Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

HP a ČDÚ - II.diel

19. Bojový pokrik II. časť

Preklad: Jimmi
Beta-read: Eggy

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola devätnásta

 Bojový pokrik

II. časť

 

Znova sa zachvel.

"Začína mu odrezávať prsty, profesor". Hlas mu stvrdol. Harryho dojalo, keď sa Lupin zatváril zhrozene. Očividne bola všetka mladícka nenávisť k Severusovi Snapovi už len minulosťou. Spomenul si na to, ako bol predchádzajúce Vianoce Snape v Lupinovom byte v Manchestri, predtým než šiel na smrťožrútske stretnutie, kde zasvätili Draca Malfoya. Sirius si doberal Snapa, že sa musí zmieriť so spoločnosťou dvoch bývalých chrabromilčanov, ktorí k tomu navyše boli aj jeho kolegami – agentmi. Harry si ale myslel, že to bolo lepšie než stráviť Vianoce osamote. Hoci možno mohol ísť na sviatky pozrieť svojho strýka v Dunnone...

"Profesor MacDermid!" zrazu vykríkol a posadil sa. "Koľko je hodín?"

Lupin sa pozrel na hodinky. "Druhé zvonenie na druhú hodinu má práve..."

Cŕŕŕŕŕŕŕŕnnnn!

"... zazvoniť," dokončil, keď ten hluk utíchol.

Harry si uvedomil, že mu prvé zvonenie muselo ujsť, kým premýšľal o Ginny na Astronomickej veži. Vyštveral sa z postele, prikrčil sa, aby našiel topánky pod posteľou. Potichu zaklial, ale potom si pomyslel: Neosvojím si zlozvyky Draca Malfoya. Neosvojím si zlozvyky Draca Malfoya. Ale následne povedal: "Do kelu! Chcem povedať... skvelé, zase budem meškať..."

"Harry, nie si v stave, aby si šiel na hodinu! Vráť sa do postele!"

Harry si začal obúvať topánky a rýchlo si zaviazal šnúrky.

"Som v poriadku. Povedal som vám, že elixír pomohol. Ľahšie si na všetko spomeniem, keď budem pokračovať v obvyklej činnosti než, keď budem ležať v posteli. Namojdušu, som v poriadku." Vyskočil na nohy, zamieril k dverám ošetrovne, ale potom si uvedomil, že má ešte jeden problém. Otočil sa na päte, vrátil sa k Lupinovi, ktorý tam stál s prekríženými rukami a pobaveným výrazom na tvári. "Profesor, mohol by som... mohol by som využiť..."

Lupin siahol do vrecka, a uprostred červeno-modrých iskričiek vytiahol malý kúsok pergamenu, ktorý už obsahoval ospravedlnenie pre profesora MacDermida za Harryho neskorý príchod. Podal ho Harrymu bez slova, ale s úsmevom. Harry naň užasnuto hľadel.

"Ste si istý, že by ste nemali učiť Veštenie? Nemohli by ste byť horší než Trelawneyová."

Lupin sa rozosmial a Harry si nemohol pomôcť, aby sa nerozosmial tiež; bolo to nákazlivé. Mal rád, keď sa profesor Lupin smial. Tak vzácne sa tváril inak ako zamyslene.

"Myslím, že sa cítiš lepšie, Harry, keď si robíš žarty o učiteľoch," snažil sa znieť, ako keby ho hrešil, ale oči sa mu smiali.

Keď Harry odchádzal, na chvíľku sa obzrel. Spomínal na chudého, porazene sa tváriaceho sa muža, ktorého vzali z Kančieho konca a strčili do fialového ministerského koča, aby ďalšie roky strávil zavretý v internačnom vlkolačom tábore v horách...

Cítil sa spokojne, keď zostupoval po schodoch do žalárov. Keby som nenapravil časové línie, Remus Lupin by bol stále v tábore. Rozhodol sa, že sa kvôli tomu bude cítiť dobre, pretože to bolo ľahšie než sa pokúšať cítiť dobre z toho, že nemal matku a sestru a bračekov...

"Ach, pán Potter!" vyhlásil Snapov strýko okamžite, ako Harry otvoril dvere na žalároch a vstúpil. "Aké od vás milé, že ste sa k nám uráčili pripojiť!" Harry sa strhol, keď išiel ďalej a držal pred sebou pergamen, ako keby mohol explodovať. Profesor MacDermid ho vzal a rýchlo ho preletel, potom pokrčil v ruke. Harry sa zachvel pod jeho pohľadom. Pamätal si strýka Duncana ako menej vážneho muža. Ale tento muž nebol jeho "strýko Duncan". Nepovažoval Harryho za člena rodiny. "Zaujmite svoje miesto!" prikázal stroho Harrymu, jasne ho otrávilo, že mu nemohol vziať fakultné body, pretože Harry mal ospravedlnenie za svoje meškanie.

Otočil sa a rozhliadol sa po ostatných študentoch. Všetky dievčatá upierali na svojho driečneho profesora oči - napriek jeho prísnosti - so zasnenými výrazmi na tvári. Harry si teraz všimol podobnosť jednému slávnemu škótskemu hercovi a sadol si vedľa Pansy bez toho, že by si to všimla. Pretočil očami. Aspoň nenosil kilt, pomyslel si, keď si spomenul na Hermioninu reakciu na Snapa na ceilidhu. Možno by z neho všetky odpadli.

Nikdy nepochopí, ako túto hodinu prekonal, pretože Pansy bola v inom svete a on mal pocit, že by ho v teste z Elixírov predbehla aj Nevillova ropucha, taký bol úplne zmätený. Elixír spôsobil, že si spomenul na ďalšie veci, ale teraz boli tie udalosti roztrúsené a bez poradia. Miatli ho, ako sa mu v hlave stále prevaľovali sem a tam. Pokúsil sa vyčistiť si hlavu, spomenúť si na Hermionine narodeniny...

Hermiona sedela v jednom z kresiel pri ohni v spoločenskej miestnosti. Harry s Ronom práve zišli po schodoch z chlapčenskej spálne a medzi sebou niesli pre ňu darček. Už otvorila darčeky od Ginny a Nevilla. Vyvalila oči, keď pred ňu na zem položili predmet zabalený v hnedom papieri . Z jej tváre mohli vylúštiť, že presne vie, čo to je.

Skôr než ho otvorila, postupne sa každému vrhla okolo krku, Rona pobozkala na líce a Harryho trochu dlhšie na ústa. Potom sa k nemu vrhla, strhala z neho papier. Nato ho položila naplocho a hmatala po uzáveroch, aby otvorila puzdro. Následne začala nežne pohybovať rukami, užasnuto, po čele škoricovej farby v puzdre vyloženom zelenou plsťou. Vybrala sláčik z jeho miesta a našla novú kalafúnu, ktorá bola schovaná vo svojom vlastnom kútiku. Nakalafunovala sláčik a začala ladiť čelo, tvár jej po celý čas žiarila.

Keď bola so zvukom spokojná, zahrala stupnicu, zhora nadol, potom ju zopakovala, znova a znova, až kým nakoniec Ron nepovedal: "Vieš, že nemusíš hrať len stupnicu. Máme pre teba aj zopár hudobných skladieb."

Vzhliadla, prehltla.

"Vážne?" Ron vytiahol veľkú obálku z ruksaku a podal jej ju. Otvorila ju a keď zdvihla oči k Harrymu, úsmev sa jej ešte zväčšil,. "Bach. Suity pre sólové violončelo Spomenul si si, že som na ceilidhu hrala Bacha."

Harry sa pokúsil udržať si úsmev; v skutočnosti si nespomenul. Bol to Ronov nápad. Keď napísal Hermioniným rodičom s prosbou, aby mu poslali Hermionine violončelo, chcel vedieť, či ich nenapadne nejaká konkrétna skladba, ktorú by možno chcela. Keď mal odpoveď, napísal Billovi a Bill mu ju kúpil v Londýne. Z formálnej stránky to nebolo od Harryho. Ani o nej nevedel a pokúšal sa to teraz zakryť. Pritiahla si Harryho ústa k svojím, na chvíľu oddelila svoje pery len, aby mu pošepkala do ucha: "Poriadne ti poďakujem neskôr," so šibalským výrazom, ktorý nebolo možné nesprávne pochopiť. Harry sa pozrel na Rona, ktorý sa tváril, že je potešený sám sebou. Harry mal znova pocit, ako keby mu jednu vrazili.

Rozložila noty na podložke a začala hrať. Harry sa pokúsil zabudnúť, že je na Rona naštvaný a len počúval. Bolo úžasné sledovať jej tvár. Zdalo sa, že keď hrala, prechádzala všetkými emóciami, ktoré je ľudská bytosť schopná zažiť, všetky boli zreteľné v jej tvári a Harry si pomyslel, že odkedy ju poznal, nikdy ju nevidel šťastnejšiu. V zápale fyzickej vášne, áno, ale pri prežívaní čistého šťastia, to nie. Nie celkom takto. Mať svoje čelo ju zjavne naplnilo tak, ako nič iné. Harry cítil, ako znova vyplávala na povrch jeho rozmrzenosť na Rona. Napadlo ho, že s týmto nikdy nemal súhlasiť. Mal vymyslieť svoj vlastný darček. Spomenul si na tie levie zarážky do knihy, čo jej dal minulé Vianoce a zamračil sa. Keby bol kúpil niečo sám, asi by to čelo odsunulo do úzadia. Zaksichtil sa, keď si uvedomil, že nič, čo by dokázal vymyslieť, by toto neprekonalo.

Potom predstieral, že mu nie je dobre a šiel do nemocničného krídla. Hermiona chcela ísť s ním, ale povedal, že by mala zostať v spoločenskej miestnosti a tešiť sa zo svojich narodeninových darčekov. Veľa presviedčania nepotrebovala. Keď odchádzal, Ron sedel na zemi vedľa jej kresla. To, čo cítil, sa mu jasne prejavovalo v tvári. Sledoval jej radosť, keď hrala, čelo opreté medzi nohami a Harry si pomyslel, že zazrel, ako sa jej ľavá ruka chová divne na strunách... Zachytil Ginnin pohľad, keď odchádzal; jeho smerom vyslala malý, ľútostivý úsmev, čo bolo niečo, čo nechcel povzbudzovať. Bol v poriadku; nepotreboval ľútosť.

Nešiel do nemocničného krídla, ale zase do Astronomickej veže, aby si pred večerou krátko zalietal nad lesom. Po nej sa Hermiona nevrátila do chrabromilskej veže, ale Harryho nenapadlo, aby premýšľal, kde je; jednoducho sa mu uľavilo, že nemusí čeliť jej "vďačnosti" za darček, ktorý bol Ronovým nápadom.

Darilo sa mu vyhnúť sa jej po skončení vyučovania a jej sa opakovane nepodarilo prísť po večeri do spoločenskej miestnosti. Z toho dôvodu zostal trochu zaskočený, keď ho v sobotu nasledujúcu po jej narodeninách schmatla za habit, keď vychádzal z portrétovej diery a nenapadla ho žiadna dobrá výhovorka, keď navrhla, aby šli do starého Chlpáčikovho brlohu...

Harry váhal z mnohých dôvodov: neboli tam odvtedy, čo sa dozvedel o Dudleyho smrti; chcela mu "poďakovať" za narodeninový darček, ktorý nebol jeho nápadom; a on stále premýšľal nad vecami, čo povedal Ron o tom, prečo je s ním. Bol odhodlaný nájsť spôsob, ako sa z toho vyvliecť, ale len čo boli v miestnosti sami, osvetlení len niekoľkými sviečkami, ktoré Hermiona vyčarovala hneď potom, ako vošli, začala robiť veci, ktoré odohnali všetky myšlienky na únik z jeho hlavy...

Potom ležal na magicky vystlanej podlahe, Hermiona mala hlavu opretú o jeho hruď, kým vydávala malé spokojné zvuky a túlila sa bližšie k nemu. Harryho bolela hlava. Cítil sa neodpustiteľne slabý. Mal nájsť spôsob, ako sa vyhnúť takejto situácii, ale keď začala rozopínať jeho košeľu zatiaľ čo ho bozkávala na krku, potom sa posúvať rukami po jeho tele...

Som hrozný človek, pomyslel si. Hlások vzadu v hlave mu odpovedal: za to že si zasexuješ zo svojou vlastnou frajerkou? Ktorá to chcela? Prečo je to hrozné?

Pretože by som mal byť schopný povedať jej, že ju milujem.

Len keby to bola pravda, odpovedal ten hlások. Harry sa zaškeril. To bol dobrý postreh. Povedať také niečo a nemyslieť to vážne... to by bolo horšie než to vôbec nepovedať.

Ale ja to myslím vážne, pomyslel si. Však? Milujem ju. Áno. Samozrejme, že ju milujem. Toto je hlúpe. Nemal by som dovoliť Ronovi, aby mi robil zmätok v hlave. Urobím to. Poviem to.

Ticho. Minúty plynuli.

Idem na to, pomyslel si. Teraz to poviem.

Ticho.

Nebol si istý, koľko času prešlo, kým sa Hermiona posadila so slovami: "Asi by sme sa mali obliecť a ísť dole na večeru." Nadýchol sa a pozrel sa na ňu. Do kelu. Bolo také ťažké nezízať; bola taká nádherná a to, že stále ráno behávala, malo za následok, že bola teraz v skvelej forme, dokonca v lepšej než vtedy, keď s ním a Dudleym začala behávať v Surrey. Bola nahá a vyzerala dokonale od hlavy po päty. Zasekol sa mu dych. Kto by sa čudoval, že ju neodohnal?

"Ja, ehm, hm... áno. Mali by sme ísť dole..."

Pozrela sa na jeho telo s lišiackym úsmevom.

"Prepáč. Spôsobujem, že je pre teba ťažké odísť?" Vyžarovala z nej moc. Harry si prial, aby muži dokázali lepšie skryť, keď sú pohlavne nabudení.

"V skutočnosti som poriadne hladný..." Pokúšal sa myslieť na iné veci. Jedlo. Bude to jedlo. Mysli na jedlo. Baranie stehno. Pozrel sa na jej stehná. Dobre, blbý príklad, pomyslel si. Melóny. Prestaň! vykríkol jeho mozog. Skutočne zlý príklad...

Prinútil sa postaviť a začal si zbierať oblečenie. Profesorka Trelawneyová. Tak. To pomáhalo. Stále myslel na profesorku veštenia a zisťoval, že to bolo veľmi, preveľmi účinný spôsob, ako zo seba striasť vzrušenie, ktorú znova začal cítiť. Obliekol sa bez toho, aby sa na ňu pozrel, počul, ako sa okolo neho pohybuje, tiež sa obliekala. Podľa všetkého ju nevyviedlo z miery, že nechcel ďalšie kolo. On už bol zahanbený dosť.

Len to povedz.

Keď sa pohli ku dverám, pripravení k odchodu, pozrel sa na ňu. Bola červená od uspokojenia, kučery na hlave nádherne nakrivo a on si ju privinul do náručia, znova ju pobozkal, cítil, ako sa jej telo rozpustilo do jeho, jej ruky ho pútali k nej. Keď prerušil bozk, pozrel sa na ňu, zhlboka sa nadýchol a povedal: "Hermiona."

Očakávane na neho vzhliadla. Stále sa na ňu pozrel, ústa mu pracovali bez toho, že by vydali hláska. Po minúte sa rozosmiala.

"Áno? Chcel si niečo povedať?"

Znova sa zhlboka nadýchol. "Hermiona, ja... ja..." Cítil, ako mu búši srdce tak rýchlo, že by mu dokázalo vyskočiť z hrudného koša.

Len to povedz.

"Hermiona, ja... ja ťa..." Zastal.

Mal by som jej byť schopný povedať, že ju milujem.

Iba keby to bola pravda.

Ústa sa mu ešte pohli, ale nič z nich nevyšlo. Usmiala sa na neho.

"Harry, ak si nešvihneme, večera skončí a budeme musieť ísť po jedlo do kuchyne."

Znova zatvoril ústa a prikývol.

"Správne. Mali by sme ísť." Skôr než stratí svoju odhodlanosť a strhne z nej znova šaty a svoje...

Potajme sa zadíval na miesto, kde pracovala Hermiona s Dracom Malfoyom. Zdalo sa, že Malfoy využíva každú príležitosť, aby sa jej pozrel buď do výstrihu alebo upustil niečo na zem a tak jej mohol kuknúť na nohy, kým liezol po štyroch, aby zdvihol čokoľvek, čo upustil. Kiežby ho pri tomto mohla vidieť Ginny, pomyslel si. Možno by si ho tak veľmi nepovažovala. Potom si všimol Rona, ktorý mlel koreň asfodela na jemný prášok vo svojom mažiari s paličkou na mieste vedľa Millicent Bustrodeovej a ktorý mal v tvári výraz absolútnej nenávisti. Harryho najprv napadlo, že tá nenávisť je namierená voči nemu, čo mu pripadalo čudné, pretože vedel, že už spolu lepšie vychádzajú. Potom si uvedomil, že je namierená na Malfoya. Ron si tiež všimol tú námahu, čo Malfoy vynakladal, aby pokukoval po Hermione a jasne ho to nahnevalo.

Harry sa mykol. Ach, pomyslel si. Ja mám byť naštvaný, že sa takto pozerá na moju priateľku a nie myslieť na to, že by ho mala vidieť Ginny, aby je došlo, čo je v skutočnosti zač...

Vzdychol si, vrátil sa k práci a pokúsil sa prerušiť Pansyino zízanie, keď zasnene hľadela na profesora MacDermida. Ten sedel na vysokej stoličke za rečníckym pultom a prezeral si svoje poznámky na ďalšie hodiny. Štuchol ju lakťom do rebier a zasyčal jej meno. Strelila po ňom vražedným pohľadom. Harry sa znova pozrel na vážneho šesťdesiatnika s čierno-bielymi vlasmi a bradou, ktorý radšej hľadel cez okuliare na čítanie a mračil sa, než aby Harryho plesol po chrbte a ponúkol mu plavbu po Clydskom zálive, ako v Harryho druhom živote urobila celá rodina počas leta, keď mu bolo trinásť...

Vzdychol si. Chýba mi Snape.

* * * * *

Pri obede Harry zašepkal Ronovi kútikom svojich úst: "Musím sa s tebou, Hermionou, Ginny a Malfoyom porozprávať skôr, než pôjdeme na popoludňajšie vyučovanie."

Ron sa zatváril vyplašene.

"O čom?" potichu odvetil.

Harry sa rozhliadol, aby zistil, či niekto nepočúva.

"O Snapovi," rýchlo povedal, ústa sa mu ledva pohybovali. Ron prikývol.

"Kde?"
Harry sa zamyslel. To bola dobrá otázka. V bočnej miestnosti? Zazreli by ich, keby sa tam zoskupili piati. Knižnica? Príliš verejné.

Práve vtedy Takmer bezhlavý Nick preplával po celej dĺžke stola, venoval Harrymu konšpiračné prikývnutie a malý úsmev, keď prechádzal a vtedy ho to napadlo.

"Na Myrtiných záchodoch."

Ron sa zaškeril a zašepkal: "Neexistuje riziko, že uvidíme Myrtu, ak to urobíme?"

Harry pokrčil plecami.

"V skutočnosti by mohla mať záujem. Spomeň si - technicky je na našej strane. Zabil ju Tom Riddle," povedal potichu. Ron prikývol.

"Dobre teda. Ja to poviem Ginny a ona sa postará, aby prišli slizolinčania."

"Slizolinčania?" Harry rýchlo stlmil hlas po počiatočnom prekvapení. "Prečo by sme mali zapojiť slizolinčanov?"

Ron nadvihol obočie. "Čo si blbý, Harry? Nemyslel som všetkých. Len Malfoya a Mariah."

Na to si Harry spomenul; Mariah bola na väčšine tajných stretnutí, ktoré počas roka mali kvôli tomu, aby prediskutovali Snapovu situáciu a občas Malfoyove šikanovanie pod rukami ostatných slizolinčanov. V časoch, keď zažíval dosť mimoriadne týranie, bývala jeho liečba ich hlavným záujmom. Viac než raz bol v nemocničnom krídle, Ginny sedela pri jeho boku, kým mu madam Pomfreyová odstraňovala vredy z tváre alebo pred ním držala misu, kým do nej vracal. Malfoy nebýval šťastný, bezstarostný šiestak a Harry uvažoval, že hádzanie očami po Hermione na Elixíroch bola asi jediná zábava, ktorú mal okrem časov, kedy dokázal byť osamote s Ginny. Dajako ho už nerozčuľovalo to, ako sa Malfoy na Elixíroch choval. Do pekla, pomyslel si, je to moja priateľka a občas sebe nedokážem zabrániť, aby som po nej hádzal očami...

A potom tu boli Draco Malfoy a Mariah Kirknerová.

Premýšľal o tom, ako oni dvaja boli v septembri neskoro v noci v Trofejnej miestnosti. Asi to bolo dokonale nevinné, pomyslel si. Asi sa dozvedel o ďalšom sprisahaní zvyšných slizolinčanov, ktoré zosnovali, aby mu zo života urobili peklo alebo sa o ňom dozvedela ona. Harry premýšľal, ako by on zvládal, keby na neho útočili jeho vlastní spolužiaci a keby to boli slizolinčania, schopní súčasne obrovského nenávisti aj veľmi zákerných žartov.

Počkať, pomyslel si. Ja som už bol v Slizoline...

No, zvažoval, možno dokážem vymyslieť, čo by som urobil ja a pomôžem mu pripraviť sa na ďalšie napadnutie, s ktorým vyrukujú...

Keď dojedli, šestica opustila Veľkú sieň. Ginny sa prekradla k slizolinskému stolu a zašepkala plán Dracovi, ktorý sa naklonil k Mariah sediacej vedľa neho a potichu jej prehovoril do ucha. Harry si spomenul na výraz, ako keby Mariah vlastnil, ktorý Draco nadobudol v druhom živote, keď prišli na hrad a on jej pomohol vystúpiť z kočiara... Otázka bola, čo k nej cítil?

Harry sa kradmo pozrel na Ginny, keď sa štverali po schodoch.

Ak ti ublíži, pomyslel si, bude sa mi musieť zodpovedať.

Dostali sa k Myrtinej umývarke a skôr než vošli, rozhliadli sa pre prípad, že by bol Filch alebo nejakí prefekti (iní než Harry, Hermiona, Ginny, Mariah a Draco Malfoy) nablízku. Harry si stále pamätal, ako jemu a Ronovi Percy vynadal za to, že boli na dievčenských záchodoch. Kvôli Myrtinmu neustálemu babraniu sa s kanalizáciou, záchody neboli o nič viacej vhodné na pravidelné používanie než boli v Harryho druhom ročníku. Tabuľku s nápisom "Mimo prevádzky", ktorá visela na dverách, zostarla a vybledla a bolo na nej niekoľko škvŕn od uschnutej vody.

Vošli a Hermiona použila na dvere zamykacie zaklínadlo. Pätica s očakávaním hľadela na Harryho, pretože on bol ten, kto ich sem zavolal. Odkašľal si a povedal: "Počúvajte. Veľa som o tom premýšľal a zdá si mi, že toto trvalo už dosť dlho. Snapa mesiace bez prestania mučia, kedykoľvek sa Červochvost nesnaží udržať jeden krok pred agentmi, hoci našťastie sa to deje dosť často. Ale všetci sú unavení a Snape ešte nič neprezradil. Červochvost začína byť zúfalý. Začal..." Znova zaváhal. Ešte raz si odkašľal, potom sa prinútil pokračovať. "Dumbledore dostal list s najnovšími informáciami o tom, čo Červochvost Snapovi robí. Obsahoval... prst."

Hermiona, Ginny a Mariah si v hrôze zakryli ústa. Ronove oči boli veľmi široké a Malfoy vyzeral, že onemel. Mariah sa prebrala prvá.

Zdvihla bradu a vyhlásila: "Je vedúci mojej fakulty. Urobím čokoľvek, čo povieš, Harry."

Kývol na ňu. "Nemyslím si, že si niekto z vás bude myslieť, že som mentálne zdravý, ale povedal som Dumbledorovi, že chcem, aby poslal list Červochvostovi s ponukou na výmenu. Mňa za Snapa."

"Harry, nie!" ozvala sa prvá reakcia. Prišla od Ginny. Pozrel sa na ňu, srdce sa mu pretočilo, keď si spomenul, ako sa s ňou lúčil v druhom živote v školníkovej pracovni...

Hermiona sa tvárila nahnevane.

"Musia existovať lepšie možnosti, Harry. Nemôžeš sa vydať Červochvostovi. Buď ťa zabije alebo ťa odovzdá Veď-Vieš-Komu a ten ťa zabije."

Ron sa tváril rovnako nahnevane.

"Ty sa vzdávaš, Harry?"

"Tak neochotne ako vždy, ale musím súhlasiť s Weasleym či Grangerovou," zatiahol Malfoy, krátko na nich pozrel. "Rozhodne musím. Zošalel si?"

Harry sa po nich piatich rozhliadol. Keď sa pozrel Ginny do očí, opätovala mu utrápený pohľad, ale potom začal vidieť, že premýšľa. Trochu prižmúrila oči. Pomaly povedala: "To nie je všetko, však Harry? Je toho viacej, že? Myslím, že si musíme vypočuť všetko, čo nám chce povedať."

Harry ich v hlavných rysoch informoval o svojej predstave pasce, vysvetlil im to o lese a o muklov odpudzujúcich kúzlach, ktoré vytvárajú akúsi hranicu medzi čarodejníckou a muklovskou časťou.

"Myslím, že to je jeden z dôvodov, prečo sa to na našej strane volá Zakázaný les. Pozdĺž hranice nie je žiadne čarodejníkov odpudzujúce kúzlo, ktoré by študentom bránilo prejsť ju a dostať sa do muklovského sveta. Keby študenti vedeli, že je také ľahké dostať sa do muklovskej dediny, nastal by chaos. Nuž... to a že v skutočnosti nie je také ľahké dostať sa cez ten les. Dokonca väčšine čarodejníkov nie je známe, kde škola geograficky leží. Nepomáha, že je nezakresliteľná, samozrejme, ale väčšina to nepotrebuje vedieť, pretože obvykle len prejdú cez Rokville. Ale my môžeme dať o tom Červochvostovi avízo a tak sa môže dostať do lesa bez toho, aby šiel cez Rokville a môžeme si dohodnúť miesto stretnutia v lese. Budeme mať všetky výhody; my budeme určovať pravidlá."

Mariah sa tvárila pochybovačne.

"Tento Červochvost... je to animágus, ktorý sa vie premeniť na potkana, však? Draco vravel, že je. Tí z nás, ktorí sa dokážu stať zvieratami, ktorí dokážu myslieť ako zvieratá... nie sme ako iní ľudia. Môže zájsť skôr do lesa a nájsť nás tam. Bude vedieť, že je to pasca. Nie je možné, aby to nezistil."

Hermiona sa na ňu zamračila.

"Tí z nás, ktorí sa dokážu stať zvieratami?"

Mariah sa zatvárila znepokojene.

"Myslím - nás, čarodejníkov a čarodejnice. Tí magickí ľudia, ktorí zvládnu premenu na animága." Hermiona prižmúrila oči. Pozrela sa Mariah na ruky; slizolinčanka mala čierne kožené rukavice, hoci bol máj.

"Je ti zima, Mariah?" kývla Hermiona na jej rukavice a Mariah si rýchlo dala ruky za chrbát.

"Nie, len... len ich rada nosím kvôli ochrane na... na Starostlivosť o magické tvory."

"Tak či tak," vzdychol si Ron, "Mariah má pravdu, Harry. Červochvost nie je hlúpy. Celé tie roky žil s mojou rodinou a my sme o tom netušili. Len ťa tak nezoberie za slovo - pôjde si to najprv do lesa skontrolovať. Na to sa môžeš spoľahnúť."

"Na to sa spolieham. Z toho dôvodu nebude na začiatku nikto v lese. Ale všetci budete pripravení prísť. Plus, veľký podiel bude mať Armáda škriatkov; dokážu byť kdekoľvek, kde potrebujú byť, v zlomku sekundy, pretože to, čo robia je prakticky premiestnenie. A obri tam už sú. Pripusťme, vie o obroch, ale môžeme na nich vyskúšať maskovacie kúzla, takže si možno nevšimne, že čakajú. Viete, že dokážu byť veľmi nehybní. Takto sa obrom darí na mnohých častiach sveta..." zrazu sa Harrymu vybavili spomienky na rozhovor o tomto jave s Hagridovou mamou, niekedy v novembri, ale bude si musieť nechať premýšľanie na neskôr. "...a prvý raz, keď sme stretli Hagridovú mamu..." ukázal na seba, Rona a Hermionu, "... sme si mysleli, že jej nohy sú kmene stromov. Duelantský klub bude posledná vlna, oficiálne, hoci budeme mať niekoho po ruke, aby povolal učiteľov, keby to bolo nevyhnutné. Samozrejme, Dumbledore tam už bude. Tak sa snažíme presvedčiť Červochvosta, aby sa uistil, že privedie Snapa. Myslím, že je z Dumbledora poriadne vystrašený, samozrejme, presne tak ako by mal byť."

Všetci sa tvárili zamyslene. Potom Hermiona prehovorila. "Všehodžús."

"Čože?" Harry sa zamračil. Premýšľal, či s ním vyrukovala preto, lebo ho v druhom ročníku varili v presne tej istej miestnosti, kde teraz stáli. "Čo ak dá Červochvost niekomu inému Všehodžús, aby vyzeral ako Snape... alebo ako on? Mohol by to byť akýkoľvek starý človek, čarodejník či mukel, a my to zistíme až potom."

Harry sa zamyslel. Po niekoľkých minútach povedal.

"Povieme mu, že tam budeme skrátka sedieť a hodinu počkáme. Tak dlho vydrží elixír. Tak budeme vedieť, že je to naozaj on a Snape je naozaj Snape a on bude vedieť, že ja som naozaj ja a nie niekto iný, kto si vzal Všehodžús, aby vyzeral ako ja. Postaráme sa, aby to vyzeralo, že na tom trváme, aby on vedel, že s ním jednáme na rovinu. Ak v skutočnosti nedostane mňa, môže toho veľa stratiť. Čo keby sa Dumbledore prevšehodžúsoval na mňa a vrátil sa s Červochvostom? Potom by bol v riadnom maléri."

Malfoy sa tváril, že to je bolestivo zrejmé.

"Nuž, áno. Samozrejme, že by bol. Tak prečo namiesto toho neurobíme toto?"

"Dva dôvody: po prvé, trvá týždne uvariť Všehodžús a ja chcem toto urobiť tak skoro, ako sa bude dať. Po druhé, pretože by on mohol navrhnúť počkať jednu hodinu, aby sa vyhol presne tomu, aby sa takéto dačo udialo a potom budeme mať smolu. A nechcem riskovať, že Červochvosta zabijú; druhou najdôležitejšou vecou na celej operácii je Červochvosta živého a zdravého dostať na ministerstvo a na súd, aby sa mohol priznať k..." pozrel sa Mariah, neschopný rýchlo si spomenúť, či vedela o Siriusovi, "... k iným veciam, čo urobil v minulosti. Je veľmi dôležité dostať Snapa nazad, ale je tiež veľmi dôležité skrátka dostať Červochvosta."

Všetci prikývli, ale potom zvonec ohlásil koniec obeda a oni okamžite vyliezli z kúpeľne. Okrem Harryho. Myrta sa neukázala a on s ňou chcel hovoriť.

Pripadal si trochu smiešne, keď sa postavil vedľa umývadiel a zavolal: "Myrta! Ahoj, Myrta!" Skúsil ísť k jej obľúbenej kabínke... tej, kde umrela... a dosť rozpačito sa naklonil a zavolal jej meno do záchodovej misy. Keď to zlyhalo, skúsil volať do umývadiel (okrem toho, o ktorom vedel, že vedie do Tajomnej komnaty). Nič. Žiadny trochu bacuľatý, bol-by-som-uhrovitý-keby-som-mal-pokožku, deprimovaný a deprimujúci duch dospievajúceho dievčaťa. Pohol sa k odchodu, keď začul svištiaci zvuk v jednej z kabínok a silné šplechnutie vody, ktoré sa rozlialo po dlážke pri umývadlách.

"Myrta?" spýtal sa potichu. Preplávala dverami kabínky, vyzerala dosť naštvane.

"Ach. To si ty," povedala, odvrátila sa a tvárila sa, že hovoriť s ním je pod jej úroveň.

"Hm, Myrta, len som uvažoval... prečo si mi nikdy nepovedala, aby som napravil časové línie, keď som bol v druhom živote? Prečo som ťa vôbec nevidel?"

Otočila sa a nadvihla jedno duchové obočie. "Prečo si myslíš, že ja som ťa nevidela?"

Zamračil sa. "Kde?"

"Mal si vo zvyku sa každé ráno sprchovať v metlobalových šatniach a tie sú súčasťou rokfortského kanalizačného systému..."

Začervenal sa, spomenul si na to, keď si bol istý, že ho špehuje v prefektskej kúpeľni.

"Chápem. Ale nikdy si sa so mnou nerozprávala. Nikdy si mi nepovedala, aby vrátil všetko späť ako iní duchovia."

Pokrčila plecami.

"Prečo by som mala? V svete, ktorý si vytvoril... všetci boli rovnako nešťastní ako som bola ja. Bolo to skvelé!

Bolo to úžasné! Vieš, že som v skutočnosti mala malú skupinku dievčat, ktoré sa tu so mnou zvykli stretávať a vyjadrovať mi ľútosť, že mi po zákaze pre muklorodených študentov nedovolili chodiť do školy? A tie veci, ktoré som im dokázala porozprávať o Tomovi Riddlovi..." Vyplazila jazyk. Harry žasol. Jej sa ten druhý svet páčil. Bola vo svojom živle, po prvý raz vo svojom živote uprostred nejakej skupiny. Ech, v posmrtnom živote, pomyslel si.

Práve na neho zazrela. Prehltol. Nevyzerala ako šťastný duch. Zase ju vykázali na nefunkčnú dievčenskú toaletu, kde na každom jej slove nevisela skupina dievčat. Myslím, že nie každý je rád, že som napravil časové línie. Cúval k dverám.

"No," prehovoril trasľavým hlasom. "Rád som ťa videl..."

Vybehol z miestnosti a takmer okamžite ho Hermiona stiahla do bočnej chodby, ktorá viedla do prázdnej učebne. Vyzerala, ako keby chcela niečo naliehavé povedať jemu a Ronovi, ktorý už bol s ňou.

"Tu si, Harry. Počúvajte - všimli ste si, ako Mariah zareagovala na moju otázku ohľadne jej rukavíc?" dožadovala sa Hermiona. Harry sa na ňu zamračil. Toto neočakával. Ron sa tváril netrpezlivo.

"No a?"

"No a? Tak dnes ráno mala tie rukavice pri behu. A povedala, že ich má kvôli Starostlivosti o magické tvory, o ktorých som si poriadne istá, že dnes piatacki chrabromilčania a sizolinčania nemajú. A najprv šla so mnou a Ginny a Arnikou do dievčenskej prefektskej kúpeľne, potom sa začala vyzliekať do sprchy, zrazu zmenila názor a vybehla, povedala, že použije slizolinské sprchy, pretože si niečo zabudla v spálni. Už to urobila aj predtým."

Teraz sa Harry zamračil.

"To som nevedel."

Hermiona sa tvárila víťazoslávne. Ron sa hneval, stále netrpezlivý. "Prečo má niečo z tohto nejaký význam? Tak má rada svoje rukavice. Nemyslíte, že to znamená, že nie je s nami, že nie?"

Hermiona zvraštila čelo, urputne premýšľala, ale tiež vyzerala frustrovane.

"Na nej a tých rukaviciach je niečo podozrivé. Dala si dole..." Zrazu zastala a kradmo sa rozhliadla. Keď znova prehovorila, podstatne stíšila hlas. "Dala si dole všetko okrem podprsenky, nohavičiek a ponožiek a stále mala na sebe rukavice. Potom si vyzliekla jednu ponožku, vyzerala, ako keby ju niečo pohrýzlo, znova si ju obula, znova sa obliekla a potom nám povedala tú lož o tom, že potrebuje niečo zo spálne a prakticky tam utiekla."

Toto dokonca zmiatlo aj Rona, ktorý nenašiel možné vysvetlenie na čudné správanie, ktoré Hermiona práve popísala. Harry premýšľal, prečo by nejaký človek urobil takéto dačo.

"Možno mala na prste bradavicu, ktorú ešte neodstránila a nechcela si dať dole ponožky a ukázať ju. Alebo má možno bradavice na rukách."

Hermiona pokrútila hlavou.

"Pre madam Pomfreyovú je ľahké vyliečiť každého, kto má bradavice. Pozri ako často k nej chodí Neville kvôli bradaviciam, čo chytí od Gertrúdy."

Ron pokrčil plecami.

"Možno je to taký stav pokožky, ktorý madam Pomfreyová nedokáže vyliečiť."

Potom Harryho niečo napadlo.

"Nenosí rukavice po celý čas, ale občas, keď ich má, je kvôli nim tak dajako posadnutá..."

"Už viem!" hlasnejšie povedala Hermiona. "A v Myrtinej kúpeľni, znela tak čudne, keď povedala Tí z nás, ktorí sa dokážu stať zvieratami..."

Ron zrazu vyzeral vyplašene a Harry si pomyslel, že vie prečo.

"Bojíš sa, že vie, že som animágus, Hermiona? Pretože jej to mohol Malfoy povedať."

Zatvárila sa prekvapene, ako keby ju takéto dačo vôbec nenapadlo.

"Hm... ehm, samozrejme. Znelo to tak divne. Ako... ako keby naznačovala, že niekto v tej miestnosti by to mohol dokázať... Asi máš pravdu. Malfoy jej to musel povedať.

Harry sa na ňu zamračil; jej hlas znel veľmi, veľmi čudne. Ronova tvár vyzerala tiež čudne; striedavo hľadel z jedného svojho najlepšieho priateľa na druhého, ako keby očakával, že každú chvíľu jeden z nich vzbĺkne alebo zaspieva alebo niečo podobné.

"Musíme si pohnúť," prehovoril Ron s priškrteným hlasom. "Čoskoro druhýkrát zazvoní."
Harry viedol tých dvoch, keď bežali chodbami, nechával svoje nohy ísť cestou, ktorou chceli ísť, ale nevšimol si kam presne mieri a keď sa ocitol pred dverami Histórie mágie práve keď zazvonil zvonček, okamžite zabrzdil.

Binns.


Odkaz od bety: http://cs.wikipedia.org/wiki/Kalafuna

 

Poslední komentáře
18.12.2011 17:59:09: Preklad je skvelý, ďakujem. smiley K deju - mno, čo dodať? Už len predstava, že by sa práve Petigrewo...
11.12.2011 13:32:25: Bohužiaľ, všetci vieme, že poviedka už nie je to, čo bývalo. Ale záverečná časť tejto kapitoly stojí...
10.12.2011 21:30:08: Ahoj, na začátku jsem byla povídkou nadšená, ale pokračování se mi moc nelíbí. Únos Snapea od Červíč...
10.12.2011 20:07:03: Trochu to autorka natahuje, ale jinak dík za kapču.
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace