojej únave nemá naša predošlá činnosť žiadneho pričinenia...“

Znovu sa uložili do postele, tentoraz v dobrej nálade, uťahujúc si zo seba, až pokým sa nadobro neodobrali do snov.

Harry sa mohol konečne prestať strachovať o celý svet a iba tak, na chvíľu, vypnúť.  

* * * * *

Manchester opustili len pred niekoľkými minútami a dali sa na cestu do Birminghamu. Keď vtom zrazu Sandy zasyčala na Harryho.

„Prosím? Myslíš to tento krát vážne?“ zasipel na ňu naspäť Harry. „Ja len, že naposledy, keď si niečo takéto hovorila, myslela si tým, že prichádza Sirius Black. Takže ak aj teraz myslíš Siriusa, len mi to povedz, nech sa môžem uvoľniť.“

„Nie, nemám na mysli Siriusa Blacka. Mimochodom, vtedy som sa, myslím, vyjadrila úplne jasne.“

Úplne, pomyslel si Harry s úškľabkom na tvári. Nič však nahlas nepovedal - v angličtine, či parselčine.

„Katie,“ riekol rozochvene, „máme tu malý problém. Sandy mi tu vraví, že prichádzajú temní čarodejníci. Musíme sa schovať alebo také niečo.“

Schovať? Práve sme odbočili na M6, Harry! Navyše, počas nasledujúcich stodvadsať jedna kilometrov nemáme iného východiska, ako sa M6-tky držať! Ako by sme sa preboha tu mohli skryť?! A na ako dlho? Aj tak by sme sa raz museli pohnúť.“

„Fajn, takže sa musíme aspoň nejako zamaskovať.“

Katie si odfrkla. „Ako presne to chceš urobiť? Sme v aute na rušnej diaľnici, ak by si náhodou zabudol. Ako by som asi tak mohla-“

Harry však k nej natiahol ruky, zľahka sa jej dotkol vlasov a od samého sústredenia vraštil obočie. Keď ruky opäť stiahol, povedal: „Pozri sa do zrkadla.“

„Čo si...aaach!“ zvolala prekvapene. Keď dodávka pred nimi náhle prešla z vedľajšieho pruhu do ich, odtrhla oči od svojho odrazu v zrkadle a opäť sa sústredila na cestu. Po chvíli znovu nabrala stratenú rovnováhu a mrkla do zrkadla. „Občas som rozmýšľala, ako by som asi vyzerala s plavými vlasmi...“ 

„Tak teraz to už vieš,“ povedal a oprel sa o svoje sedadlo. Otočila sa k nemu, že sa naňho pozrie, no namiesto toho vykríkla.

„Harry! Čo...ako...?“

Harry si predĺžil vlasy a dal narásť bradu - presne ako to urobil vo svojom predošlom živote, aby sa mohol v mukelskom svete ľahko premiestňovať, keďže bol utečencom. Pokrčil plecami. „Tréning na animága ti príde vhod nielen v tej jednej veci. Ešte ako malý som sa naučil ako si dať narásť vlasy. Bolo to niečo, čo som robil podvedome. McGonagallová sa rozhodla trénovať ma práve vďaka tejto schopnosti. Myslela si, že to znamená, že mám na animága prirodzené vlohy.“

Katie vyzerala, akoby jej srdce bilo ako opreteky. Točila volantom a krútila hlavou. „Nikdy neviem, čo ďalšieho od teba očakávať, Harry.“

„Dúfajme len, že Sandy ne-“ Zrazu začali autá pred nimi spomaľovať. Tak namiesto dopovedania toho, čo chcel, začal odznova. „Toto neveští nič dobré...“

Vtom to počul. Pred nimi, na mieste, kde sa ich auto malo zastaviť, započul zdesený krik, a potom zvuk prasknutia... Stiahol Katie dole pod predné sedadlo, preč od zvedavých očí ľudí v autách navôkol.

Ty sa teraz okamžite premiestni na Ministerstvo. Musíš sem priviesť na pomoc nejakých aurorov. A pamäťomazačov. Mám pocit, že za chvíľu sa mnohí muklovia stanú svedkami vecí, o ktorých nemajú čo vedieť. Obzvlášť tí, na ktorých budú útočiť.“

„Čo plánuješ urobiť?“

 „Rozhodne tu len tak nezostanem sedieť na zadku a nenechám ich napádať muklov alebo naháňať mňa. Mám podozrenie, že niekde v dome v Ascogu bolo aktivované očidlo - tak by smrťožrúti vedeli, že budem práve na tomto mieste. Ak idú naozaj po mne, tak je to tak. A myslím, že mám svoje dôvody na trošku paranoje. Aj keby som nebol ja tým, koho chcú a toto by bola iba šialená zhoda okolností, ľudia tu potrebujú pomoc. A ja urobím všetko pre to, aby som im pomohol.“

„Ale... ale v tom prípade ťa uvidia čarovať!  A ako vlastne vieš, že tu nie sú v niekoľkonásobnej presile?“

„Neviem. Každopádne, nikto ma čarovať neuvidí.“ Natiahol sa pre batoh pri svojich nohách a vytiahol odtiaľ svoj neviditeľný plášť. Katie udivene vydýchla, zjavne vedela, s čím má tú česť.

„Tak a teraz choď zohnať pomoc. Natiahnem si ho na seba a pripravím pár smrťožrútom nemilé prekvapenie.“

Katie prikývla. Stále sedela skrčená na prednom sedadle, pobozkala Harryho na ústa a zmizla s tlmeným prásk!. Pery mu stále brneli od bozku, keď si navliekal svoj plášť, potom otvoreným oknom kaskadérsky vyliezol z auta. Nechcel pritiahnuť pozornosť otváraním dverí. Prechádzal pomedzi stojace autá, z ktorých už nervózne vykrikovali ľudia za volantmi i na sedadlách spolujazdcov a postupne sa k nim pridával disharmonický zvuk rozčúlene trúbiacich klaksónov. Harry zbadal ďalší výbuch a spŕšku zelených iskier. Dal sa do behu, smeroval ku zdroju iskrenia, no bolo ťažké vykonať to všetko pod plášťom. Veľmi, preveľmi sa obával, že vie, čo znamenali tie zelené iskričky...

Smrťožrút, ktorého si Harry nepamätal z Voldemortovho kruhu verných po jeho znovuzrodení (zjavne sa činil v povolávaní nováčikov v priebehu týchto dvoch rokov), si vykračoval pomedzi autá v dlhom plášti s kapucňou nasadenou na hlave, mieril prútikom na autá a vyčarovával na ne iskry. Harry ho občas počul zakričať „Crucio!“, no potom... potom začul kliatbu, ktorú on kedysi prežil - vtedy začal utekať. Dúfal, aj napriek nulovej šanci... prišiel však neskoro. Mladý muž zvierajúci volant sa chvíľu zmietal v kŕčoch, potom naraz prestal - mŕtvy. Harry bol od neho stále na dobrých deväť metrov vzdialený, ale ako bežal, vytasil svoj prútik a namieril ho na smrťožrúta, ktorý len pred pár sekundami zabil nevinného, mladého mukla - ešte predtým, ako by mohol ublížiť niekomu inému.

Expelliarmus!“ zvolal pri bežaní. Čarodejníka to odhodilo pár metrov vzad, priamo do dodávky. Po náraze sa v bezvedomí zosypal po boku auta dole na zem. Jeho prútik letel smerom k Harrymu.  Nechal ho, nech sa od neho odrazí a spadne na zem, potom sa presunul aj s plášťom nadeň a zohol sa, aby ho schoval - stále ukrytý pred zrakmi ostatných - do vrecka. Prešiel k autu, kde za volantom nehybne sedel neznámy mladý muž. Harry chvíľu nepohnute stál a pozeral sa na mladíka... myslel na svojich rodičov, a na to, ako sa znova musel stať svedkom smrti svojej mamy.... V jeho vnútri sa rozbúril strašný hnev. Dlhými krokmi odkráčal na miesto, kde ďalší traja smrťožrúti levitovali auto jednej rodiny. Celá posádka - rodičia i deti - boli vnútri, úplne vystrašení. Ani jeden z maskovaných čarodejníkov nevyzeral, že by si všimol, že ich spoločník leží v bezvedomí na zemi. Príliš si užívali zábavu z týrania.

Harrymu srdce bilo až kdesi v krku. Rozmýšľal, že ak by ich donútil levitovanie ukončiť alebo by niektorého z nich odzbrojil, auto by sa s nárazom zrútilo k zemi s piatimi ľuďmi vo vnútri, ktorí by mohli v tom prípade skončiť s vážnymi zraneniami. Bezmocne sledoval, ako ich auto pláva vo vzduchu a dúfal, že sa Katie vráti aj s pomocou veľmi skoro. Spomínal si, že na metlobalovom šampionáte mali ľudia z ministerstva podobný problém s levitujúcimi muklami. Strachovali sa, aby sa pri páde na zem nezranili.

Stál tam s prútikom pripraveným zakročiť každú sekundu a pozeral na scénu pred sebou s veľkou skľúčenosťou. Bol si celkom istý, že vo svojich nočných morách čoskoro privíta ďalšie zúfalé výkriky. Výkriky týchto vydesených detí v aute. Potom, úplne z ničoho nič, tí traja maskovaní smrťožrúti prelevitovali auto až na náprotivnú stranu diaľnice, kde ho postavili priamo čelom oproti hýbajúcej sa premávke. To si zatiaľ nikto nič nevšimol? zamýšľal sa. Prešiel očami po ceste a všimol si kamión, ktorý sa držal v rovnakom pruhu ako to rodinné auto. Za necelú minútu doňho určite narazí. Videl tú rodinu v aute, ako sa ochromene prizerajú približujúcemu sa nákladiaku, no zatiaľ im nič nebolo, boli živí...

Až pokým ich to nákladné auto nezrovná so zemou...

„Wingardium leviosa!“ zakričal a každým kúskom svojho tela sa pokúšal sústrediť (pretože nikdy v živote ešte nelevitoval nič takej veľkosti a záťaže). Auto sa znova odlepilo od zeme, kde ho Harry držal s vypätím všetkých síl. Triasol sa a pot sa mu valil dolu spánkami - no snažil sa udržať jeho výšku stálu. Kamión prešiel po ceste presne v mieste, kde predtým stálo. Šofér sa prekvapene pozrel na auto vznášajúce sa tesne nad ním. Harry dúfal, že od šoku, ktorý práve zažil, nespôsobí žiadnu nehodu. Stále sa ťažko sústredil, až kým nebolo auto späť na správnej strane diaľnice, potom ho nechal pomaly pristáť na zemi.

Dvaja zo smrťožrútov sa na to pozerali len tak, v údive a bez pohnutia; ten tretí sa však obzeral navôkol a podozrievavým hlasom si pre seba šepkal: „Niekto tu je...“

Harry si otrasene uvedomil, že to je žena. Namieril na ňu prútikom. „Stupefy!“ zakričal. V sekunde stuhla a spadla na cestu vystretá ako doska. Tí ďalší dvaja maskovaní ľudia nepotrebovali ďalšieho presvedčovania, aby sa zdekovali. Náhle sa odmiestnili s dvojitým prásk!.

Sakra! pomyslel si Harry. Nechal som ich len tak odísť! Potom si však spomenul, že už chytil dvoch smrťožrútov – z nich jedného vraha - čo nebolo zlé na niekoho, kto bol na to všetko úplne sám a ešte tak celkom nedokončil školu. Podišiel k žene, ktorú omráčil a zohol sa k nej. Kapucňa jej z tváre spadla, a tak ju bez problémov rozpoznal.

„Ale, ale...,“ povedal skôr pre seba než jej. V skutočnosti si ani nemyslel, že omráčená osoba môže niečo počuť.

„Dobrý deň prajem, Rita.“

* * * * *

 Keď sa Katie konečne vrátila, ten prvý zo zatknutých čarodejníkov musel byť omráčený tiež, lebo začal prichádzať k vedomiu. Priviedla štyroch aurorov a dvoch pamäťomazačov, ktorí so sebou priniesli ešte povoz bez záprahu - presne taký, aký použili na jeho prepravu na Ministerstvo. Strčili tam Ritu Skeeterovú a toho druhého odzbrojeného smrťožrúta. Katie sa vrátila k autu, zastavila sa pri dverách a zmätene sa obzerala navôkol. „Harry? Harry! Kde si? Si v poriadku?“ Prišiel k nej odzadu a chytil ju za plecia, na čo Katie skoro vyskočila z kože. „Harry! Toto mi nerob!“ napomenula ho, na konci už so smiechom. „Tak si ma vystrašil!“

„Nie tak, ako tí smrťožrúti vydesili všetkých týchto muklov,“ odpovedal, stále schovaný pod plášťom. Obidvaja sa pozreli sa na ten krátky kúsok cesty pred nimi. Videli, že aurori už so svojou korisťou - vrátane Rity - odišli na Ministerstvo, a teraz prišli na rad pamäťomazači. Pristupovali od auta k autu, aby tie otrasné spomienky na nedávny incident s autom z mysle vystresovaných muklov vygumovali čarami.

Vliezli do auta - Harry stále pod plášťom - na čo Katie hodila jeho smerom pohľad so zdvihnutým obočím. „Nedáš si už ten plášť dole, Harry?“

„Popravde, ani sa mi veľmi nechce. Myslím, že bude najlepšie, ak ma nikto neuvidí. A ty si ešte na chvíľu tie plavé vlasy neodčarúvaj. Dúfam, že si na Ministerstve nepovedala, že som s tebou? Či?“

„Nie, povedala som len, že muklov v autách napádajú maskovaní smrťožrúti.“

„Dobre. Myslím, že začínam chápať, čo mal Sirius na mysli... Ministerstvo možno nie je až tak veľmi bezpečné. Za každých okolností im prezrádzaj len nutné minimum.“

Keď otáčala kľúčom v zapaľovaní, mračila sa. „Harry, ja idem pre Ministerstvo čoskoro pracovať. Dúfam, že si ešte spomínaš. Keď dokončím aurorský tréning....? Budeš mať aj potom rovnaký postoj? Že mi nemôžeš nič prezradiť? Niežeby si bol ku mne teraz nejako veľmi otvorený.“

V tejto chvíli Harry pochopil, ako sa musela Hermiona cítiť, keď mala pred nimi udržať v tajnosti Obracač času. „Povedali mi, aby som nikomu o svojom výcviku na animága nehovoril, takže by som sa teoreticky nemusel zaregistrovať až do konca školy. Chodíme spolu len mesiac. Čo som sa mal premeniť hneď na prvom rande a vystrašiť z teba dušu, keďže si o tom nevedela?“

„Zjavne nie. Mal si porušiť zákon a použiť môj prútik na čarovanie mimo školy,“ povedala mrzuto, keď sa premávka začala znovu hýbať.

Celú cestu do Birminghamu presedeli v tichosti. Na sedadle spolujazdca sa Harry v myšlienkach vzrušoval nad chytením Rity, no všetko nadšenie mu zatienila ich hádka. Spomínal si, že v jeho predošlom živote, nebol Severus Snape moc naklonený idei na sobáš s aurorkou. Otočil sa pohľadom na Katie. Nevedel, či chce pokračovať v chodení s niekým, kto sa má stať pracovníkom Ministerstva. Nie ak bude ten človek bezpodmienečne dôverovať tejto pravdepodobne skorumpovanej čarodejníckej vláde.

Zastavili sa na čaj v reštaurácii v Birminghame - Harry stále ukrytý pod plášťom. Katie sa moc nepáčilo, že má vyzerať, že je sama, a pritom si má objednať horu jedla (Harry bol neskutočne hladný). Krátko po pol šiestej pokračovali smerom do Londýna a o dve hodiny neskôr už stáli pred Katiným bytom. Keď už boli konečne dnu, Harry si neviditeľný plášť vyzliekol. Práve v tom momente však Sam prikráčal z kuchyne do obývačky pozrieť sa, kto prišiel.

„Aaaa!“ zjačal, keď sa v obývačke z ničoho nič objavil aj Harry.

„Aaaaa!“ zakričal naľakaný Harry.

„Harry, toto mi nerob!“ zakričal naňho Sam bez dychu. Potom mu zrak padol na strieborný plášť v Harryho rukách. „Ach, ty si sa neprimiestnil.“

„Nie, ešte to neviem. Je to neviditeľný plášť. Malé bezpečnostné opatrenie, nič viac.“

Sam prikývol. „Pamätám sa, že Lily raz spomínala, že James niečo také vlastní. Požičala si ho od neho raz či dva krát kvôli práci... Dobrý nápad.“

Harry sa stále snažil popadnúť dych. „Ďakujem.“

Katie odišla z miestnosti zavolať pani Figgovej, aby jej oznámila, že sú späť. Potom zaletaxovala Dracovi, že pani Figgová je už na ceste.

Ako sa otáčala od krbu, odrazu sa na strede miestnosti objavil s tichým prásk! - čo Katie vyľakalo natoľko, že vykríkla a chudáka Harryho skoro zvalila chrbtom na diván.  

„Malfoy!“ vyprskol Harry, ktorý sa stále snažil nadobudnúť rovnováhu.

Katie sa naňho pozrela, akoby ho mala chuť nadobro odčarovať z jeho existencie. „Draco Malfoy! Ako si vedel, kde sa máš primiestniť? Ja som ti nepovedala, kde bývam!“

Uškrnul sa. „To nie, ale ja som tu už predsa bol. Tvoj otec ma sem priviedol minulé leto pred tým, ako sme sa mali stretnúť s jeho kamošom v Šikmej uličke kvôli tým kérkam. Nemohol som tomu uveriť,“ hovoril so smiechom a krútil pri tom hlavou, „tak si trvala na tom, že mi zakryješ oči šatkou, keď ma bude Figgová odtiaľto brať, že som si povedal, že ti nebudem vysvetľovať, že je to úplne zbytočné. Stálo za to vidieť tvoj výraz-“ Zastavil sa a zahľadel sa na ňu. Úškľabok mu rástol každou sekundou.

„Hej! Páči sa mi, čo si si urobila s vlasmi.“

„Malfoy!“ zahriakol ho Harry. Draco prevrátil očami. Potom sa medzi nich postavil Sam.

„Prečo sa všetci pekne neposadíme a nedáme si niečo chladné na pitie?“ navrhol. Z chladničky vytiahol zopár plechoviek Coly, pre seba pivo a posadil všetkých na sedačku, aby tam v pokoji počkali na pani Figgovú. Katie s Harrym im porozprávali o smrťožrútoch na diaľnici a o tom, že  jedným z nich bola Rita Skeeterová.

Draco prekvapene zapískal. „Takže sa možno konečne dozvieme, či je Astra Vredová naozaj ona,“ povedal s vytiahnutým obočím. Harry sa naňho podozrievavo zahľadel.

„Áno... Je to možné.“

Zazvonil zvonček. Pani Figgová si prišla po Draca. Všetci traja ho išli odprevadiť dole pred dom. Predtým,  ako definitívne prekročil prah Katinho a Samovho domu, nečakane sa otočil na Harryho a povedal: „A Harry, prepáč, že som na teba vyletel po tom, ako ti Ginny zachránila život. Najprv som si neuvedomil, čo sa v skutočnosti deje.“

Pre Harryho nebolo ľahké povedať, čo sa chystal. Premýšľal, či nebolo ospravedlnenie čírou náhodou Ginnin nápad. „To je v pohode, Draco,“ riekol a na záver sa donútil použiť taktiež jeho prvé meno.

„Škoda, že nemajú namiesto bazéna začarované jazero - také ako na Rokforte. V prípade, že spadneš do vody tam, stačí, ak donútiš nejaké magické stvorenie, čo tam žije, dotknúť sa ťa a zrazu máš hneď schopnosť dýchať pod vodou...“

„Prosím?“ povedal Harry zachmúrene. „O čom to hovoríš?“ Potom si ale spomenul, že Dennisa Creevyho predsa do člna vyhodila obrovská sépia a Ginny prežila pod vodou nezvyčajne dlho, keď sa do jazera vybrala bojovať s tým krížencom baziliska.

„Veď vieš... magické stvorenia pod vodou... morské panny, sépia, a iné hávede. Započul som, že keď sa konal Trojčarodejnícky turnaj, museli im prikázať, aby vás všetkých nechali na pokoji a nepomáhali vám. Lebo tak sa zvyčajne správajú. Okrem tých, čo ti chcú ublížiť, ako napríklad hlbočníci. Nedalo by sa to nazvať súťažou, keby vám všetky tie vodné bytosti pomáhali, že? Ty si o ničom nevedel?“

Harry sa zamračil ešte viac. Pamätal si, že kvôli arogantnosti Malfoyovho otca, on, Ron a Hermiona, neboli informovaní o dôležitosti stanice metra vo Westminsteri. Stihol sa zastaviť ešte predtým, ako by mu na jeho slová odvrkol niečo príliš ostrého - namiesto toho zaškrípal zubami a odpovedal: „Uvidíme sa na svadbe. Pozdrav odo mňa Aberfortha a chalanov.“

Malfoy sa zasmial a pokrútil hlavou. „Vtedy som si myslel, že mi to zješ aj s navijakom. Tak fajn. A teraz späť do toho starého smradľavého domu...“

Vliezol za volant (pani Figgová sa posunula), zabuchol dvere a s pozdravom Samovi odfrčal preč.

* * * * *

Počas nasledujúcich pár dní nemal Harry na práci nič dôležité, takže ich strávil s Ronom a Hermionou na Ascogskom zámku. Cítil sa skoro ako pred rokmi, keď boli mladší a hormóny ešte nestáli v ceste ich spoločnému priateľstvu. Hermiona s Harrym povedali Ronovi všetko o svojej návšteve v nemocnici, potom bol na rade Harry s dobrodružstvom z výletu do Londýna a zaistení Rity Skeeterovej. Predovšetkým Hermiona dychtivo načúvala jeho príbehu o Rite. Žiadne skryté náznaky lásky v tom neboli.

„Sirius povedal, že Rita nepoprela, že bola dvojitým agentom, a že sa vyhrážala prezradením Dumbledorovej organizácie a odkrytím operatívcov, ktorí preňho pracovali a dopúšťali sa skutkov mimo zákona. Ministerstvo nad tým zatiaľ len slepo privieralo oči. Teda, nemyslím si, že sa tým práve teraz zaoberajú - kým im tí istí operatívci prinášajú stále nové a nové smrťožrútske tváre k zatknutiu... Pred útokom v Šikmej uličke by to mohlo vypáliť inak, ale teraz...“

Hermiona nervózne prehltla. Harrymu napadlo, že si pripomína ich výlet do Sv. Munga. Pozrela sa na Rona a preplietla si s ním prsty. Pohľad – sčasti plný lásky, sčasti zúfalý - jej opätoval. Vtedy si Harry povedal, že im dopraje trochu súkromia. Chvíľu s nimi vtipkoval, potom nahodil ospalý výraz, ale ako tak schádzal dolu schodmi zo strešnej záhrady, kde posedávali, usadil sa mu na tvári veľký úsmev. Aspoň oni majú tú možnosť byť šťastní, pomyslel si.   

Ron mu prezradil, že mu Hermiona nakrátko ukázala svoju zvieraciu podobu. Kým budú oni na Rokforte kvôli pripravovanému metlobalovému zápasu, Hermiona plánovala odísť do severnej Ameriky. Harry sa od Rona snažil vypáčiť informáciu o tom, na aké zviera sa Hermiona premieňa, ale bez úspechu. Ron sa po celý čas škeril od ucha k uchu, krútil hlavou a občas sa nad absurdnosťou Harryho nápadov aj schuti zasmial.

„Hranostaj?! Nie, nie je to blbý hranostaj.“

„Hmmm.... sokol!“

Ron sa na Harryho pozrel neveriackym pohľadom. „Že by sa naša Hermiona transfigurovala na vtáka akéhokoľvek druhu?! Rozhodne miluje výšky, že? Už ju vidím...“


Na druhý deň, tesne predtým, ako mala Hermiona naplánovaný odchod prenášadlom do Greenwichu, zastavila sa s celou batožinou na odpočívadle pred svojou izbou a čakala na Rona a Harryho, aby sa rozlúčila. Prudko Harryho objala. Pridržal si ju blízko pri sebe a bol nesmierne rád, že to bolo medzi nimi troma znova všetko v poriadku. Bol vďačný za spomienky na spoločne strávené chvíle počas predošlých dní. Len oni traja – tak, ako to bývalo roky predtým (po väčšinu času). Potom sa Hermiona obrátila na Rona s tým pohľadom v očiach, ktorý u nej Harry po prvý krát videl vtedy v lese, krátko predtým, ako bol Ron uhryznutý. Prešla rukami po jeho krku až ku temenu a snažila sa mu tvár stiahnuť k bozku, no on sa v poslednom okamžiku obrátil a pozrel sa na Harryho.

„Musíš tu práve teraz stáť, Harry?“

Hermiona mu položila ruku na líce a odvrátila tak jeho pozornosť späť k sebe. „Je mi jedno, kto nás uvidí.“ zašepkala. Na to sa k nej Ron pritiahol. Otvoril ústa a ona urobila to isté. Jednu ruku si vmotal do jej vlasov, druhú jej omotal okolo pása, aby si ju k sebe stiahol ešte bližšie. Zrazu si Harry pomyslel, že sa predsa len mal stratiť z dohľadu. Spomenul si, aké to bolo, keď bozkávala jeho...  

Ron ten bozk prerušil, celý červený (tá farba mohla vážne konkurovať odtieňu jeho vlasov). „Čoskoro sa uvidíme,“ povedal jej zachrípnuto, akoby ešte celkom nepopadol dych. „Všetci sa stretneme v Šikmej uličke. V rozhlase spomínali, že väčšina obchodov bude prestavaná do budúceho týždňa.“

Hermiona sa usmiala. „Vtedy by som už mala byť naspäť,“ povedala rýchlo. Očami prešla po Harrym, ktorý frustrovane vyhodil ruky do vzduchu.

„Aaaale. Veď mi to povedz! Udržím to v tajnosti!“

„V žiadnom prípade! Nemala som to ukazovať ani Ronovi, ale neodolala som.“

Harry si nemohol pomôcť, keď jeho tvárou prebehol lišiacky úsmev. „Čo ešte si Ronovi ukázala, kým som bol preč?“

Buchla ho do ramena. „Ty, nemravník! Aké obscénne myšlienky...?“ No smiala sa. Ešte raz oboch objala, zdvihla si tašky a následne aj starú, prázdnu plechovku od zázvorového piva, ktorá bola jej prenášadlom. V čas určený na odchod sa prenášadlo rozžiarilo a premiestnilo ju. Mihnutím oka zrazu zostali stáť na odpočívadle len Ron a Harry. Ron si povzdychol. Oči držal na mieste, kde len pred chvíľou stála Hermiona. Harry  oblapil rukou priateľove plecia a ponúkol mu, že sa dá od neho nabiť v šachu.

* * * * *

Po tom, ako sa Ron vrátil späť do Brlohu, Harry nabehol na staré koľaje žitia na ascogskom zámku. Hral sa s Orionom, Leom, Mercy (ktorá bola v šachu neuveriteľne dobrá, ale niekedy nie až tak dobrá, ako si myslela) a čas od času im do izby prišiel prečítať aj rozprávku na dobrú noc. Lepšie sa spoznal s Uršulou a Alanom a aj Siriusovými rodičmi. Naučil sa čo možno najviac vyhýbať Cassovi a Floydovi, najmä keď prichádzali domov z práce s rukami plnými vecí, ktoré mali cez noc spraviť. Harry nikdy nevidel, že by sa Cass usmieval, a mohol by aj odprisahať, že sa naňho Floyd mračil, kedykoľvek naďabil na jeho pohľad.

Využil hneď niekoľko vecí, čo ho Ginny naučila pri plávaní v podzemnom bazéne, ale len ak bol na blízku aj niekto iný. Sirius, Uršula a Alan sa k nemu pripojili vždy, keď už deti bezpečne spali vo svojich posteliach. Všetci štyria sa spoločne v bazéne smiali, rozprávali a vyvádzali. Vtedy sa Harry cítil skoro, akoby ho prijali medzi seba nielen ako člena domácnosti, ale aj ako ďalšieho dospelého. Zrazu mal pocit, že má dvoch starších bratov a jednu sestru - čo bolo preňho nezvyčajné – po tom ako vo svojom predošlom živote zakúsil, aké je to byť najstarším synom v rodine.


Metlobalový zápas na Rokforte sa konal tri dni pred splnom. Harry a Ron sa chystali prespať v dome na Kančom zráze[ix] deň pred zápasom a na ďalší deň skoro ráno pokračovať v ceste nahor ku hradu. Sirius nechcel, aby Harry išiel, lebo sa bál o jeho bezpečnosť. Najmä po tom incidente na diaľnici.

Keď nastal čas odchodu do Rokvillu, Harry sa so Siriusom rozlúčil, a ten ho zase presviedčal, aby nešiel.

„Harry, keď ste išli s Katie do Londýna, narazili ste na smrťožrútov - a tí vás mohli poľahky zabiť! Teraz sa chystáš na metlobalový zápas na Rokforte s tisíckami neznámych ľudí všade navôkol. Nemyslíš si, že Voldemortovi zíde na um, že takýto zápas by bol skvelou príležitosťou napadnúť buď len teba samotného, alebo rovno celý zástup čarodejníkov?“

„Sirius, Ministerstvo zabezpečilo oblasť toľkými bezpečnostnými zaklínadlami, že je to až nehorázne. Tak či onak, na pozemky Rokfortu sa nemôžeš ani primiestniť, ani odmiestniť sa z nich. Dokonca zvažujú, že by sa tu mohlo konať viac profesionálnych hier a uvažujú aj nad posilnením vlakových spojov do dediny, aby sa sem diváci mali ako dostať. Na pozeranie metlobalového zápasu je to tu bezpečnejšie, než kdekoľvek inde v Británii.“

Sirius sa zamračil. „Neviem, Harry. Keby som toho nemal toľko na práci, sám by som s vami išiel, len aby som sa uistil...“

„Sirius, celé to bude zabezpečené ešte lepšie ako sejfy v Gringott banke. Dôveruj mi. Nestrachuj sa. Ach, mimochodom, je niečo nové ohľadom Rity? Alebo banky?“

Sirius si povzdychol. „Nie a ešte raz nie. Skrz steny banky nevidíš a zatiaľ žiadne oficiálne prehlásenie nepadlo. Úplné rádiové ticho. A na tú prvú otázku - nemôžem si pomôcť, ale myslím, že je strašná škoda, že sme ju v skutočnosti nemali na svojej strane. Bola by tou najlepšou voľbou na agenta zvnútra. Niekedy si prajem, aby som si pri výcviku vybral nejaké menšie zviera, aby som mohol robiť podobné veci ako ona.“

Harry mu rozumel. „Aj ja som o tom rozmýšľal. Čo je nové okolo informácie, či je Astra v skutočnosti len  Ritin alias?“

Sirius si odfrkol. „Rita tvrdí, že o tom nič nevie, a že ktokoľvek to robí, ju len napodobňuje bez toho, aby jej za to vôbec pripísal zásluhy. Nazdáva sa, že to meno je len ďalšia cesta späť k nej. Jej celé meno je Margaréta, čo je vlastne iné pomenovanie astry. A slovo skíter/moskyt znamená komár. Taktiež to možno chápať v prenesenom slova zmysle ako niečo, čo dráždi, respektíve podrážďuje. Vred je vyrážka, a tá svojím spôsobom tiež dráždi. Na druhú stranu, povedala, že sa doslova zamilovala do Astriných článkov, takže neviem, či jej veriť...“

Harry si povzdychol. „Prečo jej nedali napiť sa Veritaséra?“

Sirius si spojil pery do jednej čiary. „Harry, musíš to pochopiť. Tento elixír nie je všeobecne prijatým spôsob ako z niekoho vypáčiť pravdu. V skutočnosti to vôbec nie je štandardným postupom. Po formálnej stránke nejde byť Rita obvinená z ničoho závažného. Aurori proti nej nazbierali len veľmi málo priamych dôkazov. Väčšinu času bola pre temnú stranu špehom, a keďže špionáž je tým trestným činom, čo ju dostane za mreže - a tento skutok nie je sám o sebe ťažko trestaný... teda v porovnaní s niekým, kto použil Neodpustiteľnú.“

Harryho začal celý tento rozhovor vskutku deprimovať. Potom si spomenul, že Sirius prehlásil, že má toho na práci veľa. „Čo presne tu musíš urobiť?“

Sirius sa slabo usmial a priložil si k ústam ukazovák. „Prísne tajné. Čo značí, že ťa do toho zasvätím až, keď to bude isté.“ V momente však jeho úsmev narástol. „No dobre. Myslím, že to nikomu neublíži... So Snapom robíme na niečom v utajení. Hľadáme, kde by mohla byť po celé tie roky Annie Weasleyová. Maggina rodina sa vrátila a už vedia, že je čarodejnica. Takže nám pomohli dostať sa na stopu agentúre, cez ktorú si ju adoptovali. Je to až v Exeteri. Ale aby sme sa tam dostali, musíme vyzerať ako obyčajní, ctihodní muklovia. Potrebuje to cvik, veď vieš.“

Harry sa usmial. „Takže sa vám možno podarí nájsť Annie!“

Sirius prikývol. „Pevne v to dúfame. Bolo by naozaj pekné, keby nám raz za čas niečo aj vyšlo. Zdá sa akoby nás Voldemort so svojimi stúpencami len podpichovali a čakali, kde nás to až doženie. Najprv jedna vec, potom ďalšia... Každopádne, praj nám šťastie pri hľadaní.“

Harry im to z celého srdca poprial. Vhodil hop - šup prášok do krbu v obývačke a hlasno vyriekol: „Kančí zráz!“.  Cítil sa veľmi podivne, keď vyslovil meno krbu k domu, ktorý považoval za svoj domov. Nemal však čas zamýšľať sa nad tým - víril a točil sa cez krby napojené na sieť , a potom sa znovu objavil v tom správnom. Nemotorne, ako inak...

Skoro sa otočil na päte a odišiel späť do Ascogu. Vo vstupnej hale domu na Kančom zráze stála Ginny s rukami vbok a gánila na Rona. Ani jeden z nich si Harryho príchodu nevšimol. Boli príliš pohltení svojou hádkou.

Hovorila som ti, že sa chystám na zápas. Prečo musíš byť taký-“

 „Super, takže to znamená, že tu bude aj Malfoy. Opäť sa bude v noci snažiť potajomky prikradnúť do tvojej izby... Vieš, koľko zamykacích kúziel som musel uvaliť na hosťovskú izbu v Ascogu, aby som mu zabránil chodiť po nociach von? Koľko sprostých vtipov som si musel vypočuť o tom, že si ho chcem takýmto spôsobom len nechať celého pre seba? Jasné, chcem ho len pre seba, aby som ho mohol zmlátiť tak, že sa nebude môcť ani zdvihnúť zo zeme...“

„Som si istá, že ja som si s ním žiadne nočné stretnutia nedohadovala, tak sa na mňa takto nepozeraj!“

„Fajn... to ti mám akože uveriť? Už nie si malé dievčatko, Ginny. Všetci si to všimli. Prečo teda ty nie?“

„Neurobila som nič, za čo by som sa mala hanbiť, Ronald Weasley. Draco-“

„- na teba nikdy netlačil, aby si sa s ním vyspala? No tak, Ginny! Myslím, že toho hada poznám o trošku viac než, aby som ti na toto skočil.“ 

Sandy sa obrátila na Harryho. „Mám pocit, že opäť používa slovo ‘had’ ako hanlivé oslovenie.“ 

Harry ju umlčal. Ani jeden Weasley si žiadneho syčania nevšimol.

„Prečo si vôbec ešte s ním? Len preto, že pomohol dostať svojho otca do väzenia? Niekedy si úplne ako Hermiona. Nikdy nepriznáš, že sa mýliš. Zmier sa s tým a rozíď sa-“

„Uhm!“ povedal teraz Harry hlasne. Dúfal, že to zadrží Rona od dokončenia svojej vety. To je to posledné, čo teraz potrebujeme, myslel si. Niečo na Ronových slovách o tom, akú pravdu má a ako prikazuje, čo máš robiť, ťa len podnieti vykonať pravý opak. Vari sa nepoučil? myslel si Harry. Po tom, ako mi povedal, aby som to s Hermionou ukončil, sme boli spolu ešte ďalších osem mesiacov. Ron rozoznal čo bolo zlé, a čo dobré, nevedel to však správne podať na to, aby človeka presvedčil. Keď prišlo na presviedčanie, bol úplne neschopný. Harry len dúfal, že Ron nezamýšľa pracovať v obchode pre Percyho a dvojičky. A ak áno, bol si úplne istý, že do týždňa stratia všetkých zákazníkov.

Ron s Ginny sa pozreli na Harryho a očerveneli. Harry k nim pristúpil a snažil sa udržať svoj hlas pevný.

„Ginny sa zakaždým vyjadrila veľmi jasne - chce zostať s Malfoyom, Ron. Všetci by sme jej prianie mali rešpektovať.“ Kým to hovoril díval sa Ginny priamo do očí. Vnútri sa cítil úplne prázdne. Zrazu Ginny vyzerala veľmi náchylne a zraniteľne.

Teraz si Ron nervózne odkašľal. „No... ja len že som nečakal, že sa s tým hlupákom uvidím tak skoro. Chcem si v pokoji pozrieť metlobalový zápas a-“

„Nepríde!“ vykríkla odrazu Ginny ostrým hlasom. Odvrátila oči od Harryho a znova sa zadívala na brata. Pohľad jej opätoval.

„Je v Surrey,“ pokračovala, „pravdepodobne sa neuvidíme až do Alicinej svadby. Už si šťastný?“

Ron vyzeral na moment zmätene, potom nahnevane odpovedal: „Nuž, áno. Myslím, že som. Ale- ale prečo si si vzala tú najlepšiu izbu? Zakaždým-“

„Ak tak veľmi túžiš vyberať si z izieb, Ron, mal by si sa zariadiť tak, aby si bol čo najskôr na mieste. Tu som bola prvá ja, takže som si svoju vybrala. Ty s Harrym sa môžete rozhodnúť, ktorá z tých zostávajúcich dvoch bude koho. Nie- beriem to späť. Najprv hore zavediem Harryho, nech sa ubytuje do ďalšej peknej izby, a ty si zoberieš, čo zostane. To máš za svoju protivnosť. Poď, Harry. Ukážem ti, kde sa zložiť.“

Otočila sa im obom chrbtom a začala pochodovať hore masívnym schodiskom. Harry ju nasledoval s batožinou v rukách. Otočil sa na Rona, ale ten sa na neho zamračil.

Keď vyliezli nahor, Ginny odbočila napravo a Harry ju nasledoval. Otvorila veľké  dubové dvere. Harry pred nimi zaváhal, no potom ten prah prekročil. Obzrel sa dookola a bolestivo prehltol.

Jamieina izba.

Zahryzol si do pery, aby nezačal v momente plakať. Myslel na tie roky, ktoré s Jamie strávil hraním sa v tejto i jeho vlastnej izbe. Baldachýnová posteľ bola presne na tom istom mieste, ako bývala posteľ jeho sestry a priehľadné okno, cez ktoré bol prekrásny výhľad na záhradu, vyzeralo úplne rovnako. Tak isto i rozložitý vyrezávaný krb s drevenou rímsou a mozaikou nad ním.

„Harry, si v poriadku?“ povedala jemne Ginny.

Otočil sa k nej a snažil sa znovu pozbierať. „Pravdaže,“ riekol a dúfal, že nevyznel príliš priškrtene, „som v pohode,“ dodal so skoro normálnym hlasom. Neisto prikývla.

  „Tak dobre. Na chvíľu si vyzeral... zvláštne.“

Donútil sa nad tým zasmiať. „A to sa ako líši od normálu?“

Teraz sa smiala aj ona. Snažil sa nebyť rád, že to vidí, no išlo to len sťažka. Spamätal sa a pristúpil k nej.

„Ginny, chcem len, aby si vedela... Pokúšam-pokúšam sa zmieriť so skutočnosťou, že chodíš s Malfoyom.“ Bola to lož, no vedel, že pravdou by si ju od seba len odstrčil. A možno ak by túto lož opakoval dostatočne veľa krát, sám by jej aj uveril.

Opierajúc sa o zárubňu, naňho pozrela. Pohľad nijako neodvracala. Dokonca ani len nemrkla.

„Som rada,“ zašepkala.

„Chcem, aby si bola šťastná,“ povedal potichu Harry. Nedokázal od nej odtrhnúť oči. „Myslím, že sa o to snaží aj Ron. On to len tak necitlivo podáva.“

Ginny sa zasmiala a to čaro sa v momente pominulo. „Lepšie by to nepovedal nikto. Veru nikto by si môjho brata za žiadnych okolností nepomýlil s diplomatom.“ Smial sa s ňou, ale v duchu si hovoril: Práve preto je takým neoceniteľným priateľom.

„Budem tu v pohode. Ty len pekne choď Ronovi povedať tie úžasné správy, že zostáva spať v kuchynskej umyvárni.“

Pred odchodom ho znovu obdarila žiarivým úsmevom. Keď si bol istý, že zostal sám, zosypal sa na posteľ a vnímal len bolesť v srdci,  ktorá mu narastala každou jednou sekundou.

* * * * *

Navečerali sa v Troch metlách spolu s ostatnými obyvateľmi Kančieho zrázu. Bolo milé znova vidieť dvojčatá a Percyho v režime ‘mama a otec nie sú na blízku’. Harry s radosťou zistil, že Percy sa za ten čas, čo ho nevidel trocha uvoľnil - konečne (dobre pre neho). Dokonca sa smial  a účastnil sa ich konverzácie, pričom ju ani raz neprerušil nudnými rečami o svojej práci účtovníka a jeho utrpení pri udržiavaní biznisu v chode.

Keď sa vrátili do domu, dlho do noci hrali šarády, rachotiacu sedmu a čarodejnícky šach. Harry si pripadal skoro ako za starých čias v chrabromilskej spoločenskej miestnosti - až na to, že v kúte  chýbala Hermiona so svojimi haldami kníh. Vždy tam sedela zažratá do čítania, kým sa ostatní navôkol bavili. Všetci sa presunuli do svojich izieb, keď už bolo pekne po polnoci. Harry sa zvalil na posteľ s oblečením stále na sebe a v okamžiku zaspal.

Nebol si istý, kedy sa zobudil. Sviečky v jeho izbe stále horeli. Rozhodol sa teda zobliecť si teplé džínsy a nechať si na sebe na spanie len spodnú bielizeň - presne, ako to robieval zvyčajne. Keď sa chystal opäť vhupnúť do postele, uvedomil si, že si ešte musí odbehnúť na toaletu. Vytiahol z batohu svoj župan, na páse si ho zaviazal a bosými nohami cupkal dole chodbou do kúpeľne spoločnej pre všetky izby priľahlé ku schodisku.

Keď bol znova na chodbe, zastavil sa, zazíval na plné ústa a konečne sa pozrel na hodinky. Boli tri hodiny nad ránom. Odvliekol sa naspäť do svojej izby, otočil kľučkou a naprázdno premýšľal: Veď som nezatváral dvere - takže by som teda ani nemusel otáčať kľučkou.

Dopotkýnal sa do izby. Videl, ako mesačný svit presakuje ponad sedačku pri okne dovnútra miestnosti cez okno otočené ku zátoke, a ten pohľad ho nesmierne uchvátil. Tak k oknu podišiel. Sadol si na sedačku. Na miesto, kde strávil mnoho chvíľ - ale vo svojom predošlom detstve. Páčilo sa mu, že mal výhľad na celú Hornú triedu z jednej strany a na polia z druhej. Bolo to ako dívať sa súčasne na minulosť i budúcnosť z toho istého miesta. Zdvihol tvár k mesačnému svetlu, chodidlá si presunul na podušku a kolená si pritiahol k hrudi. V tejto chvíli sa cítil po dlhom čase konečne spokojne.

„Harry!“

Harry vzhliadol od okna a pohľadom skenoval miestnosť za sebou. Ach, jasne... Toto už viac nebola jeho izba. Nohy ho automaticky zaviedli z kúpeľne rovno sem - namiesto do izby, o ktorej rozmýšľal ako o Jamieinej. Táto izba už obsadená bola. Potom celkom jasne uvidel, kto ten ‘nový obyvateľ‘ bol a srdce mu skoro vyskočilo z hrude.

Ginny práve sedela na posteli, ktorá mimochodom ani nebola na mieste, kde ju on kedysi mával. Zaujímavé, že toho si pri príchode vôbec nevšimol. Šiel priamo ku oknu.

Prikrývka jej obkolesovala pás - pri tom pohľade si nemohol nevšimnúť, že Ginny používala ako pyžamo veľmi tenké letné šaty. Harry otváral a zatváral ústa ako ryba na suchu, no nič z neho nevyliezlo. Netušil, čo povedať.

Harry, čo si myslíš, že robíš v mojej izbe?“

PP: Prepáčte za prípadné nezrovnalosti. Ani jednu časť príbehu som bohužiaľ nečítala.

 



[i]  sloveso: odletaxovať sa, podstatné meno: hop – šup prášok (Floo network: hop – šup prášková sieť)

[ii] Third eyes

[iii] pôvodne: . It wasn't hard for me to understand that day why people who are nutters are called 'lunatics.' The moon was certainly making me insane. (V ten deň pre mňa nebolo ťažké pochopiť, prečo sa ľudia, ktorí nemajú všetkých päť po hromade, prezývajú aj „lunatici“. Ten mesiac celkom isto pripravoval o rozum aj mňa.)

[iv] Screaming Haggis (haggis = škótska jaternica, wild haggis = niečo ako Lochnesská príšera – vymyslené zviera, ktoré namiesto vajec nesie jaternice - haggis) http://en.wikipedia.org/wiki/Haggis

[vi] ...c’est ici! Mon dieu.. = je tu! (hľa!) Môjty Bože…

[vii] Laissez-moi = nechajte ma/dovoľte mi

[viii] SČA = svetová čaromedická asociácia (pôvodne: WMA, bez rozpísania skratky)

[ix] Hog’s end

 

Poslední komentáře
07.12.2012 18:03:08: To viem, ale u koho. Mám mail z 15.11. "V úterý jsem betě zaslal první část, přes čtvrtinu velkou a ...
02.12.2012 21:24:51: Na osmem dilusmiley${1}..... Mohl by nekdo udelat alepon vycuc,da se k ni pozdeji vratit a prelozit to.
26.11.2012 13:32:06: KDE TO VIAZNE?
11.11.2012 21:08:17: @radoplik sú na Rodine, http://www.rokjakozadnyjiny.webgarden.cz/pravidla-pro-betovani/pokus-o-pravi...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace