Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 5 - 8

8. kapitola Sestra 3/3

Preklad: JSark

Beta-read: Tarja.,Elza

Záverečné úpravy: Simple


Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola ôsma-  Sestra 3/3

Zápas s Bifľomorom sa blížil alarmujúcou rýchlosťou. Harry chodil na vyučovanie, navštevoval Ginny v Nemocničnom krídle, písal Maggie, neskôr aj Hermione, keď sa vrátila z New Yorku, a tiež trénoval svoj tím. Všetci Weasleyovci, s výnimkou Rona a Ginny, si urobili výlet do Londýna, aby videli Maggie; najskôr pán a pani Weasleyovci, potom po jednom starší bratia.

Ron a Ginny by mali prísť počas vianočných prázdnin. Maggie odpísala Harrymu, veľmi mu ďakovala za to, že jej poskytol túto novú rodinu a on sa pri čítaní nevedel ubrániť tomu, aby sa neusmieval od ucha k uchu.

V deň zápasu zaniesol ten list Ginny, aby si ho mohla prečítať. Na to sa predklonila, strhla sa len trošičku, nežne ho pohladila po líci a láskyplne zašepkala: „Ak vôbec existoval nejaký spôsob ako presvedčiť moju rodinu, že môžem byť so slizolinčanom, myslím, že si ho našiel.“

Harry jej uprene hľadel do očí; musel s ňou súhlasiť. Fakt, že je slizočan sa zrazu stal len veľmi malou prekážkou. Veď napríklad, taký Ron s ním už vlastne trénoval na metlobalový zápas.

„No, nechcem sa chváliť, ale som ďaleko lepší než ktorýkoľvek z bifľomorských triafačov, takže ak si taký dobrý, že dokážeš zablokovať mňa, s nimi by si nemal mať problém,“ povedal mu Ron deň predtým.

Harry sa zasmial. „Kedy si si ty niekedy robil starosti s chválením? A teba viem dobre zablokovať už od tretieho ročníka, Weasley,“ odporoval dobrosrdečne. Ron sa zasmial.

„Už nie som tretiak, Potter.“ Hoci sa ešte stále oslovovali priezviskami, uzavreli akési pokusné priateľstvo. Harry musel pripustiť, že Ron je lepší než kedykoľvek predtým; určite celé leto poctivo trénoval.

„Nemáš obavy, že vďaka tebe budem taký dobrý, že nebudeš proti mne schopný skórovať, keď budeme hrať proti sebe?“ premýšľal Harry nahlas.

Ron na neho prefíkane pozrel.

„Ach, myslíš, že ti ukazujem všetko, čo viem, Potter?“ Potom sa na Harryho zaškeril, čo mu ten hneď opätoval. Draco sa na tých dvoch mračil zo svojej metly, keď svišťal okolo ihriska a znova, a znova chytal zlatonku.

Harry mal podozrenie, že môže žiarliť na jeho nové priateľstvo s Ronom, najmä ak sa Ron neobťažoval maskovať svoj obdiv k Jamie. Sedávala na tribúnach, mávala Dracovi, keď nebol príliš zamestnaný naháňaním zlatonky a Harry si nemohol nevšimnúť, že boli momenty, keď to vyzeralo, že sa pred ňou Ron predvádza. Draco tiež musel odstrániť rokmi navyknuté ´nenávidím Wesleyho´, a to mu veru išlo veľmi ťažko. A navyše bol presvedčený, že pretože je Cho Changová Ronova priateľka a zároveň primuska, snaží sa získať všetkých ostatných prefektov, aby Rona zvolili primusom.

Niežeby sa ním chcel stať on, jednoducho mu predstava Weasleyho ako primusa pripadala nechutná.

Harry prehltol, keď sa pozrel na Ginny; ako mohol mať pocit, že s týmto svetom je to také zlé? Trochu sa predklonila, jemne priložila pery k jeho pootvoreným ústam; a vzápätí pocítil, ako mu špičkou jazyka prechádza po zuboch.

„Au!“ náhle vykríkla odtiahla sa, držiac sa za hruď.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa Harry; uvedomil si, že sa mal k nej viac nakloniť. Ešte nebola úplne vyliečená. Usmiala sa na neho.

„To je v poriadku. Nebudem tu navždy.“

Oprela sa späť o vankúše a pozorovala ho. „Ron hovorí, že by si mal počas zápasu Bifľomor udržať na bezbodovom stave. To je od neho veľká pochvala.“

Posunul sa tak, aby sedel bližšie k nej. „Môžeme o nás Charliemu a Ronovi povedať, keď budeš plne zotavená? Celá rodina vyzerá úplne nadšená nájdením Maggie... mám na mysli Peggy.“

„To je v poriadku. Všetci sme si teraz zvykli premýšľať o nej ako o Maggie. Nemôžem sa dočkať toho, až sa stretnem so švagrom! Nie je zvláštne, že je už vydatá? Hovorila niečo o deťoch? Možno budem čoskoro tetou!“

Harry sa predklonil ešte bližšie a usmial sa. „Myslím, že sú ešte len novomanželia, tak sa nebudem pýtať. To nechám na tvoju mamu. Nie je to, čo má matka robiť so svojimi dcérami? Začať na nich tlačiť, aby mali deti len čo sú v chomúte?“

Ginny sa natiahla a objala ho okolo krku. „Myslím,“ povedala so zasnenými očami, „že teraz ma to, čo moja mama práve robí, vôbec nezaujíma.“ Pritiahla si Harryho, tentokrát udržala hornú časť tela na vankúšoch a on ju nasledoval tam, kde ho chcela mať... Jeho ústa pritlačené na jej, všetko bolo také prirodzené; ten neuveriteľný pocit, keď zvláčnela, ako keby jej z tela zmizli kosti, keď zdvihol jej tvár k svojej, a ako pierko ľahké dotyky jej prstov prechádzajúcich po jej ramenách a vonkajších stranách stehien...

Hlava sa mu točila; musel sa prinútiť prestať ju bozkávať. Dal jej posledný prehnane mľaskajúci bozk na špičku nosa, kým sa postavil, aby odišiel. „Musím si ísť pre metlu a metlobalový dres. Zápas začína o pol hodinu.“

Pozrela na neho očami plnými lásky. „Veľa šťastia.“

„Ak to hovoríš, tak to tak bude,“ vyhlásil so širokým úsmevom a s mávnutím ruky. Predstierala, že po ňom hodí jeden z vankúšov.

„Už choď,“ smiala sa. „Taký pozér!“

Zasmial sa a ešte raz sa k nej vrátil pre bozk, ktorý bol hlbší než zamýšľal, odchádzal takmer bez dychu. Hľadela na neho spod napoly privretých viečok.

„Nech máš pri zápase jasnú hlavu.“

„Myslím, že po tomto ju budem mať riadne zahmlenú,“ odporoval.

Nakoniec sa mu podarilo opustiť ošetrovňu (po dvoch ďalších neúspešných štartoch) a bol rád, že opäť začal pravidelne behávať, lebo na ihrisko musel dobehnúť.

Tribúny boli plné a ako zvyčajne, tri štvrtiny divákov vypískavali Slizolinčanov a povzbudzovali ich oponentov, ktorými práve dnes boli Bifľomorčania. Harry bol príliš šťastný, aby sa o to staral. Ukážeme im, premýšľal odhodlane, keď kráčal do stredu ihriska, aby si potriasol rukou s bifľomorským kapitánom.

Keď madam Hoochová zapískala na píšťalke a pätnásť metiel vzlietlo do vzduchu, Harry cítil dôverne známy príval, pocit, že je znovu vo svojom živle.

Pozrel k miestu, kde sedeli Ron, Charlie a Jamie spoločne so Simonom a Stuartom, a jeho matkou a otčimom. Všetci sa na neho uškŕňali a tlieskali, dokonca aj dvojčatá. Zamával im späť, potom letel zaujať svoju pozíciu blízko slizolinských bránok, keď sa prehadzovačka ocitla vo vzduchu. Harry venoval ockovi malé prikývnutie a dostal jedno na oplátku.

Toto bolo pre jeho ocka ako hlavu fakulty, ale tiež pre ocka ako ocka, človeka, ktorý ho učil celý život a viedol ho k tomu, aby kráčal v jeho šľapajach.

Komentoval chlapec z Bystrohlavu. Harrymu chýbal Lee Jordan.

„A Slizolin má prehadzovačku! Slizolinskí triafači si ju prehadzujú tam a späť, vytvárajú pôsobivú leteckú formáciu, škoda, že sú všetci takí...“ Harry otočil hlavu; videl, ako sa profesorka McGonagallová na chlapca výhražne zadívala. „...takí slizolinskí. A Slizolin skóruje! Desať nula pre Slizolin!“ Harry sa pokúšal nesmiať sa; duch Lee Jordana bol nažive.

Zdalo sa, že zažmurkal a prehadzovačku chytili bifľomorskí triafači, ktorí si ju po ceste k Harrymu hádzali hore-dole. Všetky pokusy zachytiť ju jeho triafačmi zlyhali. Harry sa vznášal blízko stredu a pripravoval sa. V ďalšej sekunde bifľomorský triafač loptu pustil, pokazil to. V zlomku sekundy ju mal v ruke a hodil ju takmer cez celú dĺžku poľa jednému zo svojich triafačov, ktorý sám vzápätí skóroval, ako keby Bifľomorčania ani nemali strážcu.

„Dvadsať nula pre Slizolin!“

A tak to pokračovalo; Bifľomorčania nemohli skórovať cez Harryho, avšak jeho triafači boli schopní dostať prehadzovačku cez bifľomorské bránky približne dvakrát z troch pokusov. Ako sa skóre stalo nesúmerným na stodvadsať k nula, bifľomorskí odrážači sa stávali agresívnejší. Draco si dával pozor na bifľomorskú stíhačku, pretože ona zbadala strelu dvakrát a Draco si ju nevšimol ani raz. Harry náhle videl, ako jeden z bifľomorských odrážačov poslal dorážačku priamo na Dracovu hlavu a zajačal na neho: „Draco! Dolu!“

Ako náhle to Draco začul, urobil jedinú vec, ktorá ho pravdepodobne zachránila pred zrážkou. Bifľomorská stíhačka urobila obrat o stoosemdesiat stupňov a nasledovala ho, pretože si myslela, že zbadal zlatonku. Potom, keď Draco nikde pri zemi strelu nevidel, namieril metlu znovu nahor a zamieril k Harrymu; našťastie ich triafači boli príliš zamestnaní opätovným skórovaním proti Bifľomoru, a on teraz nemusel chrániť slizolinské bránky.

„Čo do pekla, Harry? Prečo si mi povedal, aby som letel dolu?“

„Dorážačka,“ povedal Harry stručne, keď sledoval, ako bifľomorskí triafači znovu mierili k nemu. Draco prikývol a vzlietol nad obruče, z cesty, krúžil okolo, rozhliadal sa, aby si mohol všimnúť zlatonku sám, namiesto toho, aby sa spoliehal na súperovho stíhača. Harry zachytil ďalší pokus o gól a potom uhol dorážačke, ktorá smerovala na jeho ľavú nohu; škrabla mu metlu, čo spôsobilo, že chvíľu letel trhane, kým sa vo vzduchu znovu nestabilizoval. Prehltol. Mal ju vidieť.

„Stoštyridsať nula pre Slizolin!“

Zrazu sa zdalo, že väčšina ľudí v dave povzbudzuje ich; Harry cítil, ako ním prúdi adrenalín, keď zástup začal prechádzať k lepšiemu tímu. Okrem členov bifľomorskej fakulty, kto by chcel fandiť porazeným?

Harry videl, ako bifľomorský odrážač stiahol svoju pálku a poslal dorážačku priamo na neho, kovové pásky na pálke zazvonili, ako udreli do kovovej lopty.

Harry zaťal čeľuste a letel dole tak, aby dorážačku podletel; natiahol ruku a chytil ťažkú loptu, hoci ho takmer zobrala so sebou. Námaha pri chytaní ho zanechala zadýchaného a trhol so sebou, v ruke cítil bodavú bolesť.

„Hej, ty!“ zavolal k najbližšiemu slizolinskému odrážačovi a potom, keď mu videl do tváre, jednou rukou hodil loptu jeho smerom. Odrážač sa pripravil, potom udrel pálkou. S prasknutím dorážačka preletela vzduchom k jednému z bifľomorských triafačov. Trafila ho do vetvičiek metly, čím ho zrazila na ďalšieho triafača. Obaja nakrátko skĺzli z metiel, visiac nadol, jeden dokonca len na jednej ruke. Zabralo im niekoľko minút dať sa do poriadku; vrhali na Harryho vražedné pohľady.

Harry sa na nich uškrnul; stále proti nemu neskórovali. Sledoval svojich dobre vytrénovaných triafačov, ako znovu prehodili prehadzovačku cez jednu z bifľomorských obručí.

„Stopäťdesiat nula pre Slizolin!“ zakričal chlapec z Bystrohlavu. O tom nebolo pochýb; dav sa mal na čo pozerať. Harry zachytil ďalšie dva pokusy Bifľomoru, potom videl niečo malé a zlaté poletujúce blízko zeme.

Draco! Dolu!“ zajačal znovu. Jeho najlepší priateľ ihneď a bez otázok urobil, čo mu bolo povedané. Zdalo sa, že si bifľomorský stíhač myslí, že je to znovu spôsob, ako dostať Draca z cesty dorážačky a nevšimol si, že Draco sa vrhol do strmhlavého letu, pretože videl zlatonku, priamo blízko stredu ihriska, ani nie dve stopy od zeme. Harry ho s úškľabkom sledoval; každú chvíľu by mala byť v jeho ruke...

Harry ju nevidel prichádzať, kým nebolo príliš neskoro; kým sledoval, ako sa jeho priateľ približuje bližšie a bližšie k zlatonke, k nemu sa rútila dorážačka. Keď vzhliadol a nakoniec ju zbadal, otočil sa príliš pomaly... Schytal úder do pravého ramena a vykríkol, pretože pustil metlu; on sa rútil jedným smerom a jeho Úder blesku iným.

„Pottera zasiahla dorážačka!“

Zem sa k nemu priblížila s alarmujúcou rýchlosťou; pokúsil sa vo vzduchu postaviť, ohol kolená, aby mohol zniesť ten náraz. Mal zlomok sekundy na to, aby sa pripravil, ale neuvedomil si, ako bol vysoko, keď začal padať voľným pádom a naozaj nevyriešil ten problém padania tou veľmi nevhodnou, skrútenou pozíciou.

Každý okolo ihriska bol na nohách, lapal po dychu, a keď strašne rýchlo narazil do zeme, v agónii zakričal a zrútil sa. Bol si úplne istý, že má zlomené obe nohy, pri dopade sa ozvali dve hlasné prasknutia. Pravé rameno tiež veľmi bolelo; cítil, že bolo vykĺbené. Ležal na boku, do krvi si hrýzol pery a potom jednoducho od bolesti zamdlel.

* * * * *

Počul tiché hlasy, z ktorých jeden zreteľne patril madam Pomfreyovej.

Musel teda byť v Nemocničnom krídle. Usiloval sa identifikovať iné hlasy; úzkostlivo znejúci muž bol jeho otec, triezva žena jeho matka. Okolo jeho postele bol zatiahnutý záves, ale aj napriek tomu mohol počuť kroky, topánky klopkajúce na tvrdej dláždenej podlahe. Nadvihol prikrývku, pod ktorou ležal a prezrel si vlastné telo; obe nohy boli zabalené v obväzoch spolu s dlahami. Pod obväzmi na polámaných kostiach pracoval Naprávač kostí. Podľa jeho skúsenosti ľudia s týmto druhom zranení potrebovali len niekoľko dní, aby opäť kráčali na dokonale funkčných nohách.

Cítil mimoriadnu vďačnosť za čarodejnícke lieky.

Rameno ho trochu bolelo, ale nie príliš; madam Pomfreyová mu ho musela vkĺbiť späť a dať mu nejaký elixír proti bolesti.

Cítil, že nemocničné šaty, ktoré mal na sebe mu boli okolo krku tesné; pokúsil sa odtiahnuť ich od ohryzku, ale stále cítil, že ho sťahujú. Potiahol ich nahor telom, potom sa uškrnul, keď si ich pretiahol cez hlavu. Okolo nikto nebol, nebol dôvod, prečo by nemohol spať len v spodkoch. Aj tak sa nechystal nikam ísť.

Položil ruku na hruď, znovu mu chýbal baziliščí amulet. Ginny, napadlo ho náhle. Je ešte tu? Nevedel. Hlasy a kroky sa vzďaľovali, a mal pocit, že začul otváranie, a zatváranie dverí na chodbu, následne dverí kancelárie madam Pomfreyovej. Svetlá na ošetrovni zhasli a nevidel teraz nič len tmu.

Načúval do tmy, aby zachytil pravidelný zvuk a po chvíli ho začul; v miestnosti dýchala ďalšia osoba. Je stále tu, pomyslel si. Mesiac stúpal a do miestnosti prúdilo svetlo, ale Harry ho mohol vidieť len ako odraz na strope; posteľové závesy efektívne väčšinu svetla zadržali. Stále počúval Ginnin dych; akosi neznel rovnomerne. Rozhodol sa to risknúť.

„Ginny!“ zavolal hlasným šepotom. Žiadna odpoveď. Rozhodol sa to skúsiť znova. „Gin...“

„Šššš!“ začul jej odpoveď. „Počula som ťa. Počkaj chvíľku.“

Počul pohyb; nebol si istý, na ktorej posteli ležal, takže mu nebolo jasné, či musí prejsť veľkú vzdialenosť alebo len úplne malú. Nakoniec videl bledú ruku rozdeľovať závesy okolo jeho postele. Stála v otvore, mesačný svit ju zozadu obkresľoval, jej osvetlené tenké nemocničné šaty spôsobili, že Harrymu vyprahlo v ústach.

„Nie si v posteli, Ginny. Musíš sa cítiť lepšie,“ ozval sa slabo, neschopný pozrieť jej do očí.

„Och, Harry, všetci sme sa o teba tak báli!“ zvolala blížiac sa k nemu.

Naklonila sa nad jeho tvár, pošteklila ho svojimi vlasmi a zmocnila sa jeho pier v nežnom bozku.

Ustúpila, prstom obkreslila obrys jeho tváre. Díval sa na ňu s obdivom; mesačný svit, ktorý prenikal cez otvorené závesy spôsobil, že jej pleť vyzerala až nadpozemsky strieborne.

Natiahol ruku a pohladil ju po tvári, potom ju posunul tak, aby si znovu pritiahol jej tvár k sebe.

Súhlasila bez námietok, a keď vydala z hrdla tichý živočíšny zvuk, prehol chrbát a odpovedal rovnako, neschopný zabrániť vzdychom túžby, ktoré vychádzali z jeho vlastného hrdla. Kľakla si na posteľ a jemne sa zachvela, keď prešiel rukami dole na pás; bol veľmi opatrný, pretože jej vnútorné zranenia ešte neboli celkom vyliečené.

Cítil jej ruky na hrudi, zľahka, kľukato sa posúvali a on znovu zastonal s perami na jej perách. Privádzala ho do šialenstva a nedokázal s tým nič robiť; bol úplne bezmocný a aj keby nebol, ona ešte nebola pripravená na niečo viac než bozkávanie a muchľovanie.

Odtiahla ústa od jeho, posúvala sa dole jeho krkom, kým ho neuhryzla do kľúčnej kosti.

Hladil jej vlasy, jej ramená, jej chrbát; prešiel rukami ešte nižšie, pokusne, a cítil, ako sa zachvela, keď zastala, aby sa oddala tomu pocitu, aby sa naň sústredila.

Potom sa znova pohla, perami si nachádzala cestu po jeho hrudi. Neovládateľne sa striasol a ona zastavila.

„Nenachladneš, Harry?“

Zasmial sa; keby pokračovala v skúmaní jeho tela smerom dolu, tak ako doteraz, vedela by presne, ako má ku chladnutiu ďaleko...

„Nie úplne. Len si nie som istý, ako dlho ešte vydržím, Ginny. Privádzaš ma do šialenstva a ja nemôžem... no, nemôžem urobiť nič. Nemôžem pohnúť nohami, nemôžem sa obrátiť... nič. Oceňujem tú predstavu a to všetko,“ Harry sa zhlboka nadýchol; bolelo ho to, čo musel povedať, „ale myslím, že by si mala ísť späť do svojej postele.“

Vzpriamila sa. „Vieš to iste?“

Uprene sa ňu díval; tak veľmi ju miloval. Ale toto nebol správny čas. „Určite.“

Prikývla, natiahla sa za svojimi šatami a pretiahla si ich cez hlavu. Harry nedokázal prestať pozerať na jej telo; bola absolútne úžasná.

Stále si si istý?“

 

Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
16.05.2010 10:09:24: Netuším, má to Simple na posledné úpravy. smiley${1}
15.05.2010 18:52:15: Vonku stále prší a tu nič nové, čo mám teraz čítať? Koľko ešte? Prosím?
14.05.2010 22:56:55: Slovenská část se nám nějak zasekla.
08.05.2010 23:45:35: no neviem sa dočkať na pokračovanie! hádam tu už bude, keď zmaturujem :) budem to brať ako oslavu - ...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace