Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 17 - 21

18. Hľadanie Snapa II. časť

Preklad: Eggy
Kontrola: Jimmi

 

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola osemnásta

Hľadanie Snapa

II. časť

Harry nevedel, čo si má myslieť. Bola mu Hermiona neverná alebo nie? Zradil ho Ron alebo nie? O Ronových citoch vedel už predtým. Ale nečakal, že sa do toho pustí a pobozká Hermionu; že to jednoducho spraví. Cítil, že ho hnev opúšťa, že z neho odchádza energia, keď sa pozeral na Rona, ktorý kráčal ku schodom. Zrazu pocítil neuveriteľný záchvev viny pre nič za nič. Za nič na svete sa ho nevedel striasť. Ja nie som ten, čo dnes v noci spravil niečo zlé, ubezpečoval sám seba.

Keď už Ronove kroky utíchli, konečne vyrazil k prechodu a odišiel z chrabromilskej veže. Bude mať o čom premýšľať, keď sa vráti do spální. Ale teraz potrebuje nájsť Ginny, aby jej pomohol sa dostať do komnát bez toho, aby ju našiel Filch a bez toho, aby odhalila Malfoya a Mariah Kirknerovú. Snažil sa sústrediť najprv na úlohu, ktorú mal po ruke.

Pozrel sa na hodinky; pri krbe stál necelých desať minút. Ginny za tú dobu mohli prichytiť. Ponáhľal sa dole po schodoch. Potom skontroloval mapu, aby zistil, kde presne teraz Ginny je. Všimol si, že Draco Malfoy a Mariah Kirknerová sú už na ceste do žalárov, na ceste do slizolinskej fakulty. Nejako sa im podarilo minúť Filcha. Bol zvedavý, prečo vôbec boli v Sieni slávy. Potrebovali miesto na konverzáciu, kde ich nezačuje nikto ďalší zo Slizolinu?

Ginnina bodka bola teraz v Sieni slávy. Mala podozrenie, že jej priateľ sa ťahá s nejakou inou babou? Videl značku Argusa Filcha, ako ide smerom do Siene slávy. Dokelu! Za sekundu ju nájde. Harry sa poobzeral po chodbe, kde stál, pod schodmi od vchodu do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Stáli tam bok po boku dve brnenia; kedysi v trinástom storočí ich nosili dvaja bratia – dvojičky vo vojne proti škriatkom. Harry sa rozbehol k nim a z celej sily do nich udrel. Spôsobil neuveriteľný hluk, keď sa časti a kúsky brnení odrážali od kamennej podlahy. Schmatol jeden z mečov a začal ním udierať do prsných plátov a heliem. Potom meč odhodil a utekal dole úzkymi schodmi, ktorými sa dalo dostať do knižnice. Zastavil sa na schodoch, aby sa pozrel na mapu a uistil sa, kde je Filch. A naozaj, teraz sa jeho bodka svižne pohybovala k zdroju hluku, pričom trochu zmenil smer. Ak si Filch myslel, že skontroluje Sieň slávy, či tam nie sú študenti, tak to teraz bude musieť odložiť, kým nevyšetrí, čo sa stalo s brnením.

Harry utekal dole schodmi, potom hore a znova dole po chodbe, ktorá nemala iný účel než spojiť dve schodiská. Po niekoľkých ďalších zákrutách, vybehnutí hore a dole, vbehol do Siene slávy. Znovu sa pozrel do mapy; bola za najväčšou vitrínou. Nevidel ju; očividne sa skrývala pred Filchom. Prešiel za skrinku a okamžite zbadal, ako sa tam krčí. Dal si mapu do vrecka a zdvihol okraj plášťa, aby sa na ňu pozrel.

„Ginny!“

Otočila hlavu, doširoka otvorila oči a vykríkla. Harry jej rýchlo prikryl ústa rukou.

„Nekrič!“ zasyčal. „Som tu, aby som ti pomohol dostať sa späť do chrabromilskej veže. Filch ťa skoro dostal, ale prevrhol som hore nejaké brnenie, aby som ho rozptýlil. Tu... poď pod plášť ku mne.

Spamätala sa, vyštverala sa na nohy a schovala sa pod plášť. Keď sa opatrne pobrali k dverám, začala mu šepkať.

„Ako si vedel, že som tu?“ jej ústa boli tak blízko, že sa až zachvel.

„Vďaka starej mape od Freda a Georga. Bol som zvedavý, kde je Ron, ale keď som sa pozrel sem, tak som videl teba, ako ťa skoro dostal Filch.“

Prikývla a pokračovala v chôdzi vedľa neho. Jej ľavá ruka sa obtierala o jeho pravé stehno a vysielala do jeho tela iskierky, ktoré bolo veľmi ťažko ignorovať. Potom začuli dupotavé kroky a Harry ju zatiahol do výklenku, kde sa predtým skrývala – za sochu trola.

Videli Filcha ako mieri do Siene slávy a podozrievavo sa obzerá okolo seba. Pani Norrisovú mal po svojom boku. Mačka sa otočila a Harry by prisahal, že videla, ako sa skrývajú vo výklenku. Harry zadržal dych. Bolo to veľmi tesné miesto, boli na seba dosť natlačení, jej vlasy ho šteklili pod nosom, jej teplý dych cítil na svojom krku. Z takejto blízkosti by sa čoskoro mohol zblázniť...

„Ach? Čo je moja drahá?“ Harry mal výhľad cez Ginnine rameno poza sochu. Filch stál uprostred Siene slávy. Otočil sa na päte a vrátil sa späť do chodby, kde mačka zostala stáť a zízať, zrejme, na sochu trola. Filch sa zastavil a rovnako sa zahľadel na sochu a potom sa pozrel dole na mačku.

„Nikdy si ich nemala rada, viem, ale to nie je dôvod, aby si teraz zazerala na...“

Odvrátil sa a vykročil späť smerom k rozbitému brneniu. Možno ho tak nechal, pretože správne predpokladal, že malo za úlohu odviesť jeho pozornosť od niekoho iného.

Ginny sa začala hýbať, ale Harry ju rukou objal okolo pása a pridržal si ju pri sebe.

„Priskoro,“ zašepkal. „A to brnenie je pri schodisku, ktoré vedie do chrabromilskej veže. Bolo to najlepšie, čo som vtedy dokázal vymyslieť. Ešte chvíľu sa tam bude ponevierať; ak sa portrét otvorí a nikto nebude navôkol, tak mu to bude dosť podozrivé...“

Prikývla a potom sa o neho oprela. Položila hlavu na jeho rameno. Nemala moc na výber; keď mal ruku okolo jej pása, bola donútená stáť príliš blízko pri ňom. Skusmo dal druhú ruku okolo jej pliec a zatvoril oči.

Ginny. Objíma Ginny. To, že tu bola, jej jemné dýchanie a búšenie srdca slúžili ako metronóm pre jeho vlastné srdce a dych. Upokojovalo ho to a cítil sa najpokojnejšie od tej doby, čo sa vrátil do Rokfortu. Nakoniec jej zašepkal: „Ginny, prečo si išla von tak neskoro?“

Zdvihla hlavu z jeho pleca, aby prehovorila a on pocítil sálajúce teplo z jej tváre. Hanbila sa.

„Keď som odchádzala z Elixírov, všimla som si lístok na zemi s Dracovým písmom. Poznala by som ho kdekoľvek. Bolo tam: Sieň slávy o polnoci. Nebolo to podpísané, samozrejme, a nebolo na tom moje meno. Očividne sa snažil byť diskrétny. Musel to zastrčiť do jednej z mojich kníh, keď som sa nepozerala. Mala som šťastie, že som to vôbec našla. Ale teraz si myslí, že som sa na neho vykašlala. Filch bol neznesiteľný... od pol dvanástej som sa snažila dostať do Siene slávy. Bolo jedno, akú cestu som zvolila, vždy sa tam plietol on.“

Harry si nikdy nepomyslel, že niekedy bude vďačný Filchovi, ale teraz mu vrúcne ďakoval. Vďaka bohom za Argusa Filcha! Ak by nebolo Filcha, Ginny by došla do Siene slávy a našla čo? Možno mal Malfoy v úmysle sa stretnúť s Ginny a Mariah sa o neho bála, lebo ho mohol prepadnúť iný slizolinčan a tak ho sledovala a možno sa len rozprávali, kým čakali na Ginny, ktorú odháňal Filch...

Prikývla a tak vykĺzli z výklenku. Harry mal stále svoju ruku okolo jej pása a ona dala svoju okolo jeho, takže teraz pod plášťom zaberali ešte menej miesta. Prikradli sa k jednému skrytému schodisku, ktoré Harry poznal a potom ho Ginny doviedla k ďalšiemu, ktoré zase nepoznal Harry. Vchod bol schovaný sa tapisériou. Nakoniec sa dostali k Tučnej pani bez toho, aby narazili na Filcha. Vpustila ich potom, čo povedali správne heslo (palina). Keď boli v spoločenskej miestnosti, dali si dole plášť a obidvaja sa s úľavou zaborili do jedného kresla blízko vyhasnutého krbu. V noci už začínala byť zima a tak Harry namieril prútik do ohniska a zapálil oheň. Ginny si povzdychla, oprela sa v kresle s očami zatvorenými. Harry sa usmial. Pozeral sa na plamene ožarujúce jej pokojné črty a jej vlasy, ktoré mali viacej odtieňov červenej a zlatej než samotný oheň. Potom si znova spomenul na Malfoya. Pomyslel si, že sa s ním bude musieť porozprávať. Alebo možno... možno by sa mal porozprávať s Mariah Kirknerovou. V každom prípade, Ginny sa nesmie nikdy dozvedieť, že oni dvaja boli v Sieni slávy a to, že tá správička pravdepodobne nebola pre ňu, ale pre Mariah, a to ona ju musela pustiť na zem počas Elixírov...

Ginny náhle otvorila oči.

„Kech. Zaspala som. Mala by som ísť hore. Ďakujem, že si mi pomohol dostať sa nazad, Harry. Možno niekedy... by som si mohla požičať tvoju mapu? Alebo tvoj plášť?“ nádejne sa usmiala. Chcel odmietnuť, ale jej prosiace oči to spravili veľmi ťažkým.

„Možno,“ povedal a pomyslel si, že toto by mohlo byť veľmi nebezpečné. Ak by videla svojho priateľa s Mariah Kirknerovou spolu na mape alebo by k nim prišla, kým by na sebe mala neviditeľný plášť a oni by nevedeli o jej prítomnosti...

Striasol sa. Musí sa s jedným z nich porozprávať. Prísť na to, čo sa v skutočnosti deje. Ginny nesmie trpieť... to je najdôležitejšia vec. Postavila sa a sklonila sa k nemu. Zadržal dych asi po stýkrát od tej doby, čo vyšiel zo spální. Vlasy jej spadali okolo tváre a jej ústa boli bližšie a bližšie...

„Dobrú noc, Harry,“ povedala jemne a pobozkala ho na líce. Potom, až príliš skoro, hľadel do prázdneho priestoru a ona bola preč, skákala po schodoch do dievčenských spální. Harry sa oprel a povzdychol si. Potom sa konečne pobral do svojej postele. Cítil, že by mohol spať aj rok. Desil sa toho, ako bude musieť odchytiť Malfoya alebo Mariah a porozprávať sa s nimi o ich polnočných potulkách...

Harry premýšľal o tom, na čo si spomenul. Ešte stále si nepamätal, ako sa pomeril s Ronom. To asi príde neskôr. Rozhliadol sa po mierumilovných spiacich tvaroch Nevilla, Deana a Seamusa. Vďaka bohu, že už nie som v rovnakej izbe so Zabinim, pomyslel si. Zaujímalo ho, ako sa Malfoyovi s ním darí. Dúfam, že mu Zabini robí zo života peklo...

Ale keď sa pozrel na Ronovu posteľ, tak tá bola prázdna. Myslel si, že je chrápanie bolo prekrývané ostatnými. Harry skontroloval hodinky, bola skoro polnoc. Potom, na akú spomienku si práve teraz spomenul, tak sa cítil veľmi, veľmi podobne. Ticho precapkal ku dverám, bez toho, aby si dal topánky a prešuchol sa po schodoch dole do spoločenskej miestnosti. Kamene boli cez ponožky studené. Keď sa dostal do tienistého prechodu vedúceho do pohodlnej miestnosti, uvidel, že zostali len dvaja ľudia: Ron a Hermiona. Pochodne v miestnosti boli zhasnuté a oni sedeli na podlahe vedľa krbu, ktorý bol jediným zdrojom svetla v miestnosti. Opierali sa o rovnaké kreslo. Ron mal ruku okolo jej ramien a ona mala hlavu položenú na jeho hrudi. On mal tvár zaborenú v jej vlasoch. Potichu sa rozprávali, ale v prázdnej miestnosti sa slová ľahko dostali až k Harryho ušiam.

„... a potom bol v poriadku,“ povedala Hermiona a hľadela do plameňov.

„Dobre,“ odvetil Ron, „môžeš vážne povedať, že v poriadku? Myslím tým...“

„To je pravda...“

Zostali ticho. Harry predpokladal, že sa rozprávajú o ňom, ale nevedel to nijako spresniť.

„Hermiona,“ jemne riekol Ron a pozrel sa zvrchu na ňu. „Musíš to spraviť. On to nespraví. Myslel som si, že by mohol, ale...“

„... ale v lete si sa veľmi snažil, aby si ho naštval a tak sa rozhodol urobiť presný opak?“ uškrnula sa. Ron sčervenal.

„Dobre, dobre, už sme to preberali. Spravil som vážne hlúpu vec. Myslel som to dobre...“

Nežne ho pohladkala po tvári.

„Ja viem, že si to myslel dobre. Ale mal si úplne nemožné prevedenie.“ Vyzeralo to , že sa spamätala z toho, ako ju obvinil, že len chce Harryho pretiahnuť predtým než zomrie. Nejako jej slová vyzneli skôr láskavo, než kriticky a Ron sa nebránil. „Ale ako... myslím... radšej by som zomrel, než by som spravil čokoľvek, čo by mu ublížilo. A potom dnes večer bol taký zvláštny. Nemyslíš si, že...“

„Ubližuje mu, že to trvá tak dlho. Nakoniec to bude pre neho to najlepšie, Hermiona. Oslobodí ho to.“

„A mňa,“ povedala ešte jemnejšie. Pozerala sa dole a preplietla ich prsty.

„Nebudeš sebecká, keď to spravíš, Hermiona. Bude to len čestné.“

Nervózne sa na neho pozrela.

„Bude to, ako by som ho zavrhla. Stále vyzerá, že ma tak veľmi potrebuje...“

Teraz Ron spravil grimasu.

„Samozrejme, že cíti, že to potrebuje. Je normálny puberťák...“

Teraz ho udrela, ale nebolo to tvrdo.

„To nie je to, čo som myslela. Hoci...“

„Čo?“

Váhala. Hlas mala veľmi tichý.

„Už je to nejakú dobu som to ja, kto začína veci. A nie, že by to celú dobu len pretrpel, ale vyzerá to, že...“

„... že to celú dobu len tak pretrpí?“

Prikývla a sčervenala.

„Nie, že by sa to stávalo nejako často...“

Chytil ju za bradu.

„Bojíš sa, že nie si príťažlivá, Hermiona?“ zašepkal. Otočila hlavu a odtlačila jeho ruku preč.

„Nerob si zo mňa srandu, Ron...“

„Nerobím si. Len sa čudujem, či...“

„To nie je to, čo ma znepokojuje Ron. Potom len... len ticho toho druhého objímame. Žiadne rozprávanie. Nikdy to takéto nebolo. Vyžaruje z neho také... také osamotenie. Akoby bol v druhom svete. A raz bol potom tak unavený, že hneď zaspal. Ako spal, tak mal veľmi živé sny, volal svoju matku a tiež povedal...“ zaváhala. Harry zadržal dych. Dúfal, že nepovedal Ginnine meno...“

„Čo?“ chcel vedieť Ron. Harry bol prekvapený, že Ron bol tak dlho trpezlivý a bol schopný tu sedieť a počúvať ju, ako rozpráva o milovaní sa so svojím priateľom, keď on to chcel tiež.

„Povedal, Jamie,“ nakoniec povedala zmäteno. Ron vyzeral rovnako.

„Prečo by volal na svojho otca krstným menom? A dokonca prezývkou?“

Pokrútila a hlavou.

„Neviem. A niekedy keď spomenie svoju matku, tak povie: Prepáč mi mami... je mi to ľúto.“

Ron hľadel do ohňa.

„Spravil to, aj keď zaspal vo vlaku smerom do školy, pamätáš?“

Prikývla.

„Od tej doby bol divný. Najprv musel utekať a naskočiť na idúci vlak, a potom vyzeral, akoby prekonal nejaké hrozné utrpenie a oblečenie mal studené a vlhké. Celý habit mal od lístia. Vyzeral vystrašeno. Nevidela som ho s takým výrazom na tvári od dementorov v tretiaku. Vyzeral tak potom, čo im bol príliš blízko a počul svojich rodičov kričať predtým, než zomreli...“

„A potom, minulý október, keď sme sa išli stretnúť s Dumbledorom, povedal, že už mu nemôže nepovedať...“

„Nepovedať čo?“

Ron pokrčil ramenami.

„To nepovedal, ale povedal, že sa to dozvieme niekedy v máji. Myslel som si, že je šibnutý a už som o tom znova nerozmýšľal. Ale teraz... teraz je máj. A dnes večer sa s ním stalo niečo čudné...“

Zostali ticho, obaja hľadeli do ohňa. Potom sa zrazu Hermiona natiahla pre Ronovu ruku a dala si ju pred tvár. Harrymu chvíľu trvalo, než si uvedomil, že sa snaží dovidieť na Ronove hodinky.

„Je po polnoci. Všetko najlepšie.“

Pozrel sa dole na ňu a tvár mal plnú emócií.

„Ďakujem,“ povedal skoro nepočuteľne. Následne sa sklonil, aby ju jemne pobozkal na pery. Nechala ho to spraviť a potom otočila hlavou, takže to skončilo ako bratské pobozkanie. Dal jej ruku na tvár a otočil jej hlavu späť k sebe.

„Hermiona...“

„Nie, Ron. Nie teraz.“ Spustil ruku, povzdychol si a znova s zahľadel do ohňa. „Je mi to ľúto,“ vyhŕkla. „Vážne je mi to ľúto. Ale... ale je na tom teraz tak zle a ja sa bojím...“

„... a bojíš toho, že to bude ešte horšie. Viem, viem...“

„Myslím... má rôzne koníčky. Vstáva, chodí behať. Vedie duelantský klub. Trénuje škriatkov...“

Trénuje škriatkov? Zmäteno si pomyslel Harry.

„... chodí na prefektské stretnutia, chodí na metlobalové tréningy, robí si domáce úlohy... ale vyzerá, akoby tu vôbec nebol.“

Ron za zamračil.

„No, bol to na Rokforte dosť nudný rok. Všetky veci, ktoré sa udiali, zdajú sa byť tak vzdialené. Myslím tým, novinky zo sveta vonku sú celkom desivé, ale tu s tým nedokážeme nič spraviť. Obvykle mával viac vecí, ktoré ho zamestnávali. Nie, že by bolo dobré... ale...ja neviem. Možno sa nudí?“

„Nudí sa kvôli tomu, že má na starosť len školu a nemusí sa starať o ľudí, ktorí sa ho snažia zabiť alebo zregrutovať medzi smrťožrútov? Mal byť taký znudený počas posledných piatich rokov...“

„To nie je to, čo som tým myslel.“

Pozerala do ohňa.

„Chýba mu Snape. Viem to. Povedal mi to toľkokrát. Je to tak divné. V prvom ročníku... nikdy som si nemyslela, že tie slová vyjdú z jeho úst.“

Ron sa zasmial.

„To je pravda. Aj keď priznal, že MacDermid nie je taký zlý...“ ľstivo sa pozrel na Hermionu, „a ty si myslíš, že nie je taký zlý na pohľad...“

Znova ho udrela.

„Prestaň s tým! Neštvi ma...“

Znova sa zasmial.

„Ak z neho budeš paf, tak to aspoň nie je blbec ako Gilderoy Lockhart...“

Zdvihla jedno obočie a vyzerala, akoby sa z neho chystala uťahovať.

„Mal si ho vidieť v kilte pri ceilidhe minulý rok...“

„To nebol on, to bol Snape.“

„Ale mal vzhľad svojho strýka.“

Ron sa usmial.

„Vieš, že je starý.“

„Nie je... len koľko? Šesťdesiat?“

„Mal by som povedať Harrymu, že sa chystáš utiecť s profesorom MacDermidom?“ V očiach mal veselie. Šťuchla ho do rebier.

„Prestaň. Nie som taká zlá ako Pansy Parkinsonová. Kech. Myslím, že minulý týždeň pokazila svoj protijed len kvôli tomu, že až priveľmi do neho naslintala...“

Obidvaja sa rozosmiali. Potom sa Hermiona neúspešne snažila potlačiť obrovské zívnutie. Vystrela ruky, ponaťahovala sa a zastonala.

„Ach, potrebujem sa vyspať...“

„Odprevadím ťa do tvojej spálne...“ povedal Ron, postavil sa a natiahol ruku, aby jej pomohol sa postaviť. Prehltol a pozorne pozoroval jej blúzku pri tom, ako sa naťahovala. Mala na sebe len jednoduchú bielu blúzku a šedú sukňu. Vyzeralo to, že zabudla na účinok, ktorý má na neho jej naťahovanie.

„V poriadku. Takto možno neskončím spať na schodoch...“

Zrazu ju zdvihol do náručia. Škeril sa.

„Vždy ťa tam môžem odniesť...“

„Polož ma dole!“ bila ho do pŕs, silno sčervenala, ako pokladal jej nohy späť na zem. Stáli veľmi blízko pri sebe a pozerali si do očí. Ten pohľad bol nezameniteľný. Ale keď sa postavila na špičky, perami pohladkala jeho líce... na tom jemnom mieste medzi ústami a tvárou, kde mu nerástla brada.

„Všetko najharryovskejšie, Ron.“

Zastonal a pozrel sa na ňu dole, ruky na jej ramenách.

„A kto teraz provokuje?“ potichu sa opýtal? Sklonila pohľad a zamierila smerom ku schodom do dievčenských spální. Ruku natiahla za seba a on ju chytil a nasledoval ju. Harry sa schoval späť do tieňov chlapčenského schodiska, keď išli okolo. Ako počul, že stúpajú po druhých schodoch, potichučky precapkal do spální pre šiesty ročník a šuchol sa do postele. Potom si uvedomil, že je stále oblečený. Chytro vyskočil, vyzliekol sa a stihol vpadnúť do postele práve v tej chvíli, ako Ron otváral dvere. Harry videl, ako otočil hlavu jeho smerom a tak okamžite zatvoril oči a predstieral spánok. Po pár minútach sa ich odvážil otvoriť. Ron už bol pripravený do postele. Keď Harry začul, ako sa ukladá do svojej postele s nebesami, potichu zvolal: „Si to ty Ron?“ akoby sa ubezpečoval, či to nie je nikto iný.

„Áno, Harry. Si v poriadku?“

„Mám sa fajn. Všetko najlepšie.“

Pauza.

„Ďakujem. Mali by sme sa trochu vyspať.“

„Dobre. Dobrú, Ron.“

„Dobrú, Harry.“

Harry počúval dýchanie svojho priateľa v tme a premýšľal, ako dlho sa bude schopný on a Hermiona držať späť...

Oči sa mu v tme otvorili. Díval sa na svoj baldachýn a sťažka dýchal. Myslel si, že sa mu sníva sen, ale po čase si uvedomil, že je to v skutočnosti ďalšia spomienka. Znova mu začala unikať. Zatvoril oči a snažil sa spomenúť. Ginny mu povedala, že jej už predtým povedal, že ju miluje a teraz si na to spomenul. Nebolo to tú noc pod neviditeľným plášťom, kedy sa ukrývali pred Filchom. Bolo to počas Vianočných prázdnin...

Počas Vianoc zostalo na hrade veľa študentov. Mnoho z nich sa nechcelo vracať do nebezpečného sveta vonku (hoci sa tiež báli o svoje rodiny). Aby zjemnil pocit viny, ktorý z toho mohli mať, povedal Dumbledore študentom, že chce, aby sa čo najviac ľudí zúčastnilo druhého ročníka Štefanskej výmeny so škriatkami.

Harry mal pocit, akoby celý jesenný polrok bol o škriatkoch. Škriatkovia, škriatkovia a škriatkovia. Bavili sa o škriatkoch v Hagridových hodinách. Lupin ich učil o rôznych druhoch škriatkov, ktorí sa skrývali na temných miestach a radi čakali, aby ublížili ľudom. V októbri dal Dumbledore Harrymu, Ronovi, Hermione a Ginny za úlohu trénovať armádu škriatkov, aby bojovali s temnými čarodejníkmi spolu s inými magickými bytosťami. Museli sľúbiť, že žiaden škriatok nedostane oblečenie, ak o to sám nepožiada. Nedávali škriatkom prútiky, ale veci, ktoré ich učili boli na hrane zákonov, ktoré stanovilo Ministerstvo, aby obmedzilo slobodu a autonómiu škriatkov.

Veľa škriatkov sa rozhodlo, že sa im výcvik páči. (Dumbledore ich uistil, že stále slúžia ľudom a to bola pre domáceho škriatka tá najdôležitejšia vec.) Harry bol generál a Hermiona plukovník, kvôli ich práci, ktorú minulý rok na Štefana odviedli (škriatkovia ich zvolili). Hermiona ich presvedčila, aby sa Ron stal poručíkom. Bolo to počas týchto škriatkovských hodín, kedy sa vzťah medzi Ronom a Harrym nejako znormalizoval. Museli sa spojiť proti spoločnej sile domácich škriatkov (niekedy dokážu byť dosť nahnevaní) a niekedy uprostred októbra sa Ron a Harry boli znova schopní spolu smiať. Avšak niekde na pozadí mysle mal Harry stále tú noc, keď pomáhal Ginny vrátiť sa do spálne, noc, keď Hermiona nedokázala Ronovi povedať, že ho nemiluje. Od tej doby bol odťažitejší, nebol schopný dostať to zo svojej hlavy...

Draco Malfoy odmietol, keď mu Dumbledore tiež ponúkol miesto vo vedení Škriatkovskej armády. Nemal rád domácich škriatkov a bolo jedno, či sú voľní alebo nie. Bol šťastný, keď videl Dobbyho chrbát potom, ako ho Lucius Malfoy omylom prepustil darovanou ponožkou v Raddleho denníku (a tak mimovoľne vytvoril Dobbyho posadnutosť ponožkami). Je iróniou, že Ron, ktorý vždy hovoril Hermione, že je bláznivé prepúšťať domácich škriatkov, bol tým, kto dostal nápad vytvoriť armádu škriatkov. Harry potom tento nápad tlmočil riaditeľovi (neochotne priznal, že to nebol jeho nápad). To bol dôvod prečo Hermiona trvala na tom, aby Ron dostal vedúcu pozíciu. Harry musel priznať, že to bol dobrý nápad. Škriatkovia boli veľmi mocní. Živo si pamätal, ako Dobby nechal preletieť Luciusa Malfoya dolu schodmi a pritom nemal vôbec žiaden prútik...

Ale domáci škriatkovia tiež museli súhlasiť, že jeden deň v roku nechajú ľudí bez ich pomoci. Na Štefana prestanú variť a upratovať a nechajú zamestnancov a študentov starať sa o hrad. Hermiona bola nadšená, že jej nápad z minulého roka sa znova zopakuje, hoci bola trochu smutná z toho, že nestrávi svoje prázdniny s rodičmi... ani Ronovi a Ginny sa nepáčila myšlienka, že nebudú doma na prázdniny (Ginny zostala, pretože Draco nemal domov, kam by sa mohol vrátiť a Ron zostal kvôli tomu, aby dával pozor na Ginny). Aby sa to trochu vykompenzovalo, Percy a dvojičky pozvali svojich rodičov a starších bratov, aby strávili Vianoce v Kančom konci v Rokville. Percy sám prišiel za Dumbledorom, aby vypýtal Rona a Ginny a mohli prísť na deň dole do dediny. Obidvaja by sa vrátili späť pred večierkou a mohli by sa tak zúčastniť Štefanskej výmeny.

Dumbledore im dal svoj súhlas a Ron okamžite vyžobral povolenie aj pre Harryho a Hermionu a Ginny dokázala vybaviť vstup pre Draca (hoci si Harry myslel, že tým nevyzeral príliš nadšene). Okrem toho, Angelina sa stále vídavala s Georgom (v skutočnosti spolu bývali v spoločnej spálni... pani Weasleyová to úspešne ignorovala) a Yarrow Swartzová sa teraz stretávala s Fredom a práve oni dve budú pripravovať štedrovečernú hostinu. Keď toto počuli, tak Ron prehlásil, že pre jeho maminu bude fyzicky nemožné zostať mimo kuchyňu (aj keď v prítomnosti Angeliny bude môcť používať len jednoslabičné odpovede).

Rovnako prídu aj Angelininy rodičia a aj Lee Jordan a jeho rodičia spolu s jeho staršou sestrou a jej manželom (ktorý bol mukel) a ich troma deťmi. Lee a Katie sa rozišli a on sa obával, že sa jeho sestra bude hrať na dohadzovačku (toto povedali Harrymu Fred a George). Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude zmätok, ale Harry sa na to tešil. Na Vianoce býval vždy len u Durselyovcov alebo na Rokforte. Nikdy nebol na prázdniny vo veľkom, hlučnom a súkromnom dome (s ľuďmi, ktorí by ho mali radi). Rodičia Hermiony tiež mali prísť. Autom sa dovezú do Vydrieho Svätého Drábu do domu Weasleyovcov, potom cez hop-šup sieť prejdú s pani Weasleyovou. (Pán Weasley s Billom a Charliem sa premiestnia). Hermiona bola z toho trochu nervózna, keďže jej rodičia nikdy predtým necestovali krbom. Jednej veci sa všetci obávali... mali strach o Percyho. Vyzeralo to, že sa núti do celej tej veci s Vianocami, neustále vyzdoboval dom, zakazoval dvojčatám a Leemu pozrieť sa do skriniek, kde schovával darčeky (na niektoré zámky dal dosť škaredé kliatby) a vo všeobecnosti sa zdalo, že sa snaží zabudnúť, že počas prázdnin nebude s Penelopou.

Keď sa Ron a Harry na Vianoce zobudili, zaželali tomu druhému šťastné a veselé, ale bolo zvláštne nevidieť hromadu darčekov pri pätách svojich postelí. Darčeky si vymenia až v Kančom konci a aj Harry aj Ron mali obliečku na vankúš naplnenú darčekmi pre ostatných. Stretli sa s Ginny a Hermionou v spoločenskej miestnosti a popriali im tiež šťastné a veselé. Dievčatá mali tiež obliečky plné svojich darčekov. Potom sa štyria chrabromilčania stretli s Dracom Malfoyom vo vstupnej hale. Celú cestu dole boli sprevádzaní falošným spevom brnení, ktoré spievali vianočné koledy. (Jedno brnenie dokonca spievalo šteklivú vianočnú koledu, ale ako sa ukázalo, tak v ňom bol Zloduch). Bledému slizolinčanovi padla sánka, ako ich uvidel.

„Čo nesiete v tých obliečkach?“

„Viem, že si prakticky vyrástol v jaskyni, Malfoy, ale nikdy si nepočul o vianočnej tradícii vymieňania darov?“ spytoval sa Ron.

Prižmúril oči a stiahol ústa do úzkej linky.

„To je síce celkom pekné, ale len keď máš peniaze na kúpu darčekov...“ povedal ticho a viditeľne mu to bolo veľmi nepríjemné, najmä keď to hovoril Ronovi Weasleymu. Draco Malfoy teda to, že je nemajetný, nebral až tak dobre. Trval na tom, že peniaze, ktoré si zarobil v lete, použije na zaplatenie školských pomôcok na ďalší rok. Goblinovia mali premrštené kurzy na výmenu peňazí, takže skoro všetky peniaze dal za nákupy. Tých pár siklov, ktoré mu zostali, sa roztratilo počas prvých dvoch Rokvillských víkendov. Harry mu dokonca ponúkol pôžičku niekoľkých galeónov na nákup vianočných darčekov, ale peniaze mu len hodil k nohám a utiekol preč. Potom počul Ginny, ako sa s ním o tom háda. Ron, nie Harry, jej povedal, čo Harry spravil, a ona nazvala svojho priateľa tvrdohlavcom a nevďačníkom. Boli v chodbe pred knižnicou. Harry vkĺzol do dverí učebne, než ho zahliadli. Ohľadom peňažnej výpomoci nebol Draco Malfoy o nič viac zdvorilý než Ron Weasley. Harry predpokladal, že to Ron povedal Ginny, pretože sa cítil veľmi samoľúbo, ale Harryho nahnevalo, že v Malfoyovi nevidel svoje vlastné správanie.

Ron, na druhej strane, bol veľmi opatrný s tým, čo sa stane s jeho zarobenými peniazmi. Neutratil z nich skoro nič a každú jednu útratu veľmi starostlivo zvážil... skoro akoby si myslel, že sa rozbije, ak utratí o knut viacej. Hermionu to nejakým spôsobom hnevalo. Keď spolu išli do Rokvillu a zastavili sa v Medových labkách, tak Ron strávil obrovské množstvo času počítaním, ktoré sladkosti sa oplatia najviac kúpiť.

„Pozri,“ začal rozprávať, „Premenlivé karamelky sú celkom žuvateľné, takže vydržia dlho. Čokoládové žabky, na druhej strane, sú drahšie a rýchlo zmiznú. Hoci by si mohla povedať, že sa to vykompenzuje kartičkou...“

Pretočila očami a prakticky zavrčala: „Proste si nejaké už vyber!“

Harry nervózne prešliapol na studených kameňov vo vstupnej hale.

„Už poďme, dobre?“ snažil sa nepozrieť na Malfoya. Stretli Hagrida pred hradom, tam, kde na nich čakali kočiare bez koňov. Percy impulzívne pozval Hagrida, keď sa bol na hrade spýtať Dumbledora, či by nepustil Ginny a Rona. Hagrid im až na Štedrý deň povedal, že príde. Keď im to hovoril, tak buchol Rona tak silno po chrbte, že si Harry pomyslel, že sa Ron cez kamennú podlahu prepadne až do žalárov.

Vyliezli do kočov. Hagrid bol v jednom s Ginny a Malfoyom (koč výrazne klesol) a Harry, Ron a Hermiona v druhom. Harry sa snažil odtlačiť svoje obavy do úzadia. Všetci traja sa na seba usmievali, keď sa viezli do dediny. Tešili sa na úžasný vianočný deň v Kančom konci. Tam, kde to bolo nutné, sa kolesá zmenili na lyžiny, takže sa mohli šmýkať po snehu, ktorý bol kde tu.

Čoskoro vystúpili pred Kančím koncom. Na veľkých predných dverách bol pripevnený obrovský veniec. Prišli k nim a dvere sa okamžite otvorili. Percy stál na prahu a usmieval sa na nich.

„Šťastné a veselé všetkým! Poďte dnu, rýchlo... darčeky dajte pod stromček v obývačke...“

Vo vstupnej hale bol tiež veľký stromček, rovnako ako zelené griliandy ovinuté okolo zábradlia vedúceho do druhého poschodia a okolo balkóna s vyhliadkou na chodbu. Vílie svetlá sa ligotali na strome a vo vencoch. Zložité fúkané ozdoby neustále menili farbu, kým zvončekovité ozdoby hrali Here We Come A-Wassailing (PP: http://www.youtube.com/watch?v=j1Ea-fIPj6k) , akoby boli súčasťou zvonkohry. Harry súhlasil, že Percy vyzerá trochu hyperaktívne, ale usúdil, že je to jeho spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Čo sa kto staral do toho, že takto trúchlil za Penelopou?

Dvojičky odložili svoje plášte vo vstupnej hale. Bolo tu veľa smiechu a výkrikov: Šťastné a veselé! A veľa šibalských pohľadov do obliečok s darčekmi. Vošli do obývacej izby, aby uložili svoje darčeky pod stromček a povedali ahoj ostatným hosťom. Pani Weasleyová všetkých srdečne privítala, najmä Draca Malfoya, teda podľa Harryho. Ten sebou viditeľne trhol pod jej pohľadom (vyzeralo to, že si myslí, že tam vidí ľutovanie a on nenávidel, keď ho niekto ľutoval. Bill ho treskol po chrbte a Charlie mu potriasol rukou (skôr mu ju skoro rozdrvil, podľa Harryho, ktorý to usúdil podľa trochu priškripnutého výrazu v Malfoyovej tvári).

Hrali rachotiacu sedmu a čarodejnícke šachy a spievali vianočné koledy okolo čarovne hrajúceho klavíra. Pani Weasleyová sa obozretne rozhliadla a potom vykĺzla z izby. Harry si vymenil pohľad s Ronom. Obaja vedeli, že ide vtrhnúť do kuchyne a spraví z Angelininho a Yarrowej života peklo. Hermiona a Ginny sa skoro na to vytratili, možno si mysleli, že môžu zneutralizovať svojou prítomnosťou účinok pani Weasleyovej na ostatné dievčatá.

Večer si sadli na večeru k enormne zväčšenému stolu v kuchyni, keďže jedáleň bola premenená na pracovňu Leeho a dvojčiat. Bolo tu spolu dvadsať päť ľudí. Percy usadil svojich rodičov za jedno čelo stola, pričom pri druhom sedel sám Hagrid. Ostatní sedeli po jedenástich po každej strane.

Bol to jedinečný sviatočný deň. Dokonca pani Weasleyová nemohla nič kritizovať, od obrovskej pečenej husi až k planúcemu slivkovému pudingu. Všade boli kúzelnícke vianočné krekery. Grangerovci z nich boli unesení, keďže sa s nimi ešte nikdy predtým nestretli. Leeov švagor, Miles, začal dlhé rozprávanie o tom, ako sa postupne vypracovával v čarodejníckom svete a Harry bol rád, že je tu toľko ľudí, takže sa kedykoľvek dalo vybrať z rôznych rozhovorov.

 

Poslední komentáře
28.11.2011 12:29:36: No pekne sa nám to rozbieha. Už aby sa Harry s Hermionou rozišli, proste mi títo dvaja spolu nesedia...
24.11.2011 20:57:50: Len čo pošlem Eggy na kontrolu prvú časť 19. kapitoly - chýbajú mi asi 4 strany, spravím záverečné ú...
24.11.2011 17:43:44: heh... ja sa priznam ze hada som prekladala len kvoli prosbe od jimi a elzy... necitala som ho celeh...
24.11.2011 15:59:20: Díky za kapitolu. Sice se jmenuje hledání Snapa, ale k žádnému hledání ještě nedošlo, co? Ty Vánoce ...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace