Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 9 - 12

9. Kapitola Dedič 3/3

Preklad: JSark
Kontrola AJ: Elza

 Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola deviata-  Dedič 3/3

Keď sa prevalilo poludnie, sadli si do kuchyne na obed, aby zjedli pariacu sa misu duseného mäsa. Harry videl, že jeho matka si všimla zmenu medzi Jamie a Dracom; obvykle nemala príležitosť pozorovať ich tak zblízka. Nadvihla obočie a uprene sa zadívala na syna. Harry sa usmial a prikývol, a keď sa jeho sestra a najlepší priateľ nedívali, uškrnul sa na ňu, Je to v poriadku.

Matka sa zatvárila pochybovačne, ale na chvíľu mu položila ruku na ruku a dala mu najavo svoju dôveru v tom, že na sestru dozrie. Bol dojatý; a dúfal, že ju nesklame.

Po obede chceli odísť na hru; matka ho zastavila, keď vstával od stolu.

"Harry; môžeš minútku počkať?" Kývla na Jamieho a Draca. "Dobehne vás." Pozreli sa na seba, a pokrčili ramenami, išli si priniesť plášte z prednej haly. Harry si znovu sadol, díval sa na matku, ktorá teraz venovala to, čo sa zdalo byť významným pohľadom, manželovi, ktorý vstal a zamrmlal niečo o strome v obývačke. Harry ju sledoval, ako odchádza, uvažujúc, Stále to robí. Myslí si, že je jediný môj rodič...

"Harry?" Otočil sa na ňu. " Dnes večer zostanem v tomto dome, takže ťa už neskôr nebudem mať možnosť vidieť," povedala potichu. Sledoval ako sa jej prsty pohybujú nad riadmi na obed, nervózne urovnávajú jej lyžicu pri mise na polievku, nôž na malo pri tanieri s chlebom, ako keby záležalo na tomto a nie na tom, že jej syn má za dvanásť hodín dostať temné znamenie...

"Mami. Budem opatrný." Dúfal, že znel tak dospelo, ako to bolo možné, ale hlas sa mu ku koncu zadrhol, a on si uvedomil, že na neho pravdepodobne stále myslí ako na dieťa, alebo prinajmenšom ako na malého chlapca, ktorý k nej utekal s odretými kolenami. Už dlho tým malým chlapcom nebol, ale mal pocit, že ona ho takto vníma. Maggie Parrishová cítila, že vyzerá hrozne dospelo; jeho matka by bola takým tvrdením šokovaná. V očiach svojej matky je každý naveky päťročný...

"Harry," zašepkala, ako keby nemala silu prehovoriť hlasnejšie. "Len som ti chcela povedať... ospravedlňujem sa. Za spôsob, akým som s tebou zaobchádzala. A... že som ťa do tohto dostala. Keby som len urobila, čo Severus navrhoval, keby sme len odtiaľto utiekli ďaleko preč, do Nového Škótska alebo na Nový Zéland... Keby som len nikdy nedala ten strašný sľub..."

"Mami," povedal potichu, keď sa postavil, aby odišiel. "Budem v poriadku. Skutočne. Ocko nedovolí, aby sa mi niečo stalo." Dívala sa na neho apaticky, očividne nepresvedčená. Pri pohľade na jej bezradnosť sa cítil bezmocný. Nemyslel, že by mohol povedať čokoľvek, čo by jej pomohlo celú túto vec prekonať.

"Musím ísť. Tá hra... Jammie a Draco ma budú čakať..."

Pobozkal ju na líce a otočil sa k dverám do haly. Skôr cítil než počul, že sa k nemu rozbehla a otočil sa. Matka sa na neho prakticky vrhla, hodila sa okolo neho a on ju pevne držal, tvár v jej vlasoch, počul jej vzlykanie, cítil, že sa trasie v záchvate plaču. Držal ju niekoľko minút, rozhodol sa nežiadať, ju, aby ho neobjímala tak pevne (mal trochu problém nabrať dych). Konečne sa od nej odtiahol a pobozkal ju na druhé líce.

"Milujem ťa, mami."

"Milujem ťa, Harry." predklonila sa a pobozkala ho na zarastené líce, potom mu venovala vážny úsmev. "Úplne rovnaký, ako tvoj otec," rozjímala potichučky. "Musel sa holiť dvakrát denne. Čierne fúzy, vieš..."

Prikývol a slabo sa na ňu usmial. Obrátil sa, aby znovu odišiel, ale tento krát ho nezastavila. Harry sa neodvážil obzrieť, inak by sa úplne rozpadol na kúsky. Došiel si pre plášť a bol rád, že znovu cítil na tvári chladný vzduch, keď otvoril hlavný vchod. Pomohlo mu to prečistiť si hlavu. Jamie a Draco na neho čakali, stáli na ceste pred domom.

Pripojili sa k neustále rastúcemu zástupu ľudí, ktorí kráčali hore Hlavnou ulicou smerom k radnici. Vnútri zistili, že lístky boli starostlivo vybraté. Keď našli svoje sedadlá, Harry zistil, že sa znovu uškŕňa. Ron, Charlie a Ginny už sedeli priamo vedľa nich. Harry vošiel do rady prvý, sadol si vedľa Ginny. Mohli by dosiahnuť, aby sa na hru dívali spoločne! uvažoval. Pozrel na Charlieho, ktorý mu priateľsky pokývol. Zaujímalo ho, či Charlie vedel o ňom a o Ginny. Áno či nie, Harry bol potešený; bolo to takmer, ako by mal s Ginny schôdzku. Takmer. No dobre, uvažoval. Lepšie ako nič.

Hra bola Vianočná koleda. Šťastný Harry sa oprel, aby sledoval hru. Zistil, že čarodejnice a čarodejníci si robili pomerne žarty predstieraním, že sú muklovia, ale zdalo sa, že zdôrazňujú, o koľko sú magickí ľudia lepší. Magické triky počítali s veľkolepými zmenami scén, keď Vydrigroš začal navštevovať v sprievode duchov prechádzať svoju minulosť aj súčasnosť. Nikdy predtým nevidel v prerozprávanom príbehu takú úroveň realizmu: mali skutočných duchov, ktorí prišli z Rokfortského hradu, aby hrali časti so strašidlami. Harry takmer zajačal, keď zbadal ducha Jacoba Marleyho; bol to Takmer bezhlavý Nick! Nick musel dávať pozor, aby sa mu hlava nehúpala, pretože sa nepredpokladalo, že by Marley zomrel na sfušované sťatie. Tučný mních hral Ducha súčasných Vianoc a duch, ktorého občas vídal v oboch životoch, špehovať v rohoch knižnice hral Ducha minulých Vianoc. Vždy predpokladal, že musí byť bývalá školská knihovníčka. Madam Pincová bola vždy veľmi ochraniteľská, čo sa týkalo jej knižnice; pravdepodobne sa bude jedného dňa skrývať ako duch, uvažoval. O ďalších tisíc rokov bude knižnica plná duchov bývalých knihovníkov...

Čo ho ale naozaj znervózňovalo, bol Duch budúcich Vianoc: vyzeral úplne ako dementor. Skrátil sa mu dych, rovnako ako zvyšku publika, keď sa prvý raz objavil. Bol to naozaj dementor? žasol. Ale potom mal pocit, že pod kapucňou zachytil záblesk striebornej krvi; Krvavý barón, došlo mu. Bol prekvapený, že dokázali Krvavého baróna prehovoriť, aby sa zúčastnil, ale vzhľadom na to, že úloha mu umožnila zmraziť a vydesiť celú sálu ľudí, pravdepodobne nepotreboval tak veľa presvedčovania. Toto sa mu darilo najlepšie (a nemusel sa bifľovať žiadne verše).

Harry sledoval hru, sledoval ako je herec, ktorý hrá Vydrigroša postupne stále zúfalejší, keď videl, k akým výsledkom viedli jeho životné voľby... Nikdy nevieme, však? uvažoval Harry. Dokonca aj keď to myslíme dobre... Otočil sa, aby pozrel na Ginnin jasný profil, ako uprene pozorovala postavy na javisku, ako sa usmievala radosťou či bola uchvátená bázňou. Keď Vydrigroš čelil možnosti vlastnej smrti, zovrela Harryho ruku a tak jej ruku prikryl svojou, stretol sa s jej očami, keď sa k nemu obrátila...

Želal si, aby hra mohla trvať navždy, aby mohol naveky sedieť vedľa nej a pozerať sa na ňu, ale všetko skončilo príliš skoro a zrazu išli za súmraku späť do hradu.

Začala sa najdlhšia noc v roku.

* * * * *

Harry nemohol večerať; bol príliš nervózny zo zasvätenia. Potom sa v predsieni stretol s Ginny; očakával, že ho objíme a takmer zadusí, rovnako ako jeho matka, ale namiesto toho jednoducho mu prstom prechádzala po líci, hľadiac mu do očí, potom si stúpla na špičky, aby ho pobozkala. Najskôr otvorila ústa a on sa do nej vpil, držiac jej tvár. Zdalo sa, že skúmavý (skúmajúci) bozk potrvá dlho; nakoniec sa ako prvá zastavila ona. Znova sa zľahka dotkla jeho tváre, hľadiac mu opäť hlboko do očí. Potom bez slova odišla. Slová neboli potrebné. Vrátil sa do spálne a ľahol si kompletne oblečený na prikrývky, ale nemohol zaspať; toľko k snahe nezívať pri zasvätení, rozmýšľal. Otec povedal, že po neho a Draca príde. Stretli sa s ním v slizolinskej klubovni presne pätnásť minút pred polnocou. Otčim mal prenášadlo, ktoré mu poslal pán Malfoy; pretože Harry ani Draco sa nemali čas naučiť premiestňovať (a táto schopnosť by im bola aj tak pri odchode z hradu zbytočná), hodlali použiť prenášadlo, ktoré sa zaktivovalo presne desať minút pred polnocou. V tom čase museli mať prst na prenášadle, v opačnom prípade by zostali na hrade. A ktokoľvek, kto zmešká, pekelne zaplatí...

Harry a Draco mali oblečené pletené svetre a roláky so silnými vlnenými nohavicami, zakrytí [zakryté] čarodejníckymi habitami a ťažkými zimnými plášťami s kapucňou. Draco si obliekol pružné rukavice s hodvábnou podšívkou, aby si udržal ruky v teple; Harry rukavice stratil a tak šiel bez nich. Všetci traja sa na seba pozreli; Harryho napadlo, že videl bodnutie pochybnosti v otcových očiach. Pravdepodobne premýšľal, Čo za úlohu to mám, brať dve deti k tomu monštru? Harry chcel otčima upokojiť, ale nemal slov. Znovu sa dotkol vrecka, uisťujúc sa, že mal prútik. Uvažoval o tom, že si zoberie neviditeľný plášť, ale nemal rád predstavu, že by ho Voldemort na svojom človeku [u neho] našiel. Dal ho Jamie, aby ho bezpečne schovala.

Predtým, než sa objavila v dverách klubovne, sa v myšlienkach Jamie nevenoval. "Počkajte!" zakričala, bežiac k nim.

Najskôr sa hodila na Harryho, a on ju objal, držiac sestru zo všetkých síl, cítil, ako rýchlo jej bilo srdce, aká bola kvôli nemu vystrašená. Bola takmer rovnako vysoká ako ich matka, všimol si, keď k nemu zdvihla veľké, jasno zelené oči - rovnaké ako jeho vlastné - a dala mu bozk na tvár. Potom sa obrátila k Dracovi; Harryho napadlo, že nikdy nevidel, že by Draco vyzeral vydesenejšie a pridržiaval sa Jamie Potterovej, ako keby bol topiaci sa muž a ona jeho záchranný kruh. Tiež ho pobozkala na líce (bol prítomný ich otec) a potom sa obrátila k otčimovi.

"Ocko," šepkala priškrtene. "Prosím buďte opatrní. Postaraj - postaraj sa o nich." Potom ho tiež objala a Harrymu sa zvieralo srdce, keď videl otcovu tvár vo chvíli, keď objal nevlastnú dcéru a pevne ju držal. Nakoniec ho tiež pobozkala na tvár a odstúpila od nich. S mrzutým výrazom si zotrela slzu unikajúcu jej dole lícom a potichu povedala, "Buďte opatrní. Všetci."

Žiadny z nich jej nedokázal odpovedať, tak len prikývli, tak prikývli, každý ju miloval vlastným spôsobom, šťastný, že sa na nich pri odchode prišla pozrieť. Otec skontroloval hodinky a spýtal sa Draca: "Mám jednu minútu do odchodu. Ty?"

Draco skontroloval vlastné hodinky. "Správne."

"Každý sa pevne pridrží," povedal otčim, vytiahnuc - plechovku konzervovanej korenistej šunky. Harry sa chcel smiať, ale namiesto toho spolu s otcom a Dracom položil ruku na plechovku. Keby sa začal smiať, neprestal by, proste by celú noc uviazol v režime hysterického smiechu.

"Hysterický", bol zrejme jediný spôsob, ako popísať súčasný stav jeho mysle. Srdce mu búšilo v hrudi, krv mu hlasno búšila v spánkoch... Potreboval sa upokojiť, tak sa pozrel na sestru, držiac sa tej absurdnej plechovky mäsa, čakajúc, čakajúc...

Keď sa to nakoniec stalo, prekvapený zavrčal; bolo to tu, trhnutie pod pupkom a nechutné padanie cez priestor, bol si vedomý, že sa hýbe s ostatnými, Dracov lakeť v oku, otcov čierny plášť zdanlivo všetkých zahaľujúci... Znovu zavrčal pri pristátí a Draco tiež. Otec bol ticho; ako náhle pristál, vytiahol prútik, pomaly sa otáčal, kontrolujúc nebezpečenstvo. Vyzeral takto dosť hrozivo, otáčajúci sa okolo, aby preštudoval celý terén, tmavé oči zahalené kapucňou nad dlhým orlím nosom, objemný plášť vlniaci sa vo vetre. Harry tiež vytiahol prútik a Draco nasledoval ich príklad.

Vietor im rázne bičoval vlasy. Nebo bolo bezmračné a mohli jasne vidieť mesiac v splne plávajúci nad nimi po hviezdnatej oblohe. Krátka tráva sa snažila zápasiť so srieňom (cz: jinovatka) na tvrdej zemi, ktorá sa tiahla rovná a monotónna do všetkých smerov. Okrem otca a najlepšieho priateľa Harry nevidel jedinú dušu.

"Sme na správnom mieste?" zašepkal otčimovi.

"Mali by sme byť. Počkáme."

Severus Snape zdvihol tvár k oblohe a zavrel oči; vetril, potom oči otvoril a prikývol.

"Soľ. Sme blízko mora. Necítite to?"

Harry vetril vo vetre a tiež to zacítil; soľ a zápach rozkladu, staré ryby alebo možno hnijúce veľryby.

"Dover?" spýtal sa otca, ktorý prikývol.

"Ako to vieš?"

Harry pokrčil ramenami, rozhliadol sa okolo. "Len dojem. "

Znovu boli potichu a vietor na chvíľu ustal; teraz, keď mu nepískal v ušiach, mohol Harry počuť vlny lámajúce sa na skalách. Boli veľmi blízko. Videl, že otec tiež načúval.

"Týmto smerom," povedal Severus Snape, pohybujúc sa smerom k zvuku oceánu.

Nasledovali ho, prútiky vytiahnuté, občas sa rozhliadali zo strany na stranu, postupne boli čoraz nervóznejší. Nakoniec sa v temnote objavila postava: Lucius Malfoy.

"Dobre; nemeškáte."

Harry na neho zazrel nie príliš priateľsky; určite znel, ako keby si myslel, že to tu má na povel.

"Za niekoľko minút bude polnoc; vtedy prichádza Temný pán, a potom zvolá ostatných," poučil ich príkro a pritom takmer potešene; Harry si pomyslel, že Luciusova tvár možno nie je začervenaná len chladom - vyzeral, že sa teší.

Jeho syn bol ale bledý, nakoľko ho Harry vôbec videl, a to je čo povedať. Dúfal, že Draco sa nechystal zvracať; to by pravdepodobne mocného černokňažníka nepotešilo. Mohol si predstaviť, ako by Voldemort mohol potrestať niekoho, kto by bol chorý od strachu. Určite by to miloval.

Nasledovali pána Malfoya smerom k nepríliš vzdialenému okraju veľkého útesu. Neďaleko zrázu sa zastavili. Harry sa cítil rozpoltený; cítil jednak pokušenie ísť k okraju a pozerať sa dole, ale súčasne aj strach dostať sa k okraju zrázu bližšie, než už bol. Vytiahol si kapucňu cez hlavu, otočil sa, aby mal vietor v chrbte a ruky bez rukavíc si dal do vreciek pre zahriatie. Kovové rámy jeho okuliarov veľmi dobre viedli chlad a cítil sa tak trochu, ako keby mu na nose sedel kus ľadu sformovaný do tvaru okuliarov a spočíval mu na ušiach.

Náhle, na mieste ani nie dvadsať stôp od nich sa objavila vysoká, chudá postava. Voldemort. Ak vydal nejaký zvuk, Harry ho medzi vetrom a narážajúcimi vlnami nepočul. Úplne sa neusmieval, ale vyzeral byť potešený (na neho), keď zbadal, že už boli prítomní. Kráčal k nim, dlhé nohy rýchlo prekonávajúce vzdialenosť. Zastavil veľmi blízko Harryho a Draca a pozeral sa na nich zvláštnymi prižmúrenými očami. Harry sa striasol a všimol si, že aj Draco sa chvel, nevedel, či od chladu alebo od strachu.

"Tak," ozval sa panovačne sýtym barytónom. "Naši noví smrťožrúti." Harry bol zmätený; očakával podivný vysoký hlas. Až po chvíli si uvedomil, že tamto bol hlas padlého Voldemorta, pri zmŕtvychvstaní sa mu akosi nepodarilo obnoviť okrem tela aj pôvodné zafarbenie hlasu. Tento hlas, ktorý na nich práve hovoril, obnovovaný nikdy nebol. Mal veľmi... presvedčivý hlas, uvažoval Harry. Bol to druh hlasu, ktorá vás mohol prinútiť urobiť všetky veci, o ktorých ste vedeli, že by ste nemali.

"Áno, môj Pane," povedal podliezavo Lucius Malfoy. "Môj syn je úplne nadšený, že ho chcete prijať medzi svojich vlastných, dokonca predtým, ako na to dosiahne vek."

Voldemort pozeral na Draca, ktorý si nevytiahol kapucňu ako Harry. Vietor mu sfúkol blond vlasy z bledej tváre a jeho šedé oči, ktoré odrážali mesiac, boli rozšírené, hľadiac hore k najobávanejšiemu temnému mágovi doby, akoby očarený.

"Rád by som to počul od neho," ozval sa Voldemort úlisne, nehľadiac na Luciusa Malfoya. Draco prehltol a zažmurkal.

"Áno, môj Pane," povedal škrekotajúcim hlasom. "Úplne nadšený." Draco znel, ako by práve teraz vyčerpal svoj slovník. Harry uvažoval, že Voldemort vyzeral podivuhodne nezaujato. Otočil sa k Harrymu.

"Harry Potter," povedal a Harrymu prišlo zvláštne, že nikdy nikoho nepočul povedať svoje meno spôsobom, že znelo krajšie a tajomnejšie. V duchu sa otriasol; bol to zrejme jeden zo spôsobov, akými Voldemort ovládal zhromaždenie toľkých stúpencov, táto akoby hypnotizérska schopnosť fascinovať osobu jednoduchým vyslovením vlastného mena osoby tak, že to znelo ako najlyrickejšia poézia na svete. "Zistil som, že sa mi prvého septembra tohto roku stala veľmi zvláštna vec, Harry. Zistil som, že si pamätám mnoho vecí, ktoré som nikdy predtým nevedel. Veľké množstvo vecí," povedal veľmi pomaly, oči zavŕtaval do Harryho, kým Harry si želal, aby to mohol povedať znovu, aby tak mohol stále počúvať ten prívetivý hlas... "Spomínaš si na niečo... neobvyklé v ten deň, Harry?"

Harry sa znovu vo vnútri otriasol. Sústreď sa, sústreď, zavelil si. Nedaj sa napáliť... "Neviem, čo máte na mysli, môj Pane. Ja... nespomínam si na nič nezvyčajné." Snažil sa znieť rovnako sebaisto ako muž pred ním, ktorý sa dokonca týčil niekoľko palcov nad jeho výnimočne vysokého otčima. Harry sa túžil pre upokojenie pozrieť na otčima, ale zistil, že nebolo ľahké odtrhnúť oči od očí černokňažníka; ako si sa zdalo, že pozerať sa do týchto očí navždy bola najpokojnejšia a najskvelejšia vec na svete....

"Nič?" podivoval sa hlas, vracajúc sa k Harrymu. Ten sa prinútil uprieť oči na striebornú sponu čarodejníkovho plášťa, ktorý bol napokon na úrovni jeho očí.

"Nie, môj Pane. Ja... príležitostne som mal sny. Veľmi zvláštne, veľmi reálne sny; ale to je všetko."

"Ach," povedal a dokonca aj toto bolo krásne a sladké ako med. "Sny. Áno; môžem sa na to dívať ako... áno. Nevadí, Harry. To nie je dôležité."

Harry sa odvážil znovu vzhliadnuť k tým očiam; uveril mu? Naozaj si myslel, že Harry si nepamätal svoj predchádzajúci život? Dúfal v to. Vyzeralo to ako najbezpečnejšia vec, najmä ak sa chystal byť presvedčivým špiónom.

Obrátil sa na Luciusa Malfoya. "Malfoy. Podaj mi ruku. Je čas zvolať ostatných."

Pán Malfoy sa triasol, dívajúc sa na tú bledú tvár. "Moju, môj Pane? Ja... ja..."

Temný mág mu venoval zhnusený pohľad, potom ho zmenil na najdivnejší smiech, ktorý Harry kedy počul. "Och, upokoj sa. Použijem Snapa; on to zvládne."

Harry sa obrátil k otcovi; o čom Voldemort hovoril? Otčimova čeľusť bola pevne zovretá. Nechystal sa o tomto zámere polemizovať, ale nevyzeral z toho ani šťastný. Na čokoľvek chcel jeho otca "použiť", nemohlo to byť dobré...

Severus Snape si vyhrnul rukáv plášťa, potom habitu, potom oblečenia, ktoré mal pod tým oblečené. Nakoniec odhalil bledú pokožku ľavého predlaktia a živé znamenie na jeho šľachovitej, svalnatej ruke, silnej z rokov pevného stískania rúčky metly pri hraní metlobalu. Lebka s hadom. Temné znamenie. Harry prehltol. Bude jedno z nich mať, než táto noc skončí. Bolelo to, to vedel. Zaujímal sa, čo...

"Aach!" zalapal otčim ticho po dychu, pevne zovrel ústa, držiac zvyšok bolesti vo vnútri. Voldemort umiestnil špičku prútiku proti ohybu otcovho lakťa, a znamenie stmavlo; Harry mal pocit, že cítil pach spáleného mäsa. Cítil mrazenie postupujúce mu chrbticou, ako sledoval otčimovo mlčanlivé utrpenie. Prosím, nech to skončí, prosím, nech to skončí, myslel zúfalo, žasnúc, ako dlho to Voldemort udrží.

Pravdepodobne to bol len okamžik, ale Harry mal pocit večnosti. Dívať sa ako muž, ktorý ho vychoval, takto trpí... cítil sa tak bezmocný. Čo keby on niekoho zranil, aby upriamil pozornosť na seba? Pamätal si, čo rodičia hovorili o nastávajúcom zasvätení. Pamätal si, ako sa s ním Hermiona v inom živote hádala o tom, prečo sa nemohol stať smrťožrútom, aby ich ochránil...

Ale Harry, keby si sa - hypoteticky - stal smrťožrútom, čo keby ti prikázal mučiť ľudí? Ak by si to neurobil, mučil by namiesto toho teba..."

"Nezáleží mi na tom. To je moja vlastná bolesť; zvládol som to už predtým. Dokážem to znovu."

"Ale pozri Harry," povedala prosebne, v očiach mala slzy, "to je dôvod, prečo nemôžeš byť smrťožrútom. Pretože budeš radšej trpieť sám, než by si videl trpieť niekoho iného. Nie si na to stvorený."


Prehltol. Mala pravdu, ale teraz vedieť to nebolo veľmi k úžitku. Bol v pasci. Nateraz sa musel prispôsobiť, a dúfať, že to dobre dopadne.

Zvolávaní smrťožrúti sa spočiatku zjavovali okolo nich jeden po druhom, ale po ďalšej minúte prichádzali zo všetkých strán, až nakoniec sa okolo miesta, kde stáli, vytvoril kruh prinajmenšom šesťdesiatich čarodejníkov (a niekoľko čarodejníc). Harry prehltol; Dumbledore povedal, že s Harrym a Dracom by počet špiónov bol osem. S Dracom mali len šestnásť, traja z ostatných mali dvadsať alebo menej. Boli by prevýšení počtom asi sedem na jedného. To nie sú dobré vyhliadky, pomyslel si. A bol tu tiež Voldemort. Toto nebol dobrý čas na začatie boja. Bol to čas zamiešať sa a byť len ďalším smrťožrútom.

Ako Harry zúfalo pozeral na prútik dotýkajúci sa ruky jeho otca, premýšľal o vlastnom prútiku. Je rovnaký ako ten v starom živote? uvažoval, kým ho vo vrecku uchopil. Uvažoval tak usilovne, ako mohol, skúšajúc sa rozptýliť, vyloviť spomienku spred piatich rokov, z toho dňa, keď s matkou kupoval veci do školy do prvého ročníka....

Harry, ťahaný Jamie, sa potácal z Čarodejníckej literatúry pre veľkých a malých. Chcel hovoriť s pekným dievčaťom s červenými vlasmi o trochu dlhšie, ale sestra mala pravdu; potreboval prútik. Jeho prvý prútik! Začal spomaľovať, keď sa dostali k úzkemu, ošumelému obchodu, natlačeného medzi iným s hromadami rôznych veľkostí kotlíkov z prednej strany, a obchodom s vešteckým potrebami. Harry dostával závrat, ako videl samého seba opakovane sa odrážať v sade kryštálových gulí vystavených vo výklade.

Zlaté písmenká nad dverami obchodu s prútikmi sa olupovali. Harry sa s túžbou díval na prútik vo výkladnej skrini, ležal na zaprášenej purpurovej poduške, ktorá bola vyblednutá z rokov vystavenia slnečnému svetlu. Ollivanderovci. Nakoniec dostane prútik od Ollivanderovcov...

Ako otvorili dvere, zazvonil zvonček. Malý priestor vo vnútri bol hore nohami. Jamie si s úľavou privlastnila jedinú vysokú stoličku; tento krát žiadne sedenie na dlážke. Videl, ako sa s odporom díva po prachu okolo nôh stoličky. Toto miesto by ozaj potrebovalo čistiace zaklínadlo, mohol si predstaviť jej myšlienky. Spočiatku bol Harry neistý; nakoľko boli tieto prútiky spoľahlivé, ak majiteľ obchodu nemohol jeden z nich použiť na odstránenie nejakého prachu?

Zvonček znovu zazvonil, ako sa otvorili dvere; bol to Draco s otcom. "Ach," povedal pán Malfoy Harryho matke. "Lily. Potešenie, ako vždy," povedal hodvábne. Jeho hlas spôsobil, že Harry chcel kričať. Pán Malfoy sa s odporom rozhliadol po neporiadku v obchode. Harrymu sa vzadu na krku zježili vlasy; pozrel na svojho najlepšieho priateľa a mohol povedať, že sa tiež cítil podivne. Na tomto mieste bolo niečo desivé; mágia tu bola takmer hmatateľná.

"Lucius," ozvala sa jeho matka s kývnutím; nedostal od nej iné potvrdenie než toto. Dracov otec sa zamračil a vyzeral, ako by mohol povedať niečo sarkastické, ale náhle boli všetci prerušení veľmi mäkkým hlasom.

"Dobrý deň."



> Draco nadskočil a Harry sa otočil. Široké bledé oči pána Ollivandera sa presúvali bližšie a bližšie, a Harry bojoval s nutkaním vybehnúť z obchodu a nikdy sa nevrátiť. Počul, že Jamie vydala zvuk ako "eep ".

"Áno, áno," povedal majiteľ obchodu s prútikmi. "Tak, už je na čase. Draco Malfoy a Harry Potter idú na Rokfort. Och, vitajte, moja drahá," povedal Harryho matke. "Váš vŕbový prútik vám ešte vyhovuje?"

Prikývla a slabo sa na neho usmiala. "Vcelku dobre, ďakujem."

"A pán Malfoy..." mäkký hlas znel teraz zlovestne, a oči pána Ollivandera akoby Luciusa Malfoya prevŕtali. Pán Malfoy na neho vzdorne pozeral späť, čeľusť pevne zovretá, ako keby sa snažil nedať najavo jedovaté poznámky.

"Ollivander..." odpovedal pán Malfoy s úsečným kývnutím.

Nakoniec sa otočil späť k Harrymu a Dracovi. " Ukážte mi, ktorou rukou držíte prútik, prosím." Obaja natiahli ruku; Harry pravú, Draco ľavú. Začal každého z nich merať, všetko, ruky a nohy a hlavy. Keď začal behať sem a tam, prinášal im prútiky na skúšku (ohromné množstvo ešte bolo na stoloch a pultoch od predchádzajúcich zákazníkov) meter pokračoval v meraní sám. Harry mohol povedať, že by to Dracovi nevadilo. Nakoniec Ollivander metru povedal, "To stačí," a meter spadol na prašnú dlážku.

"V poriadku. Pre pána Pottera, cukrový javor s vlasom jednorožca; pre pána Malfoya eben s perom fénixa." Obaja sa prútikov ledva dotkli, keď zakričal, "Zmena!" Harry podal ten, ktorý skúšal Dracovi a Draco mu podal ten jeho. O sekundu neskôr im tieto prútiky pán Ollivander vytrhol z rúk a strčil im dva ďalšie prútiky, popisujúc drevo a jadrá. Vždy, keď zakričal "Zmena!" si vymenili prútiky a potom im ich vytrhol a dal im medzi prsty iné. Harry teraz chápal, prečo bol v obchode taký neporiadok.

Ollivander sa pretlačil hromadou škatúľ okolo neho a Harry si nebol istý, ako mohol povedať, že im nedal dva krát rovnaké prútiky; bola to najzmätenejšia vec, ktorú kedy videl. Nakoniec, potom, čo pán Ollivander vykríkol, "Zmena!" aspoň stý krát, Draco vzal prútik, ktorý používal Harry, a v momente, keď sa ho dotkol, Harry mohol vidieť, že sa cez Draca prehnalo vzrušenie a jeho najlepší priateľ vyzeral hlboko pohnutý. Švihol prútikom cez prašné ovzdušie obchodu, a z konca sa vyvalil prúd strieborných a zelených iskier.

"Ooch!" vydýchla Jamie. "To je ono, Draco!"

Draco prekvapene pozrel na ruku, potom nahor na pána Ollivandera pre potvrdenie. "Slečna má pravdu. Lipa a blana z dračieho srdca. Desať a pol palca dlhá. Veľmi dobre. Bude to sedem galeónov, pane," povedal, smerujúc to pánovi Malfoyovi, ktorý hodil peniaze na zaprášený stôl s výrazom hnusu v tvári.

"Poďme, Draco."

"Ale ocko... nemôžem zostať a vidieť, ako dostane svoj Harry? Prosím?"

Lucius Malfoy na syna zhliadol, ako keby ho nenávidel. Všimol si, ako sa na neho pozerajú a pokúsil sa zmeniť svoje črty, aby budil príjemnejší dojem, ale Harrymu bolo jasné, že ho to stálo veľa úsilia.

"Tak teda dobre," povedal neochotne.

Harry pokračoval v skúšaní prútikov. Zdalo sa, že sa mu žiaden nehodí. Nakoniec sa pán Ollivander zastavil držiac prútik, ako keby sa ho chystal Harrymu podať, ale váhal. "Teraz tento prútik," povedal odmlčiac sa. "Tento prútik... teda, nie že by to snáď nebol veľmi pekný prútik. Jedenásť palcov, spoľahlivý a ohybný, cezmína a pero fénixa. To len že..." a potom sa odmlčal. A zmĺkol. Mohli ste počuť padnúť špendlík.

"Čo?" spýtal sa nakoniec Harry, prelomiac ticho. Ak by ich lepšie nepoznal, mohol by prisahať, že všetci ostatní zadrali dych.

"Asi to nič nebude. Prečo ho neskúsite?" Dal ho Harrymu do ruky a Harry ihneď cítil v prstoch teplo. Švihol prútikom do vzduchu rovnako ako Draco, a z končeka vyleteli červené iskry. Jamie potešene zatlieskala, a jeho matka sa dívala viditeľne uľahčene, že sa hľadanie nakoniec skončilo, unavene siahla do taška, aby vytiahla sedem galeónov, aby ich dala pánovi Ollivanderovi.

Pán Ollivander ale Harryho matku ignoroval, sám pre seba si mumlal, "Zvláštne... zvláštne..."

Harry zvraštil obočie. Chystal s prehovoriť, ale náhle zaznel netrpezlivý hlas pána Malfoya. "S pravdou von, človeče!" Jeho hlas sa v malom obchode ozýval. "Čo je tak prekliato zvláštne?"

Pán Ollivander civel späť na pána Malfoya, vyzeral znovu dosť zlovestne, a Harry sa zachvel. "Bude vás to zaujímať, pán Malfoy. Tento prútik a prútik, ktorý zabil otca týchto detí," kývol na Harryho a Jamie, "sú bratia. Oba majú pero z chvosta rovnakého fénixa. Tamten prútik mal trinásť a pol palcov. Zhotovený z tisu. Ale rovnaké jadro. Pretože sú bratia, tieto dva prútiky nemôžu byť použité proti sebe; nebudú fungovať správne. Ale spoločne..." Pán Ollivander sa zblízka pozrel na Harryho, "spoločne môžu prútiky-bratia urobiť ohromné veci..."

Harry prehltol; mal prútik, ktorý bol dvojčaťom prútika používaného otcovým vrahom! Chcel ho pustiť a utiecť, ale náhle mu pán Malfoy prútik vytrhol z ruky a strkal ho synovi. "Toto je prútik pre Draca! Chcem, aby mal tento prútik môj syn! Prečo ste ho nenechali skúsiť ho?"

Dracov otec pevne stisol jeho ruky a prinútil ho mávnuť prútikom vzduchom; Harryho najlepší priateľ vyzeral ako veľmi veľká bábka. Ale z prútika nevyšli žiadne iskry, keď ho použil. Pán Malfoy znovu trhol Dracovou rukou okolo, pokúšajúc sa prinútiť prútik odpovedať. Harry sa začínal obávať, že synovi ruku odtrhne.

Pán Ollivander obratne odstránil prútik z Dracovho zovretia. "Prútik si vybral svojho majiteľa, pán Malfoy. Viete, že čarodejník nikdy nezíska najlepšie výsledky s prútikom iného čarodejníka."

Harry pozrel na matku, ktorá mala v tvári vydesený výraz. "Ste-ste si istý," spýtala sa potichu. "Nie je tam iný, ktorý by mohol byť... vhodnejší?"

Harry by sa zasmial, keby to nebola taká hrozná situácia; pán Malfoy chcel, aby Draco mal prútik, ktorý bol bratom Voldemortovho, a jeho matka by dala prednosť, keby mal iný. Nebol si istý, ako sa cítil ohľadne brata prútika, ale vedel, že s týmto prútikom sa cítil odolný a mocný, keď ho držal.

"Chcem ho, mami," povedal mierne. "Chcem ten prútik."

Matka mu venovala desivý pohľad. Prehltol a zvesil hlavu. Pán Ollivander zabalil prútik a podal mu ho, jeho matka zaplatila. Opustili obchod všetci dosť zamĺknutí. Vonku pán Malfoy Harryho matku zastavil.

"Lily, daj si povedať. Nechceš, aby Harry zo všetkých mal práve tento prútik, a ja chcem, aby ho mal Draco. Prečo si ho nemôžu vymeniť?"

Harry videl, že vyzerala nervózne, ale jej hlas boli sebaistý ako vždy. Mal pocit, že ak bolo niečo, čo Lucius Malfoy chcel, bola odhodlaná uistiť sa, že to nedostane.

"Ospravedlňujem sa, Lucius. Harry prútik vlastní. Poďme, vy dvaja. Dobrý deň, Lucius." Dopriala Dracovi sympatický úsmev. "Uvidíme sa prvého, Draco."

Ako nasledovali matku dole točitým chodníkom, Harry a Jamie zavolali na Draca do videnia; pán Malfoy držal synove ramená. Harry znovu vzhliadol na matku. "Ďakujem, mami. Za ten prútik," povedal s úsmevom, ale matka mala v tvári znovu ten desivý výraz.

Tvárila sa, ako keby ju práve zabil.


Vtedy to začalo? uvažoval Harry. Vtedy sám seba presvedčil, že ho matka nenávidí? Keď sa zdalo, že si myslela, že sa stáva zlým? Nemal čas o tom premýšľať; Voldemort zdvihol prútik a nakoniec zastavil otčimovu bolesť. Harryho vnútorne bolelo, keď videl pot a bolesť v jeho tvári. Vykríkol len mierny výkrik šoku, keď bolesť začala, a potom bol ticho. Buď sa tiež naučil blokovať bolesť, pomyslel si Harry, alebo má veľa sebakontroly.

Temný pán pokynul Severusovi Snapovi a Luciusovi Malfoyovi do obvodu veľkého kruhu, ktorý sa vytvoril, obchádzajúc Harryho a Draca, ktorý sa triasol vedľa neho, očakávajúcich ich osud. Draco skutočne vyzeral, ako by sa chystal zvracať, hĺbal Harry. Keď zhromaždenie nakoniec stíchlo, ich pán sa obrátil, prehliadal si ich, s uspokojením pokýval, pretože predstavovali dôkaz jeho sily a vplyvu. Cítil sa, ako by ich vlastnil, uvažoval Harry. Majetok.

Kruh smrťožrútov bol veľmi veľký v porovnaní s tým, ktorý si pamätal zo svojho sna, keď videl zasvätenie Draca Malfoya. V tomto živote neboli žiadni neprítomní padnutí stúpenci, ale trvalý rast šíkov. Harry sa pokúsil upokojiť prázdny žalúdok, ale ten poskakoval veľmi rozptyľujúcim spôsobom.
Možno i ja som ten, kto bude zvracať, pomyslel si. Všimol si, že Voldemort nemal hada, ani čarodejníka, ktorý by sa zdal byť jeho pravou rukou, ako bol Červochvost. Predstavoval si, že Lucius Malfoy by bol rád týmto zástupcom, ale vďaka tomu, ako Voldemort s Malfoyom zaobchádzal, sa to zdalo vysoko nepravdepodobné.

Nakoniec, sa otočil a povedal zhromaždeným ohromujúcim hlasom, "Moje deti..."

Zbor hlasov odpovedal, "Môj Pane..."

"Dnes večer sa k nášmu počtu pridajú ďalší dvaja. A nie len tak nejakí dvaja; máme tu "Leva"," mávol neurčito rukou Harryho smerom, "a Dieťa mesiaca," povedal ukazujúc na Draca. "Títo chlapci mali byť moji nepriateľmi, mojou Achilovou pätou. Namiesto toho, aby som ich odstránil, dal som im milosť, ušetril som ich životy, a oni boli povýšení, aby sa stali mojimi služobníkmi. Teraz sú tu, aby ma uznali ako ich skutočného pána, aby sa k nám pripojili v našom kruhu..."

Harry sa pokúsil prehltnúť, ale jeho hrdlo nespolupracovalo. Zbežne pozrel na Draca, ktorý sa triasol. Náhle sa mu kolená podlomili a on sa našiel na zemi, lapajúc po dychu; vzhliadol na vysokú postav nad ním. Draco po jeho boku tiež kľačal.

Voldemort ich obchádzal, prehliadal si ich. Harry bojoval s nutkaním sledovať ho očami. "Pekné exempláre, však?" spýtal sa nikoho konkrétneho, ako sa prechádzal. Bol mimo Harryho rozhľadu, keď náhle počul výkrik, "Crucio! "

Necítil bolesť; otočil hlavu a vedel prečo. Draco pohol hlavou v utrpení; celé jeho telo sa zmietalo. Snažil sa udržať čeľusť zovretú; uniklo mu len tiché hrdelné chrčanie, ale po bledej tvári mu stekal pot, miešajúci sa so slzami, ktoré mu unikli spod pevne zavretých očí. Harry bojoval s nutkaním vytiahnuť prútik a ukončiť to, ale potom si spomenul, že proti tomuto mužovi nemohol svoj prútik použiť... Vedel to? uvažoval. Povedal mu to Lucius Malfoy? Možno preto...

Draco vydal zvuk, z ktorého sa Harrymu otočil žalúdok, keď bola kliatba ukončená. Hoci počas mučenia kľačal vzpriamene, teraz ležal na zemi, skrútený do klbka. Vysoká postava čakala, keď sa ťažko dýchajúci Draco prebojovával späť do vzpriamenej polohy. Okamžite bol znovu stlačený na kolená rovnakou neviditeľnou rukou. Harry sledoval svojho priateľa, želal si, aby mu nejakým spôsobom mohol pomôcť, ale...

"Crucio!"

Bolesť okamžite udrela do celého jeho tela, akoby do jeho kože vnikali tisíce nožov ostrých ako britva súčasne. Koncentroval sa tak usilovne, ako mohol; potom tam náhle nebola žiadna bolesť; bolo tam len plávanie, plávanie nad chladnou sivou krajinou, fascinovane sa díval na iskrivé žlté svetlo, ktoré spojilo jeho telo s Voldemortovým prútikom. Videl Dracovo prekvapenie; videl tiež prekvapenie jeho otca a aj Luciusa Malfoya. Nakoniec videl, ako sa Voldemortove oči rozšírili, keď mučenie pokračovalo, a sledoval vlastné pokojne kľačiace telo, ramená roztiahnuté, ako keby bol v extatickej modlitbe, tvár pokojná a jasná.

Nakoniec videl, ako Voldemort zrušil spojenie medzi jeho prútikom a telom, o ktorom takmer prestal premýšľať ako o svojom vlastnom. Nechal sám seba skĺznuť späť do tohto tela, pomaly otvoril oči, žmurkajúc. Videl Temného pána hľadiaceho s prižmúrenými očami späť na neho.

"Nekričal si," povedal Dracovi. "A ty," dodal ešte mäkším hlasom, otočiac sa k Harrymu, "nezdalo sa, že by si vôbec cítil nejakú bolesť."

Harry prehltol. "Môj Pane," povedal, dúfajúc, že bol presvedčivý. "Ja... nikdy predtým som takú bolesť necítil. My... my sme vedeli, že by bolo neúctivé kričať. Sťažovať si na prijímanie toho, čo si zaslúžime." Očami strelil po Dracovi, bez toho, aby k nemu otočil hlavu, a hneď uprel pohľad späť na Voldemorta, zvedavý, či by tomu mohol uveriť. Voldemort si Harryho ešte s veľkým záujmom prezeral, a Harry čakajúc zadržal dych.

Nakoniec, sa okolo kútikov jeho úst skrútil desivý úsmev. "Tak. Cítili ste bolesť. To bolelo, však?"

"Áno, môj Pane," odpovedali jednohlasne.

Harry sa zachvel, ako predvídal ďalšie slová: "Požiadajte ma, aby som to znova neurobil. "

"Prosím neurobte to znova, môj Pane," povedali obaja. Harry bojoval s nutkaním rozhliadnuť sa po všetkých zhromaždených smrťožrútoch, aby videl, kto iný už podstúpil tento rituál podriadenosti. Nariadil im obom zdvihnúť sa.

"Daj mi ruku," prikázal Dracovi, ktorý ju trasúci sa natiahol. Harry si hrýzol peru; vedel, že toto by bude veľmi rozdielne a oveľa horšie ako kliatba Cruciatus. Voldemort stiahol Dracovi rukáv a položil prútik k bledej pokožke. "Čí si?"

"Váš, môj Pane."

"MORSMORDRE! "

Studeným vzduchom zaznel Dracov zúfalý výkrik a chlapec padol na kolená. Na predlaktí sa mu objavilo znamenie lebky s hadom, ako keby sa ukrývali pod povrchom a pomaly sa vynárali, až kým neboli viditeľní voľným okom. Harry cítil spálené mäso, rovnako ako v jeho vízii, keď videl, ako dostal znamenie dedič. Konečne to bolo hotové a Draco pomaly zdvihol hlavu, sťažka oddychoval, zvieral si slabo dymiacu ruku. Harry mu povedal, čo potom povedať, ale neurobil to, bol príliš spútaný bolesťou.

Som na rade, pomyslel si.

Ako sa Voldemort obrátil k nemu, prehltol. Vyhrnul si rukáv a ukázal ruku, hľadiac do tých zvláštnych očí a skúšajúc sa udržať si svoje vedomie, ubezpečujúc sa, že sa v tých očiach neutopil, že nestratil sám seba...

"Čí si?"

"Váš, môj Pane."

"MORSMORDRE! "

"Aaach!" vykríkol, predtým, ako zovrel ústa. Podarilo sa mu urobiť to znovu; pretočil oči a plával hore, pokojne sledoval, ako sa znamenie samo zobrazilo na jeho ruke, ako sa lebka a had objavili v atramentovej černi, permanentné znamenie vlastníctva.

Nakoniec bolo po všetkom, a Harry vďačne klesol späť do svojho tela, bojujúc s nutkaním dotknúť sa dymiacej ruky, pozrel na Voldemorta a povedal to, čo odporučil Dracovi.

"Ďakujem, môj Pane."

Ako v predchádzajúcom živote vysoký čarodejník pohodil hlavou a zasmial sa. Obrátil sa k ostatným čarodejníkom v kruhu, a teraz vedeli, že tiež mali povolenie pochvalne sa zasmiať, a zvuk tuctov ďalších smejúcich sa hlasov udrel v nesúrodom tóne do chladného, zimného vzduchu. Keď smiech nakoniec ustal, Voldemort sa obrátil v kruhu, zároveň hovoril, takže ho všetci mohli počuť.

"Dvaja ďalší sa pridali k nášmu počtu! Ale toto nie je jediný dôvod, prečo som vás dnes večer všetkých zvolal..."

Prichádza to, pomyslel si Harry. Zistíme, akú hroznú vec musíme urobiť, koho musíme mučiť alebo zabiť. Žalúdok mu znovu poskočil v očakávaní toho, čo to mohlo byť, kto by mohol urobiť chybný krok a neuspokojiť ich vrtošivého pána...

"Dnes večer..." efektne sa odmlčal, a Harry zistil, že znovu zdráhavo obdivuje ten nádherný, podmanivý hlas. "Dnes večer, pred vami všetkými oficiálne uznám... svojho Dediča."

Zhromaždení zalapali po dychu, a Harry bol prekvapený, keď zistil, že urobil to isté. Dedič! Nakoniec sa dozvie identitu Dediča!

Potom mu ďalšie zalapanie zamrelo v hrdlo, ako mu myseľ obsadila jediná myšlienka:

Prečo sa zdá, že Voldemort pozerá priamo na neho?

Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
15.06.2010 19:43:47: Harry se na dědice moc nehodí, jestli ho Voldemort nechce jen víc hlídat, ale podle názvu další kapi...
05.06.2010 21:13:49: viem za akoze so nejako skory a nikto to uz ani neprecita ale KiVi mne sa tam skôr hodilo že "Brumbá...
05.06.2010 20:52:43: ja wm skory nosmiley${1}smiley${1}smiley${1}
05.06.2010 11:17:39: KiVi, ja som ti napísala skoro polstranový komentár, a ono to neuložilo. Tak někdy příšte. Ohľadne t...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace