Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 9 - 12

9. Kapitola Dedič 2/3

Preklad: JSark
Kontrola AJ: Jimmi, Elza


Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola deviata-  Dedič 2/3


Obaja bratia Weasleyovci teraz zvraštili obočie. Rodinná podoba bola desivá. Ginny vyskočila na nohy. „Nechaj ma, aby som najskôr niečo povedala. Jamie mi vravela, aký z toho mali s Harrym pocit... z toho, prečo tu vlastne všetci sme. A ja sa im nečudujem. Navrhla som, aby si pohovoril s vami dvoma, pretože... no, viem, ako sa ja cítim po nájdení Maggie. Aké hrozné je, že bola všetky tie roky odrezaná od svojej rodiny, že nikdy nevedela, kto alebo čo je...“

„O čom to melieš?“ chcel vedieť zachmúrený Ron.

Harry sa na neho vyrovnane pozrel. „Mám pre vás dvoch návrh na prácičku. Chcem zorganizovať niečo, čo sa rovná vzbure. Ale som posledný človek na svete, ktorý to môže viesť. Potrebujeme lídra študentov a lídra zamestnancov. Potrebujeme podporu všetkých študentov a učiteľov, inak to nebude fungovať. Viem, že nebudú nasledovať slizolinčana.“ Kývol na Rona. „Ale budú nasledovať teba. Si kapitán chrabromilského metlobalového tímu. Si prefekt. Je reálna šanca, že budeš na budúci rok primusom. A ty,“ pokračoval, keď kývol na Charlieho, „si najpopulárnejší učiteľ na škole. V skutočnosti zájdem tak ďaleko, že poviem, že ak vy dvaja poviete nie, neudeje sa to. Môžete to urobiť alebo to zničiť.“ Dobre si uvedomoval moc, ktorú im dal, keď im to povedal a dúfal, že to prijmú správnym spôsobom, ako znamenie dôvery.

Charlie a Ron sa na seba zmätene pozreli. Nakoniec sa Charlie pozrel na Harryho a ticho povedal: „Aká vzbura?“

Harry sa zhlboka nadýchol. „Chceme napísať list Správnej rade Rokfortu, ktorom budeme požadovať, aby zrušili zákaz prijímania muklovských študentov.“

Ron a Charlie sa na seba zase pozreli, potom sa obrátili k Harrymu. „To je ono?“ ozval sa Ron, keď sa pohŕdavo zasmial. „List? Chceš napísať list, aby si ich primäl odvolať ten zákaz? Náš otec je v rade a nemyslím si, že ho zaujíma jeho zrušenie. A ak on nechce...“

„Neočakávam, že to len tak odsúhlasia. Ten list je skôr formalita. Je to kvôli tomu, aby nemohli povedať, že sme ich nevarovali. Plne očakávam, že list nezoberú na vedomie. To nie je dôvod, kvôli ktorému vás potrebujeme.“

Ron sa oprel, vyzeral skepticky. „Potom kvôli čomu?“

Harry sa na stoličke predklonil. „Keď neurobia, čo žiadame... a to neurobia... zinscenujeme generálny štrajk.“

„Gen- čo?“ spýtali sa Charlie s Ronom. Harry im to vysvetlil.

„V januári?“ pokračoval Ron. „Stáť na trávniku pred hradom v januári?“

Ginny rozhodila rukami. „Proti čomu máš námietky, Ron? Proti faktu, že sme čarodejnice a čarodejníci, takže si môžeme rozložiť oheň bez dreva, aby sme sa zohriali, alebo faktu, že si môžeme postaviť na tráve stany, ktoré sú vnútri rovnako útulné ako trojizbový domček?“

„No, po prvé, namietam proti tomu, aby ktokoľvek protestoval proti politike, ktorú pomáhal schváliť náš ocko...“

Ginny sa skrčila vedľa jeho stoličky a pozrela na neho. „Neverím, že to ocko robil ochotne. Povedal, že to bolo na ochranu muklorodených pred útokmi smrťožrútov, ale v priebehu rokov som ho začula hovoriť veci...“

„Čo?“

Zhlboka sa nadýchla. „Nemyslím, že to urobil, aby ochránil ich. Myslím, že to urobil, aby ochránil nás. Svoju rodinu. Som si istá, že ho prinútili, aby súhlasil.“ Harry bol prekvapený; toto mu nespomenula. „Pomysli na všetkých tých ľudí, rovnakých ako Maggie, ktorí netušia, že sú čarodejnice a čarodejníci. Pomysli, aké iné by to bolo byť s nimi v čarodejníckom svete! V čase, keď bol ten zákaz uvedený do platnosti, nedostalo sa na Rokfort viac než stovka študentov a to je skoro nič oproti muklorodeným, ktorých zabili smrťožrúti alebo ktorí opustili čarodejnícky svet a zostali utajení, aby sa ochránili...“

„Aha!“ povedal Ron, ukazujúc na ňu. „Potom pripúšťaš, že opustenie čarodejníckeho sveta je pre muklorodených bezpečnejšie.“

Ginny si vzdychla. „To platí, len pokiaľ s nimi nie sme všetci solidárni. A spomeň si na šmuklov... Spôsob, akým jednoducho cez noc zmizli... Pamätáš, ako sa nám mama pokúšala vysvetliť, prečo už neuvidíme nášho bratanca Edwina? Toho účtovníka?“

„Presne po tomto ocko súhlasil so zákazom, Gin!“

Harry vyskočil na nohy. „Ten zákaz nebolo riešenie! Bola to kapitulácia!“ Zagánil na Rona, hoci vedel, že znepriateliť si ho by nebolo prospešné, ale nemohol si pomôcť. „Čarodejnícky svet, ľudia, ktorí neboli so smrťožrútmi, nezomkli rady, aby ochránili muklorodených; otočili sa im chrbtom so slovami: 'Och, prepáčte, už nás nezaujímate. Musíme si kryť vlastné chrbty.' Nie. Všetci si musíme navzájom kryť chrbty, skôr než tu nikto nezostane. Čoskoro každý človek bude musieť byť smrťožrútom alebo to bude musieť predstierať, len by prežil. Nemôžeme dovoliť, aby sa to tak zhoršilo. Každá čarodejnica a čarodejník v Británii sa vzdeláva tu. Tu musíme začať robiť veci inak. Tu bude prvá línia v boji o opätovné získanie nášho sveta od temnoty, od Voldemorta.“

Ron so sebou pri tom mene trhol, ale nič nepovedal; Harryho to potešilo. Ten Ron v predchádzajúcom živote by zakričal: „Hovor Veď-Vieš-Koho!“ Videl, že Ron zúrivo premýšľal; mal ten zamračený pohľad, ktorý sa mu usadil na tvári vždy, keď bol hlboko zamyslený. Harry si znovu sadol a vzhliadol k Charliemu. „Môžeš pre nás zmobilizovať učiteľov? Môžeš ich presvedčiť, aby sa k nám na trávniku pridali? Škola musí byť úplne mimo prevádzku. Och, a to znamená, že tiež potrebujeme presvedčiť školníka.“

Charlie sa na neho pozeral, akoby ho nikdy predtým nevidel; Harry bojoval s nutkaním zamrviť sa pod týmto skúmavým pohľadom. Nakoniec mu venoval slabý úsmev a povedal: „Urobím všetko, čo bude v mojich silách.“

Harry sa znova obrátil k Ronovi. „Si s nami?“ Pokúsil sa netváriť sa príliš zúfalo; bol rád, že Charlie už súhlasil. Ron sa pozrel na brata, ktorý držal na kolenách Wronského, jeho črty získali nový odhodlaný výraz. Presunul oči späť na Harryho. „Čo ak nás vylúčia? Čo ak vezmú všetkým odznaky prefektov? Potom sa nebudem uchádzať o primusa, však?“

Jamie sa prestala maznať s knézlom (CZ: maguárem) a uprene na neho pozerala; Harry nemohol vidieť jej tvár, ale vedel, aké výrazné boli jej oči, a že Ron sa na ňu dosť rád pozeral.

„Naša matka je muklorodená,“ povedala potichu. „Môj brat a ja by sme neexistovali, keby jej nedovolili prísť na Rokfort. Nemôžu vylúčiť všetkých; preto musíme byť jednotní.“

Vo vzduchu zostala visieť slabá ozvena jej pokojného hlasu; Ron sa stále pozeral na ňu a Harry si všimol, ako prehltol. Bol to veľmi dobrý nápad zobrať so sebou Jamie, rozhodol sa. Po tom, čo sa zdalo byť večnosťou, zdvihol oči a stretol sa s Harryho upretým pohľadom.

„V poriadku. Urobím to.“

Harry sa pokúšal príliš naširoko sa neškeriť. „Skvelé! Takže; musíme to utajiť, kým nebudeme na začiatku nového semestra. Nemôžeme riskovať nejaké narušenie bezpečnosti. Idete domov na Vianoce?“ Ron s Ginny prikývli. „Dobre. Cestou späť, vo vlaku musíte rozširovať informáciu o všeobecnom štrajku každému človeku okrem Slizolinčanov. Postarám sa, aby to urobil Draco; podá im to ako možnosť uliať sa z vyučovania, žart, niečo, s čím budú súhlasiť pre zábavu. Niektorí z nich s nami súhlasia, ale iní... no, najpravdepodobnejšie nás udajú a pošlú sovy rodičom, ak sa im to vhodne nepredloží. Ostatné fakulty by väčšinou mali byť v poriadku, zvlášť tí s polovičnou krvou, ale človek nikdy nevie. Černokňažníci vzišli aj z Chrabromilu a Bystrohlavu. A pravdepodobne aj z Bifľomoru, hoci osobne o žiadnom neviem. Najlepšie bude hrať na istotu a počkať do posledného možného momentu, kým to všetkým povieme.“ Odmlčal sa, aby nabral dych. „Dokážeš prehovoriť Cho Changovú a Liama Quirka ešte pred začiatkom nového semestra? Budeš stále oficiálny študentský líder, ale nemôžeme to urobiť bez toho, aby nás nepodporili primuska a primus.“

Ron odvetil, že áno.

„Dobre,“ odpovedal Harry, zatlieskal rukami a teraz si dovolil skutočný úsmev. „Robíte vy traja niečo dvadsiateho ôsmeho?“ Ron, Ginny a Charlie navzájom pokrčili ramenami. „V Londýne je koncert; muklorodená čarodejnica hrá na ccelo. Maggie mi pomohla nájsť nejakých ďalších muklorodených, dostanú pozvánky a lístky na koncert. Môžeš poslať pozvánky a lístky aj Cho a Liamovi? „ spýtal sa Rona. „Chcem, aby sa potom s muklorodenými stretli, vysvetlili im ich, ehm, neobvyklé nadanie. Verím, že musíme nájsť toľko muklorodených, koľko je možné a povedať im, čo sú; jedna z požiadaviek, ktoré sa chystáme predložiť rade je, aby všetkým z nich okamžite poslali listy a na začiatok ich umožnili dohnať ich magické vzdelávanie. V prvej rade sa musia dozvedieť, o čo vôbec ide.  

Charlie položil šelmu na koberček a vzpriamil sa. „Ako si našiel muklorodené čarodejnice a čarodejníkov? Harry, to, čo teraz navrhuješ je na hranici zákona. Protest je jedna vec, ale toto...“

„Ako som ich našiel, je dlhý príbeh; na to teraz nemáme čas. Čo sa týka zákonnosti, mám pre teba jedno slovo, Charlie: Maggie.“ Zámerne sa díval na staršieho muža, jeho priateľa a učiteľa, a videl vinu, ktorá sa objavila v jeho tvári pri zvuku toho jediného slova. Prispôsobí  sa; alebo prinajmenšom ich neudá. Realisticky mal Charlie najviac čo stratiť, uvažoval Harry: prácu. Plus by mohol byť označený ako osnovateľ, pretože bol jediný zúčastnený člen profesorského zboru.

„Kedy si mám pohovoriť s ostatnými učiteľmi, Harry? Tí z nás, ktorí na dovolenku idú niekam inam, sa na Rokfort vrátia deň pred novým semestrom; riaditeľka bude mať koče pripravené, aby nás priviezli z dediny.“

„Začni u ich opatrne sondovať hneď, ako sa vrátiš. Vlastne, musíš mať nejakú predstavu, kto bude automaticky sympatizovať a kto bude potrebovať viac presvedčovania. Ak všetko ostatné zlyhá, môžeš im to predložiť takto: ak čarodejnícka populácia klesne ešte viac, McGonagallová bude musieť začať na každý predmet spájať všetky štyri fakulty do jednej triedy, a potom všetci budete učiť menej hodín a znížia vám aj plat. Mohli by stratiť prácu, keď bude menej študentov. To chcú? Dostať padáka? V zvyšku čarodejníckeho sveta nedostatok pracovných síl znamená vyšší plat; ale znamená to tiež robiť dve práce namiesto jednej - ako to robí tvoj otec - a vôbec nevidieť svoje rodiny či si zobrať dovolenku. Myslím, že ostatní učitelia uvidia zmysel, ak im to vhodne podáš a mám plnú dôveru, že to urobíš, Charlie, inak by som ťa nežiadal o pomoc.“

„A čo študenti, ktorí nejdú domov?“ spýtal sa Ron Harryho, znel teraz ako starostlivý kapitán. Harry mal odpoveď pripravenú.

„Ideme domov na prázdniny, ale bývame v Rokville, takže sa vrátime na hrad o dosť skôr, než sa vlak privlečie do stanice. Môžeme začať organizovanie hneď, ako sa vrátime, kým vy dvaja,“ kývol na Rona a Ginny, „spracujete vlak. Kým prídete, zastavíme sa u študentov z našej fakulty a u študentov, o ktorých vieme, že nemajú problém s tým, že sme slizolinčania.“

Harry cítil, ako mu krv búši v žilách, ako by práve obehol metlobalové ihrisko najvyššou rýchlosťou; vzrušenie z konečného predostretia jeho plánu Ronovi a Charliemu bolo opojné. Prehltol a zadíval sa na nich, prvý raz bol presvedčený, že toto by mohlo naozaj fungovať.

Ron sa na neho pozrel so zvedavým výrazom. „Čo myslíš, že povie tvoja mama? A mal by Charlie požiadať tvojich rodičov o podporu alebo to urobíš ty?“

Harry nepremýšľal o tom, kto by sa mal spýtať jeho rodičov. „Myslím, že by sa ich mal spýtať Charlie. A profesora Blacka, ale nespomínaj mňa alebo Jamie. Nehovor, že s týmto máme čokoľvek spoločné.“

„Black?“ Ron sa zatváril zvláštne.

Jamie na neho znovu pozrela a potichu povedala. „Náš krstný otec.“

Ronovo obočie prekvapene vyletelo. „Och,“ bolo jediné, na čo sa zmohol.

„Vieš, Harry,“ ozval sa Charlie, ktorý sa tváril zamyslene. „Myslím, že je dokonca možné... že nás McGonagallová podporí. A potom by mali súhlasiť aj ostatní učitelia.“

Harry si rukou poškriabal bradu; mohol už cítiť rastúce strnisko a to ešte deň neskončil. „Možno. Pokiaľ nikto z nich neusiluje o jej prácu a nedúfa, že ju vyhodia.“ Charlie prikývol, keď to pripustil. Harry sa dychtivo vzpriamil a s úsmevom tleskol rukami.

„Tak! Ideme všetci do toho, správne?“

Dostal kladné odpovede, prekvapilo najhlasnejšia prichádzala od Rona. „Och, a keď pozveš Cho a Liama na ten londýnsky koncert,“ povedal mu, „nespomínaj muklorodených. Potom im to vysvetlíme, keď sa s nimi stretnú.“

Ron prikývol. Zdalo sa, že je zo seba potešený. Harry si spomenul na mnoho problémov, do ktorých sa dostali v predchádzajúcom živote, spomenul si na Rona, ktorý sa v dvanástich obetoval pred impozantnými šachovými figúrkami v životnej veľkosti, ktoré blokovali cestu do miestnosti, kde bol skrytý Flamelov kameň. Toto vyzeralo ako Ron, ktorého si pamätal.

Harry vedel, že bol správny človek na túto prácu.

* * * * *

Ako sa blížil koniec semestra, Harry sa našiel prakticky žiť v knižnici, aby dohnal svoju prácu. Jamie a Draco boli v poriadku, tak neprišli. To ho trochu znepokojilo; želal si, aby vedel, čo mali v pláne. Ginny a jej priateľky obvykle sedeli pri susednom stolíku, pomáhali jej dobehnúť zameškané po jej dlhej hospitalizácii. Kým bola na ošetrovni, nosili jej úlohy, ale stále to ešte úplne nedobehla. Páčilo sa mu, že môže vzhliadnuť a vidieť ju, posielal jej smerom tajný úsmev a na oplátku jeden prijímal, kým jej priateľky klebetili a nedávali pozor.

Nepovedal Ginny či Stuartovi, že videl vstúpiť do nemocničného krídla Rogera Daviesa a otca Katie Bellovej v noci, keď Katie porodila Adama. (Jedným dôvodom bolo, že nevedel, ako by vysvetlil, že pozná Sama). S Jamie išli v nedeľu večer, potom, čo Harry predložil svoj návrh Ronovi a Charliemu, na schôdzku prefektov s Dracom; Harry si všimol, že Katie bola jediná z prefektov, ktorá sa nezúčastnila. Nechcel sa spýtať Ginny, či vedela, kde Katie je; bál sa, že dôvod jeho otázky by bol príliš zrejmý. Bol zvedavý, akú historku Sirius povedal ostatným chrabromilčanom pokiaľ ide o neprítomnosť Katie, ale toto bolo niečo ďalšie, na čo sa neodvážil spýtať.

Niekoľko dní pred zimným slnovratom Harry išiel poobede hore do Západnej veže oblečený v neviditeľnom plášti. Akonáhle sa dostal hore, odložil plášť a dal si ho do vrecka habitu. Mávnutím prútika zmietol sneh z terasy a prešiel krížom k rímse. Harry sa pozrel dole, uvažoval o zamrznutom jazere a zmrznutých pozemkoch, metlobalových tribúnach a šatniach, Hagridovej starej opustenej chatrči. Vysoké borovice v Zakázanom lese sa vlnili v mrazivom vánku. Zimná krajina bola tichá a pokojná, obloha jasná a naplnená hviezdami. Úprimne dúfal, že nezničí pokojnú noc pádom z oblohy a znovu si nezlomí obe nohy.

Zhlboka sa nadýchol mrazivého vzduchu, snažil sa upokojiť a pripraviť sa na to, čo plánoval urobiť. Udržal svoju griffinovskú podobu stále dlhšie a dlhšie obdobie, ale nebol schopný nájsť vhodný spôsob, ako Charliemu navrhnúť, aby pre školu získal zlatého griffina a Harry tak s ním mohol nadviazať spojenie. Skúšal si spomenúť na toto spojenie zo starého života; stále viac sa cítil spokojný ako griffin, a myslel, že bol čas, aby sa pokúsil letieť. Bol nervózny, ale nie tak, ako keď prvý raz letel s Hermionou, keď sa báli, že by ich objavili s bezvedomou Cho, a ešte vydesenejší, že by skončili v rovnakom stave, ak sa pokúsia prejsť späť cez očarované dvere triedy tak ako ona.

To bude v poriadku, hovoril si, hlbšie sa nadýchol ľadového vzduchu a vydýchol bledý mrak. S ničím si nerob starosti...

Harry zavrel oči a uviedol myseľ do správneho stavu pre transformáciu; cítil, ako sa zmena prevalila cez jeho kosti, potom padol vpred, brušká jeho predných láb udreli s ľahkým žuch o chladný kameň. Potriasol hrivou, vydýchol ďalší malý biely obláčik, ako sa prispôsobil svojej animágskej podobe. Harry zaklonil hlavu; hviezdy sa mu zdali jasnejšie, keď ich videl griffinovými očami, a obloha už pre neho nebola zafírovo modrá; bola hlboko zamatovo čierna a stromy v lese sa zdali byť skôr rôznych odtieňov uholnej šedej než tmavozelenej. Len kamenné hradné steny boli škvrnité pre zrak človeka aj grifina, nevidel na nich žiaden rozdiel. 

Harry opakovane zažmurkal, povzbudil svoje nervy, potom ustúpil dozadu, koľko sa dalo; roztiahol krídla, pozrel sa na ne z oboch strán, cítil, ako sa sila ženie k jeho jadru, keď si začal spomínať, aký to bol pocit. Urobil niekoľko ľahkých, pokusných krokov, brušká jeho láb sa sotva dotýkali kameňov.

Harry preskočil rímsu.

Spočiatku sa nechal padať, rád, že bola Západná veža taká vysoká; potom krídla napäl a natočil ich tak, aby zachytil vietor. Po niekoľkých sekundách bol schopný nakloniť sa, potom začal naozaj mávať krídlami, tlačil ich proti studenému vzduchu a zamieril smerom k lesu. Ako sa priblížil k radu stromov, stúpal hore a čoskoro letel vysoko nad nimi, striedavo sa klesal a vznášal sa a energicky hýbal krídlami, aby prispôsobil svoju výšku alebo smer.

Vrátil sa k okraju lesa, keď ho preletel tam a spiatky a špirálovito zostúpil za starým Hagridovým domom, potom sa zrútil do hlbokého snehu medzi tým domčekom a lesom, kde vietor pískal, akoby to bola hlboká rozsadlina. Zdalo sa, že zo samotného snehu vyžarovala do okolia žiara, ale inak bolo za malou drevenou budovou so zadebnenými oknami dosť tma. V momente, keď sa vrátil do svojej ľudskej podoby, bol od snehu na kožu premočený a kosti ho boleli, ako keby mu ich obri rozomleli na prášok, ale prosto si nemohol pomôcť, aby sa od radosti z letu neškeril. Zabudol, aké skvelé to bolo!

Harry nedbal na to, že je premočený, ale bolo nemožné nevšimnúť si, že zadné dvere chatrče sú otvorené. Na neporušenom snehu jasne žiaril žltý nepravidelný štvoruholník. Vzhliadol, aby zbadal Davyho, školníka, ako stojí v dverách a drží rozsvietený prútik, za ním horel útulný oheň vo veľkom kamennom ohnisku. Pozrel na starého muža a prehltol. Videl ho meniť sa späť do ľudskej formy? Harry nevedel. Len dúfal, že by sa dostal do problémov len za to, že bol po večierke vonku. Ak niekto zistí, že sa dokáže zmeniť na animága...

Ale Davy ešte nič nepovedal. Vlastne sa usmieval na Harryho, ktorý zdá sa zabudol dýchať. Harry sa cítil, ako by čakal, že sa niečo stane. Nakoniec si nejasne uvedomil, že má nohy premočené snehom, ktorý presakoval do jeho topánok, nehovoriac o mokrom habite a pod ním premočenej košeli a nohaviciach.

„No,“ povedal starý muž potichu. „Myslím, že by si mal radšej ísť k ohňu, Potter.“

Harry neisto vstal, nasledoval školníka do domu a zavrel dvere. Vyzeralo to tu oveľa útulnejšie a domáckejšie, ako keď to Harry poznal ako Hagridovo obydlie. Namiesto obrovskej postele, ktorú používal Hagrid, tu bolo malé lôžko, a zdalo sa, že na každom vodorovnom povrchu bola prívetivá lampa, ktorá vysielala odraz tancujúcich plameňov na čisto vybielený strop a steny a na koberčekmi vystlanú podlahu. Tu žije? čudoval sa Harry. Nemyslel si, že toto miesto sa ešte nejako využívalo.

„Och, nežijem tu,“ ozval sa, ako by Harry prehovoril nahlas. Harry sa na neho nervózne pozrel; ak je niečo znervózňujúcejšie, ako že vám niekto číta v mysli, nechcem o tom vedieť, uvažoval.

Vďaka bohu, nezdalo sa, že by si bol Davy vedomý tejto myšlienky. Mávol k pohodlnému prútenému kreslu blízko ohňa; kreslo bolo obložené toľkými vankúšmi a dekami, že mohol povedať, že bolo prútené len preto, že k nemu pristúpil zozadu, kde mohol vidieť prútenú kostru. „Posaď sa, posaď,“ povedal Davy roztržito, potom, keď zhasol prútik, mávol ním vo vzduchu, aby vyčaroval plávajúci čajový podnos, s koláčikmi a hustou smotanou, ktorú naposledy Harrymu sľúbil. Prehovoril, keď tieto veci urobil. „Obvykle chodím sem dole len cez leto. Keď v hrade nikto nie je, je to chladné a osamelé miesto. Veľkú časť leta dokonca nepotrebujem zatvárať dvere; jednoducho ich nechám obe otvorené a nechám vetrík povievať. Je to veľmi príjemné; môžem prosto sedieť vo vchode a čítať a sledovať chobotnicu v jazere a na pár mesiacov sa netrápiť so študentmi. Na noc samozrejme dvere zatváram a dobre zamykám počas splnu.“ Harry prikývol; vedel, že mesiac ešte nebol v splne, preto plánoval skúsiť lietať dnes večer. Po ďalšie tri noci bude mesiac v splne... vrátane noci jeho zasvätenia.

Davy vrásčitými prstami schmatol čajový podnos zo vzduchu a postavil ho dole na nízky stôl medzi hojdacím kreslom a ďalším kreslom pritiahnutým k ohňu. Nalial čaj, občas letmo vzhliadol na Harryho. Harry sa pokúsil zdvihnúť šálku s čajom, ale ruky sa mu od chladu tak triasli, že ju pustil a ona sa rozbila na kusy na kamennom ohnisku.

„Pre-prepáčte,“ koktal, zuby mu od chladu stále drkotali. Davy sa na neho súcitne pozrel.

„Prečo si nezájdeš na toaletu,“ kývol ku konštrukcii v tvare prístenku v opačnom rohu, „a neodložíš tie mokré šaty. Na háčiku tam visí župan... obleč si ho. Potom môžeme na tvoje oblečenie použiť riadne sušiace zaklínadlo bez nebezpečenstva, že by sme ťa zranili.“

„Mňa? Zranili?“

„No, mohli by sme na teba hneď použiť sušiace zaklínadlo, ale to by nevysalo všetku vlhkosť len z tvojich šiat, ale urobilo by to isté aj s tebou. Ale ak túžiš zomrieť na dehydratáciu, tak...“

„Nie, nie, už mi to došlo...“

Harry o tom uvažoval, keď bol vyzlečený; existovalo viac ako jedno kúzlo za zabitie ľudí. Avada Kedavra bola len jedným. Sam Bell náhodne zabil svoju manželku, keď sa ju pokúšal odzbrojiť. Zaujímalo ho, či bol už niekto zabitý sušiacim zaklínadlom.

Vyšiel z toalety oblečený do županu a niesol svoje šaty. Davy stál pri jednom z predných okien. Harry si ho predtým nevšimol; predné okná neboli zadebnené. Starec sa tváril úplne pokojne, keď uprene pozeral do hviezdnatej zasneženej noci.

„Videl si to, Potter?“ spýtal sa uvoľnene. Harry zastal.

„V-videl čo?“

Davy skúmal krajinu, ktorá sa dala zase z okna vidieť. „Veľké okrídlené zviera. Videl som ho odlietať z hradu smerom k lesu. To je dôvod, prečo som sem prišiel, hoci to v zime nikdy nerobím. Bol som na chodbe na druhom poschodí, blízko knižnice. Nemohol som zistiť, čo to bolo; mal by som ísť do Šikmej uličky, vybaviť si nejaké okuliare, ale zdá sa, že jednoducho nikdy niet času...“ Harry prehltol. Želal si, aby jeho srdce zostalo biť.

„Ja- ja...“

„No, preto si tu vonku, však? Taký zvedavý mladík ako si ty?“

Harry sa pokúsil utriediť si myšlienky. Mysli mysli mysli mysli mysli...

„Iná vec je,“ pokračoval Davy, „že nemôžem vymyslieť, ako si sa sem dostal. V snehu nie sú žiadne stopy, aspoň som ich nevidel, a nemáš so sebou metlu.“

Mysli mysli mysli mysli mysli...

„Uh,“ začal Harry a dúfal, že zvyšok ho rýchlo napadne. „Hej. Videl som to, ale nemal som čas ísť pre metlu. Zmazal som svoje stopy kúzlom, takže... tak aby ich nikto nevidel a nevedel, že študent opustil hrad.“ Dúfal, že Davy sa ho nespýta, aké kúzlo použil. Kúzlo, ktoré som si práve vymyslel, premýšľal. Naozaj dúfal, že také kúzlo existovalo, takže by Davy nevedel, že klamal. Davy sa zdal byť nebezpečne ostražitý, a Harry bol veľmi nervózny z toho, že mu klamal. Starý muž odišiel od okna a Harry sa sám išiel pozrieť na sneh, keď dúfal, že Davy uveril, že dokonalá biela prikrývka vinúca sa z hradu vyzerá, ako by mohla byť Harrym narušená a opravená.

Potom ho ale niečo na tej neporušenej rozprestierajúcej sa bielobe miatlo; za okamžik vedel, čo to bolo. „Ale pane... ako ste sem prišli vy? Mám na mysli, bez zanechania stôp.“

„Nehovor mi pane,“ povedal Davy s podráždenou hranou v jeho škrípavom hlase. Mávol smerom ku krbu. „Pripojil som ho ku školskej letaxovej sieti. Veď vieš, uzavretý systém; nemôže viesť nikam inam než do krbov na Rokforte. Bezpečnosť.“ Harry prikývol; to dávalo zmysel. A s trochou šťastia mu Davy dovolí vrátiť sa touto cestou. Niečo také bolo dobré vedieť, mohlo by sa to v budúcnosti hodiť.

Znovu sa posadil do hojdacieho kresla a zohrieval si ruky nad ohňom, kým Davy usušil jeho šaty, položil ich na veľký drevený stôl, ktorý zostal z Hagridovho majetku. Harry pomaly cítil, že sa mu do tela vracia život; uprostred bolesti z premeny a chladného mokrého snehu by mohol zhltnúť plný kotlík elixíru proti bolesti od madam Pomfreyovej.

Harry si nalial čaj, keď si bol istý, že ho nerozleje alebo nerozbije ďalší pohár. Konečne odviedol svoju prácu pri zahriatí jeho vnútorností, a pomohol si tiež koláčikom s hustým krémom. Nevedel, kedy mal niečo tak dobré, tak osviežujúce. Pochyboval o tom, že by nektár a ambrózia boli lepšie. (pozn. prekl.: v antickom Grécku pokrm bohov. Inak ambrózia bola údajne med.)

Keď sa nasýtil, zaklonil sa v kresle; lákalo ho jednoducho zavrieť oči a zaspať, ale vedel, že by sa mal znovu obliecť. Kým to na toalete urobil, počul Davyho povedať hlasným, jasným hlasom: „Severus Snape, kabinet Čiernej mágie.“

Volá môjho otca! uvedomil si. Dopekla! Trošku pootvoril dvere a priložil k medzere oko; otčimova hlava sa objavila v ohnisku, obklopená modravo-zelenými plameňmi.

„Albus! Čo môžem pre teba urobiť? Prečo si v chalupe?“

Albus! Harry premýšľal. On je... on je...

„Ššš!“ varoval ho starý muž; Harry ustúpil dozadu a potichu zavrel dvere, pre prípad, že by sa obrátil smerom k toalete a zistil, že Harry odpočúva. Potom znovu začul nejakú tlmenú konverzáciu, a keďže dúfal, že to znamenalo, že školník je otočený ku krbu, znovu dvere opatrne o niekoľko palcov otvoril.

„Je v poriadku, Severus,“ počul ho Harry hovoriť; musel otcovi povedať, že bol tu. „Trochu premočený od snehu. Pomohol som mu usušiť sa, dal som mu nejaký čaj a koláčiky. Na návrat do hradu použijeme školskú letaxovú sieť. Mám tentokrát vypísať riadny trest?“

„Áno, myslím, že by si radšej mal. Daj ho ku mne; mám pocit, ako by som s ním akosi strácal kontakt. V poslednej dobe je taký  vzdialený...“

„Neviň ho. Musí byť nervózny kvôli sobote. Si si istý, že ma tam nechceš?“

„Albus, nemalo by to zmysel. Nemohol by si ho zobrať s tými všetkými smrťožrútmi, čo tam budú a bude tam len šesť agentov, vrátane mňa, polovica z nich sú podľa môjho názoru len deti. My šiesti nemôžeme zvládnuť viac ako šesťdesiat čarodejníkov a nechať ti  voľné pole.“

„Nie sú deti, Severus. Hovoríme o dvoch osemnásťročných a dvadsaťročných študentoch, z ktorých každý ukončil sedem ročníkov na Rokforte. Navyše príkladní študenti. A keď pridáš Harryho a Draca, robí to z vás ôsmich.“

„Stále to nestačí, aby sme ti kryli chrbát a ty by sa mu pohol postaviť bez nejakého prerušenia. Stále máme ďaleko od toho, aby sme početne prevýšili jeho skutočných stúpencov. Musíme pokračovať v hlbokom utajení. Chcem sa v sobotu sústrediť na to, aby som Harryho udržal v bezpečí. Nikdy by som sa nemohol Lily pozrieť do očí, ak...“

„No tak, no tak, Severus. Budete v poriadku. Chcel som len vedieť, či by si chcel, aby som tam bol a kryl ti chrbát. Vie Harry, čo má čakať?“

„Nie tak úplne. Kládol mi nejaké otázky; má podozrenie na niečo z toho, čo sa môže stať. Samozrejme, špekulácia nie je náhradou za skúsenosť...“

„Nie, nie je,“ súhlasil starec.

Je to Dumbledore! kričala na Harryho jeho myseľ. Takže nikdy neopustil školu; zostal, zaujal miesto Filcha, jedného zo šmuklov, ktorí tajomne zmizli. Zaujímalo ho, ako si bývalý riaditeľ zmenil zjav. Nevšimol si zápach kapusty v jeho kancelárii, a nenosil so sebou vreckovú fľašu, takže všehodžús sa nezdal byť odpoveďou. Harry dal ruku do vrecka a dotkol sa hebkých záhybov neviditeľného plášťa. Davy by ho mal nájsť pri sušení mojich šiat, uvedomil si. Každý normálny školník by považoval za to, čím bol: výborná príležitosť uskutočniť neplechu. Každý normálny školník by ho mal zabaviť. Ale on nebol normálny školník, sám mu ho dal... Harry si želal, aby venoval viac pozornosti sove, ktorú použil, keď poslal list Dumbledorovi; keby bol býval ostražitý, možno by spozoroval, že sova nemusela vôbec zablúdiť z pozemkov hradu... A nevenoval dve myšlienky sove, ktorá doručila plášť. Mal to urobiť, uvedomil si. Pravdepodobne by som rozoznal, že je to ďalšia školská sova...

Prehltol a potichu zavrel dvere, potom začal v malom priestore buchotať, ako keby stále bojoval s obliekaním. Okázalo otvoril dvere a oznámil, „Tu! Všetko hotovo.“ Z miesta, kde stál vedľa krbu, sa na neho dívala zvráskavená tvár.

„Harry!“ zvolal z krbu otčim. „Pán White ma práve informoval, že ťa premočeného od snehu našiel na pozemkoch. Obávam sa, že to znamená trest.“

Harry prikývol. „Áno, pane.“ Obhliadol si muža, o ktorom teraz vedel, že je Albus Dumbledore a  ktorý sa usadil v druhom kresle pre ohni a nalial si čaj.

„Privediem ho priamo do vášho kabinetu, keď sa vrátime, profesor.“

„Netreba. Dotriedil som eseje a idem spať. Vezmite ho k sebe do kancelárie, potom si overte, že ide priamo do spální a nikam inam.“

„Ako si želáte.“

Harryho otčim sa na neho vážne zadíval. „Dobrú noc, Harry. Porozprávame sa o tomto zajtra.“

„Áno, pane,“ zopakoval, tesne pred tým, ako hlava zmizla z ohniska.

Harry si znovu sadol k ohňu, nalial si ďalší čaj. Kým pil, díval sa na starého muža, a potom, keď sa jeho žiariace modré oči stretli s jeho, Harry vedel, že to v sebe ďalej nemôže držať.

Uškrnúc sa povedal, „Môžete prestať predstierať, profesor. Viem, že ste to vy. To je v poriadku; nikomu to nepoviem.“

Modré oči už nežiarili. Položil šálku a vytiahol z vrecka veľkú vreckovku, hlučne sa vysmrkal. Keď vreckovku odkladal, povedal, „Niekedy,“ ako keby len nahlas uvažoval, „nechceme určité veci povedať, ale aj tak to urobíme. Zvlášť ak sme pod, povedzme, kliatbou Imperius...“

Ich oči sa znovu stretli. Harry cítil, ako sa mu sťahuje hrdlo. „Nesklamem vás, pane. Chcem byť rovnako dobrý agent ako môj otec. Nechcem slúžiť jemu.“

Starec jemne prešiel prstami po nose a povzdychol si. „Jediný problém so zväčšujúcim kúzlom na môj nos je, že v zime mi veľmi škodí na dutiny...“

„Zväčšujúce zaklínadlo?“

Pokrčil ramenami a v jeho úsmeve Harry zbadal náznak výstredného starého čarodejníka, ktorého si pamätal. „Ľudia nevenujú pozornosť detailom, to vieš. Musíš len zmeniť pár vecí v zjave, aby si vyzeral byť úplne inou osobou. Kratšie vlasy, väčší nos, zhrbené držanie tela, staršia pokožka, žiadne fúzy... A potom poviete, 'Toto je Davy White, váš nový školník,“ a oni všetci prikývnu a súhlasia, nevenujú ti pozornosť, a vrátia sa k tomu, čo robili. Tvoj otčim to robil prvý týždeň, ktorý som v škole strávil v prestrojení. Spoločne sme sa tomu nasmiali, keď som mu to nakoniec povedal.“ Modré oči na neho znovu zažiarili.

„Potom... potom ste nikdy neodišli! V skutočnosti ste celú dobu riadili školu.“

„Riadil školu? Nie; profesorka McGonagallová je viac ako schopný správca a ani by sa mi nesnívalo miešať sa jej do rozhodnutí týkajúcich sa Rokfortu. Mimochodom, je si vedomá mojej totožnosti. Od doby, čo sa stala riaditeľkou, sa ma musela spýtať len na jedinú vec; chcela vedieť, kde som schovával zásobu nových prefektských odznakov. Inak bola skutočne skvelá a vie, že pokiaľ je niečo ďalšie, čo by odo mňa potrebovala, som k dispozícii. Nezostal som na Rokforte, aby som profesorke McGonagallovej pomáhal riadiť školu. Robím oveľa nebezpečnejšiu prácu.“

Uprene pozeral do plameňov, jeho vráskavá tvár Harrymu začínala pripomínať Dumbledorovu, pokiaľ si odmyslel ten nos. Jeho hlas zmäkol. „Ako si bez pochýb počul z toalety, keď si predstieral, že sa obliekaš...“ Harry sčervenal. Prečo si myslel, že by tohto muža mohol obalamutiť? „...mám niekoľko agentov. Niektorí z nich, ako tvoj otčim - a čoskoro aj ty a tvoj priateľ Draco - sú skrytí medzi smrťožrútmi. Iní - ktorých v tomto okamžiku odmietam menovať - sú externí agenti. Všetci majú reálne zamestnanie; nikto ich za to neplatí. Robia to z lojality voči mne a z túžby chrániť nevinných. Je to nebezpečná práca a nikdy som nemal nikoho, kto sa stal agentom v tak útlom veku. Máš ešte rok a pol školy, Harry. Si si istý, že to chceš urobiť?“

„Nemám príliš na výber, či hej? Niekto iný rozhodol, že budem v sobotu zasvätený. Nechcem byť jeho služobník; chcem byť váš.“

Mávol rukou, a Harry teraz naozaj mohol vidieť za povrchovými vonkajšími zmenami muža, ktorého si pamätal, v očiach, ktoré opätovali jeho pohľad. „Nechcem služobníkov, Harry. Slúžime si navzájom; robíme to jeden pre druhého. Chceme koniec pánov a služobníkov.“

Toto Harrymu znelo veľmi radikálne. Pamätal si na Jamienu reakciu na jeho poďakovanie domácemu škriatkovi. Mohol by existovať svet bez pánov a služobníkov? Pochyboval o tom...

„Nemyslím to doslova,“ ponáhľal sa dodať. „Vždy budú ľudia, ktorých práca zahŕňa niečo, čo sa rovná slúženiu iným. Mám na mysli status, pozíciu, kastu. Voldemort a jeho služobníci. Služobníci, ktorí sa pánovi podrobujú z opovrženia hodného strachu, z hrôzy. Nie je to služba, čo nie je negatívne slovo samo od seba; je to o tom, čo ľudia urobili zo služby. Urobili ju nečestnou a pochybnou. Pravdivo, neexistuje väčšie privilégium ako slúžiť a slúžiť dobre, vedieť, že ste užitočný a časťou skvele fungujúceho celku. Keď som bol riaditeľom, bol som služobníkom Rokfortu. Plnenie tvojej úlohy vo väčšom pláne vecí je veľmi uspokojivý spôsob, ako stráviť život. Ak by každý človek vždy cítil, že musí mať povinnosť, nikto by nikdy nebol naozaj šťastný. Dokonca aj keby bol jeden jednotlivec skutočným Pánom, vždy by sa ohliadal cez rameno, obával sa všetkých, ktorí sú okolo neho, vždy by s obával, že by bol nahradený ambíciou niekoho iného.“

„Potom,“ povedal Harry rozochvene, „chcem splniť svoju úlohu ako jeden z vašich agentov. Chcem byť užitočný.“

Usmial sa a odložil šálku. „Budeš, Harry, budeš. V pravý čas. Som si istý, že budeš; koniec koncov, žiaden z mojich ostatných agentov nemá neviditeľný plášť.“

Harry sa zasmial. „Ďakujem, že ste ho pre mňa našli...“

„Áno, no... Mali by sme ťa radšej dostať späť do hradu.“

Harryho srdce sa od vďačnosti cítilo ľahšie než celé veky, keď pomohol Dumbledorovi prútikom zhasnúť lampy. Potom čo do krbu hodili letax, vstúpili doň a s minimom nepríjemného otáčania zistili, že boli v rokfortskej kancelárii školníka. Išli odtiaľ k vstupu do slizolinskej spoločenskej miestnosti, a popriali si dobrú noc.

Ako sa Harry pripravoval vstúpiť, starý čarodejník povedal, „Pamätaj; máš trest s otčimom v piatok večer presne o ôsmej. No; musím si vykonať svoju úlohu človeka, ktorý tu okolo číha hovoriac potulujúcim sa študentom, aby sa vrátili do izieb...“

* * * * *

V piatok večer sa Harry otcovi priznal, že vie, že Davy je Dumbledore. Očakával, že sa otčim nahnevá, ale namiesto toho si ho pritiahol do objatia, potom ho držal rukami za ramená. „Na tomto svete nie je znamenitejší človek,“ povedal Harrymu rozochvene. „Prišiel ku mne a vytiahol ma z pekla. Nezachránil môj život; zachránil moju dušu. Pravdepodobne by som dostal dementorov bozk, keby nebolo jeho.“

Harry prikývol, vediac, že to nie je práve zveličovanie; otec nehovoril do vetra. Jeho „trest“ sa skladal z hrania šachu s otčimom a z rozprávania sa. Sedeli pri krbe v jeho kabinete, cez studené pootvorené okná bolo vidieť padať nový sneh, vytvárajúci útulnú miestnosť, ktorá sa zdala ešte príťažlivejšia s vŕzgajúcimi regálmi a podlahou pokrytou kobercom a opotrebovanými - a preto extrémne pohodlnými - kreslami.

Harry mu povedal, že sa vídava s Ginny, a otec ho varoval, aby sa to nestalo všeobecne známym. „Nerob si starosti,“ povedal mu Harry. „Nateraz to držíme v tajnosti. Hoci myslím, že keď to povieme jej bratom, budú v poriadku. Boli sme...“

„Nie,“ povedal mu Severus Snape stroho. „O to nejde. Nechceš, aby určití ľudia zistili, že má s tebou niečo spoločné; tak by mohla byť použitá proti tebe...“

Harry sa na moment striasol, pamätal si, ako bol v lese zviazaný s Hermionou a Ronom, pamätal si, ako Červochvost liezol po celom jeho a Hermioninom tele, odhaľujúc ich fyzický vzťah...

„Budeme opatrní, sľubujem.“

Otec prikývol. „Už to je dosť zlé, že sa musíme obávať o tvoju matku a sestru a bratov. Netreba do toho vnášať ďalších. Šach mat.“ Otcov jazdec zasadil rýchly úder Harryho kráľovi, ktorý klesol na kolená, zvieral si hlavu a fňukal, predtým, ako odovzdal svoj meč jazdcovi, ktorý sa tváril dosť samoľúbo.

Harry civel na šachovnicu; roky sa pokúšal otčima poraziť a dokonca sa k tomu ešte ani len nepriblížil. Ocko by mal hrať s Ronom, pomyslel si Harry. Bolo by zaujímavé vidieť, kto by vyhral...

Ďalší deň bol posledný výlet do Rokville v tomto semestri. Výsledky skúšok by mali dostať v nedeľu, v pondelok potom Rokfortský expres odvezie študentov domov na Vianoce.

Bol zimný slnovrat. Dnes je najdlhšia noc v roku, uvažoval Harry, ako sa posadil na posteli v mrazivom svitaní. Dnes sa stanem smrťožrútom.

Ale potom potriasol hlavou, namrzený, že sa zaoberal niečím, čo sa nedalo zmeniť. Potreboval sa zamerať na to, čo mohol kontrolovať. Budem špiónom. Budem pracovať pre Dumbledora. Niečo zmením. Táto myšlienka ho zahriala počas ranného behu, a čoskoro bol schopný vyhnať nadchádzajúce večerné aktivity z mysli. Na to bude čas neskôr.

Po raňajkách išiel s Jamie a Dracom dole k dedine v dave ostatných študentov, viac ako sto párov nôh vŕzgalo snehom, všetci sa tešili na deň v dedinských obchodoch a hostincoch, pre časť z nich dovŕšený v strede popoludnia hrou na radnici, kde účinkovali členovia Rokvillskej amatérskej divadelnej spoločnosti.

Neplánovali ísť na hru, ale potom Harry pri raňajkách dostal sovu s tromi lístkami a poznámkou, ktorá jednoducho hovorila, „Šťastné Vianoce, Harry, Jamie a Draco.“ Usmial sa, keď videl veľký rozvláčny podpis pod krátkou správou: „Charlie.“ Ukázal lístky Jamie a Dracovi, a potom sa pozrel hore k učiteľskému stolu a venoval Charliemu pokývnutie a vďačný úsmev. Ak nemohol mať v tomto živote za priateľa a učiteľa Hagrida, uvažoval, bol veľmi potešený, že mal namiesto toho Charlieho.

Dedina bola zimnou rozprávkovou krajinou; všetky domčeky vyzerali akoby s cukrovou polevou zo snehu, každý obchod mal aspoň jeden vianočný stromček iskriaci svetlami víl a spievajúcimi ozdobami. Zelené girlandy dotknuté polevou snehu boli ovinuté všade - na záhradných bránkach, viseli na odkvapoch domčekov, vinuli sa okolo stĺpov lámp na Hlavnej ulici - a skupina mladších detí z dedinskej školy sa túlala uličkami spievajúc koledy, vedená jedným z ich učiteľov. Mladé hlasy sa očarujúco chveli, niektorí najmenší boli buď o terciu vyššie alebo nižšie, než mali byť, čo vytváralo jedinečný zvuk detského zboru. Harry si pamätal, že to robil, keď bol mladší, smejúc sa s Jamie, keď počúvali tie odvážne sprosté „náhradné“ texty kolied, ktoré Draco potuteľne spieval... Usmial sa na malé dievčatá a chlapcov, ich dych im pred tvárami vytváral malé obláčiky pary, ich šaty boli modifikáciou dospelých, s dlhými plášťami s kapucňou cez čarodejnícke habity. Paleta pletených čapíc, šálov a rukavíc oživujúcich inak tmavé komplety a ich líca planuli chladom a radosťou z ročného obdobia.

Harry sa snažil, aby mu nevadilo, že Jamie a Draco sa tu prechádzajú, kývajú rukami a usmievajú sa na seba. Cítil sa trochu nepríjemne, ako piate koleso, ale neodvážil sa prechádzať ulicou držiac za ruku Ginny. Pravdepodobne ju dnes ani neuvidí... Potom, čo boli v ich obľúbených obchodov a vypočuli si dedinské deti po tretíkrát zápasiť s „Dvanástimi vianočnými dňami“ * (zakaždým sa zdalo, že to „tancujúce dámy“ patrilo k iným  k iným veršom), začal sa stávať trochu nepokojným.

„Počúvajte, čoskoro je predsa obed. Nehovorili mama s otcom, že dnes ráno pôjdu do nášho domu, aby ho pripravili na sviatky? Prečo im nejdeme pomôcť? Potom sa tam môžeme jednoducho naobedovať, kým pôjdeme na tú hru. Aj tak potrebujeme ušetriť peniaze na cestu do Londýna budúci týždeň.“

Ostatní s tým súhlasili a čoskoro Harry otvoril vlastný hlavný vchod, už ozdobený veľkým vencom z cezmíny a brečtanu. Cítil hlboko vo vnútri dôverne známe teplo. Som doma. Pamätal si na ostatné Vianoce, radosť a teplo, ktoré naplnilo toto miesto, kde v tomto živote vyrastal. Dom Dursleyovcov vyzeral počas prázdnin pôsobivo dokonale, takže teta Petúnia sa mohla pochváliť pred jej záhradníckym klubom, ale Harry sa bál urobiť niečo iné, než zostať počas vianočného obdobia v prístenku pod schodmi. Obával sa toho, aby nezaprášil vianočnú hviezdu a  neprevrhol vianočný stromček, ktorý stál v rohu obývačky dosť nervózne, aspoň Harrymu sa tak zdalo, asi sa bál, že ho teta Petúnia tohto roku konečne vyhodí a zaobstará si posledný model (bolo to jej ohromné „tajomstvo“ - o ktorom si Harry myslel, že nebolo tajomstvom  - že mala umelý stromček a robila čo mohla, aby vyzeral tak skutočný ako sa len dalo).

Vianoce nikdy nebolo niečo, na čo by sa v starom živote tešil, do doby, keď išiel na Rokfort. Vošiel do haly domu, usmievajúc sa na rodičoch, ktorí si ich ešte nevšimli. Boli na odpočívadle pri jeho izbe, ovíjali girlandy na zábradlie schodiska za pomoci niektorých škriatkov. Vdýchol sviežu, zelenú vôňu borovice a smreku, želajúc si, aby mohli byť Vianoce každý deň.

Bola to Jamie, ktorá zavolala na rodičov a ihneď boli zapriahnutí do práce. Niežeby im to vadilo. Ozdobovať na Vianoce v každom prípade bolo ťažké vnímať ako prácu, a na väčšinu vecí boli schopní použiť prútiky. Ozdobiť bolo treba tri stromy: najväčší bol v prijímacej miestnosti, trochu menší vo formálnej jedálni a ďalší v kuchyni. Harry vždy najradšej ozdoboval ten v kuchyni; bol to ten, ktorý mal všetky nevkusné, ručne vyrobené ozdoby z doby, keď boli malí, umelecké projekty, ktoré priniesli domov zo školy, tváre žiariace pýchou, keď prezentovali matke produkty ich driny. Harry si nemohol pomôcť, šťastne si pohmkával koledy, ako ovíjal staré papierové reťaze, ktoré vyrobil, okolo stromu, vešal malé origami škatuľky, ktoré zostrojila Jamie, alebo dokonca zachumlal do vetví hviezdy, ktoré z vetvičiek a nite vytvorili dvojčatá. Počas jeho prvého roku na Rokforte Stuart navrhol, aby si zaobstarali nejaké poriadne ozdoby na kuchynský strom a vyradili tieto pozostatky ich detstva, ale ich matka o tom nechcela ani počuť, a Harry bol potešený, že odmietla, takže sa nemusel priznať, nakoľko bol s týmito „pozostatkami“ spojený.


Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
17.06.2010 18:44:32: hihi..aka uprimna radost smiley${1}
17.06.2010 13:15:11: Uf to som si oddýchla. smiley${1}
16.06.2010 19:32:45: Soraki, potvrdzujem, už ju mám. Takže čaká... Práve mi prišiel záver z deviatky, takže možno tento v...
16.06.2010 19:29:40: Soraki - nevysublimovala. Ale prásknu, žes ji poslala až po tom, co jsem si tu posteskla, že se někd...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace