Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 17 - 21

19. Bojový pokrik III. časť

Preklad: Jimmi
Beta-read: Eggy

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola devätnásta

 Bojový pokrik

III. časť

 

Ako mohol čeliť Binnsovi? Nielenže Binns v druhom živote zabil jeho sestru a Ginny, a mučil jeho brata, ale ešte si k tomu ten druhý svet pamätal. Harryho srdce búšilo tak veľmi, preveľmi hlasno a on sa skrátka nedokázal prinútil, aby vkročil do učebne. Na rozhovor o Mariah Kirknerovej úplne zabudol.

Ron s Hermionou do neho narazili.

"No tak nezastavuj!" ozval sa netrpezlivo Ron a strčil Harryho do miestnosti. Harry sa vpotácal dnu, rýchlo sa zachytil, aby nepadol na hubu. Zamračil sa. Hermiona stále vyzerala znepokojená kvôli Mariah.

"Harry, švihni si. Sadaj."

Vkĺzol na svoje miesto a spomenul si, že minulý rok počas VČÚ z Histórie mágie skutočne zaspal. Vždy si myslel, že Binns je nudný, ale láskavý. Po tom, čo poznal žijúceho Binnsa v druhom živote, už o ňom nikdy takto zmýšľať nebude...

Profesor Histórie mágie sa preniesol cez tabuľu, okamžite sa otočil a začal na ňu svojím duchovým prstom písať poznámky na dnešný deň. Ako zvyčajne písmená tajomne fosforeskujúco žiarili. Harry mal brko pripravené nad pergamenom, ale nedokázal začať písať. Duchový profesor sa otočil a začať monotónne rozprávať: "Počas čistiek transylvánskych upírov v 1541..." Ale potom zastal, hľadel na Harryho, ktorý mu pohľad opätoval. Nikdy nezažil, aby pociťoval toľko nenávisti a súčasne mal pritom pocit, ako keby chcel preplakať celé dni. Priložil brko k pergamenu a konečne niečo napísal. Sedel v prvej lavici a keď zdvihol to, čo napísal, nikto z ostatných študentov nebol v pozícií, aby to videl.

VIEM.

Šedá tvár vyzerala, ak to bolo možné, ešte šedivejšie a ústa sa mu hýbali bez toho, aby z nich vyšli slová. Nakoniec ich zatvoril a pokúsil sa vyzerať dôstojne.

"Pán Potter, prosím. Musím sa  s vami na chodbe porozprávať."

Harry sa zdvihol zo sedadla a nasledoval svojho učiteľa. Otvoril dvere len pre seba, pretože duch už nimi prešiel. Keď boli na chodbe, Harry sa pozrel na svojho profesora s rukami prekríženými na hrudi. Prial si, aby Binns už nebol mŕtvy a on ho tak mohol zabiť.

Duch zdvihol tvár k Harrymu a Harry okamžite uvidel, že Binns ľutuje, že si praje, aby neurobil to, čo v druhom živote urobil, že sa nikdy nechcel stať vrahom. Harry prehltol, cítil, že ho trochu hnevu opustilo. Mohol aspoň Binnsovi poskytnúť možnosť to vysvetliť...

"Čo sa stalo?" spýtal sa príkro.

Binns si ťažko vzdychol, usadil sa vo vzduchu, aby začal so svojím príbehom.

"Po prvé, chcem, aby si vedel, ako veľmi to ľutujem, Harry. Skutočne. V škole som chodil do Bystrohlavu a mal som veľmi blízko k študentom tejto fakulty. Istú dobu som bol vedúcim Bystrohlavu. Nie dlho predtým než... než padol Veď-Vieš-Kto ma prišli do školy navštíviť dvaja bývalí študenti. Chodili do Bystrohlavu, keď som bol vedúcim. Stali sa smrťožrútmi a chceli ma naverbovať. Spanikáril som. Nevedel som čo robiť.

Potom Veď-Vieš-Kto padol a mne sa uľavilo, že si už viacej s verbovaním nemusím robiť starosti. Avšak ministerstvo si bolo vedomé, že moji bývalí študenti boli smrťožrútmi a prenasledovali ich... ako mnohých zo stúpencov Veď-Vieš-Koho po jeho páde. Prišli za mnou, aby som im poskytol úkryt. Nechcel som, aby ma podozrievali, že som možno tiež smrťožrút a udal som ich ministerstvu. Ale predtým než ich zatkli - práve tu na hrade, v mojej vlastnej pracovni, kde som ministerstvu povedal, že ich tam nájdu - mi otrávili kanvicu s čajom. Keď som si ten večer sadol ku ohňu s príjemnou šálkou čaju a premýšľal som, že som urobil správnu vec a že je dobre, že som sa ich zbavil - zomrel som.

Ale súčasne som tiež cítil, že je ešte toľko práce, ktorú treba vykonať. Tak veľa mladých hláv čakalo na nové vedomosti. Smrť sa mi nepostavila do cesty; pokračoval som v ich učení a odvtedy to robím. Nikdy som nikomu nepovedal, že som bol zavraždený. Úmyselne som sa posmieval Zloduchovi a on rozbil tú čajovú kanvicu spolu s mojou obľúbenou šálkou a tak zničil dôkazy tej otravy. Moji vrahovia sa pokúsili utiecť z ministerstva a aurori ich zabili. Nemalo zmysel, aby niekto vedel, že ma zavraždili...

Avšak v svete, kde Veď-Vieš-Kto nepadol, som po noci, keď tvoj otec zomrel, musel na ich verbovanie jednoznačne odpovedať. Cítil som sa v pasci a neochotne som súhlasil, že sa stanem smrťožrútom. Opakovane ma trestali za neuposlúchnutie príkazov. Tak veľakrát som trpel pod Cruciatom, že som myslel, že prídem o rozum... Nakoniec sa Veď-Vieš-Kto rozhodol, že bude najľahšie, keď ma prinúti poslúchať pomocou Imperia. A tak to urobil. Posledných dvanásť rokov svojho života ma ovládali Imperiom, sledoval som sám seba robiť hrozné, opovrhnutia hodné veci..." jeho oči sa prosebne pozreli na Harryho, "... ako... ako zabiť tvoju sestru a Ginny Weasleyovú a mučiť tvojho brata... až kým ma konečne nezastavil riaditeľ tým, že ma zbavil môjho trápenia."

Harry hľadel na ducha, na zvyšky muža, ktorý býval schránkou pre Voldemorta, ktorý nemal silu ducha, aby odolal Imperiusu (čo ho stavalo do dobrej spoločnosti, pretože mnoho ostatných malo ten istý problém). Harry prehltol, spomenul si na list, ktorý dostal v Azbakane, keď zistil, že je Jamie mŕtva, a Ginny, a Simon je u Svätého Munga...

"Keď som zistil, čo ste urobili... utiekol som z Azbakanu. Prebralo ma to," povedal potichu. "Vtedy som si uvedomil... vedel som, že už dlhšie nemôžem čakať. Že musím napraviť časové línie..." Zrazu sa Harry neočakávane ocitol v úlohe niekoho, kto sa pokúša uľaviť vine človeka, ktorý mu zavraždil sestru a ženu, ktorú miloval...

Binns pokrútil hlavou.

"To stále neospravedlňuje to, čo som urobil..." Harry si zahryzol do pery. Nevedel, čo na to povedať. Nikdy ho nenapadlo premýšľať nad tým, akým mukami museli prechádzať ľudia, ktorých ovládali  Imperiom. Veci, ktoré nenávideli a robili ich, ale ktoré by inak nikdy neurobili. Mysleli si: Je mi to ľúto! pri ľuďoch, ktorých zabíjali dokonca, keď to robili? A potom mali pocit, akoby zabili samých seba? Nič z toho by sa nestalo, keby nezmenil línie. Svojím spôsobom všetko, čo sa stalo v tom druhom svete, bola jeho vina. Pred septembrom túto vinu sebou Binns nemusel niesť po zvyšok večnosti.

"Prečo sa nevrátime?" povedal mu mierne Harry. Ľutoval tohto ducha, ktorý nikdy nepozná pokoj. Ktorý okrem učenia Histórie mágie, bude nútený si celú večnosť pamätať ten druhý svet, ktorý Harry vytvoril a tie hrozné veci, ktoré ho v tom svete prinútili urobiť...

Ron s Hermionou sa na neho čudne pozreli, keď sa s profesorom vrátil do učebne. Nič im nepovedal. Keď kráčali na Herbológiu, tak sa tvárili, že sa ho chcú spýtať, o čom to všetko bolo, ale Harry svižne kráčal po chodbách, ruksak  prehodený cez plece, aby dal najavo, že o žiadne reči nemá záujem.

* * * * *

Pokúsil sa po vyučovaní hovoriť s profesorom Dumbledorom, ale riaditeľ povedal, že stále zvažuje Harryho návrh a musí sa porozprávať s inými ľuďmi než dospeje k rozhodnutiu. Harry bol nepokojný a netrpezlivý. Pokúšalo ho poslať Červochvostovi list sám, ale bolo mu jasné, že si netrúfne spustiť takúto dôležitú operáciu bez Dumbledorovho súhlasu.

Po stretnutí s Dumbledorom šiel do spoločenskej miestnosti, pretože sa chystali oslavovať Ronove sedemnáste narodeniny. Konečne bol plnoletý. Mohol čarovať mimo školy bez toho, aby na neho výstražne nemrkalo ministerstvo. A mohol hlasovať za ministra mágie. Harry prehltol. Možno, keď jemu bude v júli sedemnásť, Dumbledore mu dovolí opustiť Dursleyovcov raz a navždy, pretože potom sa bude môcť ochrániť sám bez toho, aby sa dostal do problémov s ministerstvom.

Cítil, ako ho nohy nesú automaticky do spálne, ale potom si spomenul. Kúpil Ronovi novú sadu lôpt na metlobal. Vytiahol obal z kufra. Na koženom obale boli vyryté Ronove iniciálky. R.A.W., ako Ronald Arthur Weasley. Hmm, pomyslel si Harry. Občas boli jeho iniciálky poriadne vhodné na Ronov opis. (PP: slovíčko raw má priveľa významov, netrúfla by som si určiť, ktorý myslel, :D)

Keď prišiel do spoločenskej miestnosti so svojim darčekom, Ron práve vošiel s Hermionou cez dieru v portréte, ktorá ho voviedla dnu so zaviazanými očami. Harry sa zamračil.

"Hm, Hermiona... mám pocit, že Ron vie, kde je."

"Kvôli tomu nemá zaviazané oči." Harry premýšľal, kde boli, kým sa rozprával s Dumbledorom, ale zabudol na to, keď Hermiona usadila Ron do kresla pri ohni a šla do rohu za schodmi, aby si priniesla svoje čelo. Opatrne ho otvorila a vytiahla nástroj a sláčik a  posadiac sa na jednu zo stoličiek, ktorá bola pri stole, začala bez nejakého ladenia či úvodu hrať.

Harry zabudol dýchať. Tá hudba sa ničomu, čo predtým poznal, nepodobala. Mal pocit, že to nie je Bach, ale nevedel, čo to je. Najprv to znelo žalostne a sladko, potom tanečne a veselo, potom pokojne ako mesačný svit na jazere...

Ako hudba pokračovala, všimol si, že Ron uprene počúva, ale potom zdvihol ruky a zložil si pásku z oči, sledoval, ako hrá, sledoval, tie vyžarujúce emócie, ktoré jej prechádzali tvárou, keď vystúpala k boľavo nádhernému vysokému tónu, potom sa zrútila znova do hlbín ako v nejakom hudobnom obraze obrovskej vlny, ktorá sa láme na pobreží. Harry nevedel, či tá skutočná šou bola v Ronovej či Hermioninej tvári, ale bolo mu jasné, keď ich striedavo sledoval, že mal oveľa cennejší a dôležitejší narodeninový darček, ktorý mohol dať Ronovi a ktorý by pre neho znamenal viac než akákoľvek sada metlobalových lôpt.

Keď dohrala, nastal v spoločenskej miestnosti okamih užasnutého ticha a potom všetci, čo boli prítomní, prepukli do nadšeného potlesku. Hermionina tvár nadobudla každý predstaviteľný odtieň červenej a vložila čelo nazad do puzdra, než prikročila k Ronovi, ktorý sa stále usmieval, tlieskal a pozeral sa na ňu spôsobom, z ktorému Harrymu  pukalo srdce. Objala ho a Harry skôr videl, než ju začul povedať (kvôli hluku z tlieskania) "Všetko najlepšie k narodeninám", než ho pobozkala na líce. Keď potlesk utíchol, Harry prešiel k svojim dvom najlepším priateľom, ktorí vyzerali, ako keby zabudli, že existuje zvyšok sveta. Draco Malfoy a Ginny tiež takto vyzerali, keď boli spolu. Takto to malo byť.

Ron vravel: "To bolo ono, však? Ten kúsok, na ktorom si pracovala celý rok?"

Harrymu poklesla sánka.

"To si zložila ty?"

Znova očervenela.

"Chvíľu sa mi to prevaľovalo v hlave a musela som si to zapísať, než to zabudnem."

Harry v úžase nad jej talentom pokrútil hlavou, hoci ju poznal v druhom živote ako profesionálnu hudobníčku. Prehltol. Inšpiroval ju hlavne Ron? To preto to bol jeho narodeninový darček?

Bolo mu jasné, že to už dlhšie nemôže odkladať. Stál k nim otočený tvárou, držal obal s metlobalovými guľami, ale povedal im: "Mohli... mohli by sme sa ísť porozprávať na chodbu?" Podivne sa na neho pozreli, ale prikývli a nasledovali ho von zo spoločenskej miestnosti. Keď boli na chodbe, chcel prehovoriť, ale na jeho vkus Tučná pani vyzerala, že ju príliš zaujíma, čo chce povedať, tak im ukázal, aby ho nasledovali o pár krokov ďalej. Nervózne sa k nim otočil, snažil sa prísť na to, ako to vykonať. Spomenul si, ako minulú noc Hermiona zaželala Ronovi všetko najlepšie tesne po polnoci a Ron vyzeral, ako keby mu pukalo srdce...

"Už chvíľu chcem vám dvom niečo  povedať," začal, snažiac sa prepracovať k veľmi komplikovanému prejavu. "Viem, čo jeden k druhému cítite. Nie som naštvaný. Ak niečo - ak niečo, tak mi to uľahčuje urobiť správnu vec a nechať Hermionu ísť, pretože viem, že ty..." kývol na Rona, "... si tu pre ňu a tak veľmi ti na nej záleží..."

Dvojica na neho zízala s otvorenými ústami.

"Čože?" povedala ohromená Hermiona. "Ty sa... ty sa so mnou rozchádzaš?"

Mdlo sa na Rona usmial.

"Všetko najlepšie k narodeninám?" spýtal sa neisto. Hermionina tvár bola ako búrka. Otočila sa na päte a odkráčala po chodbe; v diaľke začuli ozvenu jej krokov. Harry sa otočil k Ronovi, neobyčajne zmätený.

"Čo som urobil? Vy dvaja ste chceli byť spolu..."

Teraz sa Ron tváril zmätene.

"To si myslíš? Myslíš si, že sme ťa zrádzali, zakrádali sa za tvojím chrbtom? S Hermionou sme neurobili nič, za čo by sme sa mohli hanbiť," očervenel. "A ak si zvedavý, prečo odišla naštvaná... Všetko najlepšie? Mala byť mojím darčekom? Pretože si nemyslím, že oceňuje, že ju považuješ za majetok, ktorý si môžeš nechať alebo dať ďalej. To sa ti podarilo, Harry, skutočne podarilo."

Harry premýšľal o tom, čo mu v auguste povedal Ron. Ach, takže teraz som ja ten necitlivý? Ron sa od neho otočil a šiel k Tučnej pani, ktorá ho po poskytnutí správneho hesla znova pustila do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Harry stál bezmocne na chodbe, v ruke kožený obal s Ronovými iniciálkami.

"Ron?" zavolal na svojho najlepšieho priateľa. "Hm... tiež som ti zohnal niekoľko nových metlobalových gulí..." nepriebojne povedal, a asi príliš ticho, aby ho Ron začul.

Krucinál, pomyslel si.

* * * * *

Harry bol rád, že ráno chodilo behávať tak veľa ľudí; keby to bol len Ron a Hermiona, bolo by to ráno po narodeninovej oslave veľmi trápne. Ani jeden z nich sa s ním nerozprával. Všimol si, ako sa Ginny a Malfoy na neho pozerali s nadvihnutým obočím, ale nemal chuť vysvetľovať, čo sa deje. Bol rád, tentoraz, že Ron mal vo zvyku chodiť nahor do chrabromilských spŕch namiesto toho, aby šiel s nimi do prefektskej kúpeľne. A rovnako bol rád, že sa ho Malfoy nebude na nič pýtať, keď bol nablízku Tony Perugia.

Snažil sa sústrediť sa na školu. Jeho prvá hodina bola Transfigurácia a uľavilo sa mu, keď videl, že profesorka McGonagallová vyzerá rovnako ako vždy. S čudným výrazom na tvári kývla na Harryho, keď vošiel do triedy. Premýšľal, či jej Dumbledore povedal o časových líniách (alebo či to neurobil sám, ale ešte si na to nespomenul). Mávol prútikom nad stolom, premenil ho  v rýchlom slede na bígla, potom na líšku, potom na bígla, potom na líšku. Usmial sa, keď si práve spomenul, ako v druhom živote hral papierového stopára. Potom sa znova zastavil. Tento život, pripomenul si. Mysli na tento život.

A myslel. Hľadel na stôl, ktorý bol zase stolom, nechal svoju myseľ uniesť sa, keď sa otvoril ďalšej spomienke...

Na začiatku októbra šiel po vyučovaní znova nahor na Astronomickú vežu, ako sa stalo jeho zvykom a zistil, že nie je sám. Ginny tam stála a hľadela na trávniky, zvažujúce sa popri jazere a smerom k lesu. Stočila sa, keď začula jeho kroky na kameňoch, v tvári previnilý výraz.

"Ach, Harry, ja som... ja som premýšľala, či sa tu možno neukážeš, aby... veď vieš."

Prikývol jej.

"Vieš, že to robím takmer každý deň. Prečo si musela nad tým premýšľať?"

Zamračila sa.

"To nebolo celkom správne slovo. Ja som... ja som sa pokúšala pozbierať odvahu..."

"Na čo, Ginny?"

Zhlboka sa nadýchla.

"Spomenul si... že by som mohla byť pasažierom," rýchlo povedala.

"Myslím, že by som... že by som to rada skúsila." Vyzerala, ako keby bolo treba každý kúštik jej odvahy, aby to vyslovila. Pokúsil sa neškeriť sa od ucha k uchu. Tak veľmi  miloval lietanie a hoci si uvedomoval, že nebude mať presne rovnaký zážitok ako on, pretože nebola tá, čo lietala, bol rád, že existoval niekto, s kým sa o toto mohol podeliť.

Hermiona neoblomne prisahala, že to nikdy znova neurobí, "Dokonca aj keby som potrebovala uniknúť z vybuchujúcej sopky." Od soboty po jej narodeninách, kedy sa mu nepodarilo povedať jej, že ju miluje, ju videl s Ronom neskoro v noci v spoločenskej miestnosti. Stále nevedel, čo robieva po večeroch a dajako mu jeho pýcha bránila, aby sa na to spýtal. Nech to bolo čokoľvek, keďže to povedala Ronovi, nerobila to kvôli nemu, kvôli Harrymu. To je v poriadku, pomyslel si Harry. Neočakávam, že sa jej celý život bude točiť okolo mňa. Ale tiež nedokázal zabudnúť na to, ako odpovedala Ronovi, a na to, aké to bolo držať Ginny pri sebe, pod neviditeľným plášťom, kým čakali, až sa budú môcť dostať nazad po schodoch okolo Filcha.

"Si si istá, Ginny?" spýtal sa, aby jej poskytol možnosť vyvliecť sa z toho, keby chcela. Dôrazne prikývla. Usmial sa na ňu, už dlho sa necítil takto šťastný. Varoval ju predtým, než sa premenil, potom pocítil, ako sa mu zmenilo telo, ako mu pazúry zaškrípali o kameň, ako mu hlavu obkolesila hriva, ktorá mu visela až na chrbát. Potom roztiahol krídla. Niže pása si rozopla habit. Pod ním mala džínsy. Keď na neho nasadla, jej habit mu zahaľoval bedrá. Tuho ho zovrela kolenami a trochu sa predklonila, keď vnorila prsty do jeho mäkkej hrivy. Bol by zhíkol, kebyže má ľudské hlasivky, od toho neuveriteľného pocitu jej tela pritlačeného na jeho, ale jediné, čo z neho vyšlo, bol zvuk podobný rachotiacemu pradeniu.

Zašepkala do jedného z jeho ohnutých uší, ktoré sa otočili smerom k jej hlasu: "Som pripravená."

Zhlboka sa nadýchol, vykročil na hradby a vyskočil k oblohe. Cítil, ako zhíkla a ešte tuhšie zovrela jeho hrivu, z jej kolien ho začínali bolieť rebrá. Keď pohol krídlami, cítil, ako sa trochu uvoľnila, hoci stále sa ho bezpečne držala. Po niekoľkých minútach, čo bol vo vzduchu a mieril rovno ponad les, si trúfol otočiť sa. Urobil to pomaly, s nádejou, že sa nepustí a nespadne. Počas naklonenia jej zovretie zosilnelo, ale cítil, že sa znova upokojila a začala byť väčšmi v pohode, že jazdí na zlatom griffinovi, ktorý bol náhodou Harrym Potterom.

Keď slnko zapadlo, vrátil sa na pozorovateľňu. Zľahka pristál potom, čo sa z výšky v špirále zniesol dolu. Keď pristál, nezostúpila hneď. Zdalo sa, že vyrovnáva svoje dýchanie. Nakoniec položila jednu nohu na zem a druhú stiahla cez jeho chrbát, okamžite sa zrútila na zem. Harry sa premenil nazad a ustarane sa na ňu pozrel.

"Si v poriadku? Čo sa deje? Ne... neznášala si to, však?"

Vzhliadla na neho a prehltla.

"Nie, Harry! Bolo to... bolo to úžasné! Len tá... tá špirála na konci... No, povedzme, že je dobré, že som dnes ešte nevečerala."

Na to sa zasmial a ona sa k nemu krátko pripojila.

"Prepáč. Je to najúčinnejší spôsob ako zísť dole z veľkej výšky. Ale keď hovoríme o večeri, umieram hladom. Potrebuješ minútku, aby si sa zotavila, alebo môžeme rovno ísť dole?"

"Myslím... myslím, že budem potrebovať celý život, aby som sa zotavila. Nemyslela som to zle. Znie to zle, však? Myslela som, že... nemôžem uveriť, že to dokážeš, kedykoľvek sa ti zachce. Jednoducho to... urobíš. Je to také úžasné..."

Teraz sa hanblivo usmial.

"Tiež som rád, že si niečo z toho mohla zažiť. Nikdy nepresvedčím Hermionu, aby to znova urobila."

Ginny prikývla, pohľad k zemi. 

"Aké je to medzi vami dvoma?"

Harry sa zahľadel na les.

"Fajn, myslím. No, možno trošku neohrabané. Vážne neviem. Stále sa to pokúšam rozriešiť."

Poťapkala ho po pleci.

"Urob to. Keď máš s kým byť, naozaj byť, a je to ten pravý... žiaden pocit na svete sa mu nevyrovná." Pozrel sa na jej žiariacu tvár, rozžiarenú šťastím dievčaťa, ktoré bolo skutočne zamilované do svojho priateľa a Harrymu zovrelo žalúdok. Pokúsil sa chabo usmiať.

"Áno. To vidím," povedal potichu a ona sa začervenala.

Stretla sa s ním niekoľkokrát do týždňa, postupne mala oblečené hrubšie a hrubšie oblečenie, pretože sa blížil koniec semestra a dni sa skracovali a temnota začala zahaľovať hrad dokonca ešte skôr ako skončilo toho dňa vyučovanie. Jedného dňa sa rozhodol urobiť niečo trochu iné; keď leteli ponad les, hľadel dole, aby našiel ohne, ktoré boli ľahšie vidieť, keď bol takmer čas zimného slnovratu. Nakoniec bol odmenený a keď našiel nablízku čistinku, kde sa mohol stočiť k zemi - už si doteraz na to zvykla - 'vysvetlil' jej, že je tu niekto, s kým chce, aby sa stretla. Nemyslela si, že to bolo veľmi vysvetlené, ale keď ju zaviedol na ďalšiu čistinku, kde obri varili svoje obvyklé dávku mäsa a na zemi sedela Hagridova matka, usilovne zošívajúc hnedé kože k sebe, aby z nich urobila nový kabát, stuhla ako omráčená, tak ako vyzerala vtedy pri baziliškovi.

Fritwulfa vzhliadla s výkrikom: "'arry!" tak hlasným, že si museli zakryť uši. O chvíľu neskôr stíšila silu svojho hlasu, na ktorú zabudla, pretože veľmi často nebola ľuďom nablízku. Nezdvihla Ginny, tak ako to urobila s Hermionou a napokon sa Ginny cítila dosť v pohode, aby sa posadila na zem vedľa Harryho, rozprávala sa s Hagridovom matkou a obdivovala jej šitie a nádherné kožušiny, na ktorých pracovala.

Keď s ňou letel nazad na hrad, rýchlo z neho zišla, sadla si s buchnutím na zem, zadýchaná, ako keby ledva lapala po dychu. Harry sa premenil nazad, posadil sa a sledoval ju.

"Si v poriadku?"

Prikývla, potom sa postavila. Harry sa postavil vedľa nej, potom ju zachytil, keď sa trochu zapotácala pri vykročení smerom padacím dverám. Padla mu do náručia, neobťažovala sa odtiahnuť, len zovrela Harryho predlaktia.

"Ach, Harry. Práve keď si myslím, že si mi už ukázal dosť zázrakov, prekonáš samého seba..."

Pozrela na neho, oči jej žiarili v mesačnom svetle a on sa, bez toho, aby premýšľal, sklonil a pobozkal ju. Skončilo to rýchlo, nebol to dlhý bozk. Nepohla sa po ňom, ale stále na neho hľadela. Nakoniec cúvla a uhladila si vlasy z tváre, zrejme sa nechystala komentovať to, že ju pobozkal.

"Asi by sme mali ísť dole na večeru," vyrovnane povedala, ako keby sa nič mimoriadne neprihodilo. Harry nevedel, či si jednoducho už nič nemyslela o tom, že ju pobozkal, ako keby bol pre ňu len ďalší brat alebo či naznačovala, že jej nevadí, že ju pobozkal ako niečo viac než len brat. Nebol to francúzsky bozk, takže to nemal ako posúdiť.

Ale potom, na Vianoce... jej dal ten amulet a ona mu ho vrátila, keď jej povedal, že ju miluje. Nezamýšľal to povedať. Myslel si, že by bolo pekné, keby mala ako on pripomienku na to, že prežili Tajomnú komnatu, ale potom mu krátka slová milujem ťa vyšli z  úst, ako mu nevyšli, keď bol s Hermionou. Potom povedala jedno meno:
Draco.

Spomenul si ešte na niečo z toho dňa, niečo, čo sa mu nevybavilo predtým. Keď vyšiel z komory a chcel prejsť znova kuchyňou, boli tam Ron s Hermionou. Napadlo ho, že Ginny musela prejsť okolo nich. Netvárili sa, že by čakali, že sa z komory vynorí ďalší človek. Stáli blízko pri sebe, potichu sa rozprávali a potom Ron zdvihol niečo nad ich hlavy. Harry to rozoznal ako malú zelenú vetvičku alebo niečo podobné. Hermiona na to vzhliadla, začervenala sa a potom sa Ron náhle sklonil nadol a pobozkal ju. Držala sa ho pol minúty, než sa odtiahla, červená ako repa. Ron sa usmieval. Znova vybehla z kuchyne, so smiechom, a on utekal za ňou, ako keby boli deťmi, ktoré sa hrali nejakú hru.

Keď máš s kým byť, naozaj byť, a je to ten pravý... žiaden pocit na svete sa mu nevyrovná...

Celé týždne po sviatkoch chodieval na osamelé lety ponad les. Po jej reakcii na Vianoce ho to neprekvapilo. Už viacej na Vežu nechodil každý deň, pretože nerád lietal, keď bolo veterno alebo chladno a hlavne nie, keď padal sneh. Bola to veľmi zasnežená zima. Nakoniec, keď začal február, našiel ju v nezvyčajne teplý deň čakať na neho pri hradbách. Na pozemkoch sa roztápal sneh, zanechával za sebou veľké špinavé kaluže a mokré plochy hlinitej zeme. Keď kráčali na hodinu k Hagridovi, alebo ku skleníkom, všetci pri každom kroku čvachtali. Harry nechápal, prečo nemôžu letieť na metlách, keď bol terén taký zlý, ale nemali dovolené ísť na hodinu inak ako pešo. Madam Hoochová povedala, že bolo dosť zlé pokúšať sa zvládnuť štrnásť hráčov v hraniciach metlobalového ihriska, ale museli by ju zavolať k riadeniu leteckej premávky, keby sa každú hodinu dňa šlo tridsať študentov k Hagridovej chatrči alebo skleníku a ďalších tridsať sa vracalo nazad.

Takmer sa rozhodol odísť, keď ju uvidel, ale otočila sa a povedala: "Harry!"

Zastal, srdce sa mu pretočilo. Bolo príliš bolestivé takto ju vidieť. Vyhýbal sa jej kedykoľvek to bolo možné. Pokúsil sa na ňu nepozerať, keď ráno behával (ich osmica teraz používala Veľkú sieň). Ak bola v spoločenskej miestnosti, čítal si v spálni alebo knižnici. Počas jedenia sedel od nej čo najďalej.

"Čo?" potichu sa spýtal.

"Je mi ľúto, ak som ti ublížila. Na Vianoce. Chýbaš mi, aby si vedel. Chýba mi trávenie času s tebou. Keby sme nemohli byť stále priateľmi, neviem, čo by som robila..."

Prehltol a vykročil dopredu.

"Vysoko vo vzduchu je chladnejšie než na zemi. Obliekla si sa dostatočne?" Ak bola ochotná hodiť Vianoce za hlavu, on bol tiež. Vedel, že je patetický, keď s ňou chcel byť bez ohľadu na všetko, dokonca keď neopätovala jeho city, ale nemohol si pomôcť. Veľakrát sa už-už chcel s Hermionou rozísť, ale zjavne sa dokázali porozprávať jedine vtedy, keď sa spolu vyspali. Lenže tomu sa vyhýbal odvtedy, čo sa prakticky uchýlila k tomu, aby ho uniesla (prial si, aby vtedy býval silnejší). A predsa rozísť sa s ňou potom sa zdalo byť kruté, ako keby ju posudzoval a zistil, že mu nevyhovuje. Občas mala v tvári zadumaný výraz a on premýšľal, či si priala, aby bol Ron.... Chcel urobiť správnu vec, ale bál sa, že bude bez oboch svojich najlepších priateľov, ak to urobí...

Potvrdila mu, že sa dostatočne teplo obliekla a on sa premenil a roztiahol krídla. Vyliezla mu na chrbát a zovrela v rukách jeho hrivu. Keď vyrazili spoločne do vzduchu, mal pocit, že sa mu rozletí srdce. Ako sa dni predlžovali a stávali sa teplejšími, keď slnko zapadalo neskoršie a neskoršie, ich stretnutia pokračovali. Nikdy nehovorili o Vianociach či amulete a Harry ju znova nepobozkal.

Občas sa zniesol v špirále na čistinku v lese, na ktorej už bola poľahnutá tráva. Keď tam prvý raz pristáli, tak mu Ginny povedala, že musia byť opatrní, pretože to môže byť vílí kruh a keby do neho vstúpili, museli by tancovať dvadsaťštyri hodín v  kuse alebo kým nepadnú na zem mŕtvi. Harry nehľadiac na následky vošiel do kruhu a okamžite začal bláznivo tancovať.

"Ach, nie! Uviazol som vílom kruhu!" vykríkol. Zdesila sa, nehybne stála medzi stromami, rukami si zvierala tvár. Zrazu Harry prestal; predklonil sa v záchvate smiechu. Zamračila sa, napochodovala na čistinku a udrela ho po ramene.

"Ach! To mi nerob, Harry Potter!" Ale potom si nemohla pomôcť, aby sa tiež nerozosmiala a potom chodievali na tú istú čistinku a ležali na poľahnutej tráve a hľadeli na oblohu. Vílí kruh, ako ho začali volať, sa stal ich obľúbeným miestom, kde hľadeli na oblaky, hľadali v nich rôzne tvary a rozprávali sa o čomkoľvek a o všetkom ... okrem jeho priateľky a jej priateľa. A jej bratovi.

Deň pred jej narodeninami veľmi meškal a hoci dni boli dlhšie než noci, už sa začínalo stmievať.

"Ach, tu si! Myslela som, že už možno neprídeš."

"Bol som na ceste, ale ma odchytil profesor Flitwick a prinútil ma pomôcť mu; učil tretiackych bifľomorčanov akési duelantské kúzla pre začiatočníkov a chcel, aby som im ich predviedol. Niekoľko z nich mu povedalo, že už by mala hodina skončiť, ale vieš, aký občas je... povedal, že hodina skončí, keď on povie, že skončila. Vieš, súboj nemôžeš prerušiť." Vzdychol si. "Keď si všimli, že sa stmieva, nakoniec ich prepustil... a mňa tiež. Prepáč, ak si musela čakať."

Pokrčila plecami. "To je v poriadku. Obloha je teraz taká pekná... bude úžasné byť tam hore.."

Pozrel jej do tváre, v úžase hľadel na slabo ožiarenú oblohu. Prehltol, potom sa rozhodol, že bude rozumnejšie len sa zmeniť na griffina, tak to urobil. Zažili nádherný let ponad les a obloha im pripravila fantastickú šou. Ako zvyčajne zletel na čistinku s vílím kruhom. Ležali na tváre, nedotýkali sa, hľadeli na oblohu, na hradby oblakov, ktoré začínali červenieť a žltnúť a ružovieť a oranžovieť.

"Tryskochvostý škrot!" zrazu povedal Harry, zasmial sa a ukázal na vodorovný mrak s niečím, čo vyzeralo ako zahnutý chvost. Ginny sa tiež zasmiala.

"Profesor Flitwick!" ukázala na oblak, ktorý prekvapivo vyzeral ako ich malý súbojový maniak.

"Brloh!" vykríkol Harry a ukázal na nesúrodú zbierku tvarov, ktoré sa dosť podobali na dom Weasleyovcov. Vzdychol si, pozrel sa naň a zatúžil po  ňom. Premýšľal, či bol pre Ginny zdroj útechy alebo miesto, z ktorého túžila uniknúť. Stále jej zostávali dva roky školy. Na Vianoce opísala, že sa pohádala s matkou tesne predtým ako objavila amulet z baziliska v Zašitej uličke a že to bolo na konci jej tretieho ročníka, keď jej stále zostávali štyri roky školy.

Ginny mlčala. Možno bolo od neho necitlivé povedať, že si myslel, že ten mrak vyzeral ako Brloh a že radšej mlčala, než by mu mala povedať, aby jej dom nespomínal. Mrak podobný Brlohu sa už teraz rozlomil na menšie kúsky.

"Pozri! Ten dom sa láme na domových škriatkov!" Tie tvary ani zďaleka nepripomínali škriatkov, ale nič iné ho nenapadlo. Očakával, že to poprie, že povie: Harry Potter, nevyzerá ako domoví škriatkovia! A že sa nad ním zasmeje a hruď mu zaplaví vrelý pocit z toho, že ju počuje smiať sa...

Ale k žiadnej odpovedi nedošlo. Otočil hlavu.

"Ginny?" povedal ešte keď sa otáčal.

V matnom svetle čistinky - nevšimol si, že je pri zemi taká tma, keď hľadel na oblohu - všimol si, že vyzerala, ako keby ju úplne zakryla veľká hrubá čierna deka. Okamžite rozoznal smrtochvata, vystrelil na nohy a vytiahol prútik.

"Expecto Patronum!" vykríkol. Ostatní študenti v jeho ročníku konečne dostali príležitosť trénovať vyčarovanie Patronusa, ale radšej než by mali trénovať na dementoroch, trénovali na smrtochvatoch, ktorých držal Hagrid pre Lupinove použitie. Žili v niekoľkých klietkach za jeho chatrčou. Jeden z nich musel utiecť a našiel si cestu do lesa. Jediné kúzlo, ktoré dokázalo smrtochvata odohnať, bolo Patronovo kúzlo.

Z jeho prútika vyrazil duchovný obraz jeleňa a cválal k Ginninému telu. Okamžite sa z nej smrtochvat stiahol, ako keby neviditeľný človek z nej len stiahol deku, ktorá ju zakrývala. Stále ležala ako socha. Jeleň naháňal plochý čierny tieň pomedzi stromy, ale Harry ho tentoraz nesledoval. Kľakol si vedľa nej, žmolil si ruky. Sledoval, ako jej stúpa a klesá hruď, ale okrem toho sa nič iné nepohlo. Premýšľal, ako dlho jej tá strašná vec bránila v dýchaní. Bolo príliš neskoro? Predklonil sa, zovrel jej nos a otvoril jej ústa; priložil svoje ústa k nej a naliehavo do nej vdýchol, Ginny, no tak, no tak...

Harry si nebol istý, koľko trvalo, kým začala lapať po dychu. Stiahol sa, tak sa mu uľavilo, že si myslel, že sa rozplače. Začala skutočne kašľať a on ju posadil, objímal ju, ale tiež ju ťapkal po chrbte. Čoskoro sa kašeľ zmiernil a ona sa o neho oprela, hlava na jeho pleci, jeho ruky okolo nej, srdce mu búšilo tak hlasno, že si bol istý, že ho dokáže počuť.

Trochu sa od neho odtiahla, jej oči hľadeli do jeho so zúfalým výrazom. Potom ho úplne šokovala tým, že si ho pritiahla k sebe, ich ústa sa spojili. Keď sa z toho bozku stiahla, zašepkala mu, "Ďakujem ti, Harry."

Prikývol, pohladil ju po líci. Už bola veľká tma a on ju ledva videl. Dajako ho tma urobila trúfalejším.

"Keby sa ti niečo stalo, Ginny..." Zasekol sa mu hlas. Nemohol pokračovať, tak si ju k sebe len privinul. Tentoraz sa jej ústa pod jeho otvorili, keď mu rukami skĺzla okolo krku a on si ju pritískal tak blízko, že to vyzeralo, akoby z nej chcel urobiť časť seba samého. Nakoniec sa ich ústa oddelili a on prekĺzol ústami po jej hrdle, začul ako súhlasne vzdychla a bol taký šťastný, že sa nedokázal ovládnuť. Skĺzol perami po jej čeľusti, potom nazad k jej uchu a, potom čo ho pobozkal, zašepkal jej: "Tak veľmi ťa milujem, Ginny..."

 

Poslední komentáře
18.12.2011 17:34:20: Harry a rozhovory o milostnom živote, je v nich dobrý skoro ako Ron. smiley Pomerne dosť priestoru ta...
16.12.2011 10:53:10: A Severus krváca ďalej a Albus na niečo čaká a Ginny mi lezie na nervy. Už mi nevadí, že Hermiona je...
15.12.2011 22:01:52: Myslím, že se s Hermionou měl rozejít mnohem dřív. Tohle je také takové křivácké. Scházel se s Hermi...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace