Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 5 - 8

8. kapitola Sestra 2/3

Preklad: JSark

Beta-read: Tarja.,Elza

Záverečné úpravy: Simple


Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola ôsma-  Sestra 2/3


McGonagallová mu venovala prenikavý pohľad, ktorý si tak dobre pamätal. Našťastie nevidel, že by mu ho venovala od jeho bitky s dvojčatami v prvý deň, čo sa vrátil. Prehltol. Čo Pomfreyová povedala riaditeľke?, premýšľal.

„No, Potter? Čo môžete povedať o stave slečny Weasleyovej?“

Harryho zalial pot. Upokoj sa, pomyslel si. Byť tak nervózny, aby si to mohla všimnúť, nepomôže. „Našiel som ju,“ povedal priškrteným hlasom, „na úpätí schodov v hale. Práve som sa vrátil z metlobalového ihriska, pretože som dnes nemal povolenie ísť do dediny...“

„Ach,“ povedala prefíkane a prikývla. „Metlobalové ihrisko. Chápem. Tam ste bol. Dáva to zmysel. A potom?“

Čo tým myslela? „A potom, keď som vošiel do dverí, videl som ju, ako tam len tak leží...“

Prefíkane mu hľadela do tváre. „Ste si istý, Potter? Na niekoho, kto ju len 'našiel' vyzeráte hrozne... previnilo. Nechceli by ste k tomu ešte niečo dodať?“

Pozrel sa späť na ňu, kolieska v hlave mu naplno pracovali. Nakoniec vedel, čo by mohlo vysvetliť nepochybne vinný pohľad, ktorý mal zrejme v tvári. Vložil si tvár do rúk.

„Ospravedlňujem sa, pani profesorka. Všetko je to moja chyba. Ginny je takto...“

Teraz si preplietla prsty a prikývla. „Pokračujte, Potter.“ Znovu k nej zdvihol tvár.

„Viete alebo nie, že ja... som predtým Ginny prenasledoval.“

Ponuro prikývla. „Som si toho vedomá. Pokračujte.“

„A potom... takmer na konci posledného semestra, som sa rozhodol... no, rozhodol som sa, že som bol hlúpy a patetický, a že ona si na mňa nikdy nenájde čas, a vzdal som to. Prinútil som sa prestať o nej premýšľať a prestal som ju sledovať. Nesledoval som ju odvtedy, čo začal nový semester. A práve teraz sa zblížila s mojou sestrou, tak... je to trochu nepríjemné, keď ich vidím spolu.

A teraz, keď sa to stalo, nemôžem si pomôcť, ale má pocit, že keby som nebol taký porazenecký, keby som sa jej nevzdal... bol by som tam a mohol som tomu zabrániť, alebo by som ju mohol vziať do nemocničného krídla skôr. Kto vie, ako dlho tam ležala?“

Profesorka McGonagallová prikývla, tvár mala v tejto chvíľu uvoľnenú a súcitnú, a Harry vedel, že uverila príbehu, ktorý jej povedal. Skutočne cítil zodpovednosť, samozrejme, takže si už nemusel robiť starosti s tým, že jeho tvár prezrádza jeho pocity. A ona zrejme považovala jeho dôvod za hodnoverný.

„Potter, vašou prácou na tejto škole je študovať, nie byť bodyguardom slečny Weasleyovej. Nemôžete sa považovať za zodpovedného za toto.“ Harry sa na ňu pokúsil slabo usmiať; od prvého septembra nebol s profesorkou McGonagallovou príliš v kontakte a bol potešený, že hovorila so slizolinským študentom vo svojej kancelárii bez nejakej zjavnej zaujatosti voči nemu. Všimol si, že profesorka vyzerala veľmi ustarane.

„Madam Pomfreyová povedala niečo mätúce,“ ozvala sa. „Zranenia slečny Weasleyovej vôbec nie sú v súlade s pádom dole schodiskom... dokonca ani dlhým pádom mramorovým schodiskom. Pomfreyová sa učila v Edinbughu, ako viete, a musela pracovať s čarodejnicami a čarodejníkmi, ktorí neboli zvyknutí na muklovské mesto a neuvedomovali si, ako rýchlo sa mohli muklovské automobily pohybovať. Bolo to pochopiteľne pred viac ako päťdesiatimi rokmi, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí v meste idú nebezpečne rýchlo. Povedala, že mnoho krát videla druh zranení, aké má slečna Weasleyová, keď bola v Edinburghu; zhodujú sa s človekom, ktorý bol zrazený muklovským autom. Hovorí tiež, že ste ju vlastne našiel veľmi rýchlo; odhaduje, že slečna Weasleyová tam nemohla ležať viac ako niekoľko málo minút, keď ste na ňu narazili. Prirodzene, nemohla byť naozaj zrazená autom, pretože najbližšia muklovská dedina je niekoľko hodín ďaleko odtiaľto, dokonca aj na metle. Otázkou ostáva: čo v Rokforte môže spôsobiť, aby osoba utrpela takéto druhy zranení?“

Harry prehltol a pokúsil sa vyzerať zmätený; nebolo to ťažké. „Ďalšou nepochopiteľnou vecou,“ pokračovala profesorka, „je, že na šatách slečny Weasleyovej boli prichytené rôzne zvláštne predmety. Rozpoznala som ohorok cigarety, kus žuvačky a kúsok lesklého papierika s názvom muklovskej sladkosti. Na zadnej strane jej odevu tiež bolo veľa špiny, druh, ktorý nájdete na štrkovej ceste. Je to takmer, ako keby bola zrazená autom na vydláždenej muklovskej ulice, potom magicky prepravená späť sem o niekoľko sekúnd neskôr. Problém s tým, samozrejme, je, že...“

„... sa nemôžete premiestniť kdekoľvek na pozemky Rokfortu,“ povedal Harry mechanicky. Roky opravovania Hermionou v predchádzajúcom živote náhle zaúčinkovali, a keď vzhliadol na prekvapenú McGonagallovú, trochu zakoktal. „P-prepáčte prerušenie, profesorka.“

Dívala sa na neho oceňujúco. „Čítali ste Dejiny Rokfortu, Potter?“

Prehltol. „Len trochu, madam,“ klamal.

Súhlasne sa na neho usmiala. „To rada počujem. Nepochybne dobré čítanie, keď to ja sama hovorím. Vo všeobecnosti by som povedala, že váš výkon tento rok bolo potešenie sledovať. Dostávala som iba výborné správy o vašej práci od všetkých vašich profesorov. Škoda, že nie ste prefekt...“ utrúsila; Harry bol zvedavý, či vedela o zámene listu s výsledkami VČÚ a dôvodu, prečo nebol prefektom. Dívala sa na neho cez prižmúrené oči. „Chápem, že ste bol dole na metlobalovom ihrisku po väčšinu rána. Prijali ste hodiny navyše?“

Zamračil sa. „Nie. Ja len... ráno zvyknem behať. Okolo ihriska. A ešte trochu cvičím. Aby som sa udržal v kondícii. Nič zvláštne. Vlastne, dosť nudné, naozaj.“ Z čoho ho podozrievala? Jej tvár sa pretvorila do bezvýraznej, priateľskej masky.

„V každom prípade je dobre, že ste boli v hale v momente, keď to bolo potrebné. Slečna Weasleyová mala podľa madam Pomfreyovej veľké šťastie. Je ohľadne nej veľmi opatrná. Môže byť v bezvedomí niekoľko dní, možno aj dlhšie. Madam Pomfreyová ju bude celý deň monitorovať a v noci sa pri nej budú striedať rôzni profesori. Požiadame tiež jej najbližších priateľov, aby pomohli počas dňa, aby si Poppy mohla trochu oddýchnuť. Slečna Weasleyová bola vážne zranená a najskôr bude nejaký čas v nemocnici.“

Harry sa cítil skľúčený a vedel, že ten výraz sa mu pravdepodobne odrazil v tvári. „Ja... ja som rád, že som ju našiel, keď som mal,“ zašepkal. „Mohol... mohol by som ju vidieť?“

Zhovievavo sa na neho usmiala. „Áno, Harry. Môžete.“ Vedel, že voči nemu zmäkla, pretože použila jeho krstné meno.

Nebolo mu treba hovoriť dvakrát. Keď opustil riaditeľkinu kanceláriu, tak rýchlo, ako len mohol bežal do nemocničného krídla. Kým šiel do McGonagallovej kancelárie, zastavil sa v sovinci, aby poslal Hermione odkaz potvrdzujúci, že sa s Ginny dostal na Rokfort. Ešte od nej nepočul, či stačila Maggie povedať, že je čarodejnica. Stále sa cítil vinný za to, že to na Hermionu hodil, keď to sama o sebe práve zistila, ale so zranenou Ginny sa nič iné robiť nedalo...

Rýchlo dosiahol ošetrovňu a vpadol do dverí; madam Pomfreyová vyzerala spočiatku nahnevane, ale keď videla, že to bol on, uvoľnila sa. Mávla na neho a on neisto zastal, dívajúc sa na Ginninu bledú tvár a potom na znepokojenú, zamračenú tvár madam Pomfreyovej.

„Ako sa má?“ spýtal sa ticho. Potriasla hlavou.

„Stabilizovaná. Ale mám obavy. To poranenie hlavy jej nejakú dobu nedovolí precitnúť. A chcem pokračovať v jej monitorovaní kvôli vnútornému krvácaniu.“

„Môžem... môžem si k nej sadnúť?“

Zhovievavo sa na neho usmiala. „Samozrejme. Ale najprv vás niečo naučím,“ povedala a pohla sa, aby mu ukázala zaklínadlo, ktoré predtým použila, aby jej povedalo, či nemá Ginny problém s vnútorným krvácaním. Keď Harry vyslovil zaklínadlo, jeho prútik planul rovnakým bledomodrým svetlom, ako posledný krát prútik madam Pomfreyovej, keď použila to zaklínadlo. „Ak sa zmení na červenkavé, alebo horšie na červené, prídete mi to oznámiť, rozumiete? Nemusíte to robiť stále; každých pätnásť minút alebo tak by malo stačiť. Ako dlho plánujete zostať?“

Uprene pozeral na Ginny, hrdlo stiahnuté. „Dokiaľ ma necháte.“ Prikývla; pravdepodobne každý vie, že som ju zvykol prenasledovať, pomyslel si Harry. Takéto veci boli všeobecne známe.

Vzhliadol na hodiny na stene, aby vedel, za ako dlho ju mal znovu skontrolovať. Ginny mala tiež prasknutých pár rebier, ale tie sa už krásne uzdravili. „Len nerozumiem tým veciam na jej šatách...“

Harry sa na ňu nepozrel. Sedel na stoličke pritiahnutej pri Ginninej posteli a vzal jej ľavú ruku do svojej. Pravdepodobne sa tak skoro nezobudí, ale chcel byť po jej boku, keď sa tak stane. Nemohol uveriť, aký bol hlupák, keď ju s Maggie tak vystrašil...

Každých pätnásť minút ju kontroloval prútikom; s úľavou si oddýchol vždy, keď zaklínadlo planulo bledo modrou. Harry počul madam Pomfreyovú pobiehať v apatieke; neotočil sa, keď sa dvere na ošetrovni otvorili, ale v momente, keď začul známy hlas, trhol rukou a rýchlo ju dal prečo od Ginninej.

„Potter! Čo sa deje? Čo sa stalo našej sestre?“ Ron si to dorázoval do miestnosti pred Charliem a obaja boli v okamžiku pri jej posteli. „Profesor Black priletel dole do dediny, aby nás našiel. Drž sa od nej! Myslel som, že si ju nechal, ale ako náhle je v bezvedomí, a nemôže ťa poslať do prdele, využiješ prvú príležitosť byť s ňou a držíš ju za ruku!“

„Ron!“ povedal Charlie zostra; bolo fajn, napadlo Harryho, že Charlie nemusel učiť svojho brata.

Harry prehltol, neschopný odpovedať. Do miestnosti ustarane vošla madam Pomfreyová. „Weasley!“ vyštekla, adresujúc to Ronovi. „Buďte taký dobrý a na mojej ošetrovni kontrolujte svoj hlas! Potter sa zaslúžil o to, že sem priniesol vašu sestru predtým, ako mohla vnútorne vykrvácať! Ak má niekto právo sedieť tu a držať ju za ruku, povedala by som, že je to on!“ Harry bol šokovaný; nikdy predtým nepočul madam Pomfreyovú povedať takú vec. Ron vyzeral byť mierne v rozpakoch za oslovenie týmto spôsobom, ale nie tak moc, aby sa stiahol.

 

„Nechcem, aby bol tento slizolinčan blízko mojej sestry,“ zavrčal, dívajúc sa na Ginny.

„Ignorovali ste úplne všetko, čo som povedala? Potter jej zachránil život! Teraz sa ohláste u riaditeľky. Vy tiež, profesor Weasley. Čaká na vás, aby ste boli prítomní pred tým, ako zavolá vašich rodičov. Profesorka McGonagallová vám môže povedať všetko, čo potrebujete vedieť. Medzitým, ak Potter chce zostať, má moje povolenie. A pokiaľ mám túto ošetrovňu na starosti ja, tak nič iného nepotrebuje!“

Pozrela na Rona, či si trúfne vyzvať jej autoritu, a on sa ihneď stiahol, ale riadne na Harryho zazrel predtým, ako sa otočil na odchod, Charlieho ruka na ramene. Charlie sa obzrel späť na Harryho s pohľadom plným pochopenia. Ospravedlňujem sa za to, naznačil ústami Harrymu, ktorý mu kývol späť, pery stisnuté. Keď zavreli dvere, madam Pomfreyová sa láskavo otočila k Harrymu a potichu povedala, „Ako jej je?“

Pozrel dole na Ginninu bezvýraznú tváre. „Rovnako,“ Pomfreyová prikývla.

„To je dobre. Môžete zostať trochu dlhšie?“

„Samozrejme.“

Sadol si a znovu vzal Ginny za ruku; keď bola Pomfreyová preč, zdvihol si ju k perám. „Som tu, Ginny,“ zašepkal jej. „Nikam nejdem.“

Skontroloval ju s prútikom len raz, než sa vrátili Ron a Charlie. Harry počul otvorenie a zatvorenie dverí, ale neotočil, ani nepustil Ginninu ruku zo svojej. Počul Rona prísť k posteli, potom na neho pozrel, keď sa zastavil a stál na druhej strane, berúc druhú Ginninu ruku. Charlie ho nasledoval, ale tentokrát sa postavil blízko Harryho, položil mu ruku na rameno a potichu povedal: „Vďaka, Harry.“

Hary sa pozrel na svojho priateľa a učiteľa, a pokýval. Vedel, čo mal na mysli. Potom sa pozrel späť na Ginny, cítil upokojujúci tlak ruky na ramene; vedel, že Charlie nebol úplne nadšený, že Harry behal za Ginny, a Harrymu mal dokonca pocit, že sa s ním spriatelil možno preto, aby sa pokúsil dohliadnuť na sestrinho prenasledovateľa. Ale priateľstvo žilo vlastným životom a Charlie nikdy Harryho nežiadal, aby Ginny prestal sledovať. Ignorujúc ich oboch, povedal Ron sestre: „Mama a ocko tu čoskoro budú, Ginny.“ Hlas sa mu trochu triasol. „No, mama rozhodne. Ocko sa práve chcel premiestniť do dediny, ale v práci sa objavil ďalší naliehavý prípad.“ Sedel na okraji postele, hlas tichý, hľadiac na jej tvár, ako keby ho naozaj mohla počuť a rozumieť mu. „Pokúša sa vyriešiť, či niekto urobil ilegálne prenášadlo; žena v Londýne bola zrazená autom a zmizla ako duch. A bola tam aj muklorodená čarodejnica; je možné, že budú potrebovať povolať Oddelenie na nápravu náhodných kúziel, ak to urobila ona. Je to veľký zmätok; je tam asi tucet muklov, ktorým je treba zmeniť spomienky. Nehovoriac o tej muklorodenej čarodejnici.“ Harry vo vnútri zanariekal; dúfal, že zakryje svoje stopy lepšie, ale samozrejme Maggie a Hermiona neboli jediné, kto si musel všimnúť, že Ginny zmizla. Potom, čo bola zrazená, sa naokolo motali ďalší ľudia. Čo ak upravili Hermione pamäť a ona znova zabudla, že je čarodejnica? Pre začiatok by sa čudovala, prečo mala sovu, nehovoriac o čarodejných knihách. Dobrý Bože, pomyslel si Harry. Aký chaos...

„Potter,“ ozval sa náhle Ron. Harry k nemu vzhliadol; tentoraz ho nepokarhal za to, že držal Ginny za ruku. Možno preto, že Charlie stál vedľa neho. Harry neprehovoril. Ronov hlas sa triasol a znel neochotne. „Ďakujem. Za to, že si tam bol. McGonagallová nám všetko povedala.“ Pozrel na sestru. „Nikdy som si nemyslel, že to poviem, veľmi si prajem, aby si ju ešte sledoval. Nikdy mi nenapadlo, že by jej to mohlo poskytnúť akýsi druh ochrany...“

Harry sa uškrnul. „Ale želáš si, aby som nebol Slizolinčan.“

„No, pochopiteľne,“ povedal Ron bez váhania. Harry držal ústa zavreté a dýchal nosom, pokúšajúc sa ovládnuť svoj hnev.

„To je všetko, čo vidíš, keď sa na mňa dívaš: Slizolinčan. Mohol by si prejaviť záujem zistiť, že som tiež slušná ľudská bytosť. Ak by som našiel kohokoľvek v stave, v akom bola Ginny, priniesol by som ho sem a sedel by som tu s ním.“

Charlie ho znovu potľapkal po ramene. „Samozrejme, že hej, Harry. Viem, aký si človek.“ Demonštratívne sa pozrel na mladšieho brata, obočie zdvihnuté.

Ron v rozpakoch pozrel na Charlieho, potom na Harryhu a zamumlal: „Prepáč.“ Potom sa vrátil k sledovaniu Ginny. Harry bol rozpoltený medzi túžbu vynadať Ronovi za to, že bol taký fakultný fanatik a túžbou znovu sa s ním priateliť. Bolo by fajn, keby on a Ron. a Draco, a Charlie mohli všetko vyriešiť spoločne... a tiež Jamie a Ginny. Pamätal si Rona z predchádzajúceho života; toho Rona, ktorý predpokladal, že každý v Slizoline bol zlý, Rona, ktorý reagoval negatívne na správy, že Hagrid bol poloobor a ktorý bol veľmi, veľmi znepokojený z toho, že Harry ovládal parselčinu, a nesúhlasil s Hermioninou teóriou, že oslobodenie domácich škriatkov bola dobrá vec. Ron v tomto živote nebol iný, premýšľal Harry. Len nemal mňa a Hermionu, aby sme na neho dobre vplývali...

„Napríklad,“ povedal mu Harry, „nemyslím si, že je správne, že Rokfort už neberie muklorodených študentov. Myslíš, že je to správne?“

Ron pokrčil ramenami. „Je to zákon.“

„Ale je to spravodlivý zákon? Myslíš, že je správne pre muklorodené čarodejnice a čarodejníkov nevedieť, kto sú? Čo sú? Aby bola ich pamäť zmenená vždy, keď spôsobia, že sa niečo stane? Nebolo by pravdepodobne menej prípadov náhodnej mágie, keby čarodejníci vedeli, že sú čarodejníci?“

Ron sa na neho zamračil. „Odkedy sa Slizolinčania starajú o muklorodených?“

 

„Ron...“ upozornil ho znovu brat.

 

Harry sa naježil. „Tento Slizolinčan má mamu, ktorá je muklorodená!“

 

Ronove oči sa naširoko otvorili. „Och, správne. Evansová. Aké mätúce! Chcem tým povedať... no, pozri na ňu a pozri na teba...

„Och, za to ti veľmi ďakujem,“ zatiahol Harry. Žďuchol do Charlieho, ktorý sa začal smiať, potom to premohol.

 

„Vieš, čo mám na mysli.“

 

„No, ľudia vždy hovoria, že jediné, čo som zdedil po mame, sú moje oči, že inak vyzerám úplne ako otec.“

 

Ron vyzeral zmätený. „Nevyzeráš ako Snape.“

 

„Je môj nevlastný otec, tupec. Môj otec bol James Potter.“

 

„Bol v siedmom ročníku, keď ja som bol v prváku,“ povedal Ronovi Charlie. „Kapitán chrabromilského tímu. Triafač. Ako ty,“ dodal sarkasticky. Ron sa trochu zvíjal.

 

„Ach, správne. Snape sa oženil s Evansovou... to je tiež hlavolam.“ Ron udivene potriasol hlavou. „Snape je šťastlivý čub...“

„Dávaj pozor,“ upozornil ho Harry tichým zavrčaním. Pokúšal sa nevšímať si Charlieho ľstivého úsmevu. Ron sa znova ospravedlnil, ale nie príliš úprimne.

 

„Teda, tvoja sestra... viem si predstaviť, že je dcéra tvojej mamy.“

 

„Hej. Jediné, čo zdedila po otcovi, bola farba vlasov, trochu kombinovaná s maminými.“ Nemohol si pomôcť, jeho ústa sa skrútili do úsmevu, ako sa díval na Rona. „Myslíš si, že je moja sestra pekná, nie?“

 

Ron otvoril ústa, aby niečo povedal, potom ich zavrel, čo spôsobilo, že sa jeho brat nahlas rozosmial. Keď prehovoril, neodpovedal na Harryho otázku. „Prečo mám ten pocit, že ak poviem 'áno', budeš to považovať za zámienku, aby si vytiahol prútik, a ak poviem 'nie', urobíš to isté?“

„No tak, chlapci,“ ozval sa Charlie, hoci sa usmieval. „Žiadny súboj na ošetrovni...“

 

Harry sa smial. „Sme paranoidní, však?“

 

Ron sa tiež rozosmial. „No, robím rovnakú vec. Ak sa nejaký chlap díva na Ginny, všimnem si to. A ak by ju niekto ohováral, musel by sa zodpovedať aj mne.“

 

„A mne,“ dodal Charlie, znelo to namrzene.

 

Harry stíchol, znovu hľadiac na jej tvár. „Prečo by ju niekto ohováral?“ spýtal sa potichu.

 

Ron a Charlie pre neho nemali odpoveď. Všetci boli niekoľko minút ticho, družne sedeli pri nej a Harry sa cítil nevysvetliteľne šťastný, vzhľadom na to, že Ginny bola stále vo vážnom nebezpečenstve. Len byť schopný ticho sedieť v jednej miestnosti s Ronom bol veľký pokrok. Keď sa dvere na ošetrovni húpavo otvorili, všetci sa otočili. Bol to pán a pani Weasleyovci.

„Ako sa má?“ chcela vedieť pani Weasleyová, rútiaca sa naprieč miestnosťou, aby bola po boku dcéry. Harry a Charlie ustúpili, aby jej urobili miesto. Pani Weasleyová si ich nevšimla; na svete pre ňu neexistoval nikto okrem jej dcéry.

 

„Prepáčte, že nám to trvalo tak dlho, chlapci,“ povedal Arthur Weasley svojim synom, „ale v momente, keď som prišiel do kancelárie a oni ma oboznámili s krízou, povedal som vašej matke, aby ma počkala, takže by sme mohli ísť spoločne. Bill a Percy a dvojčatá tu budú neskôr.“

 

„Prečo na teba mala mama čakať?“ Ron vyzeral rozpačitý.

 

Jeho otec si povzdychol. „Pretože sa v tom zdá byť spojenie s londýnskou situáciou,“ povedal Arthur Weasley rovnomerne.

 

„Spojenie?“ zajačal Ron nedôverčivo. Pán Weasley pozrel na Harryho.

 

„Ty si Potter?“

 

„Áno, pane.“

 

„Profesorka McGonagallová nám povedala, čo si urobil.“ Natiahol ruku a Harry ju uchopil. „Ďakujem ti,“ povedal mu Ginnin otec úprimne. Nejakým spôsobom v tomto živote vyžarovala z Arthura Weasleyho oveľa väčšia autorita ako v Harryho predchádzajúcom živote, kde bola táto autorita často naštrbená hlúposťami (Harry si znovu spomenul na jeho zbierku zástrčiek).

 

Možno ako na Ministerstve riadil dve oddelenia, mal tento pán Weasley poriadne málo času na záľuby alebo nezmysly. Harry mal v skutočnosti radšej skôr tamtoho pána Weasley; pripomínal mu Dumbledora.

 

„Som rád, že som tam bol, pane.“ Teraz si ho k sebe pritiahla pani Weasleyová a vlepila mu na líce bozk.

 

„My tiež. My tiež,“ povedala odťahujúc sa od neho, oči jej žiarili. Bola taká, akú si ju Harry pamätal, bola cítiť letaxovým práškom a čerstvo upečeným chlebom.

 

„Nevadilo by ti?“ spýtal sa Harryho pán Weasley potichu. „Potrebujeme hovoriť o nejakých súkromných rodinných záležitostiach.“ Harry pokrútil hlavou a pohol sa ku dverám.

 

„Môžete povedať madam Pomfreyovej, že sa vrátim?“ Ron mu prikývol. Harry mu venoval malý úsmev; možno, že by v tomto živote s Ronom mohli byť priatelia.

Keď bol znova na chodbe, pozrel sa Harry dole, uvedomujúc si, že bol ešte v kabáte, na ktorý transfiguroval svoj školský habit a neviditeľný plášť bol stále v jeho vrecku. Predtým, ako úplne zavrel dvere ošetrovne, prikrčil sa v chodbe, prehodil si plášť, potom sa vrátil, pomaly a v tichosti zavrel dvere. Harry si myslel, že bolo možné, že pán Weasley chcel diskutovať o rodinných záležitostiach; ale mal pocit, že v skutočnosti chcel hovoriť o „kríze“ v Londýne.

 

„Vie niekto z vás, kde dnes Ginny bola?“ spýtal sa synov, pričom znel skôr ako policajt. „Išla s vami do Rokvillu?“

Ron zakrútil hlavou. „Nie; pýtali sme sa jej, ale vravela, že má veľa úloh. Myslel som, že to bolo zvláštne, pretože väčšina profestorov si z nás nerobí ťažkú hlavu, keď je rokvillský víkend, ale nehádal som sa.“

 

Charlie vyzeral znepokojený, ako by si želal, aby sa s ňou hádal. „Ani ja.“

 

„Takže, pokiaľ viete, bola tu na hrade?“

Ron pokrčil ramenami. „Kde inde?“

 

„Napríklad na londýnskej ulici, kde ju zrazilo auto?“

 

„Čo?“ ozvali sa jej bratia jednohlasne.

 

Pán Weasley smutne pozrel na dcéru. „Dievča vyhovujúce Ginninmu popisu bolo zrazené autom vo Fulhame. Potom sa po nej zľahla zem. Všade okolo boli muklovia, ktorí ju tam v jednej sekunde videli, ako ležala na ulici, potom len tak... zmizla. Najskôr sme si mysleli, že išlo o nelegálne prenášadlo, ale teraz...“

 

„Čo?“ povedal Charlie, dávajúc ruku okolo matkiných ramien.

 

„No, urobili sme nejaké šetrenie a zistili sme, že nehoda sa stala priamo pred domom muklorodenej čarodejnice. Keď naši ľudia robili testy na mieste nehody, nebol tam žiadny podpis prenášadla. Ako náhle sme sa dozvedeli, že tam žije čarodejnica, urobili sme nejaké testy na jej byte; nikto nebol doma. Neboli tam žiadne znaky mágie, náhodnej ani inej.“ Harry si vnútorne vydýchol od úľavy; vďaka bohu, že zabránil Hermione kúpiť prútik. „Ale priamo vo dverách domu čarodejnice bol magický podpis. Kúzlo, urobené s prútikom. Veľmi temné kúzlo. Čierna mágia. Nemôžem vám povedať jej meno; práve sa klasifikuje.“

Čierna mágia! pomyslel si Harry. Samozrejme, že temná mágia! odpovedal jeho mozog. Mal by si to vedieť. Niečo tak silné, ako toto! Nakoniec vedel o zaklínadle Tempus fugit kvôli Voldemortovi. Mal vedieť, že to bola čierna mágia. Po ceste späť s Ginny do hradu bol zvedavý, prečo Dumbledore nenavrhol, aby ho s Hermionou použili na záchranu Siriusa a Hrdozobca (cz: Klofana), ale teraz to vedel. Dumbledore by nikdy neobhajoval použitie čiernej mágie. Dokonca keď sa prehrabával Hermioninmi vecami, snažiac sa nájsť nejaký papier a pero, aby jej nechal lístok, Harry si myslel, že to bola dobrá vec, pretože mal čestné úmysly; niekto, ktorého zámery neboli úplne čestné by mohol s použitím tohto kúzla urobiť veľmi zlé veci...

 

A náhle vedel; vedel ako boli weasleyovské dievčatá unesené z ihriska vo Vydrom Svätom Drábe! Zaklínadlo Tempus fugit. Samozrejme. Dávalo to perfektný zmysel.

„Čo to kúzlo robí?“ chcel vedieť Ron.

 

Jeho otec sa zamračil. „Keď človek na seba použije toto kúzlo, môže sa pohybovať tak rýchlo, že je rozštiepený medzi sekundami. Príležitostne to bolo používané temnými čarodejníkmi, aby spáchali hrozné zločiny, ale niekoľko rokov sme ho nevideli...“

Harry si náhle uvedomil, že pán Weasley musel predsa vedieť, že jeho dcéry boli unesené za použitia tohto kúzla; on a tucty aurorov prečesávali každý kúsok Vydrieho Svätého Drábu. Niekto z nich musel objaviť podpis zaklínadla Tempus fugit pri húpačkách, kde dievčatá videli naposledy. Harry prehltol. On užil temnú mágiu. Bolo to na záchranu Ginny, ale napriek tomu to bola temná mágia...

 

„Prečo ho temní čarodejníci nepoužívajú častejšie?“ chcel vedieť Ron.

 

„Je to veľmi nebezpečné. Môže ťa to skoro priviesť do hrobu. Na povrchu nezanecháva stopy, ale v tele... Keď niekto použije toto kúzlo, vnútorné fungovanie tela zostarne desať tisíc krát rýchlejšie ako normálne.“

 

Desaťtisíc krát! premýšľal Harry. Nebol si istý, ako dlho mu trvalo dostať Ginny späť na Rokfort. Mal pocit, že niečo medzi dvoma a troma hodinami. To bolo... rýchlo počítal, zaokrúhľujúc čísla... takmer tri roky. Jeho kosti a vnútorné orgány zostarli o tri roky, aby sa vrátil s Ginny. Dajme tomu, čarodejníci žili dlhšie ako muklovia, ale aj tak...

 

„Páni,“ povedal Ron. „Prečo by niekto používal viackrát kúzlo ako toto?“

 

Jeho otec pokrčil ramenami. „Neviem. Je možné, že niektorí ľudia ho použili bez toho, aby poznali jeho tienisté stránky. A hoci samotné kúzlo nie je ilegálne, obvykle sa používalo na maskovanie ilegálnych aktivít. Nikto ho nepoužije na dobro.“

 

Harry sa naježil; použil som ho, aby som zachránil Ginny!, premýšľal. Ale rozumel, prečo si to pán Weasley myslí; toto kúzlo priam čakalo na zneužitie.

„Máš nejakú predstavu, kto ho začaroval?“ chcel vedieť Charlie.

 

Jeho otec potriasol hlavou. „Žiadnu. Hoci premýšľame o tej muklorodenej čarodejnici. Ako som povedal, podpis bol len vo vnútri vstupu do jej domu. A keď sme skontrolovali jej byt, zistili sme, že mala sovu. Čo nemusí nič znamenať; nakoniec, v jej byte neboli žiadne magické podpisy a počul som o niektorých mukloch, ktorí majú ako domáce zvieratá sovy. Nemohli sme stráviť veľa času rozhliadaním sa okolo, museli sme sa odmiestniť. Jej spolubývajúca sa vracala domov.“

Charlie vyzeral zamyslený. „Našli ste tú čarodejnicu?“

 

„Nie, a to je ďalší mätúci kus skladačky. Plus, niektorí z muklov, ktorí tam boli, hovorili, že tam boli dve dievčatá, ktoré vyzerali ako Ginny; jedna, ktorá bola zrazená autom, ležala na zemi a druhá sa nad ňou skláňala. Muklorodená čarodejnica sa nad ňou tiež skláňala. Potom zrazené dievča zmizlo. A čarodejnica sa zrejme do svojho bytu nevrátila.“

„Nemyslíš, že ona urobila temnú mágiu?“ navrhol Ron.

 

Jeho otec sa zamračil. „To je nepravdepodobné.“

 

Ron vyzeral veľmi zmätený. „Takže hovoríš, že Ginny bola dnes v Londýne, že ju zrazilo auto, a že niekto, kto použil toto kúzlo temnej mágie ju vrátil späť na Rokfort, a položil ju v hale, kde ju našiel Potter?“

Jeho otec vyzeral zachmúrený. „Takto to určite vyzerá.“

Ron chodil sem a tam. „Vie to McGonagallová? Vylúči Ginny akonáhle sa zobudí!“

„No tak, Ron. Nie som tak nerozumný, aby som riaditeľke určité veci odhalil.“ Významne sa pozrel na staršieho syna, ktorý zdvihol ruky; ani on neplánoval svojej šéfke niečo povedať. „Mám len... obavy o Ginny. Želal by som si, aby nám mohla povedať, čo sa stalo. Ale vyzerá to, že nejaký čas zostane v bezvedomí. Môže vedieť, kto jej to urobil. Možno išla do Londýna zo slobodnej vôle, možno dokonca použila toto kúzlo.“

„Ginny použila čiernu mágiu?“ ozval sa Charlie nedôverčivo.

Pán Weasley si povzdychol. „Keď som bol v škole, pamätám si, že som hľadal všetky druhy zaujímavých zaklínadiel v knihách, ktoré, zdalo sa, priam volajú po tom byť užívané. Niekedy som ich s priateľmi použil. Väčšinou boli neškodné. Ale niekedy... niekedy sme boli radi, že sme prežili.“ Obrátil sa k Charliemu. „A ty a s Billom ste neboli iní.“ Charlie sklopil zrak. Teraz sa jeho otec otočil k Ronovi. „Vy decká si myslíte, že ste nesmrteľní, pretože ste mladí; nájdete kúzla v knihách a skúsite ich, bez toho, aby ste vedeli, či ide o čiernu mágiu, alebo aké dlhodobé následky by mohli mať. Mohlo sa stať, že Ginny s priateľkami si mysleli, že by si zažartovali a použili toto kúzlo, aby išli do Londýna, nevedeli, že to bolo temné kúzlo, nevedeli o jeho tienistej stránke, o vnútornom starnutí. Vlastne, pravdepodobne máme šťastie, že ktokoľvek išiel s ňou, mal dosť duchaprítomnosti, aby ju vrátil za použitia tohto kúzla; zachránilo jej to život.“

Harry si oddýchol; prinajmenšom pán Weasley pripustil, že človek, ktorý toto kúzlo použil, nemusel byť temný mág. Mohol byť len mladá, nevedomá čarodejnica alebo čarodejník...

„Keby sme len mohli nájsť tú muklorodenú čarodejnicu a dievča, ktoré vyzerá ako Ginny...“

Ron zvraštil obočie. „Mohol ich niekto tiež odniesť s použitím rovnakého kúzla?“

Jeho otec zdvihol obočie. „Na to som nepomyslel. Je to možné.“

Harry tak ticho, ako mohol, išiel k dverám, otvoril ich a zavrel bez toho, aby si to Weasleyovci všimli. Chvátal zbehol dole do žalárov v neviditeľnom plášti, potom sa zastavil na chodbe pred matkinou triedou.

„Accio pergamen! Accio brko!“ zakričal. Nemal čas prejsť celú cestu do svojej izby a späť. V niekoľkých minútach videl, ako sa tie veci rútia dole chodbou k nemu. Zastavil ich, keď boli vzdialené niekoľko stôp, potom zložil plášť a vrátil ho do vrecka. Transfiguroval svoju bundu späť na rokfortský habit a vkĺzol do triedy elixírov, aby napísal Hermione ďalší list.

 

Drahá Hermiona,

dúfam, že ty a Maggie ste v poriadku. Ak je to vôbec možné, ostaň dnes večer niekde mimo tvojho bytu. Zajtra sa môžeš vrátiť, aby si sa zbalila na cestu. Keď pôjdeš, vezmi niekoho so sebou. Možno Aleca? Hovorím to, pretože ministerstvo vie o Ginninej nehode. Je to dlhý príbeh. Vedia tiež, že si sa nad ňou skláňala, keď zmizla a myslím, že na teba chcú použiť pamäťové zaklínadlo. Nedovoľ, aby sa to stalo, pretože môžeš zabudnúť, že si čarodejnica. Hovorila si s Maggie? Dúfam v to, ale ak nie, je to v poriadku. Prosím posli mi odpoveď, ako náhle toto dostaneš, aby som vedel, že ste s Maggie v poriadku.

Harry

Bežal do sovinca a naslepo vybral školskú sovu. Potom sa vliekol dole mnohými schodiskami do Vstupnej haly a šiel do bočnej siene počkať Jamieho, a Draca; predpokladali, že sa s ním a Ginny stretnú potom, ako sa vrátia z Rokville. Čakajúc na nich zadriemal, potom vyskočil, keď začul otváranie dverí. Vbehla Jamie, tvár mala sčervenanú chladom; vyzerala, ako by mala dobrý deň. Draco vyzeral na Harryho chuť príliš rozradostený. Zdvihol k nim tvár, neschopný vyjadriť čokoľvek iné ako výraz úplného zúfalstva.

 

„Och!“ ozvala sa Jamie, ponáhľajúc sa k nemu. Sadla si na dlážku vedľa neho, a on si položil hlavu do jej náručia, želal si, aby mohol plakať, ale žiadne slzy neprišli. Slzy sú na niečo, keď ti niekto iný ukrivdí, pomyslel si. Toto všetko je moja chyba.

Jeho sestra mu uhladila vlasy z čela, zatiaľ čo jej povedal, čo sa stalo. Draco sedel neďaleko, pozorujúc ich. Keď Harry všetko opísal, znovu sa začal zahŕňať výčitkami, ale ona ho utíšila a hladila ho po chrbte a on sa znovu upokojil. Ležal s hlavou opretou o sestru, cítil jej utešujúci dotyk, rovnako ako matkin, a trpel kvôli tomu, čo urobil Ginny.

* * * * *

O týždeň neskôr, keď Harry urobil jednu z mnohých denných návštev, aby videl Ginny, vstúpil na ošetrovňu a videl ju sedieť na posteli, ako sa rozpráva s jeho sestrou. Utekal k nej, srdce v hrdle, hodiac sa okolo nej. Vykríkla od bolesti a on sa zastavil. Rýchlo sa ospravedlnil, ale ona si pritiahla jeho tvár a umlčala ho rýchlym bozkom.

„Všetko je v poriadku, Harry. Chvíľku budem dosť ubolená. Madam Pomfreyová povedala, že som bola týždeň mimo. Je to pravda?“

Prikývol, onemený, hľadel na jej tvár, jej milovanú tvár...“Áno,“ zaškriekal. „Hovorila si s niekým okrem madam Pomfreyovej a Jamie?“

„Len s Dracom. Ale zobudila som sa len pred... koľko je to, Jamie, pätnásť minút? Draco odišiel nájsť Charlieho, aby vedel. Potom Charlie môže ísť pre Rona.“

Harry sa usmieval. „Mala by si pre Rona poslať Jamie. Myslí si, že je pô-va-bná...“ doberal si sestru.

„Harry!“ povedala so smiechom, capla ho po ruke a začervenala sa.

„Tak,“ povedal rozvážne, sadnúc si, aby si s Ginny pohovoril, „nikto sa ťa ešte nepýtal, ako sa toto všetko naozaj stalo.“ Potriasla hlavou. „A musím ti ešte povedať o Maggie, pretože si vbehla pod auto skôr, ako som to mohol urobiť...“

„Och, Harry! Ako môžem mať sestru? Alebo povedal si dve sestry? Nerozumiem, prečo mi mama a ocko nikdy nič nepovedali...“

Harry tento týždeň premýšľal, a nakoniec prišiel s pre neho prijateľným spôsobom, ako vedel o Annie a Peggy. Povedala jej, že keď bol mladší, počul matku a nevlastného otca hovoriť o tomto prípade; keď bola jeho matka aurorom, bola jedným z ľudí, ktorí boli privolaní do Vydrieho Svätého Drábu, aby hľadali weasleyovské dievčatá. Všetko to zabudol do doby, než videl Maggie vo vlaku a sledoval ju k nej domov. Ginny pozorne počúvala, všetko to prijímala. Povedal jej tiež, že jej otec mal podozrenie, že ona a jej priatelia použili kúzlo Tempus fugit, aby išli do Londýna; dobrovoľne by vyhlásil, že to bol on a že to urobil, pretože našiel v rokfortskej knižnici noviny (pravdepodobne ich tam nechal študent polovičnej krvi, ktorí ich dostal od mukovského rodiča) a videl v nich obrázok Maggie. Tak by mohol povedať, že Ginny povedal o sestre a oni cestovali do Londýna, aby ju našli, ale keď Ginny videla na ulicu vbehnúť mačku, naháňala ju a zrazilo ju auto.

Ginny o tomto príbehu premýšľala; hoci to bol dobrý príbeh, zvlášť preto, že z nájdenia Maggie urobil dôvod londýnskej cesty a vynechal akúkoľvek zmienku o Hermione, stále mohli byť vylúčení, že opustili Rokfort bez povolenia.

„Ale McGonagallová si myslí, že Ginny spadla zo schodov,“ vložila sa do toho Jamie. „A ak budeš schopná povedať rodičom, kde je jedna z tvojich sestier,“ povedala smerom k Ginny, „pochybuje, že ťa udajú riaditeľke. Alebo teba,“ dodala, hovoriac to Harrymu.

Je tam ešte vec použitia čiernej mágie, aby som Ginny priniesol späť...“

„Z čoho sú šťastní! Nerob si starosti; ak sú rozumní ľudia, a zdá sa, že hej, pochopia, že si chcela nájsť svoju sestru,“ otočila sa na Ginny. „Nevideli svoju dcéru sedemnásť rokov. Myslím, že budú premýšľať o iných veciach, než že ste vy dvaja porušili školské pravidlá, alebo dokonca, či niekto použil kúzlo čiernej mágie.“

Harry sa na ňu usmial, potom ju objal a pobozkal na líce. „Moja sestra, dámy a páni,“ povedal do publika skladajúceho sa len z Ginny. „Si vždy vie rady...“

Dvere ošetrovne buchli o stenu a vstúpili Draco, Charlie a Ron - Charlie a Ron behom. Ronov habit za ním vial, jeho vysoká postava sa rýchlo pohybovala, aby bol po Ginninom boku. Charlie sa škeril od ucha k uchu. Harry Ronovi uhol z cesty; nezdalo sa, že by si Harryho všimol.

„Ginny! Zobudila si sa! Charlie povedal, že hej.“ Otočil sa a spozoroval Jamie, uši mu trochu zružoveli. „Ach,“ povedal tichšie. „Ahoj.“

Jamie sa na neho očarujúco usmiala. „Ahoj. Draco a ja sme ju boli navštíviť, keď sa zobudila. Chcela som s ňou zostať, tak išiel nájsť Charlieho. Draco je taký skvelý chalan...“ dodala, pozrúc jeho smerom. Ronova tvár trochu poklesla; nemal do určitej miery záujem o Cho Chang? čudoval sa Harry.

„Ach. Chalan. Správne; Slizolinčan,“ povedal potichu. Charlie sa pohol dopredu, aby pobozkal sestru na čelo, potom si sadol na okraj postele, usmievajúc sa na ňu. Kým Ron sa ešte stále díval na Jamie, Draco potajomky dal Harrymu mapu; evidentne ju použil, aby našiel Charlieho. Potom sa Ron otočil späť na svoju sestru. „Ako sa máš?“ usmial sa na ňu. „Som tak rád, že si sa zobudila!“

Z kancelárie sa vrátila madam Pomfreyová, tlieskajúc rukami. „Čo je to tu, čo je to? Príliš veľa ľudí. Potrebuje odpočinok...“

Ginny vydala protestný zvuk. „Madam Pomfreyová! Bola som v bezvedomí týždeň!“

„No tak, no tak, povedala som profesorovi Blackovi a profesorke McGonagallovej, že ste hore a profesor Black práve volá vašich rodičov, aby sa na vás prišli pozrieť. Som si istá, že všetci majú záujem dozvedieť sa, čo sa stalo...“

Ginny sa nervózne strelila očami po Harrym. Jej pohľad prosil: Neviem, či to dokážem. Pevnejšie jej stisol ruku, chcel jej dodať sily.

 

Draco a Jamie odišli do slizolinskej klubovne, takže priestor okolo Ginninej postele nebol príliš preplnený, keď prišli Weasleyovci. Ron a Charlie a Harry stále hovorili s Ginny a Harry cítil, ako sa jeho srdce prevracalo zakaždým, keď sa na neho pozrela; bola zrejme šťastná preto, že Harry a Ron spolu vychádzali, hoci Ron nevedel, že Harry bol jej priateľ. Charlie to tiež nevedel, a hoci sa s Harrym už priatelil, museli si tiež dávať pozor, keď sa rozprávali s Charliem, aby na to nezmenil názor. Je tiež môj učiteľ, napadlo Harryho. To je niečo, čo naozaj chcete povedať svojmu učiteľovi... Och, mimochodom, bozkával som tvoju malú sestričku...

Keď Weasleyovci prišli, pani Weasleyová pribehla k dcére, objala ju a pobozkala, na čo sa Ginny strhla rovnako ako keď ju pobozkal Harry.

„Au, mami! Opatrne!“ varovala ju Ginny. „Áno, som hore, ale madam Pomfreyová hovorí, že budem musieť odpočívať v posteli prinajmenšom ďalšie dva týždne, ak nie viac.“

Pani Weasley sa na ňu dívala, potriasla hlavou, slzy jej voľne tiekli. „Čo sa stalo, Ginny? Ako sa to...“

„Myslím,“ prerušila ju dcéra, „že predtým, ako vám to poviem, mali by ste Ronovi povedať o Annie a Peggy.“

Charliemu klesla čeľusť. Bezhlesne vyslovil mená svojich stratených sestier, neveriacky civel na Ginny. Harry videl v jeho črtách vinu, ktorá prepukla a musel ju znovu pociťovať rovnako ako v svojich trinástich rokoch.

Jej matka cúvla, rukou si zakryla ústa. „Annie a Peggy? Ako pre všetko na svete...“

Ginny kývla na Harryho. „On mi to povedal. Začul, ako jeho mama hovorila o prípade; bývala aurorom.“ Pán Weasley s pochopením prikývol; možno mama naozaj bola na tento prípad nasadená, pomyslel si Harry. Bol to rozumný predpoklad; bolo tam veľa aurorov.

„Kto sú Annie a Peggy?“ chcel vedieť Ron. „Čo to má spoločné s tým, čo sa stalo Ginny?“

Pani Weasleyová váhavo povedala Ronovi o stratených sestrách a Harry sledoval, ako sa jeho tvár mení zo šokovanej na nahnevanú. „Prečo mi to nikto nepovedal?“ dožadoval sa, uprený pohľad sa presúval z rodičov a staršieho brata k Harrymu a sestre.

„No tak, Ron,“ povedala jeho matka upokojujúco, ruky okolo jeho ramien. „Mysleli sme, že na tom toľko nezáleží...“

„Toľko nezáleží?“ zopakoval Ron, jeho hlas znel o oktávu vyššie.

„Pre-prepáč, Ron,“ povedal Charlie potichu. „Nie je to presne niečo, o čom by som s radosťou premýšľal...“

„Poďme si vypočuť, čo nám ešte Ginny chce povedať,“ povedal vyrovnanie pán Weasley, vracajúc sa k dôvodu, prečo boli na ošetrovni.

„Ďakujem, ocko. Akokoľvek, Harry našiel v knižnici muklovské noviny nejakých polovičných, ktoré museli dostať z domu, a bol v nich môj obrázok! Len som to nebola ja; bol to niekto menom Maggie Parrishová, slávna veštkyňa. Harry si spomenul, čo povedala jeho mama o zmiznutej Annie a Peggy, a dal si dva a dva dohromady. Povedal mi to a ja som hneď chcela odísť z hradu, aby som ju išla hľadať; Harry ma prinútil zastaviť a počkať, ale nakoniec sme sa dokázali dostať preč, aby sme ju išli v Londýne vyhľadať. Začali sme s tým televíznym štúdiom, kde niečo filmovala a sledovali sme ju do jej bytu, kde sa chystala robiť rozhovor s čelistkou, myslím. Čakali sme na ňu, kým vyjde, a práve, keď to urobila, som si všimla to mačiatko, ako vchádza na cestu, kde by ho mohlo zraziť auto, tak som bežala von... myslím, že to mača odhadlo lepšie, kedy autá dorazia, než ja. Posledná vec, ktorú si pamätám, bolo, ako ma zrazilo, potom som sa tu asi pred hodinou zobudila.“

„Kto ťa zobral do Londýna a späť?“ chcel vedieť pán Weasley. Harry pomaly zdvihol ruku.

„To budem ja,“ povedal potichu. Na zlomok sekundy videl, ako na neho Charlie Weasley nahnevane zazerá. Potom ho ale pani Weasleyová znovu objala, a hrozilo mu, že ho udusí.

„Ďakujem ti, ďakujem!“ opakovala s plačom stále znova a znova. Keď od neho ustúpila, bola úplne vyčerpaná. „Nielen že si zachránil Ginnin život, našiel si našu Peggy! Nemôžem tomu uveriť!“

„No tak, Molly, upokoj sa,“ napomínal ju pán Weasley. Harry prehltol.

„Ocenili by sme, pane, keby ste o tom nepovedali riaditeľke. Pochopte, bolo to s najlepším úmyslom. Pokúšali sme sa nájsť jednu z vašich dcér...“

Ginny sa prosebne zadívala na rodičov. „Prosím, mami, ocko. Som rovnako vinná ako Harry. Uprosila som ho, aby našiel spôsob, ako sa dostať do Londýna, aby sme ju našli. A ty tiež, Charlie. Prosím, nehovor to riaditeľke.“

„Mohla si ma požiadať, aby som ju išiel nájsť,“ povedal Charlie nahnevane.

„No...“ zahováral to Harry, chytajúc sa stebla. „Pamätám si, ako mama hovorila, že ty a Bill ste sa obviňovali. Nechcel som vyvolať zlé spomienky, ak by to naozaj nebola ona. Si môj priateľ. Myslel som, že toto je niečo, čo by som pre teba mohol urobiť, namiesto toho, aby som o to požiadal ja teba“.

Charlie prikývol, keď to uznal. Pán Weasley sa tváril nevraživo, ale nakoniec sa zmiloval. „Ach, v poriadku. Urobil si dobrú vec.“ Potom sa pozrel na Harryho a vzdychol si. „Konečne som sa dostal do bodu, kedy o nich nepremýšľam každý deň. Nemôžem uveriť, že ste jednu z nich našli...“

Harry mu venoval malý úsmev. „Som rád, že som mohol nejako pomôcť.“

Ron bol stále ohromený. „Mám ďalšie dve sestry,“ pokračoval v opakovaní.

„A riaditeľka odo mňa o tom nič nebude počuť,“ povedal pán Weasley pevne.

„Tak dobre!“ povedala pani Weasleyová, spľasnúc rukami. „Musíme ju skontaktovať, privítať ju späť do rodiny...“

Harry dostal správu od Hermiony skôr ako odišla do New Yorku; naozaj s Maggie hovorila a bola prekvapená, ako pokojne Maggie prijala správy, že bola čarodejnica. Samozrejme, premýšľal Harry, svojím spôsobom to už vedela. Maggie sa ponúkla, že k sebe vezme Sebastiana, kým bude Hermiona preč, takže mohla byť s Harrym v spojení bez toho, aby musela čakať, kým od neho dostane sovu. Dopisovali si takmer denne. Maggiin manžel, Bernard , odprevadil Hermionu do jej bytu, aby sa zbalila na cestu. Sprvu bol Harry smutný, že Hermiona mala byť preč celý mesiac hneď potom, ako sa dozvedela, že bola čarodejnica; teraz bol rád. Možno po mesiaci by na ňu ministerstvo mágie zabudlo a neobťažovalo sa pokúsiť použiť pamäťové zaklínadlo. Bol pre ňu správny čas, aby bola v zahraničí.

„Maggie sa vydala za mukla,“ povedal Harry rýchlo. „Mali sme príležitosť povedať jej, že je čarodejnica, ale len tak tak; potom bolo treba vysporiadať sa s tou nehodou...“

„Samozrejme, pochopiteľne. Môžem byť veľmi diplomatický. Ale Potter,“ povedal pán Weasley, vyzerajúc znepokojený, „kde si sa naučil tú čiernu mágiu, ktorú si použil...?“

Harry sa zavrtel. „Našiel som to v otcovej knihe,“ klamal. „Bola to jediná vec, ktorú som mohol vymyslieť, ktorá by mi umožnila rýchlo ju dostať sem.“

Prikývol. „Urobil by som to isté. Máš hlavu na pravom mieste.“

Do miestnosti sa náhle prihnala madam Pomfreyová. „To stačí! Teraz len jej rodičia; vy traja, von!“ povedala Ronovi, Charliemu a Harrymu, vystrkávajúc ich k dverám na chodbu.

Keď opustili ošetrovňu, Ron schmatol Harryho za habit. „Počkaj,“ povedal, čo spôsobilo, že sa Harry divil, či sa cítil povinný povedať to riaditeľke, vzhľadom na to, že bol prefekt; Harry akosi nebol presvedčený, že sa cítil rovnako ako otec a brat ohľadne neohlásenia Harryho.

„Potter; musím s tebou hovoriť o pár veciach. Najprv... vďaka, za to, čo si urobil. Pomohol si Ginny a našiel si jednu z mojich ďalších sestier. Ja... nevedel som to. A... potrebujem láskavosť.“

Harry sa na neho usmial; Ron ho žiadal o láskavosť! Určite to dopadne dobre; v nie príliš vzdialenej minulosti by to nikdy neurobil. „O čo ide?“ spýtal sa.

„No... Pomfreyová Ginny ešte chvíľu nepustí von. A čoskoro príde náš prvý metlobalový zápas. Len by som rád vedel... namietal by si veľmi proti výmene s Chrabromilom? Máme hrať s Bifľomorom 7. decembra. Pretože si slizolinský kapitán... mohli by sme sa vymeniť? Viem, že si nepredpokladal, že budeš hrať proti Bifľomoru do polovice februára, ale pochopiteľne bez Ginny...“

Harry sa na neho usmial. „To znie fajn. Hej, môžeme sa vymeniť. Aj tak by to pre Bifľomor nebola žiadna výzva hrať s vaším tímom bez Ginny,“ smial sa. „Nie že by si ma ty nenútil makať...“

Ron mu venoval polovičný úsmev. „Ty ma tiež nútiš makať, Potter.“ Na schodisku prikývol. „Pôjdem povedať zvyšku Chrabromilčanov, že sa Ginny zobudila. Uvidíme sa tu neskôr?“

Harry bol tak šťastný, že sa musel nútiť, aby nezačal vykrikovať. Bol to Ron, kto s nim hovorí? „Hej,“ povedal, usmievajúc sa.

Keď Ron odišiel, Harry stál ešte s Charliem, ktorý nevyzeral šťastne. „Harry,“ začal pomaly, „prečo si mi to nepovedal?“ Pýtal sa ho to už na ošetrovni; možno si myslel, že mu Harry nedal úplne otvorenú odpoveď, keď boli v miestnosti ostatní. Na Harryho prekvapenie, Charlie vyzeral, ako by bol rozorvaný. Charlie nebol typický učiteľ, ale pre Harryho to bol aj tak trošku šok.

„Prepáč, Charlie,“ povedal mierne. „Myslím vážne, čo som povedal. Ak by si sa akýmkoľvek spôsobom považoval za zodpovedného - mama hovorila, že ty a Bill ste s nimi boli v parku, keď zmizli - zdalo sa mi len, že bude lepšie počkať, kým ti to poviem.“

Ponuro prikývol. „Chápem to. A áno... bral som na seba zodpovednosť každý deň posledných sedemnásť rokov. Ďakujem ti, že si ju našiel.“

„Keď tvoja mama a otec povedali, že McGonagallovej nič nepovedia... mysleli to vážne?“

„Ak to povedali, myslia to vážne. Neberú na ľahkú váhu, že si našiel jednu z mojich stratených sestier.“ Znel trochu závistlivo. Ako často musel fantazírovať o tom, že ich nájde sám.

„To je to, čo som si myslel. Vyzerali ako ten typ.“ Charlie mu venoval malý úsmev a potľapkal ho po ramene. „Chystám sa dostať všetkých učiteľov do zborovne a poviem im, že sa zobudila. A ty potrebuješ upozorniť váš tím o zmene v rozvrhu,“ usmial sa predtým, ako sa dlhým krokom pobral preč po schodoch. Harry dlhé minúty stál a díval sa na dvere ošetrovne; nenapadlo ho, ako vďační mu všetci Weasleyovci budú za to, že našiel Peggy! Možno, keby s Ginny boli voči Ronovi a Charliemu úprimní ohľadne ich vzťahu, teraz by im dali svoje požehnanie...

Skákajúc a hvízdajúc zišiel Harry dole do žalárov a nakoniec do slizolinskej klubovne, jeho srdce bolo ľahšie než predtým, pretože našlo samo seba v tomto živote. Veselo oznámil slizolinskému metlobalovému tímu, že teraz musia cvičiť navyše, keď budú hrať proti Biflomoru namiesto Chrabromilu, na čo ihneď odišli na ihrisko, metly prehodené cez ramená. Keď Ginny konečne odíde z nemocničného krídla s potvrdením, že je zdravá, odstráni to jedinú vadu na kráse jeho života. A keď sa zotaví, mohli by Ronovi a Charliemu povedať o ich vzťahu a byť otvorení, čestní a šťastní. Ako tak lietal nad ihriskom, chladný jesenný vietor mu strapatil vlasy, cítil ako nikdy predtým, že život nemohol byť dokonalejší.

* * * * *

 

Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
17.04.2010 17:38:48: Primasmiley Tak Ron a Harry už se spolu aspoň baví a Weasleyovi našli dceru, to jsem zvědavá, co bude ...
16.04.2010 14:34:49: už by si to mala mať jimmi:)
16.04.2010 08:28:19: Skladám klobúk pred vamí iba nedávno som sa dostal k tejto super poviedke čítam ju aj v angličtine a...
15.04.2010 21:58:47: Tak to sa zas tak nežeň, stačí večer, makám o dušu v práci smiley Díky moc. Kľudne sa najedz, nech si ...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace