Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 13 - 16

13. Spravodlivosť 2/4

Preklad: Eggy
Beta: Elza
Drobné úpravy: Jimmi

Kapitola neprešla betovaním slovenčiny, či záverečnými úpravami. Hľadá sa dobrovoľník.

Kapitola trinásta

Spravodlivosť

časť 2

 

„Hej ti... probuditi sa,“ zavrčal strážca a kopol do Harryho nohy. Bolo to cítiť, ako keby mal obuté ťažké okované topánky. Harry ležal stočený v rohu svojej cely. Keď začul stráž pred dverami, mal len okamih na to, aby sa premenil do svojej ľudskej podoby. „Eh... posteľ nije dobar za teba?“

„Hmyz,“ úsečne odpovedal Harry a poškrabal sa za uchom. Nebol si celkom istý, či sa nejakému škodcovi predsa len nepodarilo na ňom usídliť, aj keď sa v tejto malej miestnosti snažil držať tak ďaleko od matraca ako sa len dalo. „Je mi dovolené sa umyť predtým, ako pôjdem na súd?“ Nesprchoval sa od tej doby, čo bol uväznený. Mohol sám o sebe povedať, že už je dostatočne uležaný.

„Ta teraz ty chceš sprchu, da? Prvi mu nije dobrá posteľ a teraz sa chce miť. Ta dobre no... Fluvius!“

Prúd vody náhle vyletel zo špičky prútika smerom k Harrymu. Celého ho zmáčal. Bolo to, ako keby ho zalieval. Ako keby bol nejaké zviera v ZOO. Harry prskal a dusil sa vodou, ktorá sa mu dostala do úst. Spadol na kolená a lapal po dychu.

Finite Incantatem!“ Voda sa zastavila. „Tak môcť teraz ísť. Krásna sprcha. Niet to hneď pekný deň?“ smial sa. Harry si všimol, že dementori nie sú nikde okolo. Strážca sa skutočne usmieval a smial... aj keď to bolo na Harryho účet. Harry sa na neho zamračil.

„Nemyslím si, že by chceli, aby zo mňa na súde kvapkala voda. Máte uterák?“

„Ta,“ povedal strážca hrubo a hodil Harrymu deku z postele, o ktorej predpokladal, že má v sebe rovnako veľa žijúcich organizmov ako matrac. Harry ju znechutene pustil.

„Ach,“ strážca povedal znepokojujúco veselým hlasom. „Ja skoro som zabudel: danas e tu speciálne raňajky. Svatko, kto ide na súd dostene lijepi veliké raňajki predtím. Znaš ti... nešto na pamätanie predtím, jak sa pojdeš da Azkabanu...“

Harry preglgol, keď tácka, privolaná strážcom, s bohatými raňajkami vplávala do miestnosti. Mal tam vlastnú kanvičku čaju, pomarančový a tekvicový džús, stojan s toastami, volské oká, párky a údené ryby a dokonca aj misku ovsenej kaše s malou mištičkou ríbezlí na kraji, ktoré si mohol pridať do kaše, ak by chcel. K toastom dostal maslo, pomarančový a černicový džem. Do čaju si mohol dať smotanu a perfektné biele kocky cukru... či citrón a med... podľa jeho chutí. Alebo by mohol natrieť medom hrianky... alebo by ho mohol pridať do kaše. Zrazu prešiel od pôstu k fašiangom.

V porovnaní s množstvom jedla, ktoré sa objavuje na stoloch každý deň vo Veľkej sieni v Rokforte, odkedy tam nastúpil do školy – a to v oboch jeho životoch – bola toto len malá kvapka... ale teraz – aj keď nemal normálne jedlo odvtedy, čo bol zavretý do cely, a to bol asi už týždeň a pol – nemal žiadnu chuť do jedla. V skutočnosti, v prítomnosti tácky s jedlom, jeho scvrknutý žalúdok hrozil tým, že vyvrhne celý svoj chabý obsah von.

Harry si dal ruku pred ústa. Cítil ako sa mu zdvíha žalúdok.

„Prosím choďte,“ podarilo sa mu zamumlať cez svoju ruku. Cítil, ako sa mu zježili všetky vlasy. Strážca tam nechal jedlo a s pokrčením ramien odišiel. Harry si zase sadol so svojho rohu... stále v ľudskej forme... svoje kolená mal pritlačené k hrudi, ruky obkrútené okolo nôh. Vlasy mu padli na nohy. Ach bože, premýšľal. Pôjdem na súd špinavý, neučesaný, bez toho aby som sa poriadne oholil, premočený a smradľavý. Oni proste chcú, aby som prišiel v čo najpoľutovaniahodnejšom stave ako je možné...

Harry zažmurkal, aby potlačil slzy. Hrozilo totiž, že príde na súd s červeným nosom a krvavými očami. Čo ak budem uznaný vinným? Premýšľal. Kedy potom budem schopný napraviť časové línie? Dostanem desať rokov ako Sam?

Zdalo sa mu, že sedí v rohu už dlhú dobu. Jedlo postupne chladlo, a tak mohol sledovať ako ubúda pary, ktorá stúpa z kanvičky čaju, ovsenej kaše, mäsa a ryby. Napokon odhrnul vlasy z čela a skúsil svoje šaty. Boli o niečo suchšie ako predtým. Opatrne zdvihol údenáča a začal raňajkovať. Jeho žalúdok sa už rozhodol upokojiť. Začal jesť svoje teraz už studené raňajky. Nevšímal si džemov a natrel si toast maslom a na ten pridal volské oko.

Ako prežúval, ešte raz v duchu prechádzal svoje svedectvo. Otec ho navštívil v nedeľu, s ďalším čarovným pergamenom a prešli spolu stratégiu obhajoby vo všetkých detailoch. Každú možnosť toho, čo môže Harry povedať, a čo nie. Tak aby ho Crouch nemohol prichytiť pri klamstve alebo donútiť ho k tomu, aby povedal niečo, čo povedať nechcel. Harry dúfal, že ich príprava na niečo bude a Crouch bude klásť otázky, ktoré Harry očakáva. Skoro si prial, aby bol Kornelius Fudge ministrom mágie. Fudge bol tak originálny a inteligentný ako pastiersky koláč, ktorý nemá nič pod svojimi roztlačenými zemiakmi.

Barty Crouch starší na druhej strane vymyslel diabolsky múdry plán na to, aby dostal svojho vlastného syna z väzenia, nahradiac ho svojou zomierajúcou ženou. Potom ho po dlhé roky skrýval vo svojom dome, než Barty Crouch junior bol schopný prekonať kliatbu Imperius, ktorú na neho uvalil vlastný otec... a Crouch junior tiež nezaostával v inteligencii. Strávil skoro rok predstieraním dobre známeho a veľmi unikátneho Aurora; okabátil Ohnivú čašu tak, aby Harry mohol byť štvrtým čarodejníkom Trojčarodejníckeho turnaja. Ak si Harry správne pamätal, patril do Bystrohlavu a bol perfektom. Napadlo ho, či aj jeho otec, sám Minister Mágie, tiež bol prefektom v Bystrohlave. Pravdepodobne bol aj Hlavným prefektom, premýšľal Harry. Náhle si spomenul na Billa a Percyho Weasleyovcov. Obidvaja bývali Hlavnými prefektmi. Počas súdu nesmie spomenúť ich mená, buď ako Smrťožrútov (ktorých len predstierali), ale ani ako Dumbledorových špehov (ktorými vo skutočnosti boli). Nemohol ohroziť ich život a prácu. Toto bude vyžadovať veľmi jemné balansovanie... Stál proti impozantnému a odhodlanému mužovi...

Harry si nakoniec vyzliekol habit aj väčšinu oblečenia a položil ich na zem. Nech sa prepadne, ak ich nechá rozhodovať o tom, v akom stave sa objaví pred súdom. Natiahol svoje ruky smerom k šatám a tichučko zašepkal: „Dessicatio.“ Voda zmizla z odevu. Následne ich Harry zakúzlil tak, aby voňali ako čerstvo pokosený trávnik, neškodnú vôňu, ktorú väčšina ľudí nevnímala nepríjemne. Obliekol sa. Neodvážil sa spraviť nič pred strážcom. Ako bol uväznený, objavil, že sila, ktorú mu pridelil Voldemort cez kúzlo Poslušnosti (P.P. - Obediens), mu dovoľovala kúzliť veľa zaklínadiel bez prútiku. Vedel, že všetky čarodejnice a čarodejníci môžu robiť bezprútikovú mágiu. Buď tlesknutím rúk alebo dostatočnou koncentráciou. Nikdy si nevšimol, že by v tom bol nejako mimoriadne dobrý len kvôli tomu, že bol obdarený väčším magickým potenciálom než väčšina kúzelníkov. Spomenul si na situáciu, keď mal sedem rokov a odzbrojil Luciusa Malfoya, zatiaľ čo čítal v rohu svojej pracovne... väčšina kúzelníkov by použila Odzbrojujúce kúzlo... ale samozrejme... pomyslel si... pozrite sa kam ma dostalo použitie tohto kúzla dostalo...

Tiež si spomínal na to, ako sa otvorili a buchli dvere v Kančom konci, keď objavil svoju matku v Siriusovom objatí. Myslel si, že vtedy to boli len jeho emócie, čo zväčšili jeho mágiu. Že bol prepracovaný a nahnevaný a jeho mágia sa jednoducho vymkla spod kontroly. Nemal ani predstavu, koľko jeho magických schopností bolo jeho vlastných a koľko mu ten temný čarodejník pridal, aby mohol vykonávať jeho rozkazy.

Vedel, že už vo svojom minulom živote mal schopnosti animága a teraz ich použil, aby sa ako tak oholil, aj keď riskoval nenávidené zarastanie fúzov. Spravil, čo mohol, aby sa pred súdom objavil elegantný a pripravený. Neznášal, že nemá zrkadlo a že si nemôže dopriať kúpeľ. Učesal si svoje vlasy prstami. Snažil sa im dodať aspoň nejaký rád. Keď skončil, sadol si na stoličku so založenými rukami. Cítil sa ale smiešne, a tak začal prechádzať po dĺžke svojej malej miestnosti... tam a späť... znova a znova... dokiaľ si nemyslel, že sa asi zblázni.

Konečne sa otvorili dvere. Strážca sa na neho pozeral škodoradostne, ale bol aj trochu prekvapený, že Harry nebol špinavý a mokrý. Mal vedľa seba dvoch dementorov. Harry prehltol a siahol po amulete. Pomôž mi, Ginny, pomyslel si. Videl ju vo svojej mysli. Ležala na úzkej posteli a spala, jednu ruku mala položenú pod svojou bledou tvárou. Daj mi silu toto prekonať.

Zachvel sa. Držal svoju hlavu sklonenú, keď mu dementori schytili ruky svojimi skazenými hnijúcimi hnátmi. Ťahali ho rýchlo chodbami a ani ho poriadne nenechali pod seba klásť nohy. Smrť jeho rodičov sa mu ozývala v hlave... Cedrikova smrť... videl Ginny zrazenú autom v Londýne... po mnohých otáčkach a zákrutách sa dostali k dverám súdnej siene. Strážca prešiel dopredu a otvoril dvere. Harry vošiel do miestnosti. Hlava sa mu točila z chaotických spomienok vyvolaných dementormi.

Vzhliadol k rade za radou tvárí, more obviňujúcich zrakov. Konečne uvidel v tretej rade svojho otca s Dracom na jednej strane a strýkom Duncanom na druhej. Jamie a Simon tu neboli... a bol len tomu rád. Prehltol, keď uvidel Dumbledora zamaskovaného za Davyho. Sedel niekoľko radov nad nimi. Zbadal, že Ron a Sirius sedeli vedľa neho. Longbottomovci boli nablízku. Prečo nie je Ron s mojím otcom a Dracom? premýšľal.

Nemal šancu pokračovať v týchto myšlienkach. Dovliekli ho k veľkej stoličke uprostred najnižších častí miestnosti. Vrazili ho do nej. Zlaté pútacie kúzla sa plazili po nohách stoličky a pripútali mu k nej ruky a nohy. Dementori pokračovali v krúžení okolo neho. Harry sa znova pozrel do zeme a triasol sa. Cítil väčší chlad vo vnútri než kedykoľvek predtým. Nevedel, či by dementorov niekto zastavil (aj keď tu bola plná miestnosť ľudí), keby mu teraz zdvihli tvár k pobozkaniu ešte skôr ako začne súdne pojednávanie...

Niekto hlasno tleskol. Dva ostré zvuky podobné výstrelom. Jasný neverbálny príkaz a dementori odplachtili, vrátili sa do chodby a zavreli dvere. Harry zdvihol hlavu a uvidel Bartyho Croucha, Ministra Mágie, ktorý na neho zazeral späť. Vyzeral tak ako ho Harry nikdy vo svojom minulom živote nevidel. Bol nielen Inkvizítorom ale aj hlavou celej čarodejníckej komunity vo Veľkej Británii. Prísny, pôsobivý a nemilosrdný muž, ktorý nemal v úmysle nechať Harryho ísť. Harry a jeho otec sa o tomto bavili. Crouch nerád prehrával. Harry si spomenul, ako bol naštvaný, keď sa Ludo Bagman dostal na slobodu. Ale Bagman bol populárny metlobalový hráč, takmer rovnako charizmatický ako Gilderoy Lockhart a oveľa menej iritujúci (ale Harry si myslel, že ešte viac rafinovaný). Bagman mal fanúšikov, ale Harry teraz nebol ten slávny Harry Potter z jeho sveta. Mohol by sa ale stať neslávnym Harrym Potterom, teraz keď bol súdený za vraždu svojej matky. Nemal svoju skupinu nasledovníkov, žiadnu svoju bandu fanúšikov okrem svojho otca a najlepšieho priateľa a brata svojej priateľky. Zhromaždení zvedavci zvedavo naťahovali krky. Harry premýšľal, či očakávajú, že budú svedkovia popravy, poprípade niečoho podobne kruto vzrušujúceho.

Crouch mal oblečené vznešené zamatové rúcho kráľovsky fialovej farby bez čo i len najmenšieho smietka špiny so zlatým lemovaním. Jeho klobúk bol perfektným kužeľom vyrobeným z toho istého zamatu. Bol opletený zlatým lemovaním, ktoré sa krútilo nahor až k vrcholu dvoma špirálami a tak vytvoril nad mužovou tvárou veľký zlato orámovaný kosoštvorec. V tomto priestore bol znak Ministra Mágie – na pozadí tvorenom britskou vlajkou bola zlatá pyramída. Vrchol sa jej akoby vznášal nad spodnou časťou. Vrchol bol zdobený priezračným okom, z ktorého vychádzali lúče. Pyramíde robil spoločnosť obrovský lev a jednorožec, ktorý sa staval na zadné. Z každej strany stál jeden. Nad okom sa ešte nachádzala kráľovská koruna. Celý emblém bol obkrútený žiarivo zeleným hadom, ktorý požieral svoj vlastný chvost. A okrem toho... Harry by prisahal, že uvidel to odporné oko sa pohnúť.

Harry sa späť pozrel na Ministrovu tvár. Crouch sa na neho pozeral s takou nenávisťou, akú Harry ešte nevidel. Zamrazilo ho z toho v kostiach ešte viac ako z dementorov. Harry otočil hlavou a pozrel na porotu. Chcel zistiť v čích rukách sa nachádza jeho osud. Uvidel osem čarodejníc a štyroch čarodejníkov, všetci vyzerali, že majú nad päťdesiat. Nikto z nich nevyzeral mlado. Prečo je tu viacej žien? rozmýšľal... ale nie moc dlho. Matky, pomyslel si. Stavím sa, že všetky tie čarodejnice sú matky.

Nemohol nič hovoriť do zloženia poroty. Nemal žiadneho advokáta, ktorý by za neho hovoril. Ak by ho nevlastný otec nenavštívil, aby popracovali na jeho stratégii pred súdom, vytváral by svoju obhajobu úplne sám. Šestnásť ročný čarodejník súdený za vraždu. Ako Harry vedel, pre jeho vek žiadne úľavy neexistovali. Čarodejnícky svet bol v mnohom za muklovským, čo sa týka trestného práva. Spravodlivý proces pre niekoho kto bol obvinený z trestného činu? Ehh... Harrymu sa to celkom páčilo... keď išlo o niekoho, kto bol skutočne vinný... napríklad Lucius Malfoy... ale v tomto prípade...

„Harry Potter!“ zrazu zaburácal Crouch do miestnosti naplnenej tichom. „Boli ste predvedený pred Radu čarodejníckeho práva, aby ste odpovedali na žalobu vznesenej proti vám o zavraždení vašej vlastnej matky, Lily Evansovej. Aurorom, ktorí vás zadržali na mieste činu, ste sa už priznali na mieste a predsa ste odmietli podpísať svoje priznanie a trval ste na plytvaní mojím časom a časom každého na Ministerstve Mágie týmto súdom, namiesto toho...“

Crouch zastavil svoj sarkastický prejav a pozrel sa pozorne na Harryho. Hľadel na Harryho z vrchu, plytko dýchal, nozdry mal roztiahnuté ako sa snažil ovládnuť svoj hnev.

„Je tu niečo, čo by ste chceli povedať pán Potter?“ uškrnul sa na Harryho.

Harry zdvihol hlavu a pozrel sa priamo do očí Ministra mágie, ktorý vyzeral, že mu to lezie na nervy.

„Môžem?“ opýtal sa ticho.

„Prosím,“ odvetil Minister zvonovým hlasom. „Ale budete musieť hovoriť hlasnejšie, inak vás nikto nebude počuť.“

Harry otočil hlavu a pozrel sa zaradom na každého porotcu.

„Nebol so zadržaný Aurormi. Nikto ma nemusel naháňať. Prišiel som o svojej vlastnej vôli, pretože som chcel povedať celý príbeh o tom, ako moja matka zomrela a chcel som očistiť svoje meno.“ Hovoril jasne a priamo k veci. Každé slovo bolo ako kvapka vody dopadajúca do bazéna. Nikto v celej miestnosti nevydal ani hlásku. Nepočul ani vŕzganie drevených lavíc ani šušťanie hábitov.

„Čo sa týka mrhania vášho času a času Ministerstva... ospravedlňujem sa za to, Minister, ale bolo mi povedané, že vy osobne ste chceli robiť Inkvizítora v mojom prípade. Ak by ste dovolili inému inkvizítorovi spraviť túto prácu, nemusel by som čakať desať dní v cele na súd a nemrhal by som dnes vaším časom.“

Harry sa znovu pozrel do Crouchových očí a uvidel tam tenko zakrytú zlosť. Potom kútikom oka zbadal známu tvár nachádzajúcu sa o niečo vyššie nad porotou. Rita Skeeterová. Nechávala svoje bleskové brko lietať po pergamene, keď sa stretla s Harryho pohľadom. Hodil po nej malým úsmevom. Zbadal, že úplne sčervenela... ale stále s ním udržiavala očný kontakt. Ona flirtuje so šestnásťročným väzňom súdeným za vraždu! pomyslel si neveriacky. V poriadku... môžem sa prebozkávať až do tlače. Nemôže ublížiť mať ju na svojej strane...

Ale keď sa pozrel späť na Croucha, stratil sa ten úsmev, čo predtým hádzal po Rite. Crouch vyzeral oveľa odhodlanejšie a hrôzostrašnejšie ako Uhorský ostrorožec ktorému Harry čelil v Trojčarodejníckom turnaji.

„Áno, pán Potter,“ prikývol múdro, klobúk sa mu kýval na hlave, „ja som trval na tom, že si zoberiem prípad šestnásťročného teenagera, ktorý chladnokrvne zavraždil svoju vlastnú matku, bývalú Aurorku.“

Harry začal vstávať, ale zistil, že nemôže - bol príliš tesne priviazaný k stoličke.

„Ja som ne...“ začal nahnevane hovoriť, ale potom sa frustrovane zastavil. Znova sa pozrel na porotu. „Povedal som, že som prišiel dobrovoľne, aby som sa pokúsil očistiť svoje meno. Môžem povedať súdu, čo presne sa stalo?“ Crouch sa ľahko uklonil a ustúpil na stranu. Posadil sa na lavicu vedľa štíhleho mladého čarodejníka, ktorý veľmi rýchlo zapisoval poznámky.

„A... môžem stáť pri predkladaní svojho prípadu? A preukázať tak úctu k súdu?“ Harry sa pozorne pozeral na Crouchovu tvár. Ministrove oči rýchlo prebehli po miestnosti. Hodnotili reakciu davu na túto žiadosť. Harry sa tiež rýchlo poobzeral. Vyzeralo to, že má sympatie väčšiny zhromaždených. Pohybom Crouchovho prsta sa uvoľnili putá okolo Harryho rúk. Postavil sa. Snažil sa ignorovať pohyb svojho žalúdka. Do pekla aj s údenáčmi, pomyslel si. Momentálne si želal, aby si dal trochu čaju a toastov na raňajky.

Každopádne, zdvihol bradu, svojimi očami prešiel po miestnosti. Hovoril ku každému človeku, čo tam bol. Snažil sa držať svoj hlas pevným, kým prosil o svoju slobodu a pokúšal sa ospravedlniť to, čo čarodejnícky zákon označoval ako neospravedlniteľné. Vykúzliť kúzlo, ktoré spôsobí, že niekto zomrie... úmysel nikoho nezaujímal.

„Všetko to začalo,“ Harry povedal celej miestnosti, „v tú noc, keď môjho otca zavraždil Voldemort ...“ Harry sa zastavil, ako začul davové zalapanie po dychu po tom čo použil TO-MENO, ale Minister využil tejto pauzy.

Crouch vyskočil na nohy.

„No tak, pán Potter! Ako už bolo povedané, len strácate čas súdu! Hovoríte mi, že sa musíte vrátiť späť skoro šestnásť rokov, aby ste vysvetlil vraždu svojej matky?“

Harry sa na neho ostro pozrel.

„Budeme strácať menej času, ak ma nebudete stále prerušovať.“ Oči sa mu zastavili na Crouchovi. Nakoniec si Crouch znova sadol. Ustúpil.

„Ako som hovoril... môj otec bol zavraždený Voldemortom...“ ďalšie lapania po dychu, „...keď som bol ešte malé dieťa. Voldemort sa snažil zavraždiť aj mňa a moju matku, ale to čo v skutočnosti chcel, bolo ma naverbovať, keď budem dostatočne starý. Ušetril môj život aj život mojej matky, ak mu sľúbi, že jedného dňa sa stanem jeho sluhom.“

Teraz sa Crouch už otvorene smial.

„A prečo by chcel naverbovať bábätko?“ odfrkol si. Harry sa na neho vyrovnane pozrel.

„Pretože veštica vyslovila proroctvo o páde Voldemorta a on bol presvedčený, že som jedným z tých, ktorých sa toto proroctvo týka.“

Crouch ho zase prerušil a začal sa hrubo rehotať.

„Vy? A prispieť k pádu Vy-Viete-Koho? Ťažko. A ak by to tak bolo, prečo vás nechal nažive?“

„Nie je dôležité, že vy si to nemyslíte,“ blahosklonne mu odpovedal Harry. „Dôležité je len to, čo si myslel on. On patrí medzi veľkých zástancov hesla – Drž si svojich priateľov blízko, ale nepriateľov ešte bližšie. Chcel byť schopný ma kontrolovať a dávať na mňa pozor.“

Harry sa pozrel na nevlastného otca, ktorý bol dosť bledý a nervózny. Neboj sa tati, chcel mu povedať. Nepoviem im o tebe nič...

„Pri poslednom zimnom slnovrate,“ pokračoval ďalej, „som bol konečne zasvätený. Prenášadlo mi bolo doručené do Rokfortu a ja som ho použil, aby som sa dostal na stretnutie, kde som sa stal Smrťožrútom.“ Zatiaľ neklamal... technicky. Nechcel priviesť stopu k svojmu otcovi, najlepšiemu priateľovi a otcovi najlepšieho priateľa, ktorý boli technicky všetci smrťožrúti. Klamstvo malo prísť teraz.

„Behom stretnutia sa nestalo nič nepredvídateľné... našťastie. Voldemort po mne nechcel, aby som spravil nič ilegálne, aby som dokázal svoju lojalitu. To prišlo až neskôr. Bol som z prijatia medzi smrťožrútov taký znechutený, že som dostal chuť rebelovať. Chcel som spraviť niečo, o čom som vedel, že by Voldemort nenávidel. Myslel som, že Rada školy spravila v minulosti hroznú chybu, keď pred rokmi zakázala u muklov narodeným navštevovať školu, tak som vymyslel plán na generálny štrajk proti zákazu. Štrajk zabral a oni súhlasili prijímať opäť do školy u muklovnarodených. Ale pretože som bol u Voldemorta známy ako lojálny smrťožrút, nemohol som oficiálne viesť štrajk. Presvedčil som Rona Weasleyho, aby ho viedol. Bol prefekt a nebol v Slizoline. Nanešťastie ako bol štrajk skončený, dostal som svoju prvú úlohu ako Smrťožrút – mal som zabiť Ron Weasleyho... kvôli tomu, že organizoval generálny štrajk.“

Harry sa pozrel na Rona. Ten sa ale s jeho pohľadom nestretol, len sa otočil späť k Dumbledorovi hneď vedľa neho. „Samozrejme som nemal v úmysle ho zabiť. Okrem toho som sa cítil dosť zle z toho, že bol označený za cieľ, pretože som to bol ja, kto vymyslel štrajk. Ja som ho požiadal o to, aby bol na verejnosti jeho vodcom. Nevedel som ako z toho von a potom, asi o dva týždne neskôr niekto... pravdepodobne niekto z Rokfortu... uniesol môjho brata Stuarta ako varovanie pre mňa: pokiaľ nezabijem Rona Weasleyho tak sa niečo hrozné stane môjmu bratovi. Musel som zabiť Rona Weasleyoho, lebo inak by sa niečo hrozné stalo môjmu bratovi.

To... sa stalo ten deň o niečo skôr, keď bol Rokfort zasiahnutý tou strašnou snehovou búrkou. Ginny Weasleyová a ja sme sa prechádzali okolo jazera, keď nás táto smršť zasiahla. Stratil som ju v tej búrke. Podarilo sa mi nájsť cestu do metlobalovej prezliekárne a ukryť sa tu. Ona tam ale neprišla a stále ju nebolo nikde vidieť. Vrátil som sa do hradu a povedal som to Ronovi. Navrhol som mu, že ľudia, vrátane mňa, ju pôjdu hľadať, ale že on by mal využiť príležitosť sa ukryť. Mal ju ísť hľadať a pritom sa tiež stratiť. Vyrastal som na Rokforte, keďže moji rodičia boli učitelia. Poznám všetky možné tajné miestnosti a chodby. Vedel som o mieste, kde sa mohol skryť a mohol som mu tam odnášať jedlo. Takto by si Voldemort mohol myslieť, že Ron je mŕtvy a mne by mohol dať pokoj. Vrátili môjho brata, ale kvôli zdedenej porfýrii bol vo veľmi zlom stave. Skoro štrnásť dní bol v púšti... na skoro najhoršom mieste na svete pre niekoho s fotofóbiou...eee... citlivosťou na svetlo... bol prakticky mŕtvy, keď nám ho vrátili. A o pár dní... zomrel. Nie dlho po pohrebe, Ron vyšiel zo skrýše, aby sa so mnou porozprával a niečo strašné sa stalo. Videl ho jeden smrťožrút, ktorý už teraz vedel, že nie je mŕtvy.“

 „Videl ho smrťožrút? Kde?“ žiadal odpoveď Crouch.

„V prázdnej učebni.“

„Myslíte v Rokforte? Smrťožrút v Rokforte? Myslel som si, že vy ste bol jediný smrťožrút v Rokforte.“

Harry stiahol pery do tenkej línie.

„Je tu ďalší. Učiteľ.“

Zalapanie po dychu sa ozvalo z davu. Crouch sa predklonil, prižmúril oči, akoby bol presvedčený, že to Harryho prinúti odpovedať.

„Kto?“

„Profesor Binns. Učiteľ Dejín mágie.“

„Ako to viete?“ vyštekol Crouch.

„Videl som ho na svojej iniciácii. Uvidel som len dve tváre vedľa Voldemorta,“ klamal, „väčšina ľudí malo masky alebo inak zakrývali svoju identitu. Ale jeden z dvoch ľudí, ktorých som videl, bol určite profesor Binns.“

Harry čakal, že sa ho spýta, kto bola druhá osoba, ale Crouch len zavrčal: „Pokračujte.“

„Čoskoro po tomto stretnutí som dostal tento list,“ naznačil Harry Dracovi. Ten vstal a nepravidelnou cestičkou, ktorá sa vytvorila medzi divákmi niesol list - habeas corpus. Harry ho od neho zobral a podal ho Crouchovi, ktorý ho nahlas prečítal celému zhromaždeniu. Hneď ako skončil sa ponad list pozrel na Harryho.

„A?“ posúril ho.

" „No... moja mama vedela o tom, že som bol požiadaný, aby som zabil Rona. Povedal som jej, čo sa stalo pri prijímaní, aj o tom, že mám zabiť Rona. Pomáhala mi ho skrývať a tak som jej aj ukázal tento list. Navrhla, že by sme mohli transfigurovať mŕtve zviera, aby vyzeralo ako jeho telo a jeho premiestniť niekam mimo hradu na nejaké bezpečné miesto. Znelo to ako dobrý nápad, tak som s tým súhlasil. Mala neviditeľný plášť, ktorý hodila cez Rona, takže nás nikto nemohol vidieť ako s ním odchádzame z hradu. Išli sme do tej jaskyne na úpätí, aby sme stretli jej priateľa, ktorý mal Rona premiestniť niekam do bezpečia.“

 „Kto bol tento priateľ?“

„Žiaden priateľ nikdy nebol. Ale k tomu sa ešte dostanem. Ako sme odchádzali z hradu, môj najlepší priateľ Draco Malfoy nás dobehol a chcel vedieť, že čo robíme. Samozrejme, nemohol vidieť Rona. Nikdy som mu nič nepovedal o tom, že som mal za úlohu ho zabiť alebo o tom, že som ma prijali medzi smrťožrútov. Moja mama povedala Dracovi, že ideme k úpätiu popozerať sa po nejakých prísadách do elixírov a navrhla mu, nech ide s nami. Bol som prekvapený, lebo som nechcel, aby vedel, že som mal zabiť Rona a Ron bol stále na žive. Nemohol som sa ale o tom rozprávať s mojou matkou, keď tam bol Draco a tak sme štyria kráčali k úpätiu. Draco nemohol vidieť Rona.“

 „Keď sme sa dostali do jaskyne a vošli dnu, Draco bol prekvapený aké prísady do elixírov sa tu môžu nachádzať okrem nejakých húb a keď si Ron dal dole neviditeľný plášť, tak bol skutočne šokovaný. A bol ešte viac prekvapený, a ja tiež, keď ich moja matka obidvoch odzbrojila. Vyšlo najavo, že si myslela, že to, že s nami pôjde Draco je veľmi príhodná vec, pretože ho zamýšľala použiť ako páku.“

„Páku?“ spýtal sa Crouch, obočie stiahnuté.

 „No... ukázalo sa, že nekontaktovala žiadneho svojho priateľa. Rozhodla sa, že nechce, aby môj ďalší brat alebo sestra boli zabití len preto, že som nezavraždil Rona Weasleyho a tak mi povedala, že chce, aby som to skončil, lebo ak nie tak bude mučiť môjho najlepšieho priateľa – Draca Malfoya. Ja... ja si myslím, že ešte stále bola zronená zo smrti Stua. Myslím tým, že nerozmýšľala celkom jasne. Len sa snažila ochrániť svoje deti. Ale ja nie som vrah... povedal som jej, že nezabijem Rona... povedal som jej, že nájdeme iný spôsob ako sa dostať z tejto situácie. Prešiel som medzi ňu a Draca tak, aby on mohol utiecť a bežať pre pomoc. Tak sa potom rozhodla, že ak ma nemôže donútiť zabiť Rona vyhrážaním sa môjmu najlepšiemu kamarátovi, tak ho môže zabiť sama. Tak by som to nemusel spraviť ja a jej ďalšie tri deti by boli v bezpečí. Ja som jej to ale nemohol dovoliť a keď už povedala polovicu smrtiacej kliatby... tak vtedy som ju odzbrojil.“

Odmčal sa... hlas sa mu zasekol v hrdle. Mal pocit, ako keby hovoril celý deň. V súdnej sieni bolo také ticho, že by bolo počuť spadnúť špendlík na zem.

„Ja... musel som byť dosť mimo, pretože ona odletela skutočne rýchlo a silno sa udrela o stenu jaskyne. Trafila hlavou akurát na ostrý výbežok... toto je myslím to, čo sa stalo...“ Nedokázal pokračovať bez krátkej pauzy. „Nikdy som jej nechcel ublížiť, nieto ju zabiť,“ dusil sa cez slzy. „Mohla ale zabiť Rona Weasleyho, ak by som ju nezastavil. Ona bola len žiaľom zasiahnutá matka, ktorá sa snažila chrániť svoje deti. Nemyslela jasne. Vo svojom srdci nebola vrahom... alebo aspoň... ja som nechcel, aby bola...“

Crouch mu dal chvíľu na spamätanie. Posadil sa späť na kraj stoličky, utieral si oči krajom svojho habitu, potom, čo dal dole okuliare. Ako si nasadil späť okuliare, tak sa znova postavil. Snažil sa chytiť späť svoj dych a všimol si, že sa minister mágie na neho usmieva.

„No, pán Potter... Toto je určite dosť zaujímavý a nápaditý opis, ale ja ťažko môžem súhlasiť, keď vieme aké sú dôkazy vo vašom prípade.“

Nápaditý! Ale...“

Crouch tleskol svojimi rukami a zlaté reťaze znova vyšli zo stoličky a stiahli Harryho dole, opäť pripevnili jeho ruky a nohy k stoličke. Harry chvíľu bojoval s putami, ale všimol si, že niektorí sudcovia sa na neho pozerajú podozrievavo a tak prestal.

„Teraz si vypočujeme trochu odlišnú verziu toho, čo sa stalo. Budeme ju počuť od... Ronalda Weasleyho!“

Harry si vydýchol. Ron mu môže pomôcť... povedal, že mu pomôže. Harry sa prestal zmietať a pozrel sa na Rona. Venoval mu malý úsmev a prikývnutie. Ron sa ale nestretol s jeho očami, ale postavil sa na svojom mieste vedľa Dumbledora. Bol očividne nervózny.

„Takže pán Weasley,“ začal Crouch. „Je pravda, že keď ste boli nezvestný, tak ste boli ukrývaný na Rokforte Harrym Potterom, pretože vás nechcel zabiť ako povedal, že mu bolo prikázané?“

„No... neviem, či mu niekto povedal, aby ma zabil alebo nie. Ale bol by som prekvapený, keby ho k tomu musel niekto nútiť... nikdy sme spolu nevychádzali.“

 „Chápem. Tak kde ste boli počas snehovej búrky, v ktorej sa stratila vaša sestra?“

„Tak... aby som to povedal správne musíte pochopiť, čo sa dialo medzi mojou sestrou a Potterom. On bol ňou posadnutý, odkedy sa pamätám. Všade ju sledoval, písal jej básne... bolo to trochu choré... vážne. Ona by ho nikdy ani nepozdravila. Keď sme konečne prišli na to, že profesorka Evansová je jeho matka, tak mi to začalo dávať trochu zmysel...“

„Ako to?“

No... podobali sa na seba. Iné oči ale obidve mali dlhé ryšavé vlasy, podobná výška... výzorová podoba... vážne... ale očividne to Pottera zaujalo.“

Harrymu padla sánka. Čo to pokúša naznačiť?

 

„Zaujímavá teória pán Weasley. Ale ja som nadobudol dojem, že pán Potter si s matkou skôr nerozumel.“

 „Ah áno, úplne. Myslím tým, že jedného dňa sme všetci prišli na to, že profesorka Evansová je jeho matka. Stalo sa to tak, že jeho najlepší priateľ povedal poznámku na obede o tom, ako v ten deň profesorka Evansová vyzerá. Nepočul som ju, ale Potter začal kričať a vrieskať a bolo celkom zjavné aký typ poznámky Malfoy povedal. Potter povedal, že sa ho to skutočne dotklo, pretože Malfoy vie, že ona je jeho matka. Nie ako Zabini, ktorý o nej hovorí poznámky pričom neviem nič bližšie. Myslím... je to jedno z takých pravidiel nie? Chalan nehovorí o matke druhého chalana takýmto spôsobom. Nie je to v poriadku.“

 „Akým spôsobom, pán Weasley?“

Ron sa začervenal.

„Viete... ako o dievčati ktoré sa vám páči.“ Na moment sa pozrel smerom k Dumbledorovi a Harry si všimol, že ten skoro nevšimnuteľne prikývol. On to s ním nacvičil, uvedomil si Harry. Dumbledore mu povedal, čo má hovoriť.

 „Každopádne,“ pokračoval Ron, „ďalšia vec ktorá sa udiala, bolo to, že sa Potter postavil doprostred Veľkej siene a povedal celej škole, že Evansová je jeho matka a že sa vydala za profesora Snapa. Nato mu prikázala nech ide s ňou do jej kabinetu. Niečo jej odsekol, ale vyšiel von a ona za ním. Mohli by ste povedať, že budú mať veľkú hádku...“

 „Čo?“ Skríkol Harry. „Nemôžeš vedieť, čo sa stalo...“ začal hovoriť, ale nebol schopný pokračovať. Taký bol šokovaný. To bolo vtedy keď sa on a jeho mama zmierili. Povedal jej, že ju miluje... A Ron to prekrúti, ako keby to bolo niečo mrzké. Crouch Harryho ignoroval.

„Vari sa pán Potter a jeho matka často nehádali?“

„No... neviem o tom. Ale často na neho bola na Elixíroch nepríjemná. Vždy ho hodnotila horšie alebo mu odoberala body.“

Všetko, čo mohol Harry robiť, bolo pozerať sa neveriacky na Rona.

„Dobre,“ povedal Crouch, mnul si svoju bradu a chodil. „A čo vaša sestra?“

" „No... my sme si mysleli, že ju už prestal otravovať, ale potom ju raz priviedol na ošetrovňu. Povedal, že ju našiel na úpätí schodiska vo Veľkej Sieni. Mala naozaj škaredé vnútorné zranenia, o ktorých madam Pomfreyová vyhlásila, že k nim nemohla prísť spadnutím zo schodov. A Potter tam bol po celý čas. Sedával vedľa nej ako sa zotavovala.“

 

„Hmm... Takže... Pán Potter bol ten, kto ju našiel, veľmi škaredo zranenú takým spôsobom, ktorý sa nedal vysvetliť pádom zo schodov, po skoro štyroch rokoch skoro nepretržitého odmietania jeho osoby vašou sestrou?“

„To je pravda.“

„A čo by ste povedali o tej snehovej búrke?“

 „No, on si ju odchytil a spýtal sa je, či by sa nešla prejsť. To bolo vtedy, keď sme končili s tým divným zahrievacím kúzlom. Myslím, že sa ho chcela zbaviť raz a navždy, ale aj odmietnuť ho jemne. Ona bola proste taká. Nikdy nikoho neodmietla. Kým boli vonku, ochladilo sa a začala husto snežiť. Veľa prefektov a profesorov ich išlo hľadať, ale búrka bola tak strašná, že sme sa museli vrátiť spať na hrad. Ja som to nevedel zniesť. Nemohol som spať, vediac, že ona je niekde tam vonku. Tak som išiel von sám, ale trochu som sa stratil.

Nakoniec som prešiel celý les a skončil som v muklovskej dedine Rhynie. Našiel ma jeden policajt a vzal ma do nemocnice v Huntly, čo je najbližšie veľké mesto. Rhynie je blízko Clashindarrochského lesa. Počul som, že ľudia ho nazývajú Clash. Zjavne je tam veľa lyžiarskych trás. Myslím, že je to v skutočnosti rovnaké miesto ako s náš Zakázaný les. Ale na polceste v Clashi, nemagické bytosti budú odpudené antimuklovskými zaklínadlami a rozhodnú sa ísť späť. Zjavne sa v lese často strácali hlúpi turisti, ktorí sa rozhodli ísť lyžovať po lesných cestičkách a nevrátili sa načas do dediny.

Myslím, že to boli asi tri týždne, kým ma konečne nechali vstať a začať chodiť. Po prvé, nemohol som im povedať, kde žije moja rodina a kam chodím do školy, pretože moji rodičia nemajú telefón, ich dom nie je v muklovskom poštovnom systéme a Rokfort nie je na mape. A aj keď som sa im snažil vysvetliť, že žijem v tom veľkom hrade na druhej strane Clashu, nikto mi nechcel uveriť. Mysleli si, že trpím stratou pamati, keď som im nevedel povedať toľko dôležitých vecí. Nechcel som im povedať svoje meno, tak predpokladali, že som zabudol aj to. Veď, pozrite na toto.“

Vzal niečo, čo vyzeralo ako zložené noviny z vrecka svojho habitu a podal to Crouchovi do rúk. Crouch sa na to pozrel s veľkým záujmom.

„Toto asi rád uvidíte, pán Potter.“

Harry vzal tie noviny do ľavej ruky, držiac to nemotorne, keďže jeho ruka bola priviazaná ku stoličke. Boli to muklovské noviny z Huntly, Aberdeenshire a s fotografiou Rona opísaného ako mladého muža, ktorý bol nájdený políciou ako sa potuluje blízko Rhynie a ktorý si nevie spomenúť na svoje meno alebo školu. Ktokoľvek kto by ho spoznal, mal s touto informáciou zavolať do Nemocnice Gordon-Huntly. Keď Harry otočil stranu, zbadal články o miestnej škole, bazáre organizovanom farnosťou, debatu či je potrebné zaviesť semafory na určitej križovatke, niečo o nedávnej návšteve Princeznej z Walesu (Harry sa nad týmto musel pozastaviť)... Vyzeralo to celkom legitímne. Problém bol, Harry vedel, že je to falošné. Začal sa triasť... robil Dumbledore všetko preto, aby mu zabránil opraviť časové línie? Harry nemohol uveriť, že jeden z ľudí, s ktorým mohol vždy rátať, sa mu mohol takto obrátiť chrbtom...

Ron pokračoval s príbehom. „Nakoniec sa mi podarilo nájsť svoje oblečenie a vytratiť sa ráno zadným vchodom a vrátiť sa do Rhynie a do lesa. To bolo dvadsiateho piateho. Mal som so sebou nejaké jedlo, čo som vzal z tácok pacientov a pokračoval som ku kraju Clashu. Konečne, keď som bol na kraji hory, už som mohol pomedzi stromy vidieť Rokfort a Rokville niekde v pozadí. Tiež som videl niečo zvláštne, vyzeralo to ako Potter, Malfoy a moja sestra kráčajúci spolu v lese. To vyzeralo dosť divne, tak som sa rozhodol ich sledovať. Po chvíli mi bolo jasné, že to bola Profesorka Evansová a nie moja sestra. Vtedy ma zbadali. Profesorka Evansová mávala rukami a kričala o pomoc, ale Potter ju umlčal nejakým kúzlom. Dobehol som ich a chcel som vedieť, čo sa deje a či moja sestra už bola nájdená. Dúfal som, že ak sa Potter vrátil z búrky, moja sestra možno tiež. Čo som ešte nevedel bolo, že moji rodičia ju už pochovali – spolu so mnou. Potter ma prinútil ísť s nimi do jaskyne. Ešte som nevedel, že primäl Malfoya, aby mu pomohol dostať jeho matku do jaskyne vydieraním. Teda, skôr jeho otca.“

„Vydieraním?“

 „Áno. Viete, že Potter je smrťožrút. To už povedal. Nie, že by som bol prekvapený. Povedal, že videl Malfoyovho otca na tajnej schôdzke a prinútil Malfoya, aby sa pripojil a pomohol mu zabiť jeho matku alebo pošle sovu s anonymným tipom o jeho otcovi na Ministerstvo.“

Harry by nemohol byť viac prekvapený. Ron práve z nejakého dôvodu kryje Draca, ale na druhej strane obviňuje Luciusa Malfoya.

„Samozrejme,“ pokračoval, „keby som bol býval vedel, že sa on vrátil z tej búrky a moja sestra nie... keby som bol býval vedel, že je to chladnokrvný zabijak a bol by som ostražitejší.“

Crouch prikývol, ale Harry konečne našiel slová.

„Prečo klameš? Iba si to vymýšľaš! Toto...“ hodil muklovské noviny na zem „...je falošné, a z nejakého dôvodu sa ma snažíš očierniť...“

 „Mám na vás použiť umlčovacie kúzlo, pán Potter?“ Crouch znel skoro znudene.

Harrymu sa točila hlava. Toto sa nemôže diať, hovoril si, toto sa nemôže diať...

„Čo sa stalo potom, pán Weasley?“

„No, vo vnútri jaskyne, Potter odzbrojil mňa a Malfoya. Potom sa jeho matka snažila odzbrojiť jeho, ale podarilo sa mu to ako prvému. Pravda je, že zomrela tak, že si udrela hlavu o stenu jaskyne, keď ju odzbrojil. O tom neklame. Nebola to smrteľná kliatba.“

„Čo myslíš tým, že neklamem o tom? Tiež neklamem o tom, že sa ťa snažila zabiť a že som ti zachránil tvoj poondiaty život!“

Ron sa naňho pozrel bez záujmu.

„Kde je moja sestra? Moja sestra, ktorá ťa odmietala, znovu a znovu...“ spýtal sa ticho.

 „Vieš veľmi dobre...“ Harry začal, ale potom si uvedomil, že nemôže prezradiť Ginnynu polohu alebo či je ešte stále nažive. Bol nahraný. Sklonil hlavu a oprel si ju o ruku, ktorá bola priviazaná o stoličku. Vedel Ron, že Ginny nebola nikdy tehotná? Alebo to príhodne zabudol Dumbledore Ronovi povedať? „Nezabil som tvoju sestru,“ zavzlykal do svojho rukáva. „Neplánoval som zabiť moju matku... to bola nehoda... snažil som sa zachrániť ti život...“

Počul ako Crouch hovorí Ronovi: „To by bolo všetko, pán Weasley. Ďakujem a je mi ľúto vašej straty.“ Harry zdvihol hlavu, Ron sa posadil späť vedľa Dumbledora. Crouch sa otočil k Harrymu. „Tak, pán Potter. Vaša historka je fascinujúca. Nanešťastie, pán Potter, je plná medzier a ani neviem kde začať. Možno by sme mali vypočuť niekoho, kto by mohol priniesť trochu svetla do toho, aký motív vás viedol k vražde vlastnej matky...“

Motív?“ zašepkal znepokojene.

"Sirius Black!" Crouch zavolal a Harryho krstný otec, ktorý sedel na druhej strane Dumbledora, vstal. Harry mal z toho zlý pocit, Sirius tiež sedel s Dumbledorom a po vypočutí Ronovho príbehu, Harry myslel, že vie čo očakávať.

Mýlil sa.

 „Môžete nám povedať niečo o vašom vzťahu s Lily Evansovou?“

Sirius sa začervenal.

„Bol som do nej zamilovaný. Roky. Nenávidel som, keď chodila so Severusom Snapom, keď sme boli v škole. On a ja sme spolu nikdy nevychádzali. Ale keď začala chodiť s mojim najlepším priateľom, Jamesom Potterom, musel som odložiť svoje pocity bokom a prijať ich vzťah. Bol som im svedkom na svadbe.

Potom, čo bol James zavraždený, sme ju obaja, Severus aj ja, chodili často navštevovať. Ale on bol ten, ktorý bol pri nej, keď rodila dcéru, bol tak trochu predo mnou. Potom, čo sa vzali, som znova prijal fakt, že ona a ja si nie sme súdení. Ale potom sa dvojičky narodili s porfýriou a ona sa na mňa začala stále viac a viac obracať pre pomoc a podporu. V poslednom roku a pol sa ich vzťah zmenil, začalo to byť neskutočne napäté a trávili polovicu času hádkami, čo robiť s úbohým Stuartom, ktorý na tom bol horšie ako jeho dvojča. Už sa rozhodli, že ich manželstvo bolo prakticky pri konci, aj keď stále predstierali, že sú šťastne spolu, keď boli doma a v Rokforte spali v rôznych izbách. Dohodli sa, že každý môže vídať iných, ak tak chceli, pokiaľ tak robili diskrétne a nedali deťom najavo, že niečo nie je v poriadku.

Keď mi to povedala, vzal som to ako znamenie a povedal jej, že moje pocity k nej sa nikdy nezmenili... Aj keď to bolo trochu trápne priznať sa, že som bol zamilovaný do svojej priateľky tak dlho, nevadilo to, pretože ona – no, ona sa priznala, že moje pocity opätuje. Nechceli sme to držať pred Severusom v tajnosti, tak sme mu to povedali a on nám iba pripomenul, aby sme boli opatrní. Nevyzeral veľmi nadšene, ale tá „dohoda“ bol jeho nápad...

A potom– no boli sme neopatrní jedného dňa a Harry nás uvidel spolu v dome v Rokville. Mysleli sme, že všetci ostatní išli na vianočné nákupy... Iba sme jeden druhého objímali – oblečení, musím poznamenať – ale Harry bol úplne besný. Bez použitia prútika otvoril dvere tak násilne, že sa rozpadli na dvoje, keď narazili do steny. A to hovorím o starých, trojpalcových, pevných dubových dverách. Potom odbehol niekam a nevrátil sa niekoľko hodín. Keď sa vrátil, Severus mu vysvetlil ich manželstvo a náš vzťah.

Odvtedy sa ku mne Harry správal odlišne. Som jeho a jeho sestry krstný otec a vždy sme mali dobrý vzťah. Nejako... rozhodol sa pridať sa na stranu svojho nevlastného otca, mám na mysli, že Severus nebol nadšený, ale prijal náš vzťah. Ostali manželmi, aby zachovali stabilné rodinné prostredie a rodinný život pre svoje deti, a hlavne pre choré dvojičky.“

Crouch otočil prenikavý pohľad na Harryho, ktorý sa cítil neskutočne bezmocný a nevedel dokázať skryť nepokoj zo svojej tváre. Dopekla, pomyslel si, snažia sa naznačiť, že som chcel svoju matku pre seba alebo pre svojho otca? Nemal slov na to, čo Sirius povedal. Nemohol sa hádať o pravdivosti výpovede, keďže všetko povedané bola pravda, v jasnom kontraste k Ronovmu príbehu. A tá časť o rozbitých dverách neznela teda moc dobre.

Crouch pozoroval Harryho iba chvíľu a potom sa obrátil späť k Siriusovi.

„Bolo by možné povedať, že ste sa obávali o svoj život, profesor Black? Že ste sa obávali, že váš sa krstný syn pokúsi potrestať za váš vzťah k jeho matke?“

Harry sa znova pokúsil dostať z pút, kričiac na Siriusa skoro nepríčetne, „Nikdy som nespravil nič, čo by ťa ohrozovalo...“

„No, vlastne... nie, nič konkrétne. Ale celý posledný semester sa správal podivne. Zrazu začal predvádzať rôzne magické schopnosti, ktoré nikto z nás predtým nevedel, že by mal a veľmi rýchlo sa zdokonalil vo veľmi zložitých kúzlach. Novinky o patronusovi, ktorého vyčaril sa rozšírili po celej škole ako povodeň...“

Crouchove obočie sa zdvihlo, na chvíľu miznúc pod jeho klobúkom.

Patronus?“ povedal užasnuto. „Niekto v šiestej triede v škole... vlastne niekto stále v škole, vyčaril Patronusa?“

Sirius prikývol. „Študovali prízraky počas Čiernej mágie a Harryho sa premenil na dementora. Hneď ako sa to stalo, vyčaril Patronusa a dementor sa k nemu nemohol dostať.“

Crouch sa znova obrátil na Harryho podozrivo.

„Zaujímavé, no nie pán Potter, že keď sa stretnete s prízrakom, zmení sa na dementora. Ešte viac zaujímavé ale je, že ste si už dali námahu a naučili sa ako sa mu ubrániť...“

Harry sa triasol. Naozaj chcú otočiť práve toto proti nemu? Bol naozaj pyšný na svojho Patronusa a nikdy nezabudne na prvé stretnutie s dementorom vo vlaku do Rokfortu v treťom ročníku v jeho druhom živote... Naozaj sa Crouch chystal použiť každý detail z jeho života v posledných šiestich mesiacoch ako dôkaz proti nemu? Že využíva čiernu mágiu a že je vrah?

Crouch sa otočil späť k Siriusovi.

„Ďakujem profesor Black. To by bolo zatiaľ všetko. Boli ste nám veľmi nápomocný a takisto je mi ľúto vašej straty.“ Sirius prikývol a posadil sa. Harry cítil zúfalstvo, horšie ako hocičo čo v ňom kedy dementori vyvolali, ako sa prikráda do jeho srdca a drží ho silne, tak že sa musí namáhať aby mohol ďalej bojovať.

Zvyšok svedectiev nevnímal celkom ostro. Jeho otec sa postavil a povedal veľa podobných vecí ako hovoril Harry. Vyvracal Ronov príbeh a vyhlásil, že Harry sa mu zveril v tom, že ukrýva Rona. Zdôrazňoval ako veľmi bol Harry rozrušený, keď sa stratila Ginny v búrke. Draco spravil to isté, poprel, že by ho Harry niekedy vydieral a poprel, že jeho otec je smrťožrút. Crouch spravil veľmi neveriacku grimasu hneď, ako toto Draco povedal. Harry svoje oči neodtrhol od Dumbledora po celú dobu ako rozprávali, zazeral na neho. Cítil sa čoraz viac nahnevanejšie. Musím to napraviť! A vy ma nezastavíte!

Lenže... on ho zastaviť mohol. On tu teraz mohol len tak sedieť, ticho a skromne, predstierať pred celým svetom, že je len starý rokfortský školník. Pričom veci, ktoré robil za scénou, spôsobili rozpad Harryho sveta.

Napokon, Longbottomovci dosvedčili, že ich zavolal Sirius Black, pretože videl Lily odchádzať zo školy s Harrym a Dracom a obával sa o jej bezpečie. Najmä potom ako zmizlo to Weasleyovské dievča, ktoré bolo v jeho fakulte. Každý vedel, že Harry ňou bol roky posadnutý a naposledy bola videná v jeho spoločnosti. Tiež nezabudli podotknúť, že podozrievali Harryho, že má niečo dočinenia s Ginniným zmiznutím... ich veľmi múdry syn Neville, ktorý bol na jednom alebo dvoch schôdzkach s Ginny, prvý prišiel s týmto podozrením. Harry sa opäť napol proti svojím putám.

 „Ona nikdy nespravila niečo také!“ vykríkol náhle, neschopný sa zastaviť. Gemma Longbottomová, ktorá práve rozprávala, sa na neho pozrela s triumfom v očiach. Harry dosadol späť do stoličky, pripichnutý tými nenávistnými očami. Frank Longbottom následne povedal Crouchovi, že sa okamžite premiestnili do upätia vedľa obce.... ktoré už nebolo pozemkami Rokfortu... a keď prišli do jaskyne a vošli, Severus Snape kľačal vedľa svojej mŕtvej manželky.

 „Najprv,“ rozprával, „som predpokladal, že ju zabil sám. A teraz, keď vieme, že mala milenca, mal zjavne motív... Ale mladý pán Potter nám na mieste povedal, že to bol on, kto to spôsobil. Stále som si ale nie istý, že či nekryje svojho nevlastného otca...“ Pozrel sa priamo na Severusa Snapa, zatiaľ čo mu Harryho otec bez mihnutia oka pohľad opätoval. „Ale...“ pokračoval, „vyzerá to tak, že profesor Snape má alibi a pán Weasley videl Pottera, jeho priateľa a matku ísť k úpätiu samých a my sme si neochotne priznali, že profesor nezabil svoju ženu.“

 „Takže...“ povedal Crouch a zamračil sa, „ste si absolútne istý, že Severus Snape nebol v žiadnom ohľade komplicom vo vražde jeho ženy?“

„No...“ Longbottom odpovedal po chvíli, „nezachádzal by som tak ďaleko.“

„Nemal s tým nič spoločné!“ vykríkol Harry náhle, keď uvidel ublížený pohľad na otcovej tvári. „Absolútne ju miloval, preto ju nechal ísť. Chcel, aby bola šťastná...“ odmlčal sa. Jeho otec sa obrátil k nemu zachmúrene a pokrútil hlavou. Harry vedel, že si kope vlastný hrob...

Cítil sa, akoby sa prebúdzal zo sna, keď Crouch, vyhlásil na dnešný deň pauzu. Porota si na druhý deň ráno vypočuje záverečné reči a potom vynesú verdikt. Tentoraz, keď prišli dementor, i aby ho odviedli preč, Harry sa ani neobťažoval pokúšať sa dávať nohy pod seba. Nechal svoje špičky šúchať sa po starodávnej kamennej podlahe. Hlavu mal zvesenú. Hodili ho do cely a on sa poskladal na zem, kde zostal ležať.

Bolo mu šestnásť... a už bol zlomeným človekom.

=== koniec 2. časti ===

Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
18.01.2011 08:12:16: Už to jede! smiley${1}
17.01.2011 20:09:33: ... snad zítra.
17.01.2011 16:45:53: Stále to leží u bety... smiley Ansus je chuděrka nějak marod, tak nevím, zda to z ní lámat, nebo jí je...
17.01.2011 16:13:50: Kde to viazne?
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace