Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

HP a ČDÚ - II.diel

18. Hľadanie Snapa I. časť

Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi

  Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
  Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

I.  časť

 

...a padal, a padal, a padal...

Letel cez priestor, skrz temnotu. Jeho myseľ nezmyselne kričala: Pomôžte mi!

Ale bol tu niekto, kto by ho mohol počuť? Prečo bolo všetko čierne? Zmenil časové osi len kvôli tomu, aby on, Harry Potter, zahynul v medzipriestore? Odskočil zo života v jednej realite do smrti v druhej?

Potom pocítil pod sebou niečo pevné a zastonal bolesťou. Práve si uvedomil, že telo. Pokúsil sa posadiť. Neúspešne. Chcel si premasírovať zátylok, ale nešlo to. Mal telo. A to telo ho bolelo. Alebo skôr, bolela ho hlava. Zrazu mal veľmi divný pocit, akoby mu niečo jemným šmirgeľ-papierom otieralo ušný lalôčik. Opatrne otvoril oči. Nepodarilo sa mu okamžite zaostriť. Snažil sa oprieť o lakte. Konečne uvidel oheň v ohnisku. Na vrchole oblúka krbu bol kameň, na ktorom bolo niečo, čo pripomínalo rozzúreného leva. Samozrejme ale vedel, že je to zlatý gryf bez rozprestretých krídiel. Otočil sa a uvidel po ľavej strane tvár chudého, dlhonosého, pehatého a červenobradého Rona Weasleyho. Znepokojenie z neho začalo vyprchávať hneď ako videl, že je Harry v poriadku. Po jeho pravici bola osoba, ktorú uvidel len chvíľku predtým, vlasy mala podstatne kratšie a pod kontrolou, ale jej žiariace hnedé oči boli tie isté. Mala na tvári úľavný úsmev.

Ten jemno-drsný pocit na uchu pochádzal z lízania malej mačičky, ktorá sedela vedľa neho. Svojím spôsobom vyzerala povedome, rovnako ako Ron a Hermiona. Mala našuchorenú srsť so strieborno čiernymi pruhmi. Okolo očí mala obrysy skoro ako okuliare. Bola priveľká na mačiatko, ale na dospelú mačku bola primalá. Je to Argent? Pomyslel si. Harry sedel na zemi. Okolo nôh mal porozhadzované šachové figúrky. Po blízku videl šachovnicu. On a Ron museli hrať šachy. Figúrky teraz okolo nepokojne pobehovali a biela kráľovná, Harry nevedel či jeho, či Ronova, mala ruky v bok a zle na neho zazerala.

Harry sa pozeral sem a tam medzi Ronom a Hermionou. Obaja mali na sebe rokfortské habity. Ron ho mal rozopnutý a tak odhaľoval zle zapnutú pokrčenú bielu košeľu zdobenú mačacími vzormi. Mal vyblednuté rifle a veľmi staré hnedé topánky - celá koža bola popraskaná a opotrebovaná. Harryho opúšťali obavy. Cítil ako sa mu úsmev rozlieva po tvári. Vykríkol: „Ron!“ Neschopný sa už ďalej ovládnuť sa hodil okolo krku prekvapenému chlapcovi. Ako ho objal, skoro myslel, že sa rozplače. Ron sa rýchlo od neho snažil odtiahnuť a prskal.

„Harry? Si v poriadku? Neudrel si si hlavu?“

Harry ho ale nepočúval. Otočil sa k Hermione. „Si na Rokforte!“ zbytočne poznamenal. Pozrel sa dole na vlastnú uniformu a uvidel strieborný odznak. Potom ukázal na jej odznak a zadúšal sa emóciami. „A si prefekt!“ Hodil sa jej okolo krku a po chvíľke váhania mu objatie rozpačito vrátila.

„Uh... Harry... možno by si mal zájsť za madam Pomfreyovou. Vážne nevyzeráš dobre. Náhle si spadol dozadu a vyzeral si ako by si dostal porážku a teraz hovoríš čudné veci...“

S úsmevom sa od nej odtiahol.

„Ale... ale vy to nechápete! Nikdy v živote som sa necítil lepšie!“ Dokázal to. Dokázal to! Dokázal to! Cítil ako v ňom prebubláva šťastie, ako sa pozeral dookola chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Tie isté gobelíny zavesené na stene, tie isté čalúnené kreslá, ktoré boli po nej roztrúsené, tie isté veľké stoly, kde si robievali domáce úlohy a niekedy hrali rachotiacu sedmu. Oči sa mu rozsvietili na Nevilla. Ten sedel v rohu  a nakláňal sa do Gertrúdinho akvária. Harry si spomínal, že ho dostal na šestnáste narodeniny – alebo štvrté, podľa toho ako ste sa na to pozerali. Pozrel sa zvedavo na Harryho a vyzeralo to, že je nervózny z toho, že by mal prísť bližšie.

„A tam je Neville!“ vykríkol šťastne. „A Dean a Seamus!“ povedal a kývol na chlapcov, ktorí sedeli v priľahlých kreslách a spolu pozerali Metlobalový magazín. Obidvaja prestali robiť to, čo robili a zízali na neho. „A Will a Jamaica!“ dodal. Druháci sedeli veľmi blízko pri sebe pri stole, hlavy sklonené nad hrubou knihou. Všimol si, že Dean na nich tajne dáva pozor. Oni si, na rozdiel od ostatných, očividne nevšimli jeho záchvat. Pokračoval pohľadom po izbe. Uvidel Zoey, Anniku a Ruth, ktoré sa rozprávali o ich blížiacich sa NKÚ. Pribehol k ich stolu a oprel sa o neho.

„Ruth!“ povedal vzrušene. „Čo... čo si tento rok robila cez  Pesach?“ (PP: http://sk.wikipedia.org/wiki/Pesach)

Zamračila sa a pozrela sa na neho prekvapene.

„Mo... moja rodina mi cez tohtoročné veľkonočné prázdniny pripravila niečo ako skorší seder. Keďže Rokfort neberie do úvahy židovské sviatky, tak to tak robíme od tej doby, čo sem chodím. Okrem tých rokov, kedy sa Veľkonočné prázdniny zhodujú s Pesachom. Prečo sa doparoma pýtaš?“

„No, myslel som si, že budúci rok by sme mohli mať Pesach s tebou tu v chrabromilskej veži. V správnom čase. Budúci rok by ste mali mať doma aškenázsky? Vzhľadom k tomu, že tento rok ste mali sefardický?" (PP: nevyznám sa v tom... priznávam bez mučenia: http://sk.wikipedia.org/wiki/Sefardsk%C3%AD_%C5%BDidia  http://sk.wikipedia.org/wiki/A%C5%A1ken%C3%A1zski_%C5%BDidia

Teraz vyzerala vydesená.

„Ja by... ja by som radšej, aby nie. A ako si...“

Ale on už sa točil dokola a pozeral sa všade okolo miestnosti a hľadal... a hľadal...

„Ginny?“ Povedal zrazu. Potom sa obrátil na kamarátov. „Kde je Ginny? Je v poriadku, že?“ Srdce mu bolestivo v hrudi búšilo. Spomenul si, čo hovoril Dumbledore. Že čokoľvek sa mohlo stať za uplynulých osem a pol mesiaca...

Zoey tupo prikývla a pozrela sa na neho, akoby bol celkom mimo.

„Práve vybehla do spálne pre nejaké poznámky z Transfigurácie. Sme v polke opakovania na NKÚ...“

„Spálňa!“ povedal rázne. „Jasné!“

Vybehol po schodoch k dievčenským spálňam. Znovu pocítil silu v nohách, ktorá mu chýbala. Musel pokračovať so svojím ranným behom, pomyslel si. To je dobré. Cítil sa viac silný a zdravý a viacej nažive než za veľmi dlhú dobu. Na svete bolo všetko v poriadku. Bol v Chrabromile, Ron a Hermiona boli jeho najlepší priatelia, a Ginny bola v poriadku!

Rozrazil dvere na piatackých spálňach a zostal na ňu zízať. Triedila pokrútená žlté pergameny porozhadzované po celej posteli. Keď ho uvidela tak sa postavila. Obočie sa jej nadvihlo. Zatvoril dvere a prišiel k nej s úsmevom, neschopný ovládať svoje šťastie z toho, že ju znovu vidí. Tie jej chaotické ryšavé vlasy, veľké hnedé oči. Ten  pohľad na všetky tie jej pehy a vysoké pretiahnuté čelo. Nebol taký vysoký ako  vo svojom druhom živote, ale ona na rozdiel od neho prestala rásť v minulom roku a tak bol teraz asi o palec vyšší ako ona. V tvári mala spýtavý pohľad, keď ju objal. V úžase behal očami po jej drahej milej tvári. Potom zobral jej tvár do dlaní a začudovane pokrútil hlavou.

„Si v poriadku,“ vypadlo z neho. V očiach mal slzy a skrz ne skoro nevidel. Cítil akoby mu srdce malo prasknúť. „Si v poriadku...“ opakoval stále dokola.

Stála stuhnuto ako socha, neodstrčila ho, okrem zamračenia nijako nereagovala, zmätený pohľad jej zamrzol na tvári. Potom si pritiahol k sebe a sklonil a k jej perám, neschopný odolávať ešte o sekundu dlhšie. Stále bola v jeho rukách ako bábika ľudskej veľkosti. Necitlivá a strnulá. Potom, rovnako ako to spravil na rozlúčku v jeho inom živote, ju pobozkal na obe líca, čelo, špičku nosa, na obe viečka... Odtiahol sa a pozeral do jej ohromenej tváre. Nevedel, či sa má smiať alebo plakať.

„Och, Ginny,“ zašepkal. Možno začne robiť oboje naraz. „Máš vôbec predstavu, ako veľmi ťa milujem?“

Potom, ako to začula, vytreštila oči. Sánka jej šokom spadla. Znovu si ju pritiahol k sebe, prechádzal rukami po jej chrbte, jedna ruka skončila na zapletená v jej vlasoch. Využil jej prekvapene otvorené ústa (ako to raz spravila aj ona jemu), pomaly a jemne vložil jazyk medzi jej pery. Niečo čo nespravil od tej doby po metlobalovom zápase v piatok ročníku. V náručí sa mu zachvela. Konečne prišla aspoň trochu k životu, pohla sa o svojej vlastnej vôli namiesto toho, aby sa s ňou len hýbalo ako s bábkou. Vydýchla mu do úst a privítala ho v nich. Zaplietla mu ruky do vlasov, aby si mu ústa pridržala na mieste, kde boli. Telo jej zvláčnelo a priľnulo k jeho.

Tešil sa z jej pevnej, teplej blízkosti. Radosť pretekala každou jednou žilou v tele. Toto bola jeho Ginny. V jeho náručí. Nažive.  V bezpečí a nažive...

... a ona mu bozk opätuje.

Na pol minúty.

Náhle sa zdalo, že prišla späť ku zmyslom a odtlačila ho. Harry sa na ňu šťastne usmieval, ústa ho brneli, srdce spievalo a myseľ kričala: Je na žive! Ona je na žive!

Ale Ginny sa stále ďalej od neho odtlačovala. V hrôze si zakryla rukami ústa. Začal si pomaly uvedomovať, že ona nie je vôbec rovnako šťastná, že ho vidí ako on ju. Začala krútiť hlavou, hruď sa jej začala prudko pohybovať, oči vypúlila.

„Nie, nie, nie, nie, nie, Harry! Už sme sa cez to dostali! Musíš prestať! Nemôžeš len tak sem prísť a začať... začať ma bozkávať a... a hovoriť také veci... Nemôžeš! Myslela som si, že si to pochopil; naposledy, keď sme sa o tom rozprávali, tak si vyzeral, že si to pochopil...“

Zvraštil obočie. Už jej niečo podobné povedal? V tomto živote?

„Ale... Ginny,“ veľmi zmäteno koktal.

„Žiadne ale, Harry. Nič sa nezmenilo. Ja som s Dracom a ty s Hermionou. Nemôžeme... nemôžeme sa len... poddať...“

Spravil krok bližšie k nej a tak znovu stáli zase tesne pri sebe. Vážne sa na ňu zadíval.

„Láske?“ zašepkal.

„Áno! Nie!“ opravila sa rýchlo. „Myslím tým, že sa jednoducho nemôžeš rozhodnúť, že... že sa chceš vrátiť v čase! Tak to vôbec nefunguje! Nemôžeš sa len vrátiť späť v čase a povedať si: Takže, asi si teraz vyberiem túto cestu namiesto... a prepísať históriu. Tak veľa sa toho stalo...“

Zamračil sa.

„Len preto, že sa osoba vydá zlou cestou, tak to už nemôže zmeniť? Opraviť to? Pozri sa... pozri sa na profesora Snapa. Býval Smrťožrút a teraz je na Dumbledorovej strane. Ako môžeš povedať, že je to nemožné?“

Zrazu vyzerala ešte viacej zhrozená. Začala cúvať ďalej dokým ju matrac postele nedonútila si nedobrovoľne sadnúť.

„Ach, Harry! Ako si mohol... takto prirodzene hovoriť o chudákovi profesorovi Snapovi?“

Chudák profesor Snape? Čo sa stalo Snapovi?

„Je... je mi to ľúto Ginny,“ rozpačito povedal, ako sa z toho snažil dostať. „Ja len... ja len som mal sen. Veľmi živý sen. A ty... ty...“

Sčervenala.

„Harry. Ak som ja bola v sne, ktorý si mal ty, nemyslím si, že by si mi o tom mal hovoriť...“

V úžase roztvoril oči dokorán, keď si uvedomil, aký druh sna myslela.

„Nie! Ja... ja som nemal na mysli taký sen. Snívalo sa mi, že...“ nemohol to povedať.

„Áno?“ zrazu vyzerala, že ju to zaujíma.

„Ah... snívalo sa mi, že si mŕtva,“ nakoniec veľmi jemne povedal. „A vyzeralo to tak reálne. Tak som sa bál... bál, že je to skutočné...“ koktal. Dúfal, že to trochu vysvetlí, prečo tak vbehol do jej izby a naliehavo ju bozkával. A hovoril, že ju miluje. Zakryla si ústa.

„Ach, Harry. Ja... ja neviem, čo ti mám povedať...“

„Len mi povedz, Ginny, že mi odpúšťaš a že zabudneš, čo sa stalo. Moja... moja hlava... necítim sa celkom v poriadku. Možno by som mal navštíviť madam Pomfreyovú...“

„Je to tvoja jazva?“

Pokrútil hlavou.

„Nemyslím si.“

„Možno by si vážne mal ísť za madam Pomfreyovou. Nie je bezpečné zahrávať sa so zdravím.

Otočil sa, ale potom sa zvrtol a vysvetlil: „Ja som tým nemyslel, že osoba nesmie mať v hlave celkom v poriadku, aby ťa chcela pobozkať a...“

„Harry!“ odvetila a smiala sa. Srdce mu robilo saltá. Počul ten smiech po dobe, o ktorej si myslel, že bola večnosťou. „Nemyslela som si, že si to myslel tak. Len choď za madam Pomfreyovou. Možno ti dá niečo, po čom budeš spať bez snov.“

Prikývol.

„Áno. To je pravdepodobne to, čo potrebujem.“ Položil ruku na kľučku, ale ešte sa k nej obrátil. „Ďakujem, Ginny.“

Smutne sa usmiala.

„Nerob si s tým starosti.“ Hlas mala veľmi jemný.

V krátkej chodbe medzi horným podlažím a schodmi ktoré viedli dole sa zarazil. Vedel, že to nemal robiť, nemal sa nechať strhnúť a pobehovať po Chrabromilskej veži ako šialenec... ale on bol taký rád, že vedel, že je nažive, a držať ju, počuť jej hlas a jej smiech... A keď ho bozkávala späť...

Pozrel sa na zatvorené dvere a potom sa otočil ku schodom. Zišiel len dva a zastavil sa. Sadol si na široké kamenné schody, a zložil hlavu do dlaní. Možno by mal ísť za madam Pomfreyovou. Ron a Hermiona mu povedali, že sa asi udrel do hlavy. Možno sa aj. Postavil sa a začal pomaly schádzať dole schodmi. Keď došiel do spoločenskej miestnosti Ron a Hermiona už pozbierali všetky šachové figúrky a podávali ich do  puzdra. Podišli k nemu a vyzerali veľmi znepokojení.

„Je ti dobre, Harry?“ Spýtala sa Hermiona a položila mu ruku na čelo. Dal ju preč jemne ale pevne.

„Potrebujem si len ľahnúť,“ povedal. Hlas mu zaváhal. „Budem v poriadku...“

„Si si istý?“ spýtal sa Ron a Harry ho chcel znovu objať. Silno. Bolo také úžasné vedieť, že Ron je opäť jeho priateľ, a že sa stará o to, čo sa mu stalo namiesto toho, aby ho chcel zmlátiť za bozkávanie jeho sestry...

... A počkať, zamyslel sa Harry, spomínaj. Ja som sa práve bozkával s jeho sestrou. A on z toho asi nebude nadšený...

... aj keď asi by uprednostňoval mňa namiesto Draca Malfoya.

Draco.

Malfoy.

Dostal svojho otca do väzenia, aby bola Ginny v bezpečí. V stane v Godrikovej úžľabine sa obetoval za Harryho a za svet. A teraz sa Harry vráti do Chrabromilskej veže a... a začne bozkávať jeho frajerku...

Žalúdok sa mu zovrel a nie v dobrom svetle. Pripadal si, ako najhoršia osoba na svete.

„Si si istý, že by si nemal zájsť za madam Pomfreyovou. Harry?“ spýtala sa znovu Hermiona a zamračila sa. „Vyzeráš vážne zeleno.“

Otriasol sa.

„Len... len... si ľahnem, ako som už povedal. Budem v poriadku; vážne. Len príďte pre mňa a zobuďte ma, keď bude čas na jedlo...“

Potom si uvedomil, že zasa povedal niečo zlé, pretože si Ron a Hermiona vymenili významné pohľady.

„Ehm... Myslíš tým, keď bude čas na raňajky?“ Opýtal sa Ron. „Pretože je skoro deväť hodín. Už sme mali dnešné posledné jedlo a ja budem spolu s ostatnými spať v izbe až do rána,“ pokračoval Ron a vyzeral, akoby bol okamžite schopný Harryho násilím odvliecť do ošetrovne.

Harry prikývol.

„Jasné, jasné. Myslel som...“ pozrel sa im do ustaraných tvárí a bál sa znovu vkročiť  do tej istej rieky. „To je jedno,“ dodal sám sebe. „Pôjdem skoro spať. Potrebujem odpočinok.“

Obrátil sa, aby sa na nich pozrel pár sekúnd potom, čo vyšiel hore schodmi do chlapčenských spální. Stále na neho ustarane hľadeli. Spomenul si na obrázok, ktorý spravil Colin, ten, čo dali Hermione na jej pätnáste narodeniny. A potom si spomenul na fotografiu jeho, Jamieho a Draca, ktorá visela nad krbom v Kančom konci. Jamie... Pokračoval po schodoch, akoby mal nohy na autopilota a čoskoro otváral dvere do šiestackých spální. Hodil seba na karmínovú pokrývku na jeho štvorstĺpovej posteli. Pozrel sa na tmavočervenú. Farba Chrabromilu. Tak dlho chcel byť späť a teraz, všetko na čo dokázal myslieť, boli ľudia, ktorých už v živote neuvidí...

Jamie...

Moji bratia ...

Maminka...

A nevlastný otec, ktorý tam bol stále pre neho, ktorý na neho čakal, deň po dni, až príde do Doveru, ktorý omeškal odchod do Francúzka, kde bol v bezpečí, pretože musel dávať pozor na neho, Harryho. Kde je teraz? V tomto živote? Čo sa stalo Severusovi Snapovi? Potreboval si teraz odpočinúť, ale vedel, že keď sa zobudí, tak toto bude otázka, ktorá bude okupovať jeho myseľ....

Čo sa pre Merlina stalo Snapovi?

Keď sa prebudil, v spálni bola tma a mohol počuť chrápanie, ktoré prichádzalo z ostatných lôžok. Ležal a počúval pokojné, známe zvuky za závesmi jeho postele. Ron chrápal spolu s ostatnými. Usmial sa sám pre seba. On a Ron sa pomerili. Kedy? Čudoval sa. Zatvoril znovu oči a snažil sa spomenúť na minuloročnú jeseň...

Počas prvých dvoch týždňov prvého polroka sa spolu Harry a Ron rozprávali len ak to bolo nevyhnutné. Ron za ním prišiel s nápadom na narodeninový darček pre Hermionu. Harry súhlasil, že je to dobrý darček a vymyslel, ako jej ho dajú, ale inak sa skoro vôbec nerozprávali. Harry bol z toho unavený. Cítil sa, ako keby sa stále pohyboval po tenkom ľade. Fakt, že Hermiona bola úplne ohromená darčekom a to že to bol Ronov nápad, zapôsobilo na Harryho nepochopiteľným spôsobom. Nakoniec, tri týždne po začatí školy, jeden večer Ron zašiel za Harrym do spoločenskej miestnosti a skoro vyskočil z kože.

„Kam išla?“ povedal šepotom, ktorý mohol počuť len Harry.

Harry zdvihol hlavu a zamračil sa. Ron sa s ním rozpráva? Ale potom si uvedomil, že by nemal byť tak prekvapený. Jediný dôvod, prečo sa s ním v posledných dňoch rozprával, bola Hermiona. A toto nebola výnimka. Váhal s odpoveďou, ale potom ho zvedavosť premohla.

„Ja neviem. Ech... kto?“ dodal akoby to presne nevedel.

„Hermiona. Každý večer po večeri zmizne. Nehovorila ti kam chodí?“

Harry zatvoril Metlobal v priebehu vekov , ktorý práve znova čítal. Pokrčil ramenami. Snažil sa pôsobiť nezaujato, ale Ron v ňom prebudil zvedavosť. Bojoval s tým, aby ju neukázal.

„Myslel som si, že je v knižnici. Poznáš Hermionu. Si si istý, že je to každý večer?“

„Hej. Nie si veľmi pozorný, čo sa týka tvojej priateľky.“ Harry sa naježil. Bola to Ronova obľúbená téma : Harry-Vôbec-Nie-Dobrý-Frajer. „Nikdy nepríde pred desiatou, pred večierkou. Ale celkom často mešká. Dosť.“

Harry mlčal a pozeral do ohňa. Je pravda, že si vôbec nevšimol, že Hermiona po večeroch mizne. Boli spolu len raz od tej doby, čo začala škola. Bola to nepríjemná uponáhľaná záležitosť v sobotný večer zrodená z dvojmesačného odlúčenia. (A bol to jej spôsob ako mu poďakovať za narodeninový darček.) Harrymu bolo trochu nepríjemné sa pred ňou vyzliekať, ako keby ho nikdy predtým nevidela a ona bola rovnako hanblivá.

Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti z Fluffyho starého brlohu, kde mali rande, Ron sa pozrel na Harryho s dýkami v očiach. Harry mu pohľad odplatil. Harry by sa radšej prepadol, než aby mu Ron mal hovoriť, čo má robiť. Ale v tom istom čase sa niečo vo vzťahu medzi ním a Hermionou zmenilo. Niečo bolo inak. Harrymu sa nechcelo veriť, že bol ovplyvnený tým, čo mu Ron povedal v Brlohu, ale v hĺbke duše vedel, že bol. Že to vždy bolo niekde vzadu jeho mysle...

„Dobre,“ povedal tvrdohlavo Ron. „Počkám, než sa vráti. A spýtam sa jej priamo.“ Posadil sa do kresla vedľa Harryho. Harry nemal v úmysle pokračovať v rozhovore s Ronom, ale vyprsklo to z neho.

„No, ja dôverujem Hermione. Nebudem sedieť a čakať na ňu, ako by som bol jej otec. Ak chceš, aby ťa zrušila za to, že sa k nej správaš ako k dieťaťu tak prosím. Ale nečakaj, že ťa pôjdem pozrieť do nemocničného krídla, až ťa prekľaje a nechoď sa sťažovať za stratené body, ktoré nám strhnú za to, že na teba použila mágiu.“ Harry si zobral svoju knihu do spálne a usadil sa na posteľ, aby si začal znovu čítať. Srdce v hrudi mu búšilo. Nebolo veľmi uspokojujúce sa rozprávať s Ronom. Želal si, aby mohol prísť späť do spoločenskej a spýtať sa: Čo si myslíš, že robí? Kedy si si prvýkrát všimol jej miznutia? Ale nechcelo sa mu Ronovi priznať, že aj jeho to zaujíma. Najmä bol naštvaný sám na seba , že si toho nevšimol skôr. Ale Ron si vždy všímal toho, čo robí Hermiona. Harry ho videl na hodinách, ako sa pozerá na Hermionu ponorenú do svojej práce, pozeral sa na ňu pri každom súste pri každom jedle, pozeral, sa na ňu vždy keď bojovala na ich stretnutiach klubu...

Ostatní chlapci prišli hore do postelí a Harry si všimol, že Ron sa ešte nevrátil. Nakoniec sfúkol svoju sviečku. Ležal stále oblečený. V tme čakal, až sa vráti Ron. Skontroloval hodinky v mesačnom svetle. Pol jednej a Ron stále neboj v posteli. Predpokladal, že to znamená, že sa Hermiona ešte nevrátila.

Skvelé, pomyslel si Harry. Teraz sa bojím o oboch. Aj keď som naštvaný na ryšavovlasého magora a to, že každý večer niekam chodí, ale ani sa neobťažovala mi o tom povedať. Šiel ku kufru a vytiahol mapu a neviditeľný plášť. Vyšiel zo spální a išiel do umyvární. Keď sa rozsvietili sviečky na stenách , vytiahol prútik, mapu rozložila na ploche medzi umývadlami, mávol prútikom a vyslovil: „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré.“

Mapa Rokfortu sa postupne začala objavovať. Harry sa pozrel do rohu chrabromilskej veže, v spoločenskej miestnosti uvidel dve bodky s menami Ron Weasley a Hermiona Grangerová. Takže sa vrátila. Ron sa jej pravdepodobne pýta, kde bola. Super, Ron môže ísť do nemocničného krídla sám, keď mu vyskáču po celej tvári pupáky. Potom si Harry všimol pohybujúcu sa bodku pri Trofejnej miestnosti s nadpisom Virgínia Weasleyová. Čo robí Ginny vonku o takomto čase? Čudoval sa. Zadržal dych, keď si všimol ďalšiu pohybujúcu sa bodku s nadpisom 'Argus Filch, ktorá sa pohybovala presne Ginniným smerom. Videl Ginninu značku, ako sa skrčila vo výklenku, kde vedel, že je trolova socha a keď Filch zabočil za roh, prešiel popri nej a očividne si jej nevšimol. Harry vydýchol.  Čo to Ginny robíš? Pomyslel si. Filch ťa určite chytí alebo ho k tebe dovedie pani Norrisová...

Potom si Harry všimol dve ďalšie bodky na mape. Boli v Sieni slávy. Jedna bola označená ako Draco Malfoy a druhá Mariah Kirknernová. Bodky boli veľmi blízko pri sebe. Harry prehltol. Čo robí Malfoy s Mariah Kirknernovou o pol polnoci v Sieni slávy? Vie o tom Ginny? Zaujímalo ho. Harry premýšľal nad tým, či ich objaví Filch. Zaslúžili by si to. Ale potom začal rozmýšľať nad tým, ako by Ginny zareagovala, ak by vedela, že boli spolu... Možno robil len unáhlené závery , ale celkom o tom pochyboval. Ginny to zničí...

Strčil si mapu do vrecka a prehodil cez seba neviditeľný plášť. Prinajmenšom by aspoň mohol pomôcť Ginny vrátiť sa do chrabromilskej veže bez toho, aby ju chytil Filch. A rovnako dúfal, že zabráni tomu, aby našla Draca Malfoya s Mariah Kirknernovou. Pokiaľ ich už nevidela...

Harry prešiel po špičkách po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Otočil sa a hľadal Rona a Hermionu. Nakoniec ich našiel sedieť v rohu pri stole. Jediná sviečka osvetľovala stĺpce kníh a útržkov pergamenov, medzi ktorými Hermiona zaspala. Hlavu mala položenú na pravej ruke. Ron tiež zaspal. Ruku mal obtočenú okolo jej pása a hlavu položenú na jej pleci. Z úst mu pomaly kvapkala slinka na Hermionin hábit. Harry sa otriasol. Bol by rád keby odišiel bez toho, že by si ho všimli.

Ale potom, akoby mu vedel čítať myšlienky, Ron zdvihol hlavu. Potriasol hlavou a zamrkal... akoby začul Harryho, ktorý nehybne stál pred ohniskom. Ron zívol, natiahol sa a potom položil obe ruky na Hermionine ramená a jemne ňou zatriasol.

 „Hermiona,“ zašepkal. Zavrčala. Harry sa usmial a snažil sa nesmiať. Spomenul si totiž ako hlučne dokázala spať. „Hermiona,“ znovu povedal Ron, teraz o niečo hlasnejšie. „Je neskoro.“ Znovu zatriasol jej ramenom. Stále žiadna odpoveď okrem ospalého spokojného zvuku, keď otočila hlavou na druhú stranu. O Rona si teraz opierala hlavu. Povzdychol si. Očividne bol aj sám veľmi unavený. Potom bol zrazu niečím akokeby zhypnotizovaný; pritiahol sa k nej bližšie a Harry zistil, že to čo ho fascinovalo bol v skutočnosti jej krk, ktorý odhaľoval jej krátky zostrih. Ron pritlačil svoje pery na jej krk raz, krátko a potom sa odtiahol a čakal na odpoveď. Harry zadržal dych.

Ron sa natiahol znovu, jeho pery sa zastavili na jej krku znova, ale tentokrát vôbec nie na krátko. Konečne dostal svoju odpoveď. Zachrčala, otočila hlavu, oči mala stále zatvorené.

„Myslím, že si myslíš, že sa takto niekam dostaneš, Harry,“ povedala ospalo. Predpokladala, že ak jej niekto bozkáva jej krk, tak to bude určite jej priateľ. Rona na okamih zaváhal, ale potom prešiel perami po jej brade a konečne sa dotkol jej pier svojimi. Stále neotvorila oči. Pohla rukami, aby sa dotkla jeho tváre a keď sa rukami dotkla jeho zarastenej tváre prudko otvorila oči. Ich ústa sa stále dotýkali. Potom sa dotkol jej pása a Harry vedel k akému citlivému miestu sa chce dostať; celkom ju roztúžilo, ak sa jej niekto dotkol medzi rebrami a bedrovou kosťou. Zatvorila znova oči, jemno zastonala ako pokračovala v bozkávaní sa a otvorila ústa. Harry mohol povedať, že teraz vie kto to je, ale stále v tom pokračovala.

Takže. Ronovi sa splnilo prianie a Harry sa s ňou nemusí rozísť, aby sa to stalo. Triasol sa zúrivosťou. A Hermiona! Pomyslel si. Nebola ani...

„NIE!“ zrazu zakričala, odtiahla sa a konečne prišla k zmyslom. Zdesene si zakryla si ústa rukou. „Ja... ja... prepáč Ron. Som unavená, nepremýšľala som...“

Prešiel rukami cez vlasy, oprel sa. Na tvári mal rezignovaný výraz.

„Takže, konečne sa mi podarilo ťa zobudiť, nie?“ povedal, akoby to bol jeho jediná motivácia celého tohto. Zdvihla obočie.

„O tom to celé bolo?“

Pozrel sa na ňu so zmesou lásky a odporu. Hlas mal veľmi tvrdý.

„Obidvaja sme pripravovali tvoj narodeninový darček. Prečo jedine Harry z toho niečo mal?“

Spadla jej sánka.

„Ach o tom to je? Očakával si nejaké ďakujem ti veľmi pekne bozkávanie sa? Alebo ďakujem vyspanie sa?

Tvár sa mi uvoľnila a rukou prešiel cez bradu.

„Nie, nie Hermiona. Len tom myslel... myslel som si, že by si to mala rada so sebou v škole...“

Prehltla.

„To bol... to bol tvoj nápad?“ Prikývol. „Ach Ron...“ naklonila sa k nemu, obkrútila ruky okolo jeho krku a veľmi zľahka ho pobozkala. Potom sa odtiahla. „Tak. Správne poďakovanie.“

Smutne sa usmial.

„No, ja neviem nič o správnom...“

Ach , Ron. To bolo... myslím tým... ako sa môžeš sťažovať kvôli takej puse?“

Jeho úsmev sa premenil na grimasu.

„Áno, no, som evidentne z kameňa.“

„Čo to malo znamenať?“

Postavil sa vedľa nej a otočil ju k sebe. Tisla si veľkú bichľu k svojej hrudi.

„Myslel som tým, že ja ťa môžem pobozkať, a ty môžeš pobozkať mňa, ale nejako je to len moja vina. A nie je mi dovolené k tebe niečo cítiť, keď...“

Pozrela sa dole a silno sčervenala.

„Ron. Je neskoro. Teraz nie je čas na...“

„Tak potom kedy je ten čas? Keď s ním budeš ďalších desať rokov z povinnosti? Keby do pekla je ten čas, Hermiona?“

„Ach, teraz si myslíš, že Harry bude žiť ďalších desať rokov?“

Zamračil sa.

„O čom to rozprávaš?“ Naježila sa.

„Na niekoho, kto predstiera, že sa o mňa stará, tak si celkom dobrý vo vymýšľaní hnusných vecí, ktoré môžeš o mne povedať.“ Stále sa mračil.

„Aké hnusné veci?“

„Viem, čo si povedal Harrymu. Predtým, než sme šli na King’s Cross.“

Ron mal toľko slušnosti, aby sa zatváril zahanbene. Ale potom sa spamätal a zrazu vyzeral trochu nepriateľsky.

„Ach, povedal ti to, že?“

„Nie; Malfoy vás začul. Povedal to Mariah Kirknerovej a ona to povedala mne. Veľmi pekné. Teraz naozaj viem, čo si v skutočnosti o mne myslíš...“

„Hermiona, tí dvaja, o ktorých sa rozprávame sú slizolinčania...“ povedal. Ignorovala ho.

„Naozaj si myslíš, že sa s ním skrátka chcem vyspať predtým, než zomrie? Naozaj si to povedal?“

Ron sa nervózne zamrvil.

„Ehm... nie tak celkom...“

„Nie tak celkom. Ach, to je jednoducho skvelé. Proste skvelé.“

 „Hermiona, len som si myslel... len som si myslel, že si zmätená a že nevieš, prečo ste vy dvaja spolu... to je všetko. Ak sa nad tým vážne zamyslíš, tak...“

„Tak čo? Tak si potom uvedomí, že v skutočnosti chcem byť s hlupákom, ktorý keď si uvedomil, že Fleur Delacourová sa kvôli nemu po nociach netrápi, tak si všimol, že som dievča? Veľmi pekne, Ron... veľmi pekne.“ Harry prehltol. Hermiona bola stále nahnevaná kvôli Fleur Delacourovej?

„Hermiona,“ povedal jemne. „Bozkávala si ma ani nie pred minútou a nemyslím tým tvoju malú ďakujem-pusu...“

Z tohto pripomenutia sa zdala nervózna.

„Áno, no...“ odmlčala sa,  ako jej došli slová. „Nie je pekné využiť niekoho, kto má spánkovú depriváciu...“

„To je to, čo to bolo? Keď sme boli v Brlohu, tak to bolo: mala som slnko v očiach...“

Stalo sa to už predtým? Premýšľal Harry. Muselo to byť neskoro v lete. Napadlo ho, či to bolo predtým, či potom ako mu Ron navrhol, aby sa s ňou rozišiel...

Ron k nej pristúpil a pohladkal ju po líci prstami.

„Je mi to ľúto, Hermiona. Nechcel som sa s tebou tak neskoro v noci hádať. Rozumiem, že si veľmi unavená. Je to... je to veľmi ťažké? Nemôžem uveriť tomu, že každú noc cez to prechádzaš...“

Vyzeralo to, že trochu ustúpila a natiahla sa, aby pohladkal jej krk. Ron vyzeral, že by to pre ňu aj chcel spraviť.

„Ach... nevieš si to predstaviť. Ale zároveň... keď spravím niečo správne... je to absolútne neuveriteľné. Je to úžasné. Nedokážem to dostatočne popísať...“

Zamračil sa

„Robíš to pre neho?“

Vyzerala úplne vyčerpane.

„Nie, Ron. Chcela som to od tej doby, čo som zistila, že niektorí čarodejníci a čarodejnice to dokážu. Ja to nerobím pre Harryho. Po prvý krát v živote robím niečo pre seba. Všetko v mojom živote sa netočí okolo Harryho Pottera, aj keď tebe robí očividne veľké potešenie ma z toho obviňovať.“

„Dobre. Som rád, že to robíš pre seba. Je som... som na teba neuveriteľne hrdý, vieš? To čo robíš... ja si to neviem ani predstaviť.“ Potriasol hlavou s usmial sa na ňu. „Máš vôbec poňatia aká si jedinečná?“ Sčervenala a pozrela sa dole. Ron dal ruku pod jej bradu a zdvihol jej tvár, aby sa opäť na neho pozerala. „Ale neskúšaj mi tvrdiť, že si nevedela presne čo robíš, keď si mi odpovedala na bozk, Hermiona,“ jemno povedal. „Nemiluješ Harryho. A on nemiluje teba.  Ale niekto iný áno...“ zašepkal jej to úst. Zostal úplne pokojná, keď ju jemno pobozkal a potom ustúpil a pozrel sa jej do očí, čakal, dúfal. Triasla sa, pozerala na neho s jasným strachom na svojej tvári. Stále ju držal za bradu. „Počuj, ja viem, že som bol úplne otravný idiot a nezaslúžim si ťa... ako keby niekto áno, a viem, že som mal niečo povedať rok dva dozadu. Ale ak mi povieš čo i len slovo, Hermiona, nechám to byť. Len mi povedz, že ma nemiluješ. Prijmem to, sľubujem. Len to povedz a prejdeme cez toto všetko, akoby sa to nikdy nestalo...“

Stále sa na neho pozerala, potom sa stiahla, otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať. Ale nič z nich nevyšlo. Nakoniec sa jej na tvári objavil výraz extrémnej úzkosti, otočila sa a utiekla hore po schodoch do dievčenských spální, bez akéhokoľvek slova alebo obzretia sa. Ron sa oprel oboma rukami o ťažký drevený stôl, hlasno zanadával ako jeho dlane hlasno narazili o stôl, akoby vystrelil zo zbrane. Potom sa o ne oprel, beznádejne pozeral na rozhádzané knihy a pergameny. Jediná slza mu stekala po líci.

Nedokázala to povedať.

 

 

Poslední komentáře
15.12.2012 12:54:04: Aha, nevedela som, že to ide. OK, keď na niečo narazím, opravím. Ak budem vedieť ako. smiley${1}
15.12.2012 12:19:15: JSark, doplnila som ťa ako administrátora. Podrobnosti pošlem mailom. Sorry, nemám čas ani nervy to ...
10.12.2012 15:04:48: Chybka: "Oči sa mu rozsvietili na Nevilla. Ten sedel v rohu a nakláňal sa do Gertrúdinho akvária. Ha...
22.11.2011 13:17:06: Tak si predstav, ako potom musel byť zmätený Harry. smiley Celkovo sa mi zdá, že by mal radšej začať ...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace