Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 17 - 21

20. Čas vlka III.časť

Preklad: Jimmi
Beta-read: Eggy

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola dvadsiata

Čas vlka

III. časť

 

Harry vkĺzol späť do svojho tela. Riaditeľ videl, ako Evan Davies spadol do toho pekla a keď Harry znova nadobudol svoj sluch, pomyslel si, že nikdy nepočul desivejší zvuk než riaditeľov súčasne zúfalý a nahnevaný výkrik: „NIEEEEE!“. Uvidel totiž mladého muža (o ktorom nevedel, že sa obrátil proti Harrymu) postaviť sa uprostred prameňov. Chlapec v agónii behal dokola, ako mu nepredstaviteľná páľava spaľovala telo. Harry sa musel odvrátiť. Bola to hrozná smrť. Evanovi Daviesovi bolo šestnásť. Rovnako ako jemu.

Ale bolo ťažké sústrediť sa na hrôzu z Evanovej smrti. Hlasné prásk! všade navôkol oznamovali príchod škriatkov. Zrazu boli tie malé stvorenia všade. Pol tucta škriatkov obkolesilo Harryho. Požiadal ich, aby odtiahli Čcho Čchangovú a Viktora Kruma preč od ohňa. Potom vykríkol na Dumbledora, ktorý tam stál s hrôzostrašným výrazom v tvári a sledoval Evana Daviesa. „Profesor! Davies sa obrátil proti nám! Napadol Rona a odletel preč, keď mali robiť prieskum. Tesne predtým, ako ho napadol pavúk, na mňa použil Cruciatus.“ Harry sa pozrel na starého muža, ktorý zostarol ešte väčšmi, keď tie novinky počul. Len sledoval, ako Evan Davies zomiera. Keď uvidel riaditeľa, Harrymu sa chcelo úľavou súčasne plakať aj smiať sa . Ale keď hľadel tomu starému mužovi do tváre, vedel, že radosť nad tým, že ten list bol len trik, bude musieť počkať.

Harry si uvedomil, že Fridwulfa je znova preč. Videl Dumbledore, že to, čo urobila, viedlo k smrti Daviesa? Povie Hagridovi, že jeho matka bola vrahyňa?

Rozhodol sa sústrediť sa na iné veci.

„Väčšina z nás je v poriadku,“ kričal cez praskot plameňov. „Zvyšok je tamto ďalej, v stromoch. Dostali sme profesora Snapa a Draca Malfoya a Červochvost je omráčený. Viktor Krum pomáhal Červochvostovi. Je mŕtvy... zabil sa, keď spadol z metly.“

Dumbledore rozvážne prikývol, ale stále vyzeral otrasene. „Nech je akokoľvek dobre táto oblasť osvetlená,“ kývol na oheň, „myslím, že je čas dostať to pod kontrolu.“ Znel, ako keby nechcel, aby niekto alebo niečo iné zomrelo tak ako Evan, bez ohľadu na to, na ktorej strane bystrohlavský prefekt bol. „Choď k ostatným a odpočiň si, kým nám škriatkovia pomôžu vytvoriť protipožiarnu bariéru, aby sa plamene nerozšírili ďalej než chceme.“

Harry prikývol, nasledoval škriatkov, ktorí levitovali Čcho a Viktora nazad k ostatným. Počul riaditeľa, siedmakov a škriatkov pohnúť sa hlbšie do lesa, mágiou stínali stromy a potom zapaľovali porast na okraji protipožiarneho pruhu. Po tom, čo ho nechali chvíľu horieť, vyleteli poriadne vysoko nad plamene a zaliali ich vodou, až kým les nevoňal väčšmi vlhkým popolom než dymom z ihličia.

Pri snahe vrátiť svoje dýchanie k normálu sa Harry posadil vedľa Tonyho a Ruth, ktorí sa teraz o seba družne opierali a občas si vymenili malé úsmevy. Klub duelantov to zvládol. Zachránili Snapa s Malfoyom a zatkli Červochvosta. A stratili len jediného člena, zradcu Evana Daviesa.

A Dumbledore bol nažive!

Harry sa pokúšal sústrediť na toto. Prehltol, keď riaditeľ došiel k nemu so smutným úsmevom na tvári. Vytiahol Harryho na nohy, ale ruku mu nepustil. Zjavne zatiaľ prestal myslieť na Evana Daviesa.

„Veľmi dobre, Harry. Som na teba veľmi pyšný. Keď som sa vrátil do hradu, našiel som študentov na hradbách a povedali mi o tvojom pláne. Veľmi dobrá práca.“ Prikývol a usmial sa na Harryho. Harry sa pokúsil ten úsmev chabo opätovať, ale nemohol zabrániť tomu, aby za riaditeľom nezbadal, ako sa Draco Malfoy a Ginny Weasleyová bozkávajú. Znova sa pozrel do tváre Albusa Dumbledora.

„Ďakujem vám, pane,“ prehovoril škrekotavým hlasom. „Je... je všetko na hrade v poriadku? Ostatní učitelia...?“

Prikývol. „Ach, áno. Mal si dobrú intuíciu, keď si to nechal na škriatkov. Pán Zabini netušil, čo sa na neho blíži.“

„Čo sa vlastne stalo, pane? Ako pár študentov premohlo všetkých učiteľov?“

Pokrčil plecami. „Učitelia sú v podstate dobrí ľudia, ale túto chybu znova neurobia... a určite nie so slizolinčanmi. Každému jednému povedali, že je v slizolinskej klubovni smrťožrút a tak tam šiel. Len čo ich po jednom vpustili, omráčili ich, jedného po druhom. Očividne sa neobťažovali s Flitwickom. Otrávili mu čaj.“ Harrymu sa zdalo, že boli všetci v slizolinskej klubovni. Nevšimol si, že tam nie je Flitwickovo meno. „Hagrid bol náročný oriešok. Povedali mu, že niekto z fakulty našiel dračie vajce, ktoré sa práve vyliahlo a že potrebujú pomoc. Samozrejme, že Hagrid nedokázal odolať.“ Niekto určite poznal Hagridovu slabosť na draky, pomyslel si Harry. „A samozrejme, keď je spln, Remus je v Škriekajúcej búde. Škoda, že s ním nemohol byť Sirius, alebo ty, ale zrejme ste boli potrební niekde inde.“ Dumbledore sa na neho usmial, ale Harry mu úsmev neopätoval.

„Ach, nie, profesor! Kde ste povedali, že je profesor Lupin?“

„V Škriekajúcej búde, samozrejme.“

„Je búda v poriadku? A zvyšok dediny? Ako je na tom Rokville?“

Dumbledore sa tváril zmätene. „Rokville je v poriadku, Harry. Prečo?“

Harry mu porozprával o výbuchu a o Temnom znamení, ktoré predtým videli. Teraz zostal riaditeľ napätý a znova vyzeral ustarane. „Ktorým smerom ste videli na oblohe Znamenie?“

Harry to dokázal určiť len približne. Už sa doteraz muselo stratiť. Dumbledorova tvár zbledla. „Ach, nie...“ vydýchol.

„Čo je?“ Harryho hlas sa triasol.

Dumbledore si odkašľal. „Harry. Nič som nepočul o tom, že by v Rokville boli nejaké problémy. Ale znie mi to ako keby... ako keby bola napadnutá Škriekajúca búda... A je poriadne ďaleko od väčšiny dediny. Ľudia v Rokville ju nemajú radi, takže keby začala horieť, asi by ju nechali spáliť. Je príliš ďaleko, aby ohrozila dom niekoho iného...“

Harrymu sa zdalo, že má nohy z rôsolu. Ak sa dnes v noci stane ešte jedna vec... pomyslel si, zvedavý, koľko toho ešte znesie. S ťažkosťami prehltol. „Boli tam plamene. Vystrelili vysoko do vzduchu. A potom Znamenie.“

Pozreli sa na seba, ani jeden z nich nebol ochotný zobrať na vedomie, že Remus Lupin je pravdepodobne mŕtvy. Dumbledore so smutným zamračením položil ruku na Harryho plece a Harry si prial, aby mohol vrátiť hodiny, nie zmeniť čas, ale len aby si zabránil, aby sa vôbec do tohto času dostal, aby sa vyhol prežívaniu tejto hrôzy. Práve keď sa zdalo, že mŕtvymi sú len Evan a Viktor, ktorí boli na nesprávnej strane, práve keď zistil, že Albus Dumbledore nie je mŕtvy, dozvedel sa, že Remus... že profesor Lupin...

Odvrátil sa od Dumbledora a hľadel na stromy. Mal pocit, že mu to teplo z ohňa znecitlivelo oči, príliš ich vysušilo, než by dokázal plakať. Slzné kanáliky mal úplne prázdne.

„Je na čase, aby sme sa všetci vrátili,“ stroho povedal starému mužovi. Dumbledore ho znova poťapkal po pleci a začal zhromažďovať ľudí.

Škriatkovia pomáhali odlevitovať mnohých zranených a kašľajúcich členov Klubu duelantov pomedzi stromy. Snape chcel kráčať. Už bol na nohách, potkýnal sa pomedzi stromy, keď ho zbadal Dumbledore a vykríkol: „Severus!“ Došiel k nemu a objal ho ako dlho strateného syna. Harry si pomyslel, že keď sa odtiahol, skutočne videl slzu na líci Majstra elixírov. Kývol Dumbledorovi, ktorý ho po tom necharakteristickom prejave nechal samého.

Bol z nich medzi stromami čudný sprievod. Ron s Hermionou tiež nechceli od škriatkov pomoc. Harry mal pravdu. Hermiona si vytkla členok, keď utekala od pavúka a Ron ju teraz niesol, z čoho sa očividne tešila (a jemu to ani trochu nevadilo). Draco Malfoy a Ginny Weasleyová kráčali spolu, ruky mali okolo seba, tesne za profesorom Snapom. Harry kráčal viac než desať krokov za nimi dvoma, pokúšal sa nezízať. Bolo to ale veľmi ťažké.

Po chvíli sa otočil, aby pohľadal Rona a Hermionu. Ron sa pohyboval dosť pomaly, ako ju niesol a ona mala hlavu opretú o jeho hruď. Harry si nemohol pomôcť, ale spomenul si, že keď prvý raz stretli Fridwulfu, Ron niesol Hermionu v náručí bez námahy. Zdalo sa, že ani jeden z nich si nevšimol, že okrem nich existuje na svete ešte niekto iný. Hermiona zdvihla hlavu a pozrela sa na Rona. Harrymu sa z toho zasekol dych. Bol to výraz čistého spojenia, ktorý medzi nimi dvoma nikdy nebol. On videl niekoho sa takto na neho pozerať, ale len vo svojom druhom živote, keď bol s Ginny. Ron ten pohľad opätoval, oči sa mu prepaľovali do jej, keď sa sklonil a obtrel svoje pery o jej. Vyzeralo to, že mal v pláne len ten najkratší bozk, ale Hermiona ho chytila za vlasy a odmietala pustiť. Harry si všimol, ako sa jej ústa pod jeho znova otvorili, kvôli čomu Ron zastonal a zovrel ju ešte mocnejšie.

Harry vykročil k nim a nahlas si odkašľal. Ron sa prudko od Hermiony odtiahol. Vyzerala, že sa chce protestovať, ale Harry povedal: „Hermiona! Ron! Poďme. Na toto bude viacej času neskôr.“ Prinútil sa usmiať sa na nich. Ron sa zatváril v rozpakoch, ale nemohol si pomôcť, aby sa mu na tvár nevkradol vlastný úsmev. Hermiona sa na neho usmievala ako slniečko a Harry sa otočil, aby znova kráčal smerom k ostatným.

„Poďte,“ znova povedal cez plece. „Bez metiel to chvíľu potrvá.“ Ostatní už boli dosť ďaleko pred ním, kým sa rozprával so svojimi najlepšími priateľmi. Len Dumbledore - ktorý sa rozhodol kráčať - a siedmaci mali stále svoje metly. Metly členov Klubu duelantov sa zjavne stratili v zmätenom boji s pavúkmi alebo spadli do ohňa. Harry si zrazu uvedomil, že si musí zaobstarať ďalší Blesk alebo inú metlu. Niečo nové a vylepšené. To je to, čo práve teraz potrebujem, pomyslel si, intenzívne si vedomý Draca Malfoya a Ginny Weasleyovej pred sebou a Rona s Hermionou za sebou. Mysli na nové metly, najmodernejšie...

Ronove kroky za ním zneli veľmi hlasno. Keď sa obzrel, uvidel, že kým upustili od bozkávania, stále považovali za nemožné prestať na seba bláznivo hľadieť. Výsledkom bolo, že sa Ron tackal. Harry pokrútil hlavou a otočil sa znova k cestičke. Som kvôli nim šťastný. Som. Vedel, že to nie je Hermiona, po kom túži, ale že túži po tom, čo mala s Ronom spoločné. Aj on to s niekým chcel. Keď sa pozrel na Ginny pred sebou, opravil sa. V poriadku. Nie len tak s niekým...

Po niekoľkých minútach sa ostatní znova dostali na dohľad. Videl, ako sa Snape otočil a pozrel sa na Harryho, Rona a Hermionu, oči roztvorené prekvapením. Harry predpokladal, že nebol pripravený na tie jasné, nezameniteľné výrazy vášne v ich tvárach, pretože to Harry bol jej priateľom v auguste, keď Majstra elixírov zajali. Ale potom, vo svetle prútika, Harry mohol vidieť, že Snapov výraz je jasne výrazom hrôzy, najhorší výraz v jeho tvári, aký Harry kedy videl. Vyzeral smrteľne bledý dokonca na Severusa Snapa.

Potom to Harry zacítil. Dokonca keď Snape vykríkol „NIEEEEE!“, rovnako ako vykríkol Dumbledore, keď uvidel Evana horieť, chĺpky na Harryho zátylku sa postavili a začul rýchle kroky búšiť na suchú zaprášenú cestičku, začul to hlboké hrmiace zavytie. Otočil sa práve včas, aby videl vlkolakove červené oči skočiť na chrbát Rona Weasleyho a zaťať mu tesáky do pleca.

Ronov výkrik bol zem otriasajúci a príšerný. Padol na kolená, na Hermionu, vedome sa dal tak, aby bol medzi ňou a vlkolakom, hoci očividne trpel neopísateľnou bolesťou. Sliniaca tlama sa presunula k Ronovmu ľavému nadlaktiu, keď sa Harry premenil a dopadol na zem so všetkými štyrmi labami v pohybe. Vedel, že jeho premena trvala len sekundy, ale zdala sa byť večnosťou. Jeho najlepší priatelia si konečne priznali svoju vzájomnú lásku a teraz bol jeden z nich ohrozený na živote.

To sa nestane, ak mám do toho ja čo povedať, zúrivo si pomyslel Harry, keď skočil na vlka, zaťal svoje vlastné tesáky do jeho hrdla a prinútil ho uvoľniť Ronovo plece. Spomenul si, čo cítili, keď boli s Hermionou v mysľomise pri predstave, že ich pohrýzlo divé zviera. Teraz hrýzol sám. Dve zvieratá sa odvalili od Rona a Hermiony, spojené dohromady, krv sa valila - Ronova a vlkova - keď sa prevaľovali sem a tam po zemi, ako narážali na kmene a hrboľaté, prastaré korene.

Kútikom oka Harry zachytil, že Ron stále leží na Hermione, z pleca má krvavú kašu. Harry obnovil svoje úsilie potrestať toho vlka za to, čo urobil. Ale v okamihu, keď sa otočil, aby sa pozrel na svojich najlepších priateľov, vlkovi sa podarilo dostať od neho preč. Okamžite po tej beštii skočil. Obaja uháňali rozmazaným lesom. Harryho griffinove oči nemali problém v tme vlka vidieť, či držať jeho stopu, ako to urobil minulý rok pri Červochvostovi. S vlkom boli asi rovnako veľkí a tak nemohol zájsť do miest, ktoré by boli Harrymu neprístupné tak, ako to mohol urobiť malý potkan.

Harry nevedel, ako dlho bežali. Pokúsil sa nemyslieť na to, ako je unavený, keď sa nútil stále pokračovať. Musel sa uistiť, že ten vlk zostane v lese. Nemohol riskovať, že sa dostane do blízkosti nejakej muklovskej dediny v blízkosti Clashu.

Obaja v rovnakú dobu spomalili. Nakoniec sa vlk zrútil do vyčerpanej kôpky na lesnú hrabanku. Harry cítil, že sa zrútil sám, o pár krokov ďalej, ale stále obozretne toho vlka sledoval, keby sa to ukázalo ako trik. Ale vlk položil ňufák na jednu svoju labu a zatvoril oči. Konečne sa poddal svojmu vyčerpaniu. Harry bojoval s nutkaním zatvoriť svoje vlastné oči, musel dávať pozor. V mesačnom svetle si všimol, že vlkova šedá kožušina bola na pravom boku spálená a oškvŕknutá a že jeho uši tiež vyzerali oškvrčané. Možno sa v nejakom okamihu dostal do blízkosti ohňa.

Zostať na pozore bolo náročné. Jeho oťažené viečka sa stále chceli zavrieť...

Stál vo vchode do učebne. Mohol povedať, že nebol na Rokforde. Nebola ani ako triedy v dedinskej škole Malých Neradostniciach. Tie boli v budove, ktorá bola pred štyridsiatimi u rokmi upravená a nová, ale teraz bola špinavá a ponurá. Rady kovových skriniek na chodbách boli preliačené a pokryté príliš mnohými vrstvami farby, aby zakryli grafity. Znížené stropy s blikotajúcimi žiarivkami v učebniach, z ktorých vždy niekoľko panelov chýbalo, takže študenti snívajúci s otvorenými očami ako Harry mohli hľadieť na vykurovanie či potrubné rozvody, keď sa nudili.

Nie, táto učebňa vyzerala skôr z nejakého dobového filmu, ak to mohol Harry posúdiť. Tabuľa bola vyrezaná s tmavého dreva a lavice boli spojené s často voskovanou podlahou. Hrubo načrtnuté obrázky ľudí v čarodejníckych plášťoch a klobúkoch pokrývali jednu stenu a nad tými umeleckými bol nadpis: „Naše rodiny“. Rodinní miláčikovia zobrazení vrátane dosť exotických vtákov a pár hadov na dôvažok k nevyhnutným sovám a mačkám.

Tabuľu pokrývalo latinské skloňovanie. Deti, ktoré patrili k tejto učebni sa nezdali byť najstaršie na škole. Vyzerali, že im je asi tak osem či deväť rokov, ak to Harry dokázal posúdiť. Sedeli v laviciach v malých verziách čarodejníckych habitov zobrazených v oživených kresbách a recitovali latinčinu vo vážnosti, z ktorej hrozilo, že vybuchne v mimoriadne nevhodnom smiechu. Potom Harry vzhliadol a uvidel učiteľku, ktorá ukazovala na slová svojím prútikom, keď ich deti čítali. Bola to Alicia! Harry sa na ňu od dverí usmial a ona zastavila a usmiala sa na neho.

„Deti! Zajtra budeme v tomto pokračovať. Je tu teraz pán Potter, ako sľúbil, na dnešnú rozprávku. Prosím, venujte mu úplnú pozornosť.“

Harry podišiel dopredu ku stolu a Alicia mu podala knihu s príbehom, ktorý mal deťom prečítať. Potichu mu povedala: „Tak veľmi ti ďakujem, že si prišiel, Harry. Vďakabohu, že ti Dumbledore s McGonagallovou dali povolenie. Decká sú neuveriteľne nepokojné, keď prišla jar. Jediné toto je to, čo môžem urobiť, aby som im zabránila vybehnúť von a váľať sa v tráve...“

Ale to mu poskytlo nápad. „Prečo presne to neurobiť?“

Zamračila sa na neho. „Čože?“

Obrátil sa k deťom. „Ako by sa vám páčilo mať dnes svoj príbeh vonku?“

Deti sa na neho nedočkavo usmiali, ale Alicia sa na neho pozrela skepticky, jedno obočie nadvihnuté, ale potom neochotne prikývla a on obdivoval spôsob, ako deti zoradila ako malých pochodujúcich vojakov. Pred drevenou budovou na druhej strane High Street od dedinskej radnice bolo na ceste miesto na zastavenie podobné tomu v Kančom konci, takže školský autobus mohol naložiť a vyložiť deti bez toho, aby blokoval ulicu. V zatáčke príjazdovej cesty bol malý parčík s udržiavanou tvárou a kvitnúcimi stromami a púčiky práve začínali vyrastať zo zeme. Harry zaviedol rady detí do stredu tej trávy a všetci si okolo neho posadali. Bol v mori detí, hrozne sa vrtiacich a vzrušených, pretože HARRY POTTER im mal dnes prečítať dnešnú rozprávku!

Harry sa pohodlne usadil na tráve a otvoril knihu, ktorú mu Alicia podala. Začal: „Kde bolo, tam bolo, žila jedno prekrásne dievča...“

Keď čítal o nešťastnom dievčati, ktorého otec klamal a tvrdil, že dokáže premeniť priadzu na zlato a ako ju prinútil presne to urobiť, často ho prerušovali otázky od detí.

„Bol ten malý mužíček naozaj malý alebo to bol domový škriatok?“ spýtala so plaché dievčatko s tmavými lesklými vlasmi.

„Myslím, že to bol domový škriatok, ktorý oklamal svojho pána, aby mu dal oblečenie,“ vyhlásil chlapec s pieskovými vlasmi a oškretou bradou.

„Ale domoví škriatkovia nedokážu premeniť priadzu na zlato,“ rozhodne povedalo iné dievča. „Musel to byť v skutočnosti malý čarodejník.“

„Mohol to byť leplešant,“ povedal chlapec, ktorému chýbali predné zuby.

„Ale potom princovo zlato na druhý deň zmizlo.“

„Možno ho odložil do trezoru a nevšimli si ho.“

„Deti...“ Ozvala sa Alicia so zreteľným varovaním v hlase. Znova sa usadili na tráve, aby počúvali. Keď sa Harry dostal k časti o tom, ako úbohé dievča muselo hádať meno osoby, ktorá jej pomohla alebo sa vzdať dieťaťa, deti zhíkli, hoci z nich mal zreteľný dojem, že už ten príbeh počuli mnohokrát.

Keď Harry povedal : „Koniec,“ jeho publikum prepuklo do vďačného potlesku. Potom sa zrazu s hlasným BANG! zjavil na ceste školský autobus.

„Dovnútra, deti! Musíte si zbaliť tašky. Nezabudnite na úlohu z výmeny mien. Ak sa spýtam, ako inak vyjadríte štyritisíc šesťsto tridsaťosem knutov? Chcem, aby ste okamžite povedali...“

„Deväť galeónov, šesť siklov a dvadsaťsedem knutov,“ odpovedalo jednohlasne niekoľko študenov, kým ostatní sa pokúšali mumlať spolu s nimi, ako keby to vedeli.

Malé dievčatko so svetlo hnedými vlasmi a inteligentnými tmavomodrými očami vševediacky prehlásilo: „Toto je ľahké. V jednom galeóne jej štyristo deväťdesiat tri knutov, takže to bude menej než desať galeónov, pretože je to menej než štyritisíc deväťsto tridsať knutov...“

Harrymu sa točila hlava. Sám sa pýšil, že bol v škole dosť dobrý aspoň v matematike (chválil sa tým Hagridovi, keď sa stretli, pretože Hagrid naznačil, že sa Harry nenaučil nič užitočné), ale nikdy sa nemusel naučiť násobky dvadsiatich deviatich a sedemnástich.

„... takže odčítaš štyristo deväťdesiat tri od štyritisíc deväťsto tridsať,“ pokračovalo dievča komukoľvek, kto počúval. Harry sa usmial, jedného dňa bude na Rokforte budiť hrôzu. Asi už plánuje byť hlavnou prefektkou, ako bývala jej učiteľka.

„... a dostaneš štyritisíc štyristo tridsať sedem. Čo je presne dvesto jedna menej od pôvodného čísla. A z toho je ľahké spočítať, že v dvesto jedna je šesť dvadsať deviatok a zostane dvadsaťsedem knutov,“ víťazoslávne dokončila. Okamžite jej nadšenie opadlo, keď zistila, že ju nikto nepočúva, ale potom sa rozžiarila, keď zbadala, že sa na ňu usmieva Harry Potter. Ten úsmev nasledovalo jasne červený rumenec a útek do školy s ostatnými deťmi.

Harry nasledoval deti nazad do školy, túlal sa po chodbách, pozeral na kresby a eseje na pergamenoch, ktoré boli vystavené zvonka rôznorodých učební. V každej miestnosti si deti rýchlo balili tašky a čoskoro sa vyrojili prednými dvermi a zaplnili autobus, aby ich vzal kdekoľvek, kde v Anglicku, Škótsku či Walese žili. Keď bol plný, s ďalším hlasným BANG! autobus zmizol a Harry sa vrátil do Aliciinej učebne, aby sa rozlúčil. V skutočnosti to bol dosť príjemný spôsob, ako stráviť popoludnie. Podarilo sa mu získať povolenie na celý deň, keď by bol inak v žalároch na Elixíroch a vôbec mu nebolo ľúto, že neuvidí profesora MacDermina či Pansy Parkinsonovú až do budúcej hodiny. Avšak kvôli bezpečnosti mu nedovolili ísť samému. Samotný riaditeľ s ním letel do dediny a potom si šiel sadnúť na drink so starým priateľom u Troch metiel, ktoré znova postavili po výbuchu v deň ceilidhu..

Keď sa Harry dostal do učebne, začul tlmené hlasy a uvedomil si, že Aliciu prišiel pozrieť niekto iný. Zjavne si myslela, že už odišiel. Teda - nedalo sa to pomýliť. Alicia zastonala a mužský hlas vravel: „Dokončime toto v mojom byte.“ Harry sa odvážil nakuknúť cez dvere práve keď sa odmiestnili z učebne, ruky okolo toho druhého. Nestihol zazrieť, kto bol Aliciin priateľ.

'Arry?“ ozval sa za ním hlas so silným prízvukom. Harry sa stočil, prekvapený, keď za sebou uvidel stáť Fleur Delacourovú, ktorá vyzerala bez chybičky ako vždy, hoci, ako Alicia, trávila dni učením detí. Predklonila sa a pobozkala ho rýchlo na každé líce. „Ako sa máš?“ spýtala sa so žiarivým úsmevom.

„Ach, ehm, fajn. Mám sa fajn. Čítal som rozprávku Aliciinej triede.“

Fleur sa kvôli tomu netvárila šťastne. Skrútila ústa a po prvý raz ju Harry považoval za škaredú. Prekvapujúco sa podobala na vyvádzajúcu vílu na metlobalovom svetovom pohári, ktorá sa zrazu stala desivou po tom, čo bola taká neodolateľná...

„Alicia.“ Fleur vyslovila to meno, ako keby to bolo niečo neslušné. Harry prehltol, nevediac, čo povedať. Ale potom postrehol, že Fleur vynaložila úsilie rozveseliť sa. Usmiala sa - hoci to bolo nanútené a povedala. „Nefidel si Rhogera Daviesa? Rhiaditeľka povedala, že ho prhed chvíľou fidela fstúpiť. Myslela som, že ma chce možno prekvapiť.“

Tak, pomyslel si Harry. Fleur a Roger sa stále vídajú. Počkať, pomyslel si - ten muž s Aliciou...

Premýšľal o tom, ako by asi Roger Davies mohol vyzerať zozadu a uvedomil si, že on je asi tá osoba, ktorá bola v Aliciinej učebni tesne pred tým, než sa odmiestnili...

„Je... je si istá, že videla Rogera? Možno sa pomýlila. Mali ste... mali ste v pláne sa tu dnes stretnúť?“

„Nie, nie... preto som povedala, že ma možno chcel prekvapiť.“ Podozrievavo sa pozrela na Harryho, ktorý sa snažil tváriť tak nevinne, ako sa dalo. Harry sa zúfalo modlil, aby sa objavil Dumbledore. K jeho úžasu vzhliadol a vo vchode stál riaditeľ. Harry vydýchol úľavou.

„Ach, Harry! Tu si. Ako to šlo?“

„Dobre, profesor.“

„Madamoiselle Delacour. Je mi potešením ako vždy.“

Prikývla a usmiala sa na riaditeľa Rokfortu. Harry bol rád, keď sa im podarilo dostať preč a získať ich mety z predizby pri vchodových dverách. Keď uháňali nazad na Rokfort, Dumbledore rozprával o učení malých detí (zjavne pôsobil v dedinskej škole tesne po tom, ako skončil Rokfort), ale Harry dokázal myslieť jedine na to, aké je nerozumné podvádzať priateľku, ktorá je čiastočná víla...

To bol čo za sen či spomienka? čudoval sa. Rozhodol sa, že to bola ďalšia spomienka. Bola príliš živá na sen, príliš veľa malých, jasných detailov. Odvtedy, čo obnovil časové línie, mal zjavne sklony k tomu, aby k nemu spomienky prichádzali neočakávane, keď práve zaspával alebo sa práve prebúdzal.

Harry si nebol istý, koľko času prešlo, ale na oblohe nad stromami sa začala objavovať slabá žiara a začali tu a tam štebotať vtáky. Otvoril prekvapene oči, spomenul si, že ich nemal v úmysle zatvoriť, ale pred sebou nevidel spiace telo vlka, ale chudého čarodejníka v roztrhanom, spálenom a zakrvavenom habite, ktorý potichu odfukoval. Veľa krvi mal na krku a tvári a okolo úst, ale rana na krku sa rýchlo hojila, dokonca Harrymu pred očami. Vlasy na hlave tiež vyzerali spálené.

Harry sa znova premenil na človeka, okamžite zívol a natiahol sa. Mal pocit, že by dokázal mesiac spať. A predsa si netrúfol. Niekde v lese bol smrtochvat na úteku. Hoci bolo ráno, neprospelo by im zaspať, keby prišiel.

Nakoniec sa muž pohol a zdvihol opatrne hlavu. Pozrel na Harryho, ktorý sedel s rukami okolo nôh. Tie si tisol k hrudi.

„Dobré ráno, profesor.“

* * * * *

Keby sa niekto spýtal Harryho pred dvadsiatimi štyrmi hodinami, kde bude raňajkovať, odpoveď by nebola „v krčme známej ako „Clash“ v dedinke menom Garltey, v Aberdeensire. Po tom, čo Harry povedal ´Dobré ráno´ svojmu profesorovi, starší muž sa zrútil v záchvate plaču, kmásal si svoje dotrhané oblečenie, dožadoval sa vedieť, čia krv je na ňom. Chcel, aby mu Harry povedal, čo urobil. Harry zabudol, že si nevie spomenúť na nič z noci, keď má podobu vlka, s výnimkou keď užije Vlčí mor. Elixír mu pomáhal zachovať si časť z jeho ľudského myslenia. Bez neho bol ako človek s rozdelenou osobnosťou, ktorý si nepamätal nič z činov svojej alternatívnej časti. Harry bol šokovaný a zdesený. Dospelí nemajú plakať a určite nie profesori. Noc predtým zúril, chcel toho vlka zabiť (ale chýbalo mu striebro, aby to urobil). Predpokladal, že sa ráno zobudí a nájde skôr človeka, než vlka, ale bol rozpoltený medzi tým, či chce, aby to bol Lupin (pretože to by znamenalo, že unikol zo Škriekajúcej búdy) alebo nechce, aby bol (pretože to by znamenalo, že je za Ronovo napadnutie zodpovedný niekto iný).

Ron.

Ach, bože, pomyslel si Harry.

Pohrýzol Rona.

Harrymu bolo zrazu neuveriteľne mdlo, keď porozumel tým slzám a seba obviňovaniu. Aké hrozné. To by znamenalo, že Ron je teraz...

Ach, bože, znova si pomyslel.

Harry prehltol, pozrel sa na zúfalého muža pred sebou, ktorý sa takmer celý život snažil, aby sa takému niečomu vyhol. Keby Harry musel popísať jeho povahu počas dvadsiati šiestich dní a nocí mesiaca, bol by povedal, že Lupin je duša láskavá a že by nikomu neublížil, ak by nemusel brániť seba alebo niekoho iného. A teraz urobil toto, Harrymu najlepšiemu priateľovi...

Harry prerušil jeho vzlykanie, keď sa ho spýtal, či má pri sebe nejaké muklovské peniaze. Prekvapene vzhliadol, povedal, že má, pre prípad núdze (chcel si myslieť, že vie, kde sa prebudí ráno po splne, ale radšej podnikol opatrenia). Harry premenil ich oblečenie, aby vyzeralo menej podozrievavo pre muklov a použil prútik, aby mu ukázal, kde je východ. Prešli cez les, čoskoro sa dostali ku kraju stromov a dediny Gartley. (Harry bol rád, že sa nedostali bližšie k dedine). Prešli okolo niekoľkých veľkých záhrad v zadnej časti impozantných domov, než prišli na veľkú čistinu. Hneď za ňou Harry spoznal krčmu, kde v druhom živote videl Dumbledora s jeho loveckým psom.

Teraz sedeli v útulnej kóji v Clashi, rozprávali sa tlmenými hlasmi, kým im hostinský doniesol kanvicu s čajom , rovnako ako mladému páru na medových týždňoch, ktorý si na noc zobral izbu(začul, ako vravia, že pôjdu do Inverness). Harryho žalúdok okamžite zareagoval na vôňu vajíčok a klobásy prichádzajúcu z kuchyne za barom.

 * * * * *

Poslední komentáře
08.01.2012 14:10:18: Podľa mňa až v päťke. smiley${1}
07.01.2012 22:41:45: Beta ma vhodne upozornila (ja som to preletela ako fakt, vo FF som čítala fakt všeličo) - ale netuší...
06.01.2012 12:47:08: Vzhľadom na rozťahanosť kapitol sa mi nápad, že tretia časť by sa prekladala štýlom dve tri strany v...
05.01.2012 19:26:25: Spomína sa tam Dunkirk - to by mal byť pes tety Petúnie, ak by si to niekto nepamätal z prvého dielu...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace