Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 9 - 12

10. kapitola Dokonalý špión 1/3

Preklad: JSark
Beta-read: Tarja, Jimmi




Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola desiata -  Dokonalý špión 1/3

Harry zadržal dych. Spomenul si na to, keď  mu  Voldemort ako dieťaťu prútikom mieril na čelo potom, čo ho matka sľúbila vychovať ako Voldemortovho služobníka. Urobil ho vtedy svojím dedičom? Mierne stočil pohľad; Draco sa na neho s hrôzou pozeral, a Harry nenávidel strach, ktorý videl v tvári najlepšieho priateľa. Nie! pomyslel si zúfalo. Nemôžem to byť ja! Nie nie nie nie nie...

"Mladý Potter a Malfoy... Za normálnych okolností by ste pre mňa teraz mali niečo vykonať. Ale nie dnes večer. Čoskoro sa dozviete, čo od vás požadujem," povedal a ukázal k miestu, kde stál Severus Snape a Lucius Malfoy. "Existuje niečo oveľa – dôležitejšie, čo je potrebné túto noc vykonať." Hlas mu zjemnel, ale znel nebezpečne.

Harry sa snažil zakryť svoju úľavu a kým sa s Dracom presúval späť k svojmu otcovi a pánovi Malfoyovi, mierne otočil hlavou a zbadal postavu, ktorá bola takmer taká vysoká ako Voldemort; mala na sebe dlhý plášť s  kapucňou vytiahnutou dohora, takže jeho tvár bola skrytá v tieni. Harryho úľava z toho, že nebol dedičom, sa teraz rozvinula na hlbokú, chladnú obavu zo zlých skutkov, ktoré by Voldemort po svojom dedičovi mohol chcieť. Prečo by niekto, kto sa snaží stať nesmrteľným, potreboval dediča? dumal.

Vysoká postava kráčala vpred; vyzerala dosť zhrbene, takže možno keby sa vystrela, bola by rovnako vysoká ako Voldemort, uvažoval Harry. Voldemort sa rozhliadol po kruhu, zdal sa byť sám sebou úplne spokojný.

"Môj dedič," povedal opäť tým  zvodným hlasom. "Povedz mi, ako si mi slúžil?"

Ten hlas začal váhavo, strnulo, ale drsný šepot sa niesol v studenom vzduchu ako výkrik. Harry nedokázal určiť, odkiaľ bol; zazdalo sa mu, že by mohol identifikovať prízvuk, ale potom počul viac a znovu zmenil názor...

Začala litánia zločinov, chválospev o temnote a smrti ľudí, o ktorých Harry nikdy nepočul. Prestal sa pokúšať zistiť, kto to bol a odkiaľ pochádzal; bol príliš šokovaný odpornými popismi pitvania, počtami tiel... Uvedomil si, že sa trasie od hlavy po päty, ako rozprávanie o ohavných aktivitách dediča pokračovalo; samotné slová ho mrazili na duši. Vojny, ktoré roznietil medzi muklovskými národmi... mierové rozhovory, ktoré potopil... terorizmus, ktorý znova vznietil niekoľko storočí neznášanlivosti medzi etnickými skupinami... ľudia, falošne obvinení zo zločinov, ktoré nespáchali... lekári, ktorí uspeli pri objavoch liekov na smrteľné choroby, len aby ich laboratóriá vybuchli pri tajomných požiaroch, roky výskumu zničené v závane dymu... viac občianskych vojen, než Harry dokázal sledovať...

Voldemort sa nad tým spokojne usmieval. "Občianska vojna je možno najzábavnejšia zo všetkých. Neexistuje takmer nič, čo by som si užíval viac, ako ju začať a potom sa prizerať, ako sa rodiny a susedia privádzajú do záhuby."

Kým dedič recitoval zoznam krajín, ktoré boli vďaka jeho zásahu zapletené do občianskej vojny, Voldemort sa zlomyseľne usmieval. Krúžil okolo dediča, zasnene sa díval na nočnú oblohu, ako keby vo svojej predstavivosti videl ďalšie vízie smrti a zúfalstva, a považoval tieto obrazy za potešujúce. Vrátil sa k počiatočnému miestu a priamo pozrel na postavu v kapucni.

"Urobil by si pre mňa čokoľvek, však?" Jeho hlas bol veľmi mäkký.

Vysoká postava Harryho prekvapila a kľakla si pred Voldemorta. Stále však mala kapucňu.

"Čokoľvek, starý otec."

Harry takmer zalapal po dychu; dedič bol naozaj pokrvným príbuzným! Voldemortov vnuk, zasievajúci nepokoj a nezhodu po celom muklovskom svete. Premýšľal o vojnách - občianskych aj iných - o ktorých počul. Bol si dosť istý, že si mnohé z týchto konfliktov zo starého života nepamätal.

"Čokoľvek?" zopakoval Voldemort. "Absolútne čokoľvek?"

"Áno, môj Pane."

Voldemort prikývol a prekrížil si ruky; chodil hore dolu pred kľačiacou postavou. "Teší ma to, pretože existuje veľmi, veľmi dôležitá vec, ktorú pre mňa musíš urobiť."

"Povedzte, čo to je a stane sa."

Voldemort sa zasmial. "Aký si horlivý. Pamätám si, ako neochotný si spočiatku bol, ako som ťa musel dať pod Imperius, aby si urobil to najjednoduchšie zlo... Ale ja som vedel, že akonáhle to okúsiš, akonáhle spoznáš to vzrušenie... Ak si dobre pamätám, zdráhal si sa uznať ma ako svojho starého otca.

Samozrejme, dokiaľ som nenavštívil svojich služobníkov v tvojej škole, ani som netušil, že som mal dcéru... a potom som sa dozvedel, že škola má parselana. Ako ja. Vzácny dar, a dar s tajomstvami, ktoré nikdy nespozná nikto, kto ten dar nezdieľa..."

Vie to, napadlo Harryho. Potom sa cítil hlúpy, Samozrejme, že to vie! Vie, že hady majú videnia. Ale kde je jeho had?

"Parselania sú vzácni. A potom, keď som videl tvoju matku... vedela, že bola verným obrazom svojej vlastnej matky, úplne... Viem, čo sa stalo. Mal som za dcéru mocnú čarodejnicu, ďalšieho parselana, a ona mi dala vnuka... Uvažoval si nad tým, nemám pravdu, čo sa stalo s tvojou matkou, prečo si ju nevidel niekoľko rokov..."

Postava kľačiaca pred ním neodpovedala; Harry  nevedel, čo si myslieť o mnohých z Voldemortových vyhlásení. Znovu sa vychvaľuje, uvažoval.

"Urobila pre mňa rovnakú vec, akú od teba túto noc požadujem. Slúžila mi dobre; rovnako ako ty, s každým kúskom temnej mágie, s každou troškou zabitia a mučenia sa stala silnejšou, až nakoniec..." Vetu nedokončil. Takže, napadlo Harryho, toto bol skutočný výsledok toho, že moja matka žije. Voldemortovi dediči podnecovaní k tomu, aby páchali zločin za zločinom, aby podnecovali vojnu a nepokoje, aby zmarili liečbu najobávanejších chorôb...

Voldemortov hlas zoslabol do šepotu. "Vyvoláva to u teba pocit veľmi veľkej moci, však?

Keď vieš, že máš vo svojich rukách niečí život... Aj iní čarodejníci pre mňa môžu urobiť - a robia - to, čo robíš ty," povedal, rozhliadajúc sa znovu okolo kruhu. "Ale najsilnejšie to je, keď ide o pokrvného príbuzného. Sila tvojej matky sa pridala k mojej vlastnej. Urobila to ochotne, z oddanosti ku mne, jej drahému otcovi. A ty tiež, však?"

"Áno, starý otec," hlas znel teraz slabšie. Harry znovu zadržal dych. Čo žiada, aby jeho dedič urobil? Mohol by čoskoro uvidieť jeho tvár?

"Urobíš to ochotne?" pýtal sa potichu jeho starý otec. "Slobodne mi odovzdáš svoju silu?"

Hlas bol pevný. "Odovzdám."

Jeho moc? Harry bol zmätený. Môže to čarodejník urobiť? čudoval sa. Jednoducho... ju odovzdať? Čo by sa dedičovi stalo, keby to urobil? Nebol by už viac čarodejníkom? Harry sa neisto pozrel na Draca po svojom boku; o čo išlo? Harry si želal, aby mohol vidieť niektoré z ďalších tvárí v kruhu, ale všetci smrťožrúti mali do tváre stiahnutú kapucňu.

Harry cítil, že jeho srdce bije rýchlejšie a rýchlejšie; keď Voldemort odstúpil, vytiahol prútik a namieril ním na kľačiacu postavu, prehltol.

"Succidero!" zakričal, a planúce strieborné svetlo, ktoré mu explodovalo z prútika prebodlo dedičovu hruď; muž vydal ohlušujúci výkrik, na ktorý Harry nikdy nezabudne; bolo to horšie, ako keď Karkarov zažil kliatbu Hara Kiri, horšie ako zvuk rútiacej sa smrti, keď bol zavraždený jeho otec a Cedric Diggory; Harry nikdy nepočul niečo ako toto a dúfal, že nikdy znovu počuť nebude. Celým srdcom si želal, aby si mohol rukami prikryť uši, aby to nepočul, ale dokonca aj keby si myslel, že by to dokáže úspešne urobiť, ruky mal ako primrznuté k bokom. Cítil sa úplne paralyzovaný a bezmocný, dívajúc sa, ako strieborný kotúč svetla prerezal mužské šaty a telo a pozoroval kaluž krvi, ktorá farbila zem, až kým okolo neho nevytvorila lepkavú kaluž; a aj napriek tomu obeť stále kľačala; nezrútila sa.

Harry sa chcel odvrátiť, ale neodvážil sa. Prinajmenšom tomuto umierajúcemu človeku dlhoval svoju pozornosť. Pozri sa, čo si urobil! kričal na neho jeho mozog. Neodvracaj sa; dobre sa pozri! Toto všetko je tvoja chyba! Žalúdok sa mu tlačil do krku, bojoval s nutkaním zvracať na zmrznutú trávu pri svojich nohách. Ako to mohol Voldemort urobiť? Vlastnému vnukovi? Urobil to isté vlastnej dcére? Po tom čo obaja spáchali toľko ohavných činov v jeho mene?

Nevedel, prečo si myslel, že medzi kmínmi bola v tomto ohľade nejaká česť. Kmínmi? Nie; vrahmi, mučiteľmi, teroristami... Urputne držal oči sústredené na tú rastúcu kaluž krvi; telo sa nakoniec samo zrútilo, oslabené stratou krvi, ale trepotajúca sa látka kapucne ležala cez mužovu tvár a Harry stále nevidel, kto to bol.

Teraz mal jasný výhľad na neskutočne priamy rez mužovým trupom; Vďaka tejto rane vytekali z tela vedrá  krvi. Náhle Voldemort zastavil rez a ukázal prútikom na dieru v hrudi, zrevúc, "Cor ex maleficum!" Srdce sa oddelilo od tela, vynorilo sa z hrude, kým z neho kvapkala krv.  Pohlo sa smerom k Voldemortovi; stále naň mieril prútikom. Ako pred ním plávalo vo vzduchu, a z tela jeho vnuka stále do zamrznutej pôdy unikal život, s úsmevom sa  otočil k mlčanlivému kruhu.

"Znovu!" zakričal víťazoslávne. "Opäť mám prospech z tvojho bádania, môj služobník, z tvojho rafinovaného výskumu..."

Nepatrne kývol stredne vysokej postave oblečenej do šedého plášťa. Tento muž sa na oplátku za uznanie hlboko uklonil svojmu pánovi. "Keby nebolo teba, nevedel by som o tomto prastarom rituáli. Nevedel by som o sile, ktorú môžem získať vďaka časti tela môjho služobníka a dediča potom, ako sa mi ochotne podrobí... Sila dobrovoľnej obety! Väčšina z vás videla, ako sa moja sila zväčšila darom od mojej dcéry. Teraz vám ukážem, aký veľkorysý som pán..." Znova sa zasmial, otočil sa dokola a pozrel sa na ďalšie postavy tvoriace kruh. "Nie som jediný, kto sa zúčastní na tomto, na tele môjho dediča. Všetci ste pozvaní, aby ste ho zdieľali so mnou. Moc a sila nás všetkých sa zvýši, vďaka jeho obeti, a čoskoro nebude žiadna sila, ktorá by nás zastavila!" Jeho hlas sa stával hysterickým.

Harry znovu cítil nutkanie zakryť si uši. Kanibalizmus! Navrhoval kanibalizmus! Ľudská obeť a kanibalizmus! Myseľ sa mu točila. Nie, pomyslel si. Nemôžem to urobiť; a dedič... dokonca aj potom, čo povedal, že urobil, dokonca ani on si to nezaslúži. Ale čo môžem urobiť? Ako to môžem zastaviť?

Harryho myseľ pracovala na plné obrátky; cítil sa, ako by nemal vôbec čas na to, aby vymyslel, čo urobiť. Všetko išlo tak rýchlo! Keby len mal viac času...

Čas!

To bolo ono! A bez zastavenia, aby to ešte trochu zvážil, Harry vkĺzol rukou do vrecka plášťa; pocítil tam drevo skrytého prútika, studeného v chladnej noci. Obtočil okolo neho prsty a urobil to, čo predtým vo vstupe do Hermioninho domu. Premýšľal o veľmi, veľmi rýchlom posune, myslel na každé rýchle a uháňajúce stvorenie, na ktoré si mohol spomenúť, ruku stále vo vnútri vrecka, ukázal si prútikom na nohu, hovoriac potichu ale pevne, "Tempus fugit!"

Harry sa rozhliadol okolo. Voldemort sa škodoradostne díval na ľudí po Harryho ľavici; nevšímal si Harryho samého. Keď sa teraz zdal byť zamrznutý v tejto pozícii, Harry pokusne pokročil vpred s nádejou, že Voldemort nebol proti tomuto kúzlu imúnny, keď účinkovalo na ostatných ľudí. Nikto sa nehýbal; vietor úplne prestal. Bolo ticho ako v hrobe. Harry si uvedomil, že už viac nepočuje zvuk vĺn narážajúcich na skaly pod nimi. Bol v pokušení ísť sa pozrieť na pokojné more, ale mal prácu, ktorú bolo treba urobiť. Nedokázal zachrániť dediča (ktorý urobil hrozné, príšerné veci, pripomínal si), ale mohol zachrániť dediča pred kanibalizmom a zachrániť všetkých prítomných - smrťožrútov rovnako ako špiónov - od účasti na takomto nevysloviteľnom čine. Ale ako to urobiť? dumal. Neodvážil sa vykonať ďalšie kúzlo, aby Tempus fugit neskončilo.

Čokoľvek by urobil, musel to urobiť rukami. Hľadel na krvavé, otvorené telo; vďaka ranným behom a cvičeniam zosilnel, ale boli to len štyri mesiace a potom, čo si zlomil nohy, zoslabol.

Ako dostane to telo preč? Mohol by ho pochovať v tak chladnej, tvrdej zemi? Nemal nič, s čím by vykopal hrob...

Začínal panikáriť, neistý, či vôbec existovalo niečo, čo mohol urobiť. Preklínal svoj popud snažiť sa pomôcť. Ako mohol pomôcť? Bol len šestnásťročný chlapec, proti tuctom smrťožrútov a mocnému temnému mágovi, ktorého moc celú dobu rástla, takže dokonca dvakrát nepremýšľal o zabití a zjedení tiel vlastnej dcéry a vnuka, pokiaľ by ho to posilnilo!

Harry si sadol na chladnú zem, hlavu v rukách; plakal od bezmocnosti, vzlyky otriasali jeho telom. Vzhliadol na oblohu, na hviezdy, ktoré akoby zastavili svoj krútiaci sa tanec. Pomôž mi! vykríkol v duchu ku komukoľvek alebo čomukoľvek, čo by mu mohlo pomôcť; ale neobjavila sa žiadna zázračná pomoc. Bol na svete úplne sám, jediný, kto sa hýbal alebo bol schopný akýmkoľvek spôsobom jednať. Vstal a šiel k okraju útesu, díval sa dole na more, na ochromené vlny narážajúce na skaly, ktoré sa teraz zastavili a vyzerali ako jediný snímok vo filme o Lamanšskom prielive. Želal si, aby mohol aspoň počuť more, keď bol v tomto podivnom pozastavenom čase; želal si počuť čokoľvek. Pozrel dolu, bol zvedavý, či by mohol preniknúť vodou, keby skočil, alebo či by pristál na niečom ako tvrdom skle, ktoré by povolilo a prijalo jeho telo, len ak by kúzlo skončilo, nechávajúc jeho mŕtvolu unášať do vodných hlbín... Pochovaný v mori...

Pochovaný v mori! To je ono! Všetko, čo potreboval urobiť, bolo dostať telo dediča k okraju útesu a zhodiť ho do mora. Kopať hrob bolo zbytočné. Bežal späť do kruhu smrťožrútov a pozrel na telo. Vyhol sa kaluži krvi. Srdce stále plávalo vo vzduchu. Aby zabránil Voldemortovi dosiahnuť nejakú výhodu z dobrovoľnej obety jeho dediča, Harry by musel srdce vrátiť späť do hrude predtým, ako telo hodí do mora. Pozrel sa na svoje ruky; nemal rukavice a žiadny spôsob, ako ich očistiť, pretože nedočiahol na vodu. Potreboval niečo iné, s čím by mohol uchopiť to srdce a dať ho namiesto.

Zúfalo sa obzeral po kruhu, nakoniec spočinul na smrťožrútovi v sivom plášti, na tom, ktorý svojmu pánovi povedal o tejto pradávnej mágii, o tomto obetnom obrade. Čarodejník mal okolo krku zaviazaný šál. To bude stačiť, pomyslel si. Cieľavedome kráčal k tomu mužovi, ktorý bol o pár palcov menší ako Harry. Ako rozväzoval šál, zbežne pozrel na mužovu tvár pod kapucňou, a takmer sa v šoku prevrátil.

Bol to Barty Crouch mladší. (cz: Skrk)

Harry sa snažil necúvnuť pred očami, ktoré sa nevidomo dívali priamo na neho; vzal šál a išiel späť k Voldemortovi, vytrhol srdce zo vzduchu a dal ho späť, kam patrilo, potešený, že zastavenie času znamenalo, že krv dočasne prestala tiecť. Znovu sa postavil, zakrvavený šál v rukách, uvažoval, čo s ním teraz urobí. Crouch by na ňom určite po ukončení kúzla zbadal krv...

A rovnako Voldemort.

Harrymu v hlave búšilo. Odváži sa to urobiť? Čo ak bol Crouch jedným z agentov? Nie, povedal si. Nikto z nich by Voldemortovi nedal informáciu o tomto barbarskom obrade...

Nebola žiadna možnosť, že by Crouch mohol byť špión, premýšľal Harry. Ak ho dostane do problémov s Voldemortom... pravdepodobne si nič iné nezaslúži. Harry ešte chvíľu váhal, predtým, ako sa ku Crouchovi vrátil so šálom; toto by pre Croucha  mohol byť rozsudok smrti. Ak šál teraz nevrátim späť, ak ho hodím do mora... mohlo by to byť rovnako usvedčujúce, ako keď ho vrátim. Tak či tak je už neskoro...

Vrátil sa k synovi ministra mágie a natiahol sa k jednej z jeho rúk; vložil mu do nej šál a zavrel ju, takže mal teraz na nej aj krv. Dokázal si od krvi nezašpiniť svoje vlastné ruky. Vrátil sa k telu dediča, ale uvedomil si, že by musel vojsť do krvi, aby sa k nemu dostal. Veľmi opatrne si dal dole topánky a ponožky; mimo času nebol žiadny vietor obnovujúci chlad, takže to v skutočnosti nebolo príliš nepríjemné.

Prehltol, keď sa pozrel na mŕtvolu, podišiel bližšie a nohy sa mu dostali do kontaktu s rozliatou krvou; bolo to trochu ako chôdza po plastovej podložke. Skúsil bezpečnejšie pritiahnuť plášť okolo hrudi, aby zakryl strašný rez. Potom pohol hlavou; zhlboka sa nadýchol, odstránil z cesty kapucňu, zvierajúc ju starostlivo medzi palcom a ukazovákom. Keď videl mladú mužskú tvár, nemohol si pomôcť, ale zalapal po dychu. Nie! kričala jeho myseľ. To nie je možné! Tak mladý, tak mladý! Koľko mal, devätnásť alebo dvadsať? Ale potom sa prinútil spomenúť si na hrozné zločiny, ktoré vymenoval, chvastajúc sa starému otcovi. Vedel v skutočnosti, o čom bola obeta? Naozaj ochotne odovzdal svoj život Voldemortovi? Harry si skúsil spomenúť na posledný raz, keď ho videl, v predchádzajúcom živote. Nie, povedal si tvrdo. Teraz nie. Na to je príliš neskoro...

Tmavé oči sa prázdne dívali hore na nočnú oblohu, a Harry nad nimi zľahka prešiel rukou, aby ich riadne zavrel. Urobil hrozné veci, ale toto si nikto nezaslúži. Plus, Voldemort za žiadnu cenu nesmie mať prospech z tejto obete. Vôbec nebol oslabený tým, že sa snažil zabiť Harryho a zlyhal; nesmie ešte viac zosilnieť. Harry sa tomu chystal zabrániť.

Harry mal pocit, že toto bol dôvod, prečo sa musel stať špiónom. Toto bol dôvod, prečo tu bol tejto noci zimného slnovratu; len on by si trúfol použiť mágiu nevyhnutnú na to, aby zabránil nárastu Voldemortovej sily, a na to, aby ich všetkých zachránil pred tým, že sa dopustia nevysloviteľného činu, ktorý Voldemort navrhol. Videl tváre niektorých iných smrťožrútov, ktorých mená ale nepoznal, a ich výrazy, ako keby zamrznuté medzi zlomkami sekúnd, odhalili, že dokonca ani smrťožrúti nechceli doslovne žiť tak, ako to naznačovalo ich pomenovanie

Dal ruky pod ramená mŕtveho a vliekol ho cez kruh, k okraju útesu; nezanechával žiadnu stopu od krvi, pretože krv v tomto zvláštnom čase netiekla, ale opätky mŕtvoly sa zarývali do trávnika, označujúc ho dvomi nezameniteľnými ryhami. Harry sa znovu zadíval dole na more, nebol si istý, či by Voldemort bol schopný telo znovu získať čarami. Ale potom si spomenul, že tečúca voda zastavuje mágiu. More sa určite počítalo za tečúcu vodu, že? Preto mohli v jazere pri Rokforte žiť magické tvory; jazero bolo stojatou vodou. A preto sa pramica, ktorá ich brala do Francúzska, vznášala nad vodou; ak by spočinula na vode, museli by na pohon použiť muklovské prostriedky alebo použiť plachty ako staré plachetnice. Pramica sa nesmela dotýkať vody, aby fungovala, ale bola tak tesne nad vodou, že pôsobila ako muklovské plavidlo, pretože nechceli, aby letela vysoko na oblohe a riskovali, že ju zaznamenajú muklovské letecké úrady. V týchto dňoch bolo dosť nebezpečné lietať na metlách, so všetkou tou muklovskou leteckou dopravou...

Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil. Tečúca voda. Toto by malo fungovať. Voldemort by nemal byť schopný znovu získať telo. Zhlboka sa nadýchol a uchopil mŕtveho mladíka pod ramenami a celou silou ho odhodil z útesu, keď zanadával a potom mával rukami, aby udržal rovnováhu. Harry sledoval, ako telo padá; keď udrelo na hladinu, spŕška vystrelila hore tak pomaly, ako keby bola naťahovaná kúzlom. Harry ešte od úsilia dychčal, keď sa díval, ako mŕtvola zmizla v hlbinách.

Nakoniec sa pomaly otočil späť ku kruhu smrťožrútov. Znovu si obul ponožky a topánky a bol pripravený vrátiť sa na svoje miesto a ukončiť kúzlo. Ale potom mu napadlo. Mám Voldemorta priamo tam, kde ho chcem mať. Prešiel k vysokému čarodejníkovi, uprene sa pozeral do jeho zmrazenej, nevyspytateľnej tváre. Temný mág šialene ceril zuby, neobyčajne spokojný sám so sebou. Ešte nevedel, že jeho vnuk, srdce a všetko, bolo na dne Lamanšského prielivu. Dokonca ani nevedel, že Harry stál len stopu pred ním, že ho mohol zabiť, ak chce...

Čo ak? uvažoval. Nechcem?

Uvažoval o tých hrozných veciach, ktoré dedič urobil v službe svojmu pánovi; premýšľal o vlkolačom tábore a o dievčatách, ktoré Stuart počul rodiť; premýšľal o muklorodených čarodejniciach a čarodejníkoch, ktorí nevedeli, čím boli...

A vedel, že nemohol Voldemorta zabiť. Skúšal zlepšiť tento svet, ale vedel tiež, že keby mohol, mal by sa stále skúšať zmeniť ho späť. Vyhýbal sa uvažovaniu o tom, pretože ešte nemal predstavu, ako to urobiť.

Ako mal prepánakráľa presvedčiť Voldemorta k návratu do noci, v ktorej bol zabitý jeho otec a mohol tak nechať zomrieť aj jeho matku, keď by to znamenalo, že sa  takmer zničí sám?

Zdalo sa to byť nemožné, ale bolo by to možné ešte menej, keby ho Harry zabil. Potom by nedala nijako napraviť časovú líniu, dokonca aj keby existoval nejaký presvedčivý argument, ktorý by mohol ponúknuť Voldemortovi. Koniec koncov musel to byť on; mal brata Harryho prútika a kúzlo bolo najsilnejšie s prútikmi - bratmi.

Pohľad mu padol na prútik; v pozadí mysle ho bodla myšlienka, ktorá sa nakoniec rozvinula v niečo ako plán. Voldemortov prútik! Áno, pomyslel si. Potrebujem mu vziať prútik. Potom on nebude tak úspešný, a možno dokážem nájsť niekoho iného, aby prútik použil, niekoho iného, aby vykonal to kúzlo. Alebo ho môžem skúsiť presvedčiť.... tým, že budem držať jeho prútik ako rukojemníka! Alebo niečo... Ešte bez konkrétneho plánu ohľadne toho, čo urobí s  Voldemortovým prútikom, ho vytrhol z Voldemortovej ruky a bežal k okraju kruhu. Potom si uvedomil, že tam nemôže len tak stáť s ním vo vrecku. Musel ho nejako skryť....

Zamyslel sa, chvíľu vypracovával plán akcie. Nakoniec, keď už vedel, čo urobí, sa pohyboval tak rýchlo, ako to len bolo možné, pamätajúc na fakt, že bol pod kúzlom neurčitý čas; muselo sa to blížiť hodine alebo viac. Jeho telo už zostarlo o ďalších desaťtisíc hodín; koľko dní to bolo? Mesiacov? Nemal čas riešiť to; musel konať rýchlo...

Šiel okolo kruhu, bral prútiky z vreciek čarodejníc a čarodejníkov a porovnával ich s Voldemortovým, presunul sa, ak sa príliš odlišoval pre jeho plán. Nakoniec, čarodejník stredného veku mal jeden z dreva dosť tmavého na to, aby sa dal považovať za Voldemortov a bol len o zlomok palca kratší. Harry sa vrátil k Voldemortovi s druhým prútikom a položil mu ho do ruky. Striaslo ho, keď sa dotkol veľkej, bledej ruky, aby sa uistil, že bola bezpečne ovinutá okolo cudzieho prútiku. Potom Harry vybehol z kruhu, pohľad vrhal po krajine a hľadal to, čo si v mysli predstavoval.

Nakoniec, asi dvesto stôp od kruhu našiel, čo hľadal: skalu, ktorá bola kedysi vymrštená zo zeme, biela a drobiaca sa, dosť veľká, aby sa dala vidieť zo vzduchu. Musím ju vidieť zo vzduchu, uvažoval. Potom liezol okolo nej a hľadal menšie, prenosnejšie skaly. Prebehol dobrý aker pôdy, kým nakoniec našiel šesť a vrátil sa s nimi jeden po druhom k väčšej skale. Najmenší bol veľkosti grepu, najväčší skôr ako dorážačka. (cz: potlouk) Harry použil skaly samotné, aby ich zakopal do pôdy, šesť z nich vložil vedľa veľkej skaly tak, že zo vzduchu by sa mohlo zdať, ako by mala zakrivený chvost. Rozhodol sa, že priamka by bola príliš nápadná.

Keď sa mu podarilo pomocou skál vytvoriť zakrivenú líniu, zodvihol tretiu z nich a oprel Voldemortov prútik o pôdu, ktorú tam nakypril; celou silou ho zatlačil dole s nádejou, že prútik sa len prereže pôdou a nezlomí sa. Ako klesal nižšie a nižšie do pôdy, uvedomoval si, že to šlo stále ťažšie, až nakoniec musel použiť samotnú skalu ako kladivo, aby opatrne vrazil zvyšok prútika hlbšie. Potom nad neho umiestnil skalu do brázdy, ktorú vyhĺbil.

Len on teraz vedel, kde sa nachádza Voldemortov prútik. Jedine on ho mohol nájsť.

Vrátil sa do kruhu, vyčerpaný, ale ešte nemohol ukončiť kúzlo. Nemohol len tak nechať jedného mága držať krvavý šál, a ďalšieho  - ktorého nepoznal - bez prútika. Potreboval zasiať nepokoj a zmätok. Siahol do vrecka čarodejníka vedľa Croucha a vzal mu prútik, dal ho mužovi, ktorého prútik teraz držal Voldemort. Vzal prútik starej čarodejnici a dal ho tomu mužovi; prešiel okolo kruhu, vymieňajúc prútiky hore dole medzi ľu´dmi; nakoniec nechal bez prútika Croucha, pretože okrem Luciusa Malfoya to bola jediná osoba, o ktorej bol Harry hlboko presvedčený, že nemohol byť agentom (a hoci nenávidel Luciusa Malfoya, bol to otec jeho najlepšieho priateľa).

V jednu chvíľu bol šokovaný z toho, že v kruhu vidí rokfortského učiteľa. A z toho, že to bol tento učiteľ! Ale nemohol sa zaoberať vecami ako tieto; musel sa poponáhľať. Popritom, čo stále prehadzoval prútiky, vzhliadol do tváre ďalšej dôverne známej osoby a zalapal po dychu.

Bill Weasley!

Mohol byť agentom? A vedľa neho bol... Percy! Bol tiež agentom? V tomto prípade, zamenil ich prútiky medzi sebou, tak pre nich nebude ťažké nájsť ten správny. Tak ktorí boli teda agentmi? dumal. Dumbledore sa zmienil o niekom dvadsaťročnom... to bol Percy. Tiež sa zmienil o dvoch osemnásťročných. Mohol mať na mysli dvojčatá?

Ale potom... našiel ďalších spomínaných agentov. Bol si tým celkom istý. Našiel Arabellu Figgovú, a dal jej prútik Bartyho Croucha. Jeden vedľa druhého stáli Niamh Quirková a Roger Davies, ako keby stále potreboval držať pohromade kvôli tomu, že boli obaja z Bystrohlavu. Roger! Harry premýšľal. Ako to môže robiť, s Katie, ktorá mu práve porodila dieťa... Samozrejme, mohol to urobiť, aby udržal Katie v bezpečí. Napriek tomu... ak by sa Rogerovi niečo stalo, Katieno dieťa by osirelo. Harry sa zapotácal; uvedomil si, že Roger by v starom živote mohol byť skutočným smrťožrútom; nikdy ho nenapadlo, že by Roger mohol byť agentom. Myslím, že som sa mohol mýliť, uvažoval. Ale potom zbadal ďalšiu tvár, ďalšieho osemnásťročného, a stuhol. Stále bol nažive! pripomínal si. Ale... znamená to, že bol agentom? Znamená to, že Niamh alebo Roger neboli špiónmi?

Harry nejakú dobu iba stál, dívajúc sa na neho, nakoniec sa rozhodol nechať mu vlastný prútik, pre prípad, že by pracoval pre Dumbledora (dokonca ľudí, o ktorých vedel, že pravdepodobne boli skutočnými smrťožrútmi nechal s vlastnými prútikmi; chcel, aby polovica prítomných ľudí nebola ovplyvnená výmenou prútikov, za predpokladu, že tým vytvorí ešte väčší zmätok.) Naposledy ho videl nažive, keď sa dostali na cintorín potom, ako sa súčasne dotkli trojčarodejníckeho pohára...

Harry sa nakoniec mlčky rozlúčil so Cedricom Diggorym, ktorého bledé oči sa leskli v mesačnom svite, jeho bledé ústa boli v kútiku mierne skrútené, ako by sa netešil zo spoluúčasti na Voldemortom navrhovanom rituáli. Nakoniec Harry vzal Dracov prútik a dal si ho do vrecka, potom dal otčimov prútik do vrecka Dracovi. Rýchlo zrušil kúzlo a tajne strčil svoj prútik do otcovho plášťa. Cítil pod prstami chladné drevo Dracovho prútika. Zvuk burácania vĺn sa vrátil.

Zabralo  to len okamih, než vypuklo peklo.

Voldemortov rozzúrený rev roztrhol nebesá, keď videl, že telo a srdce sú preč; ľudia, ktorých Harry videl s neľútostnými, lačnými výrazmi zamrznutými na tvárach v obavách cúvli, ako sa točil v kruhu, hľadajúc páchateľa tohto podvodu. Pozrel sa na zem, hľadiac na zem, kde bolo telo ťahané k útesu. Potom...

Jeho oči dopadli na Harryho.

Prehltol. Vysoký mág stále pevne zvieral v ruke požičaný prútik; nezdalo sa, že by si všimol, že nebol jeho, pretože boli dosť podobné. Harry sa snažil vyzerať rovnako šokovane ako ľudia okolo neho. Po pár dlhých krokoch Voldemort zastal pred ním. Harry dumal, či smrtiaca kliatba mohla správne fungovať aj s prútikom niekoho iného. Harry vedel, prečo Voldemorta ako prvý napadol on, keďže sa zdal nedôverčivý k Harryho spomienkam z iného života, ktoré nazval "snami". Samozrejme mu neveril. Ale nepochybne, uvažoval Harry, určite aj niekto ďalší, kto slúžil Voldemortovi, niekto, kto sa snáď pohyboval v kruhu únoscov, ktorí oddelili weasleyovské dievčatá od ich rodičov, jeden z nich určite tiež poznal kúzlo Tempus Fugit. Určite nemôže byť jediný zo zúčastnených, ktorý o tom vedel, okrem Voldemorta...

"Podaj mi tvoj prútik, Potter!" zasyčal potichu.

Harry zamumlal, "Áno, môj Pane," vytiahol Dracov prútik z vrecka plášťa. Voldemort vykonal na prútik Priori Incantatem, zistiac, že posledné použité kúzlo bolo uzamykacie. Harry si pamätal, ako Draco prútikom zamykal kufor potom, čo sa obliekli na zasvätenie.

"Hmph!" zavrčal opovržlivo, ako by mal vedieť, že by bol Harry príliš hlúpy a nevynaliezavý, aby vytiahol takýto trik. Harry dostal prútik späť, ale tie zvláštne oči sa na neho stále dívali podozrievavo, behali sem a tam medzi ním, jeho otcom, Dracom a jeho otcom, vyzeralo to, ako by pochyboval...

"Môj Pane!" zvolal hlas naprieč kruhom.

Rýchlo sa otočil, tmavý plášť mu zavíril okolo tela. Kráčal k mužovi, ktorý prehovoril, ktorý stál vedľa Bartyho Croucha mladšieho.

"Môj Pane! Má na sebe krv!" kričal muž, držiac Crouchovu ruku. Tá stále zvierala kedysi šedý šál, z ktorého ale teraz kvapkala na zem temne červená krv. Našťastie zem bola tak tvrdá, že Harry nezanechal žiadne stopy ako dôkaz jeho aktivít.

"Daj mi tvoj prútik!" prikázal Voldemort bledému mužovi, ktorého žlté vlasy vyzerali, ako keby v ďalšej chvíli od strachu mohli obelieť. Crouch siahol do vrecka, s panickým výrazom vzhliadol, potom prehľadal ostatné vrecká plášťa; keď zistil, že sú prázdne, prehmatal si celé telo, jeho panika prepukla v najhlbší strach.

"Môj... môj Pane... ja... ja ho nemôžem nájsť..."

"Crucio!" zajačal Voldemort, mieriac prútikom na Croucha, ktorý v kŕčoch spadol na zem, takže Harry videl, že to bolo možné vykonať aj s prútikom, ktorý vám nepatril. Ron ma preklial mojím vlastným prútikom, spomenul si. Ale možno stále nie je taká silná...

Crouch sa stále zvíjal na zemi, výkriky z jeho pier premohli zvuk mora. Harry sebou trhol; Prosím, modlil sa. Prosím, prestaň...

Ako by mu čítal myšlienky, Lucius Malfoy si odkašľal a váhavo povedal, "Môj Pane..."

Voldemort prerušil spojenie medzi prútikom a Crouchom, ktorý stále vyčerpane ležal na zmrznutej zemi, dych mu unikal v bielych obláčikoch. Voldemort sa prenikavo zahľadel na Dracovho otca, ktorý vykoktal svoju žiadosť znejúcu veľmi, veľmi vystrašene.

"Môj Pane... prenášadlo môjho syna, ktorým sem prišiel, sa znovu aktivuje behom niekoľkých minút. Nebude schopný vrátiť sa do školy, ak ne..."

"Ticho!" bola jeho odpoveď; Harrymu sa vzadu na krku zježili vlasy. Voldemort o ňom znovu uvažoval, potom o Dracovi, ktorý sa viditeľne triasol. Nakoniec sa na nich zaškľabil, a tiež na Severusa Snapa.

"Vezmi deti späť do ich školy," povedal opovržlivo Harryho otčimovi. "Viem, kde ich nájdem, keď ich budem potrebovať." Znovu sa stretol s Harryho očami, a Harry sa pokúsil vyzerať viditeľne vystrašene, a nie naradostene, že ten plán fungoval. Prehltol; potom z kruhu vyletel ďalší výkrik.

"Toto nie je môj prútik!" A potom sa pridali iné hlasy. "Ani toto nie je môj prútik!"

Voldemort sa od nich odvrátil; na sekundu bol Harry schopný vidieť výraz jeho tváre. Zdal sa byť zhnusený tým, čo sa s temnými čarodejnicami a čarodejníkmi dialo v tieto dni, ako keby mal na starosti škôlkarov... 

Otec znovu vytiahol z habitu plechovku korenenej šunky a potichu im povedal, "Držte sa pevne, chlapci." Harry bol rád, že odišli skôr, než Voldemort začal testovať každý prútik v kruhu a objavil by posledné kúzlo, ktoré bolo vykonané prútikom vo vrecku jeho otca. Nemyslel, že by niekedy cítil vďačnosť Luciusovi Malfoyovi, ale práve teraz ju cítil. Je pravda, že dával pozor na vlastného syna, ale predsa len...

Keď sa prenášadlo aktivovalo (v skutočnosti to trvalo asi päť minút), poslednú vec, ktorú Harry videl predtým, ako začal padať priestorom bol zástup smrťožrútov bežiacich si porovnávať prútiky, a Voldemort stojaci na okraji útesu, uprene hľadel dolu do vĺn, vediac, že nemohol znovu získať dedičovo telo. A Barty Crouch mladší ležal na chladnej zemi, bez pohybu, v ruke zvieral zakrvavený šál...

* * * * *

Keď Harry pristál, zakopol a klesol na podlahu slizolinskej klubovne. Otec s Dracom tiež zakopli, Draco spadol na podložku blízko ohniska. Harry si kľakol, nabral dych, potom sa pomaly postavil. Siahol do vrecka a vytiahol Dracov prútik.

"Nie je toto tvoj prútik, Draco?" spýtal sa, snažiac sa znieť nevinne. Najlepší priateľ na neho pozrel cez prižmúrené oči.

"Hej, myslím, že je. Som zvedavý, čí je potom tento?" ozval sa, zdvihnúc prútik, ktorý bol v jeho vrecku.

"Vyzerá ako tvoj, ocko," ozval sa Harry. Nevlastný otec ho opatrne uchopil, obracal, potom si všimol nejaké škrabance blízko špičky.

"Áno, áno, vyzerá ako môj..." Vytiahol prútik, ktorý bol v jeho vrecku a skúmal ho.

"Ten vyzerá ako môj," povedal Harry, snažil sa znieť nenútene. Otec sa na neho zvláštne pozrel, ako by Harryho nikdy predtým nevidel. Vyzeral, ako by chcel niečo povedať, ale Draco ho prerušil.

"No, som len rád, že je potom! Nemohol som tomu uveriť, spôsob, akým jednoducho zabil vlastného vnuka! A potom nás všetkých chcel nechať..."

"Ššš!" zasyčal Severus Snape rýchlo, nahnevane sa mračil. "Buď ticho! Nemôžeš diskutovať o tom, čo sa dnes večer stalo! S nikým! Nemôžeš vedieť, či ťa niekto nezačuje..."

Draco sa zaksichtil. "Prepáčte. Nemyslel som...."

"Nie, Malfoy, nemyslel si. Žiadne prekvapenie," poznamenal sarkasticky. Harry ale bol prekvapený protivným ostrím v otčimovom hlase, a tým, že Draca nazval priezviskom. Možno jednoducho boli všetci nesvoji. Tá skúsenosť... Bolo to dosť na to, aby prinútilo aj najrozumnejšiu osobu mlátiť okolo seba.

Draco vyzeral svojím profesorom, hlavou fakulty a otcom najlepšieho priateľa zastrašený. Harry cítil potrebu zakročiť.

"Oci... práve dostal znamenie. Nerob si s ním ťažkú hlavu," povedal potichu. Jeho nevlastný otec však vyzeral by ľahostajný k akejkoľvek únave syna Luciusa Malfoya. Obrátil sa na Harryho, na tvári sa mu zračili obavy.

"Ako si na tom, Harry? Ešte to veľmi bolí?"

Harry si vyhrnul rukáv a pokusne sa dotkol ruky. "Trochu to bodá. Myslíš... myslíš, že by som mohol ísť s tebou do vášho bytu? Spať? Takto by si tiež nebol sám. Veď vieš, pretože mama zostala dnes večer doma. A možno... mohli by sme zavolať mamu. Dať jej vedieť, že som v poriadku," povedal potichu, dúfajúc, že ho otec nepodozrieval, že mal niečo do činenia s chaosom na smrťožrútskom stretnutí. Aj keď zachránil telo dediča pred rozporcovaním, vykonal nebezpečné temné kúzlo. Dedič. Harry sa znovu otriasol, spomínajúc na veci, ktoré povedal, že urobil. Ako môžem zistiť, ako zlé je to v muklovskom svete? uvažoval. Potom si náhle spomenul; keď bol u Maggie a Bernarda, dal si do vrecka noviny. Keď sa vrátil, dal ich do zásuvky truhlice u nôh svojej  postele.

Otec prikývol. "Samozrejme. Dobrý nápad."

"Chcem si len vziať niečo zo spálne."

Bežal pred Dracom do izby šiestakov a našiel noviny priamo tam, kde ich nechal, želajúc Dracovi dobrú noc, keď sa prehnal okolo neho. (Draco krivkal smerom k ich izbe.) Keď boli na chodbe, Harry povedal, "Nejdeme sa pozrieť za Dum... mám na mysli za Davym? Dať mu vedieť, čo sa stalo?" Otec potriasol hlavou. "Náhodou viem, že je dnes večer v cudzine, má na práci iné veci. Poviem mu to, keď sa vráti. Nestaraj sa o to." Po tomto  Harry aj jeho otec mlčali celú  dlhú cestu nahor. Harry cítil, ako mu rýchlo búši srdce, keď premýšľal nad tým, čo nájde v novinách, ktoré si napchal do vrecka.

V krídle pre zamestnancov nebol už roky. Pamätal si, že tam žil keď bol malý, ako behal po priľahlom nádvorí a lietal na hračkárskych metlách. Keď dosiahli gobelín s jednorožcom, ktorý ukrýval vchod do zamestnaneckého krídla, nevlastný otec ho odtiahol a zamumlal heslo, ktoré Harry nemohol počuť. Kamene sa preskupili, aby vytvorili priechod do súkromného kráľovstva rokfortských profesorov a ich rodín.

Harry nasledoval otca dole chodbou k dôverne známym dverám s nápisom, "Snape/Evansová" na malej kovovej doštičke. Pri vstupe sa ocitli v útulnej obývačke. Otec rýchlo zapálil oheň v ohnisku. Harry sa zrútil na pohovku, prejavilo sa u neho vyčerpanie. Možno by sa mohol na tie noviny pozrieť ráno...

Severus Snape sa natiahol po prášok vo výklenku krbu, uložený v malej zložito vyrezávanej mise, a hodil ho do ohňa, vysloviac, "U kančieho konca." Harry nikdy nemal rád meno ich domu v Rokville, ale bol pod týmto menom známy viac ako sto rokov. Nebolo pomoci.

Po chvíli sa v plameňoch objavila matkina hlava. Vlasy mala strapaté; pravdepodobne bola niekoľko hodín v posteli. V tvári mala ustarostený výraz.

"Harry! Severus! Je všetko v poriadku?"

"Áno, mami, sme v poriadku. Chceli sme sa len ohlásiť a dať ti vedieť."

Vyzerala, že sa jej uľavilo. "Vďaka bohu! Skúšala som spať... ale jediné, čo som dokázala bolo prehadzovanie sa a otáčanie, premýšľajúc o vás..."

Harryho zabolelo pri srdci, keď videl, aká kvôli nemu bola ustaraná. Spomenul si, o čom sa jeho rodičia bavili, keď mal sedem...

"Nemôžem akceptovať, že za deväť alebo desať rokov mi Harryho len tak zoberú a ja s tým nemôžem nič urobiť; nemôžem tam byť, aby som sa uistila, že je v bezpečí..."

"Budem tam ja, Lily. Postarám sa oňho. Vždy som to robil."

Ten čas nakoniec prišiel, a on uvažoval, či vôbec spávala. Skúsil to teraz odsunúť stranou, radil sa s ňou, čo dať Jamie a dvojčatám na Vianoce, načúval jej sklamaniam ohľadne domácich škriatkov. Nakoniec mu povedala, že ho má rada a obaja si povedali dobrú noc. Otčim s ňou nehovoril, ale stál v dverách svojej spálne, ruky hlboko vo vreckách, tvár nevyspytateľná.

"Chceš pred spaním niečo na pitie?" spýtal sa ho otec. Harry prikývol, a mávnutím otčimovho prútika sa na stole pred ním objavil pariaci sa hrnček horúcej čokolády. Harry si ho opatrne vzal a upil si z neho; nebol síce nablízku dementorom, ale to zlo bolo také, že čokoláda bola pravdepodobne výborným nápadom.

Keď hrnček vyprázdnil, otec mu povedal, "Môžeš využiť vašu starú izbu, Harry. Netráp sa s ranným vstávaním; je nedeľa. Spi tak dlho, ako si budeš želať. Dobrú noc." Otčim zjavne nemal záujem diskutovať o zasvätení. Harry na neho netlačil; mohlo by to vyniesť zlé spomienky na dobu, keď dostal temné znamenie on.

"Brú, oci." Harry sledoval, ako zavrel dvere, potom vstal a prešiel cez miestnosť k malej izbe, ktorú zdieľal so sestrou, keď boli malí a ešte spali v postieľkach s hračkami zavesenými nad nimi. Otvoril dvere a sviečky v svietnikoch na stenách vzplanuli; bol prekvapený, že našiel malú miestnosť vybavenú veľkou posteľou lemovanou malými skrinkami. Musia to tu používať ako hosťovskú miestnosť, uvažoval. Ale kto by prišiel, aby tu aj prespal? Strýko Duncan? Možno. Možno, že Remus sem zvykol chodiť predtým, než ho odviedli...

Harry už nevynaložil žiadnu energiu, aby nad tým uvažoval. Vyzlečené veci dal dole do zásuviek a zaliezol do postele, prútik si položil na jeden zo stolíkov a schmatol noviny, ktoré si priniesol z Londýna. Bola to len malá časť; stĺpec s horoskopom od Maggie bol vložený medzi rôznymi blbosťami a filmovými a televíznymi recenziami, a dostal aj časť športovej časti. Do čerta! Dúfal, že by mohol nájsť nejaké politické správy, z ktorých by sa dozvedel o tých občianskych vojnách a mierových rozhovoroch, ktoré dedič ovplyvnil. Ale potom našiel niečo zaujímavé na športových stránkach: v spravodajstve zo Svetového pohára, boli uvedené futbalové mužstvá Východného aj Západného Nemecka.

Berlínsky múr padol pred piatimi rokmi, uvažoval. Alebo to bolo šesť? Tak či tak, v súčasnosti existovalo jedno Nemecko. Alebo bolo? Zasiahol dedič do tohto? Alebo sa v tejto časovej línii jednoducho nikdy nevyskytli okolnosti pre zničenie múru?

Trochu viac noviny preskúmal a našiel príbeh o steroidovom škandále, ktorý bol od letnej olympiády ešte nevyriešený; na zozname športovcov podozrivých z užívania steroidov (týkalo sa to niekoľkých športov) opäť našiel znovu uvedený ZSSR ako krajinu, z ktorej pochádzali niektorí zo sporných atlétov. (Boli tam tiež atléti z Kanady, Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a z ďalších krajín; zdalo sa to byť znepokojujúco rozšírené.)

Takže Sovietsky zväz ešte stále existoval, a neprišlo k žiadnemu nemeckému znovuzjednoteniu. Možno neexistovala žiadna Európska únia. Uvažoval, či v Južnej Afrike ešte existoval apartheid, a kto bol americkým prezidentom. Náhle si uvedomil, že dokonca ani nevedel, kto bol britským ministerským predsedom!

Strávil nejaký čas nad každou stránkou, každú poriadne prebehol, zisťujúc čokoľvek, čo mohol o vonkajšom svete. Na koniec sa to dozvedel: že bola jeho matka nažive malo následky ďaleko za hranice čarodejníckeho sveta. Významné historické udalosti buď nekonali, alebo sa stali inak, od noci v roku 1981, keď Voldemort zabil jeho otca. Ale tie menšie udalosti tiež spôsobili, že pocítil bodnutie viny. Trhol so sebou, keď uvidel steroidový článok, že mladá gymnastka (len trinásťročná), podozrivá z toho, že dostávala steroidy od trénera osirela pred štyrmi rokmi, keď sa jej rodičia pokúsili ujsť z Východného Nemecka do Západného...

Keď sa z tých pár stránok, ktoré si priniesol z Londýna, dozvedel, čo mohol, zhasol sviečky, položil si okuliare a noviny na skrinku vedľa prútika. Položil hlavu na vankúš a pokúsil sa zaspať, ale spánok ešte veľmi dlho neprišiel; nateraz odložil myšlienky na noviny, ale večerné udalosti sa mu stále znovu a znovu prehrávali v mysli, a on pochyboval ako obvykle, či urobil správnu vec...

* * * * *
Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
19.06.2010 23:17:53: Ještě že Harry nakonec dědic nebyl, nedopadl by moc dobře. Díky
09.06.2010 15:09:33: Díky. A tie komenty boli o mojom prekladaní, toto prekladala JSark, netuším ako sa k angličtine dos...
08.06.2010 11:05:30: Teda, tak trochu mi příjde divný psát "super kapitola". Bylo to totiž opravdu dost nechutný. Voldemo...
07.06.2010 22:50:50: Ja som sa ešte nekukla. A zatiaľ ani na druhú preloženú a obetovanú časť. Nestíham.
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace