Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 5 - 8

6. kapitola So zvesenou hlavou k Londýnu

Preklad: Jimmi, JSark
Beta: Elza, Simple



Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola šiesta -  So zvesenou hlavou k Londýnu


Ginnino telo sa pritláčalo k jeho, jej ruky sa mu ovíjali okolo krku. A jej ústa - jej ústa boli odhalením, mohutným satím voči jeho, ťahujúc z neho jeho naprostú dušu. Vyzeralo to, že je dementorom. Ale dementor nikdy nebol tak vrelý, tak jemný a nechutil po čokoláde...

Harry sa stiahol späť, zmätený. Zízal na Ginny a cítil sa zmätenejšie než kedy predtým vo svojom živote (v oboch z nich). Mal pocit, že je opitý, točila sa mu hlava túžbou a predsa bol vystrašený, aby toto chcenie uznal. Zrazu mu pripadala úplne desivá. Ginny sa na neho pozrela, mračiac sa obavami.

"Všetko v poriadku, Harry?"

Nemo prikývol, keď sa snažil pripomenúť si, ako sa toto stalo, keď sa snažil spomenúť si, kedy ju znova videl po tom Svetovom pohári v 1990...

Bolo to na ďalší rok. Bol v Šikmej uličke so sestrou a Dracom, a svojou matkou a nakupovali veci do školy. Potom čo oni traja dojedli svoje zmrzliny, vyzdvihli ich Harryho matka a Dracov otec, aby šli k madam Malkinovej. Stáli tam ako sochy, zatiaľ čo si ich premeriavala, potom trpezlivo čakali, kým ich nové šaty nebudú namerané. Neskôr sa presunuli po knihy do Čarodejníckej literatúry pre malých a veľkých (cz: Krucánky a Kaňoury).
 
Harry to kníhkupectvo miloval, zdalo sa, že je v ňom každá kniha, ktorú mohol čarodejník kedy potrebovať. Konečne bude mať svoje vlastné knihy kúziel! Potuloval sa po uličke plnej kníh o elixírov; spoznal veľa názvov, ktoré mali jeho rodičia doma. Jamie sa začala nudiť a zatúlala sa do vedľajšej uličky. Harry začul ako do seba narazili dve telá a začul dôverne známy hlas Jamie povedať, "ach, prepáč. Som taká hlúpa. Nevidela som ťa tu dole."

"To je v poriadku. Len čakám na mamu, kým skončí s mojimi bratmi. Tento september budú na Rokforte štyria z nich a tak je treba kúpiť veľa kníh."

Harry sa prekvapil. Ten hlas - bol povedomý. Zastal a vybral zopár zväzkov o elixíroch zo spodnej police; cez výslednú medzeru mohol vidieť neskrotné červené vlasy. Jeho sestra sa posadila vedľa dievčaťa na zemi.

"Nevadilo by ti, keby som sa pripojila? Môj brat so svojím najlepším priateľom tiež začínajú na Rokforte a už nakupujeme celé dopoludnie. Mám toho plné zuby. Viem, že by som mala byť kvôli nim šťastná, ale naozaj mi budú chýbať. Je to proste nefér, že musím čakať ďalšie dva roky..."

To červenovlasé dievča si nahlas vzdychlo. "Viem, čo myslíš. Ja musím čakať ešte rok. Môj brat Ron bude prvák, takže tento rok budem úplne sama s otcom a mamou."

"Úplne sama v dome? Vedela som, že som ťa nevidela v rokvillskej škole. Nepôjdeš teda do školy?"

"Mama bola učiteľka. Učí nás doma. Mala by som povedať, že budem doma s mamou, pretože môj otec nie skoro vôbec nablízku. Mával na starosti jediné oddelenie na ministerstve - Úrad pre zneužívanie muklovských artefaktov. Ale pred pár rokmi bolo na ministerstve nedostatok pracovných síl atak vedie teraz tiež Úrad Prepravy, čo dáva zmysel, predpokladám. Chcem povedať, že väčšina prenášadiel sú tiež mukelské artefakty a musíš byť naozaj opatrná, aby sa nedostali do rúk muklom. Teraz zarába dvakrát toľko peňazí, ale nikdy nie je doma..."

"Hmmm. Ja si prajem, aby som bola doma sama. Budem sa musieť nejako zniesť s mojimi bráškami. Sú nemožní. Zakaždým, keď hovorím s jedným z nich, ktokoľvek to je, trvá na tom, že som ho nazvala nesprávnym menom. Som presvedčená, že to robia len preto, aby ma rozčuľovali. Chcem povedať, musím sa občas predsa trafiť správne. Len buď rada, že nemusíš žiť s dvojičkami..."

"Ach, ale ja žijem!" to druhé dievča prakticky zakňučalo. "Ron je prvák, ale Fred a George budú tretiaci! Robia presne to isté!" Vyzerala, že sa teší, že našla niekoho, ktorý tiež trpí zákernými osídlami toho mať za bratov dvojičky. "Chcem povedať - myslia si, že sú takí originálni, ako keby každá dvojica dvojčiat, ktorá sa kedy narodila, nevyťahovala presne to isté..."

"Tiež pravda!" súhlasila Jamie so smiechom.

Harry vrátil knihy späť na policu práve vtedy, keď sa mu za chrbtom objavila matka.

"Harry! Čo robíš? Už mám všetky knihy z tvojho zoznamu. Nájdi Jamie, ideme k Olivanderovi."

Harry prikývol. Prehltol, zhlboka sa nadýchol a obišiel knižnicu, snažiac sa tváriť sa ľahostajne."

"Poď, Jamie. Je časť ísť." Hlas sa mu trochu triasol a prial si, aby nebol stále taký vysoký; znel tak mlado.

"Och, ahoj!" živo povedalo to červenovlasé dievča. "Ty musíš byť ten brat, čo začína na Rokforte." Otočila sa k Jamie. "A tvoje meno je Jamie? Páči sa mi. Veľmi originálne."

Jamie bola tá, ktorá sa teraz tvárila nepríjemne. Neohrabane sa postavila, vyrovnávajúc si šaty. "Vlastne ma pomenovali po mojom otcovi," zamrmlala. "vedlňte ma..." Pretlačila sa popri Harrym, ktorý zrazu čelil vysvetľovaniu sestrinho čudného správania sa dievčaťu sediacemu na podlahe.

"Um, narodila sa potom, čo zomrel otec. O štyri mesiace neskôr."

S trhnutím sa zdvihla. "Ach, to mi je ľúto. To som tomu dala, však? Er, je mi ľúto to s vaším otcom..."

Harry prikývol. "Vďaka. Jamie bude v poriadku."

"Poznám ťa?" Zdalo sa, že zrazu zabudla na Jamie; teraz uprene zízala na jeho tvár.

"Uh, nie, myslím, že nie." Harry mal pocit, že by nemal vyťahovať Svetový pohár vzhľadom na to, ako pán Malfoy, pán Weasley a Ron skazili to stretnutie.

Pozerala sa na neho so zvrašteným obočím. "Oh. Oh, dobre. Myslela som - nevadí. Tak či tak - veľa šťastia na Rokforte."

Neohrabane sa usmial. "Vďaka."

Potom sa jej oči roztvorili. "Počkaj! Tvoje oči - teraz si spomínam -"

"Harry!"

Jamie sa vrátila a už ho ťahala za ruku. "Poďme! Mama čaká vonku. Chceš ten prútik alebo nie?"

Mávol jej slabé zbohom, pretože jeho malá sestra ho ťahala cez kníhkupectvo. Ach, toto je dôstojné, pomyslel si...
 
"Harry? Si v poriadku?" spýtala sa znova. Neveriacky na ňu vypliešťal oči.

"Som - som v priadku. Jedla - jedla si čokoládu?"

"Či som - ach, áno! Skoro som zabudla. Zoey sa snaží schudnúť, takže mi dala jednu zo svojích čokoládových žabiek. Je to dovolené?" darebácky sa usmiala.

"Je to báječné," odvetil zadýchane, neschopný sa zastaviť. Skôr než si to uvedomil, znova ho bozkávala a on si spomínal na viac...

Všimol si Ginny, keď profesorka Vectorová voviedla prvákov do Veľkej siene. Tvárila sa rovnako nervózne ako všetci ostatní. Harry skutočne nedával pozor, keď sa triedili zvyšní študenti; čakal na ňu. Išla na samom konci – Harrymu sa zdalo, akoby prešla celá večnosť. A potom bol v zlomku sekundy koniec; ten klobúk nebol na jej hlave dlhšie, než stihol vykríknuť, "Chrabromil!" a tým ju postrčil ku strašlivo natešeným bratom, aby sa úplne zbláznili (znova).

Po tomto sa Harry nechoval úplne rozumne. Zistil si rozvrh chrabromilských prvákov a bežal cez celý hrad, aby sa postavil na vhodné miesto len, aby ju zahliadol, keď sa presúvala medzi triedami. Draco si myslel, že je hlúpy a povedal mu to. (Harry mu odmietol povedať dôvod, o čom bola celá tá naháňačka; bolo to dosť trápne)

Potom z nej urobili najmladšiu hráčku metlobalu za skoro storočie (Charlie Weasley presvedčil Siriusa Blacka, aby ju zaradil do chrabromilského tímu, pretože už dva roky nemali slušného Stíhača). Harry sa vykradol na metlobalové ihrisko, aby sledoval jej tréning. Oliver Wood vypustil Zlatonku a ona ju chytila; pustil ju, chytila ju, znova a znova. Harry už počul o jej bratovi Charliem, ktorý bol legendou, ale ešte nevidel nikoho takto hrať Stíhača.

V tento rok v slizolinskom tíme urobili stíhača z Draca, vyvrcholenie rokov tréningu. Harry súcitil so svojím najlepším priateľom, keď ho Ginny pri zlatonke porazila, ale vskrytu duše bol na ňu pyšný. Potom z neho v treťom ročníku urobili záložného strážcu (cz: Brankář) (jeho otec povedal Flintovi, že to bude dobrý nápad). Pri poslednom zápase roka proti Chrabromilu bol Flint chorý a Harry musel hrať. Ron Weasley hral triafača (cz: Střelec) za Chrabromil, spolu s dvoma dievčatami zo štvrtého a piateho ročníka. Po istú dobu Harry chytil každú prehadzovačku, čo poslal Ron jeho smerom. Ron sa tváril divokejšie a divokejšie ako hra pokračovala, a napriek tomu, že slizolinskí triafači skórovali voči Chrabromilu len asi päťdesiat percent príležitostí, Chrabromilčania voči Harrymu neskórovali vôbec.

Tá hra pokračovala viac než štyri hodiny. Harry nikdy nevidel tak dlhú hru a v tejto musel hrať on. Ginny vyzerala vyčerpaná; Harry mal pocit, že sa mu prsty privarili k metle. Po troch hodinách Chrabromil konečne začal na Harryho skórovať, ale ich úspešný pomer bol len jedna ku štyrom. Všetci ochabovali. Slizolin viedol, štyristodvadsať ku dvesto. Draco zazrel zlatonku veľa, veľa krát, ale zakaždým mu buď prekážala Ginny, vošla mu do cesty až kým znova nezmizla, alebo jej bratia poslali jeho smerom dorážačky. Harry si pomyslel, že má Draco šťastie, že je stále nažive.

Nakoniec to už Ginny nemohla vydržať; zbadala zlatonku a namiesto toho, aby sa pokúsila odtiahnuť Draca, letela k nej sama a vytrhla ju zo vzduchu, potom pristála vkope na tráve, jej priateľky k nej pribehli, kým sklamaný chrabromilčan, ktorý komentoval zápas nôtil skľúčene, "a Ginny Weasleyová má zlatonku. Slizolin vyhráva zápas, štyristodvadsať ku tristo päťdesiatim. Ach, a Slizolin tiež vyhráva metlobalový pohár..." dodal apaticky. Bolo to to najpokorenejšie, čo ho Harry kedy počul.

Harry letel k zemi, potom sa zrútil; bolo to ako keby zabudol ako sa používajú nohy. Pretože bol náhrada za Flinta, Draco (tiež dosť vratký) mu pomohol postaviť sa, aby si mohol potriasť ruky s Woodom, ktorý sa tváril, ako keby prešiel vojnou.

Siedmak si s ním stisol ruku skôr tvrdo. "Si dobrý strážca, Potter," povedal bez irónie. "Keby som nevedel, že ma Flint chcel naozaj poraziť sám, povedal by som, že predstieral, že je chorý, len preto, aby si ty mohol hrať."

Harry krátko prikývol; bol príliš vyčerpaný na dlhšiu výmenu zdvorilostí. "Vďaka. Bol to dobrý zápas."

Ostatní slizolinčania (tí, čo nehrali zápas) zdvihli Harryho a Draca na plecia, niesli ich z ihriska (inak by pravdepodobne zostali celú noc ležať na tráve ihriska). Harry si všimol, že rôzni Chrabromilčania, ktorí nehrali, pomáhali členom tímu dokrívať späť do hradu, ale u nich nebolo žiadne víťazoslávne nesenie na pleciach. Nevyhrali metlobalový pohár, napriek tomu, že mali Ginny za stíhača...

Počas štvrtého ročníka Harry pokračoval v prenasledovaní Ginny po hrade, a potom aj v piatom. Nakoniec, skoro na konci semestra, v máji, na ceste do knižnice zahol za roh, keď do nej prudko narazil. Pustil batoh a všetko sa z neho vysypalo; ona niesla v rukách knihy, ktoré jej tiež okamžite padli. Ako sa zohli k zemi, narazili si hlavy, keď sa snažili pozbierať si svoje veci; v rozpakoch sa jeden na druhého uškrnuli. Potom Harry zbadal jej dve najlepšie priateľky, Zoey a Anniku, nakúkajúc spoza brnenia, nútiac ju, aby niečo urobila divokými gestami rúk. Annika ústami naznačovala slová: „Už to urob!“ Alebo si tak myslel. Pozrel sa na Ginny, zmätený, práve keď chytila jeho tvár a pritiahla jeho ústa k svojim. Náhle bol vyvedený z rovnováhy; chcel ju objať, poriadne ju pobozkať, ale cítil sa paralyzovaný šokom. Po niekoľkých sekundách sa stiahla späť, rýchlo nabrala svoje knihy a rozbehla sa po chodbe, jej priateľky sa k nej pripojili. Ich smiech sa ozýval po kamenných stenách a Harry mohol celkom jasne počuť ich slová, zosilnené vynikajúcou rokfortskou akustikou.

"Tak! Konečne som to urobila! Ste teraz šťastné?"

"Ooh! Nabudúce prehráš stávku, postarám sa, aby si urobila niečo dokonca horšie, ako verejne prehlásiť, že ho miluješ..."

"Zoey! Ako by si mohla? Myslela som, že som tvoja priateľka..."

Sedel v tom neporiadku z kníh a pergamenov, a fľaštičiek atramentu s pocitom, že sa mu srdce rozlomilo snáď na tisíc kúskov...

Na druhý deň si prezeral časť knižnice s elixírmi, keď znova začul tie dievčatá rozprávať sa. Sedeli na druhej strane knižnice, ktorú si prezeral.

"V poriadku. Čo ťa prinútim urobiť nabudúce?" začul Harry zlomyseľné slová Zoey Russelovej.

"Argh," bola Ginnina odpoveď. "Nestačí, že si ma prinútila pobozkať môjho vlastného prenasledovateľa? Nebuď na mňa náročná. Teraz si asi myslí, že sa mi naozaj páči alebo niečo také." Harry mal pocit, že mu na srdce šlaplo stádo hipogryfov. Vedela; vedela, že ju štyri roky sleduje a pre ňu a jej priateľky to bol len ohromný žart. Samozrejme, pomyslel si, ako by mohla nevedieť? Musela by byť slepá...

Obišiel knižnicu a postavil sa za ne. Okamžite stíchli. Všimol si, že Ginny bola ako červená repa.

"Nie," povedal jej, jeho hlas preplnený zármutkom. "Nemyslím si, že existuje nejaká možnosť, ako by som ja mohol nadobudnúť ten dojem. ‘vedlňte ma..." zamrmlal, naslepo odišiel, vychádzajúc na chodbu. Neušiel mu ten výraz zdesenia na Ginninej tvári, keď ho zbadala, ale práve teraz o nej nechcel premýšľať. Správne, pomyslel si. Ako si niekoho získať. Nechajte ich chovať sa k vám, ako keby ste boli menej než odpad. Veľmi dobré. Veľmi efektívne.

Šiel do schodiskovej šachty s kamennými točitými schodmi, ktoré viedli do... nebol si istý kam. Len tak bezcieľne kráčal, dúfajúc, že sa mu podarí stratiť sa. Začul za sebou duniace kroky.

"Harry!"

Otočil sa pri zvuku jej hlasu, neschopný, aby tomu zabránil. Teraz vážne plakal, slzy mu prúžkovali jeho líca, ale on nevyvinul žiadne úsilie, aby ich utrel. Docupitala po kamennom schodisku k nemu. Zrútil sa na jednom z klínovitých schodov, oprúc sa vonkajšiu zaoblenú stenu. Posadila sa vedľa neho.

"Harry, je mi to tak ľúto. To si nemal počuť." Odvrátil sa od nej, neschopný zabrániť dodatočným slzám, aby neunikli z jeho očí. "Ach, to nevyznelo správne. To, čo som myslela..."

"To, čo si myslela, je, že si myslela, že bude zábavné zahrávať sa citmi niekoho, kto uctieva zem, po ktorej chodíš, odkedy ťa stretol, keď ti bolo deväť a potom zadupať jeho srdce do prachu. Chápem to. Chceš sa ma zbaviť. Fajn. Zistíš, že ťa už viac nesledujem. Blahoželám. Zabralo to." Zdvihol sa a pokračoval v ceste dole schodmi.

"Nie, Harry! To nie to..."

Nechcel ju počúvať. Myslel si, že je iná. Ale ona má skryté chyby presne tak ako každý iný. Nebola dokonalým vzorom cností, s ktorým on žil vo svojej hlave; bola žijúce, dýchajúce, dospievajúce dievča, rovnako bezohľadné a kruté ako dievčatá bývali. Nadobro ňou prestal byť posadnutý (aspoň to sa snažil navravieť si).

Ale čo teraz bude robiť so svojím časom? uvažoval. Venoval veľa duševnej energie tomu, aby zistil, kde bude kedykoľvek počas dňa. Bol na seba pyšný, keď hádal správne, čo urobí v čase, keď to nebolo isté. Z jeho rokov hrania sa na líšku vedel, ako sa chová niekto, kto je prenasledovaný; robilo to z neho prvotriedneho stopára. A teraz bol oficiálne mimo službu, nikdy znova žiadne stopovanie.

Keď skončili VČÚ (cz: NKÚ) Harry sedel pri jazere a hádzal kamienky do jeho čeriacej sa vody. Jamie sedela pri ňom, práve dokončila tretiacke skúšky. Nerozprávali sa; Jamie sa ho snažila vytiahnuť von celý minulý mesiac, ale jeho mlčanlivé zadumanie nakoniec porazilo jej maximálne snaženie a teraz keď tu mlčky sedeli, jednoducho ho nechala sedieť.

Draco odišiel zasúložiť si s nejakým dievčaťom, Harry si nemohol ani spomenúť s ktorou. Rozhodne Harrymu nepomohlo vidieť Draca a Niamh v knižnici. Jamie nevedela, čo má Draco za lubom a Harry chcel, aby to takto zostalo. Proste zložím sľub celibátu, pomyslel si Harry. Tak; už to pomerne dobre robím. Žiaden problém. Kto vedel, že mám taký skrytý talent?
 
Zrazu pod neho prešiel tieň; pozrel nahor, čakajúc svojho najlepšieho priateľa, ktorý skončil so svojimi svetáckymi aktivitami, ale nebol to Draco Malfoy.

"Ahoj," riekla nervózne Ginny. "Ako sa máš?" Harry sa na ňu pozrel; neodpovedal. Otočil sa k jazeru, dúfajúc, že sa ukáže ako výplod jeho fantázie. "Mohla - mohla by som s tebou hovoriť v súkromí?" Stále neodpovedal. "Prosím?" Znova sa na ňu pozrel a prikývol. Potom sa pozrel na Jamie, ktorá to sledovala so šokovaným výrazom na tvári.

"Choďte. Počkám tu na Draca." Harry sa postavil a nasledoval bez slova Ginny. Kráčali k chatrči bývalého hájnika, potom ju obišli tam, kde sa týčila chrbtom k lesu. Ginny si pred sebou žmolila ruky.

"Takže," začala neohrabane. "Nepovedal si. Ako sa máš, myslím."

Harry sa na ňu otupelo pozrel. "V poriadku," odvetil potichu.

Prehltla; oči sa jej leskli. "Pozri, chcem toto urobiť správne a som strašne nervózna. Len som ti chcela povedať, ako mi je to ľúto. Ty - ty si si tamto nezaslúžil. Robila som presne to, čo si povedal, že som robila; zahrávala sa s tvojimi citmi. Bolo to kruté a hrozné. Som proste hrozný, hrozný človek a nezaslúžim si, aby si ty alebo niekto iný všimol, že vôbec existujem..."

Po lícach jej už stekali slzy a Harryho srdce urobilo salto; tak moc sa snažil presvedčiť sám seba, že ju nenávidí, vôbec to nefungovalo a vidieť ju v takom zármutku... Bolo preňho nemožné, aby to s ním nepohlo. Jeho vlastné hrdlo sa zovrelo a pocítil slzy bodajúce do jeho očných viečok, keď k nej natiahol ruky. Pohla sa k nim s nezrozumiteľným výkrikom, hodila sa mu okolo krku, oprela hlavu o jeho hruď, teraz trhane plačúc. Pozeral sa na vrch jej hlavy, keď pohládzal jej žiarivé vlasy a oprel si líce o ich prekvapujúcu mäkkosť.

"Odpúšťam ti," zašepkal po chvíli. Plakala trochu silnejšie, tiež ho silnejšie zovrela a on cítil teplo jej tela na svojom, cítil ako jeho rozhodnutie o celibáte dosť slabne...

Nakoniec sa od neho oddelila; podal jej vreckovku a ona si hlasito vyfúkala nos. Snažil sa neusmiať; zrejme bola stále rozrušená. Oči mala veľmi červené a na tvári mala škvrnky. Chcela mu podať kapesník, ale on ho odtlačil.

"Nechaj si," povedal krátko. Prikývla a vložila si ho do vrecka. Stáli bez dotýkania sa, pozerajúc sa dole a potom nahor jeden na druhého.

"Vieš," povedala, "bolo to dosť osamelé. Kráčať po hrade bez teba nablízku. Nikdy som si neuvedomovala, aké to je," hanblivo sa na neho usmiala. Ten malý úsmev jej opätoval.

"Snažil som si nájsť novú záľubu."

"Mal si šťastie?"

"Ešte nie."

Teraz sa usmiala viac. "Myslím," povedala, "že časť problému bola, že som sa dala zavliecť to tej dávnej anti-slizolinskej propagandy. Myslím, že keby ma prenasledoval chlapec z Chrabromilu, či Bystrohlavu či Bifľomoru, možno by mi to lichotilo. Nuž, možno by to záležalo na tom, kto by to bol, ale jednako; nebola by som sa automaticky rozhodla, že to naháňa hrôzu."

Strhol sa. "Naháňa hrôzu?"

Tiež sa strhla. "Prepáč. Zlý výber slov. To, čo som myslela, je, že som ťa nikdy nebrala vážne. Nezvážila som, kto si: milý človek, ktorý volá svoju sestru svojím najlepším priateľom, keď ju proste môže ignorovať a znevažovať ju ako to robia iní bratia svojim sestrám - viem to. Človek, ktorý - ktorý mi dal niekoľko nádherných kariet k Valentínovi a narodeninám..."

"Vedela si, že som to bol ja?" spýtal sa sčervenejúc.

"Hm... bolo to dosť zrejmé. Napísal si tie básničky sám?"

"Áno," priznal.

Usmiala sa. "Páčili sa mi. Niežeby som to mohla priznať Annike a Zoey. Alebo dokonca sama sebe. Ale páčili sa mi. Boli dobré. Ale to všetko som ignorovala a videla som jedine slizolinčana, nie človeka. Potom, keď som ti ublížila..." hlas sa jej znova zachytil, "a keď sme v ten deň boli na tých schodoch... vtedy som konečne uvidela toho človeka. Človeka, ktorému som tak veľmi ublížila."

Načiahol ruku a ona ju chytila. "Človeka, ktorý ti práve odpustil."

Vďačne mu stisla ruku. "Ďakujem ti. Nezaslúžim si to, ale ďakujem ti."

Posunula sa bližšie k nemu a začala sa perami dotýkať jeho líca, ale on otočil hlavu a ich pery sa stretli; len po sekunde sa stiahla, pozrela mu do očí a videla nezameniteľný dôkaz o jeho citoch. Ich pery sa znova pritiahli; keď Harry pocítil, ako sa jej pery pod jeho roztvorili, zalapal po dychu v zadnej časti svojho hrdla a zovrel ju pevnejšie. Chvela sa v jeho náručí a on sám sa cítil poriadne neistý v kolenách, ale nechcel ukončiť ten bozk, aby sa mohli posadiť, on proste chcel, aby pokračoval a pokračoval...

Harry sa pripravil na najhoršie, ale z lesného lístia sa neozval žiaden chrabromilský výbuch, žiadne ukazujúce prsty a smiech nad tým, ako ho znova napálili. Neutiekla od neho smejúc sa so svojimi priateľmi; necúvla a nezaksichtila sa, ako keby urobila niečo odporné. Bola tu, konečne v jeho náručí, lepila sa k nemu a bozkávala ho, zatiaľ čo on nadychoval jej príjemný dych a cenil si každú chvíľu.
 
Prinútil sa od nej odtiahnuť; prezeral si jej tvár, teraz si pamätajúc, pamätajúc ako sa cítil, keď mu zlomila srdce, potom ako bol šťastný, keď k nemu prišla po odpustenie a po prvý raz sa pobozkali, ako sa patrí. Harry prehltol; v jeho živote bolo tak veľa, aby to prijal každú minútu každého dňa. Uhladil jej vlasy z tváre; pozrela sa na neho so zmäteným výrazom. Vedel, že sa tu tajne zakrádali, že ešte nikomu nepovedali o ich vzťahu. Nepovedal to Jamie či Dracovi (v žiadnom prípade by to nepovedal svojím malým bratom); ona to nepovedala svojím priateľkám, či Ronovi, či niekomu inému v jej rodine. Spomenul si na tie hrozné dôsledky toho, keď sa zakrádal s Hermionou. Hermiona, pomyslel si na okamih. A čo Hermiona? Predstavovalo toto, že ju podvádza? Potreboval premýšľať... Musel nájsť spôsob, aby ho prestala na chvíľu bozkávať, tak aby mohol premýšľať, pretože v tú chvíľu, keď pripojí svoje ústa k jeho...

Ale skôr než toto domyslel, urobila to znova a ešte raz ju pevne držal pri sebe, keď si uvedomil, že toto je presne to, čo sa jej snažil zabrániť urobiť. Musel ju prinútiť rozprávať; o čom sa mohli rozprávať? Nuž, premýšľal, som tu zase znova, zapletený v tajnom vzťahu, ktorý mi bude rozožierať moje vnútornosti, ak nenapravíme túto situáciu. Mohli by sme sa rozprávať o tom. Prerušil ten bozk.

"Ginny," povedal nervózne, položiac ruky na jej plecia. "Pre-prečo nejdeme hneď do Charlieho pracovne a nepovieme o nás jemu a Dracovi. Šli tam na čaj, keď nám skončila hodina a ja som povedal, že časom dorazím. Prečo nejdeme obaja, nalejeme čistého vína, zastavíme to zakrádanie sa?"

Ginny sa na neho pozrela v šoku. "Si šialený!" vyhlásila.

"Ale - ale Charlie - ma má rad. Sme priatelia. Nazval ma jedným zo svojich najlepších študentov..."

"Iste, teraz ťa má rad. Ale ak mu toto povieme... ver mi. Už ťa viacej rád nebude mať. Tvoje meno bude bahnom."

Harry sa zamračil. "Prečo?"

"Prečo? Pretože každý z mojich bratov, do jedného muža, sa rozhodol ku mne správať, ako keby mi boli štyri po zvyšok môjho života, to je ten dôvod. Nuž, dobre, Ron nie je taký, ale ak niečo, tak je horší; už rok sa ma snaží dať dokopy s Nevillom Longbottomom. A ja sa na neho usmejem a som k nemu milá - chcem povedať, nie je zlý chalan, - ale naprosto iste sa snažím, aby som s ním nikdy nebola sama. Nechcem mu dať chybnú predstavu. Charlie sa dokonca snažil, aby sa vzdal tej veci s Nevillom, ale nie preto, lebo si nemyslí, že by som mala byť s Nevillom.; je to kvôli tomu, že si nemyslí, že by som mala byť s kýmkoľvek. Zvyšok to isté. Všetci riadni členovia klubu Udržte Ginny Vernú Jej Menu."

Harry sa zaksichtil. "Čože?"

Ginny sa dôvtipne pozrela na Harryho. "Ako sa volám?"

"Ginny," odpovedal okamžite.

"To nie je moje vlastné meno. Aké je moje meno?"

"Ach. Virginia." Tupo sa na ňu pozeral; potom mu to došlo. "Oooh..."

"Správne."

Harry sa začervenal. Pátral v svojich spomienkach; Ak Ginny nebola panna kvôli nemu, rozhodne dúfal, že by si to pamätal. Ale snažil sa ako mohol, nemohol si spomenúť na to, že by o oni dvaja spolu spali. Bol dosť presvedčený, že nie... "Nuž," riekol pokusne, "stále si..." Dúfal, že ho netreskne po palici za to, že si nepamätá "nezabudnuteľnú" noc vášne. K jeho úľave si vzdychla a oprela si hlavu o jeho rameno.

"Áno, ale poznáš prehnane ochraniteľských veľkých bratov..."

Harry sa uškrnul, mysliac na Jamie zamilovanú do Draca. Na druhej strane, on nebol Draco Malfoy a nespal s tak veľa dievčatami ako len bolo možné za tak krátky čas ako sa len dalo. Draco by proste zlomil jeho sestre srdce.

"Poznám to zo skúsenosti. Ale keby sa Jamie páčil niekto, kto je pre ňu naozaj dobrý, cítil by som inak..."

Vševediaco sa usmiala. "Tvoj najlepší priateľ nie je pre ňu dosť dobrý, há?"

"Vieš o tom?"

"Ach, je veľmi zrejmá. Zakaždým, keď je nablízku, je to na nej celé napísané. Ide na to zle."

Harry si vzdychol. "Viem. A keby som ju varoval, kričala by na mňa a vravela mi, že na ňu myslím ako decko a že nechcem, aby bola šťastná..."

Ginny prikývla a usmiala sa. "Áno, A keby sme Ronovi a Charliemu povedali o nás dvoch, mala by som jedného mŕtveho priateľa a dvoch bratov na ceste do Azbakanu. Je skrátka príliš skoro."

Harry stiahol pery do čiary. "Dobre teda - a čo z môjho konca?"

"Čo tým myslíš?"

"Nuž - prečo to nemôžeme povedať aspoň Jamie a Dracovi? Je moja sestra a jedna z mojich najlepších priateľov a on je môj druhý najlepší priateľ."

Tvárila sa, ako keby je prichytil bez času na vymyslenie prijateľného dôvodu na odmietnutie toho nápadu. "Neviem..."

"Nuž, existuje naozaj dobrý dôvod im to povedať: narazil som na Mariu Kirknerovú na chodbe do spálni dievčat, a..."

"Čo si robil v dievčenských spálňach?" Jej hlas mal nebezpečné ostrie.

"Šiel som sa porozprávať s Jamie. Hocijako, ona mi povedala, že je ´dostupná´ na, hm, niečo a že to bol Dracov nápad. Naznačil som, že mám priateľku, ale nemohol som povedať, kto to je, a oni mi neverili, takže sa ma Draco snaží dať dokopy s Mariou. Keby som mu mohol povedať, že naozaj existuješ, prestal by. Plus, ty vychádzaš s mojou sestrou. Rád by som, aby sme mohli byť všetci schopní byť spolu, práve teraz mi môj život pripadá ako rozsekaný."

Zvažovala to. "Naozaj mám rada tvoju sestru. Hovorila som s ňou len niekoľko krát, ale ona zdá sa mi v pohode. Ach! Viem! To by mohlo byť naše krytie! Keby nás štyroch bolo vidno spoločne, hlavne keby nás videl Ron; mohla by som im povedať, že Jamie je moja priateľka. Pravdepodobne by prskal nad tým, že je slizolinčanka, ale bolo by to bezpečnejšie, než mu povedať, že si môj priateľ. Jediný problém je, že už mám dve priateľky. Možno dokážem zistiť, či si s nami nevyjdú Annika a Zoey. Možno najprv nás môžu vidieť takto; potom bude uveriteľnejšie, keď ma uvidia s Jamie, s Dracom a s tebou."

Harry sa usmial; toto v skutočnosti znelo ako rozumný plán a už viacej nebude musieť klamať sestre a Dracovi. Priložil jej ruku k tvári hľadiac na ňu; mal pocit, že je súčasne ten najšťastnejší aj najzmätenejší šestnásťročný chalan na svete. Hoci vedel, že sa neskôr bude cítiť príšerne vinný, nechal sa ňou uniesť, pretože ich pery sa stretli a on ju privinul do svojho náručia.

* * * * *

Neskôr samozrejme premýšľal o Hermione. Hermiona. Predstavil si ju, ako s ním ráno behá, jej nahnevaný výraz, keď po metlobalovom zápase pobozkal Ginny, ako sa v bikinách slnila na Privátnej ceste (cz: Zobí ulice), ako sa na neho prekvapene pozerala potom, čo spolu prvýkrát spoločne spali (bez toho aby spolu spali); pamätal si tiež ten srdcervúci výraz v jej tvári, keď išla k Ronovi po explózii hostinca...

Ležal v posteli, pohľad upretý do tmy; prehltol, keď si spomenul na Ronovu tvár v lese, predtým, ako na neho uvalil kliatbu cruciatus. Ron ako počas roku znovu a znovu hľadel na Hermionu, ako potom hovoril Harrymu, že do nej nebol zamilovaný...

Harrymu zrazu Ron chýbal tak intenzívne, až to bolelo. Akákoľvek bola Hermionina motivácia... Či už bol nakoniec vinný elixír, alebo či mala pocit, že Harry už dlho nemal byť na tomto svete, on by mal urobiť správnu vec. Vedel, čo k nej Ron cítil, vedel to od vianočného plesu. Pamätal si, ako ju Ron pozoroval celú noc (v ten večer bola úžasne nádherná) a pamätal si aj ich následnú hádku. Teraz si Harry želal, aby ich spolu strčil do skrine a prikázal im, "Tak sa konečne pobozkajte!" Vyriešilo by sa toho veľa, veľmi veľa problémov.

Chcela len Hermiona byť s ním, než sa dá zabiť? Nechcel si to myslieť, ale potom si uvedomil, že sa pravdepodobne previnil tým istým. Usiloval o dievča, o ktorej vedel, že ju miluje jeho najlepší priateľ. Než sa Sirius na Nový rok ukázal, želal si, aby mohli mať sex, aby to mohol pred smrťou zažiť... Mal Ron podozrenie? Naozaj z toho obviňoval Harryho, keď tvrdil, že si myslí, že to bolo Hermioninou motiváciou?

Áno. Urobil som to, premýšľal. A platím za to vinou. Myslel som, že je to moje právo označeného a vzal som si, čo nebolo moje...

Keď sa rozhodol, cítil sa takmer oslobodený. Ani nechcel spočítať, koľko krát použil Hermionu len preto, aby sa cítil lepšie alebo aby sa rozptýlil. A Ron - aké ťažké muselo byť pre Rona povedať mu, aby sa s ňou nerozchádzal po Dudleyho smrti.

A nakoniec tam bola Ginny. Jeho myšlienky a spomienky na ňu boli zmesou oboch jeho životov. Usmieval sa nad spomienkou, ako si položila lakeť do masla, alebo ako jej padali veci, keď bol nablízku. Bol vtedy obvykle namrzený, pretože predpokladal, že jediná vec, ktorá na ňu pôsobila bola jeho sláva. V tomto živote nemal slávu, a ona o ňom premýšľala ako o divnom chalanovi zo Slizolinu, ktorý ju prenasledoval. A teraz bola s ním, pretože si myslela, že bol citlivý a páčilo sa jej, že sa nebál dať najavo, čo k nej cíti. Keď si počas leta písali, objavili mnoho ďalších vecí, ktoré mali spoločné. Ginny. Áno, Ginny. Cítil v duši pokoj a mier. Vedel to. Už to nemusel popierať...

Ale vedel, že to bolo len v tomto živote. Potreboval si ešte utriediť svoj súčasný a predchádzajúci život, všetko bolo zmätené. Potreboval sa ospravedlniť Ronovi, potreboval nájsť cestu, ako zľahka ukončiť veci s Hermionou a nasmerovať ju k Ronovi bez toho, aby stratil niekoho zo svojich priateľov. A Ginny; v predchádzajúcom živote bola s Dracom Malfoyom. Zradil pre ňu svojho otca. Harry sa zamračil. To bude tvrdší oriešok než čokoľvek týkajúce sa Rona či Hermiony.

Jedna vec by bola, keby Ginny ešte stále bola do Harryho pobláznená, ale nebola. Bola zamilovaná do Draca. Povzdychol si; musel by počkať a potom by sa uvidelo. Najprv musel nájsť Hermionu v muklovskom svete. V tom prípade mal šancu, že by mu mohla pomôcť. Potom by si premyslel zvyšok.

A tak sa stalo, že premýšľal viacej o Dracovi Malfoyovi než o Hermione Grangerovej, keď sa úmyselne rozhodol odložiť informovanie ľudí o ich vzťahu s Ginny. Ginny si to ale nevšimla; čakala, že sa s týmto ujme vedenia, takže ho s tým neotravovala. A počas ich schôdzok za skleníkom hovorili takmer o všetkom, len nie o oznámení ich vzťahu ľuďom. Robili aj iné veci než diskutovanie, ale pokúsil sa to úplne obmedziť a vrátiť sa k diskutovaniu; nechcel sa príliš pripútať k tejto časti ich vzťahu. Mala tak bystrú, prenikavú myseľ a mohol sa jej zveriť s myšlienkami ohľadne matky tak, ako sa nemohol Jamie a Dracovi. Potom si uvedomil, že by k nej mal byť otvorený ohľadne jeho rodičov, a keď jej to povedal, bola prekvapená... a predsa nebola. Hlasno ho pobozkala a povedala, "Ty moje chúďatko..." predtým, než ho pobozkala znova, potom mu prebehla perami po krku, takže bolo pre neho veľmi ťažké držať sa svojho rozhodnutia...

Ako dni plynuli, vrátil sa k postoju, keď to chcel povedať Jamie a Dracovi, ale teraz sa cítil nemotorný a neistý v tom, ako to urobiť. Bola tam tiež otázka nájdenia neviditeľného plášťa. Čakal viac ako týždeň, než sa naň spýtal Siriusa. Po reakcii, ktorej sa mu dostalo v prvej hodine transfigurácie, keď pokarhal svojho krstného otca ohľadne "mimoškolských" aktivít počas jeho školských dní, usúdil, že by bolo nerozumné príliš skoro znovu pripomenúť niečo z tej doby. Na jeho sklamanie Sirius nemal žiadnu predstavu, kde je.

"Skúšal si sa spýtať na metlobalovom ihrisku?" spýtal sa Harryho. Harry zvraštil obočie. Prečo o ňom Sírius stále hovoril?"

"Nie."

"Fajn, možno to bude vedieť tvoja matka."

Harry sa zaškľabil; spýtať sa mamy bola práca pre Jamie. Bolo to už pred týždňom, keď Jamie našla spôsob, ako to urobiť nenápadne, kým v žalároch pomáhala matke krájať na kocky nakladané korene mandragory.

"Spýtala som sa jej, 'Tak, zanechal nám otec niečo? Mne alebo Harrymu? V poslednej vôli?' A ona povedala, 'Ó, tak preto si sa dobrovoľne ponúkla, že mi pomôžeš? ' A ja som povedala, 'Nie, samozrejme že nie.' A ona povedala..."

"Jamie!" zakričal popudený Harry. "K veci. Vie, kde je?"

Zamračila sa na Harryho. Znovu sa stretli v bočnej miestnosti vedľa Veľkej siene. Boli tam len oni dvaja; Draco mal trest s profesorkou Sinistrovou, ktorá ho prichytila, ako sa bozkáva s Fionou Fawcettovou v Astronomickej veži.

"Aspoň nás prichytila, keď sme sa ešte len bozkávali..." vyhlásil Draco veselo, rozjarený zo skutočnosti, že bol prichytený robiť niečo relatívne menej dôležité (hoci to stále zaručovalo trest; profesorka Sinistrová sa pokúšala zničiť povesť Astronomickej veže ako miesta mileneckých schôdzok). Prinajmenšom do večere mal dôkladne vyčistiť všetky objektívy na všetkých Sinistriných teleskopoch (bez použitia mágie).

"Nie," povedala sestra. "Poprela, že vôbec existoval. Ale myslím, že je zvedavá, ako som sa o tom vlastne dozvedela..."

Harry bol zdesený. "Dúfam, že si sa jej nespýtala priamo?"

"Nie, samozrejme že nie. Najprv som išla cez celú hromadu iných vecí. Povedala som, 'mal náš otec kryštálovú guľu?' a ona že nie a ja som sa spýtala, 'A čo špiónoskop?' tvrdila že nie, vtedy ešte neboli k dispozícii, a ja som povedala..."

Harryho rozbolela hlava; vlastne sa mu začínalo cnieť po bolestiach hlavy z jazvy. "Pochopil som, pochopil. Čo sa stalo, keď si sa jej spýtala na neviditeľný plášť?"

"Oh hej, dostala ten komický výraz. Povedala som, 'mal neviditeľný plášť?' a ona prosto prestala krájať. Navrhla som jej, aby položila nôž, ale ona tam len stála, v skutočnosti ho pevne držala. Mala biele kĺby. Musela som na ňu tak akosi zavolať, veď vieš, 'mami? mami?' Dokonca sa nestarala ani o to, že som ju nevolala 'profesorka Evansová'. A potom, keď si ma znovu všimla, mi povedala, že nemal neviditeľný plášť."

"Hm," bola celá Harryho odpoveď. "Dúfal som, že k tomuto nepríde, ale predpokladám, že musíme napísať Remusovi. Chcel som sa vyhnúť tomu dať čokoľvek na papier, pre prípad, že by to padlo do zlých rúk..."

"Pamätáš, keď sme naposledy videli Remusa?" Spýtala sa ho Jamie mierne. Harryho to prekvapilo. Kedy bolo naposledy? Potom si so zachvením sa spomenul; bolo to počas leta po jeho druhom ročníku na Rokforte...

Bol v posteli, keď prišli. Jeho izba bola v prednej časti domu a jej arkierové okno zastrešovalo vchodové dvere. Začul búchanie na hlavné dvere, počul kroky rodičov, ako bežali dole, aby otvorili. Bola polnoc.

"Vo veci ministerstva mágie!" prišiel zdola krik, potom ďalšie búchanie. "Skloňte ochrany domu!"

Harry bežal k oknu; na cestičke pred domom bol koč bez koní, ale nebol to rokfortský koč oranžový ako tekvica; tento bol hranatý a purpurový, a na oknách boli tyče. Dvaja obrovskí čarodejníci, vyzerajúci ostražito, stáli vonku, prútiky vytiahnuté, tmavé splývajúce habity nedovoľovali v tme vidieť niečo viac ako ich tváre. Mesiac nesvietil.

Harry sa prikradol k dverám izby, otvoril ich len natoľko, aby sa cez ne pretiahol. Videl, že Jamie už bola na chodbe, ktorá bola vlastne galériou výhľadom do vstupnej haly; kľakla si k zábradliu. Pripojil sa k nej; dole bol kruh svetla zo štyroch prútikov, ale nikto nerozsvietil lampy alebo sviečky. Pre dospelých boli obaja neviditeľní; nikto si nevšimol jedenásť ročné dievča a trinásťročného chlapca prikrčených v tieni nad nimi.

Ich matka mala cez nočný úbor oblečený župan, jej dlhé červené vlasy stiahnuté do copu, ktorý jej siahal k pásu. Nevlastný otec mal ešte oblečené domáce šaty, na okrajoch trochu rozodraté; vyhradil si ich na obdobie, keď dlhé hodiny sedel v pracovni, písal alebo čítal, alebo niekedy pracoval na elixíroch v laboratóriu v podkroví. Deti nemali dovolené vojsť; veková hranica dokonca nedovolila komukoľvek pod osemnásť dostať sa za prvý schod.

Rodičia stáli zoči-voči dvom aurorom, mužovi a žene. Muž bol vysoký, s pieskovo žltými vlasmi a svetlými očami; žena mala kučeravé na krátko ostrihané červeno-plavé vlasy a iskrivé modré oči. Tvorili pekný pár. Ich habity boli purpurové, s vyšitými odznakmi kopírujúcimi pečať ministerstva mágie. Stáli pred Lily Evansovou a Severusom Snapom s rozsvietenými prútikmi, ale vyzerali, ako by boli viac ako ochotní použiť prútiky aj na niečo iné ako osvetlenie, ak to bude treba.

"Kde je to, Lily?" spýtala sa žena.

"ON, Gemma. Remus je osoba, nie vec. Povedala som ti, že si s ním ministerstvo nemusí robiť starosti. Je v poriadku; Severus a ja vieme urobiť Vlkolačí elixír. Robíme ho pre neho každý mesiac; premiestnime sa kamkoľvek, kde je a prinesieme mu ho. Toto nemusíte robiť..."

"Lily, viem, že si sa od Jamesovej smrti zmenila," žena sa pohŕdavo pozrela na Severusa Snapa, "ale si bývalý auror. Poznáš zákon. Vo Výnose o internácii lykantropických ľudí nie sú uvedené žiadne výnimky. Pracovali sme spoločne, Lily. Posledná vec, ktorú chcem, je zatknúť ťa pre poskytovanie útočiska utečencovi. Prosím spolupracuj. Choďte pre toho vlkolaka."

"Ja som sa zmenila? Pozri sa na seba a na Franka! Robíte všetko, čo vám prikážu bez toho, aby ste na niečo pýtali! Toto nie je správne, Gemma a ty to vieš. Remus nie je pre nikoho hrozbou. Utečenec je niekto, kto spravil niečo zlé - čo Remus neurobil."

Muž s pieskovými vlasmi vzdychol. "No tak, Lily, buď rozumná. Ministerstvo sa rozhodlo premiestniť všetkých vlkolakov do týchto táborov, pretože najväčšie nebezpečenstvo nie je, čo budú robiť za splnu, ale že budú naverbovaní Veď-vieš-kým. Musíš pripustiť, že sme sa poriadne narobili, aby sme udržali aktivitu smrťožrútov na uzde..."

"Och áno," uškrnula sa jeho matka sarkasticky. "Samozrejme, on ani nepotrebuje smrťožrútov, či hej? Keď vy robíte Voldemortovu krvavú prácu za neho, zadržiavate nevinných ľudí v 'presídľovacích táboroch'!"

"Stávajú sa podľa tvojej skúsenosti nevinní ľudia dravými beštiami tri noci v mesiaci, Lily?" vyhlásil muž. "Nebuď hlúpa a naivná. Remus Lupin má prístup k Vlkolačiemu elixíru cez vás dvoch, len dokiaľ bude ochotný si ho brať; čo ak sa jeden mesiac neukáže, čo môžete robiť? Aké by si mala východisko? Ako by si ho navrhovala nájsť a prinútiť užiť to?"

"Zvyšných dvadsaťpäť dní mesačného cyklu sú ĽUDIA. A Remus by nás nikdy takto neprinútil naháňať ho," precedila cez zuby. Zdvihla prútik, vyzeralo to, ako by mal za chvíľu byť niečím iným než len náhradou svetla. "Vyriešili ste už zmiznutia šmuklov (cz: motákov), Frank?" vyzvala ho. "Ako starý je tento malý problém - šesť, sedem rokov? Považuje ho vôbec ministerstvo ešte za problém? Všetci tí ľudia - zmizli. Bez stopy. Ale ministerstvo chce, aby to vyzeralo, že niečo robí, tak nechá zamkýnať ľudí, ktorí nič neurobili. Robí to namiesto toho, aby našlo takmer tisíc ľudí, ktorí cez noc zmizli..."

"Áno, ministerstvo chce, aby bolo vidieť, že niečo robí, prijíma opatrenia predtým, ako sa stane niečo strašné. Nemyslíš, že si neželáme, aby nás napadlo chrániť šmuklov? Nikto si nevšimol, že sa to blíži. Preto rokfortská správna rada zastavila posielanie listov muklorodeným študentom. Takto, čokoľvek sa stalo šmuklom, nestane sa to žiadnym mladým muklorodeným vstupujúcim do čarodejníckeho sveta. A teraz rozhodujeme o vlkodlačom probléme, aby sme sa mohli vyhnúť..."

"Kto povedal, že to bol problém?" dožadovala sa.

Nahnevane zovrel čeľusť. "Chceš, aby sa armáda vlkolakov pod vládou Veď-vieš-koho prevalila pri ďalšom splne cez Rokville?"

"Och Frank, chovaj sa ako dospelý! Hovor mu Voldemort!" vyprskla na neho. Harryho napadlo, že znel skôr hlúpo; auror, ktorý nemohol vysloviť meno osoby, s ktorou pravdepodobne bude bojovať. Spor by pokračoval, ale jeho otec sa postavil medzi nich, tvárou k mužovi.

"Remus Lupin je dávny priateľ mojej manželky a náš hosť. Teraz ťa žiadam, aby si opustil môj dom, Longbottom, predtým, ako zobudíš moje deti," povedal mu Severus Snape, hlasom, ktorý by zmrazil vriacu vodu.

"Neodídeme bez toho vlkolaka!" vyhlásila žena.

Muž urobil krok k Snapovi; jeho hlas ochladol tak ako hlas Harryho nevlastného otca. Ako ho počúval, Harry sa zachvel a všimol si, že sestre na rukách naskočila husia koža. "Som prekvapený, že Slizolinčan chráni vlkolaka. To presne sedí, však? Čo by sme čakali od niekoho, kto sa spolčuje s Luciusom Malfoyom?"

Otec sa nestiahol; ak vôbec, vyzeralo to, akoby sa pohol bližšie k aurorovi. Jeho hlas bol pokojný, napriek tomu v temnej hale veľmi jasný. "Ak by si vedel niečo o čomkoľvek, Longbottom, zistil by si, že som tá najmenej pravdepodobná osoba na svete, ktorá by poskytla útočisko tomuto konkrétnemu vlkolakovi. Ale evidentne nemáme čas diskutovať o tvojej hojnej ignorancii..." Harry bojoval s nutkaním povzbudiť nevlastného otca; keď chcel byť urážlivý a povýšenecký, nikto nemohol prekonať jeho otca.

Auror zažmurkal a Harry mohol vidieť, ako prehltol. Keď znova prehovoril, hlas sa mu veľmi triasol. "Nemôžem sa dočkať dňa, keď na teba niečo budem mať, Snape. Možno dnes je ten deň, hm? Keď si pomyslím, že učíš mojich synov..." Harry nemohol uveriť nenávisti, ktorú počul v mužovom hlase. Prehltol. Chystali sa jeho rodičia vykopnúť aurorov z domu? Chystali sa aurori zatknúť jeho rodičov? Čo by bolo s ním a s Jamie, a s dvojčatami, keby sa to stalo? Určite by ho nenechali, trinásťročného chlapca, byť hlavou domu? V septembri sa chystal ísť do tretieho ročníka a sestra do prvého, ale jeho bratia mali ešte dva roky chodiť do dedinskej školy.

Náhle sa z dverí za aurormi vynorila dôverne známa, chudá postava. Otočili sa a žena zamierila prútik s výkrikom, "Stupefy!" Remus Lupin klesol na dlážku, a Harry so sebou trhol, keď začul, ako telo vlkodlaka tvrdo dopadlo na dlaždice.

"Remus!" zakričala matka, keď sa k nemu vrhla na kolená. Uprela zlostný pohľad hore na aurorov. "Nemusela si to urobiť! Ani nevytiahol prútik!" Oživila ho a on sa s jej pomocou posadil, žmurkajúc a potriasajúc hlavou. "Si v poriadku, Remus?"

Prikývol, potom jej položil ruku na rameno. "To je v poriadku, Lily. Zmieril som sa s tým. Viem, že to myslíš dobre, ale predpokladám, že to bola len otázka času, kedy si pre mňa prídu. Pôjdem pokojne. Nechcem spôsobovať tvojej rodine nejaký problém."

"Problém? Remus, toto nie je v poriadku. Držia vo väzení celú triedu ľudí len preto, že môžu urobiť niečo násilné, alebo by sa mohli spojiť s Voldemortom... si odsúdený bez súdu. Alebo dokonca bez toho, aby si niečo spáchal. Znie ti to správne?"

"Lily," povedal ten človek, pokúšajúc sa dohovoriť jej. "Ministerstvo mágie..."

"...sa môže ísť bodnúť!" namietala matka prudko. "Keď som začala navštevovať Rokfort, neprihlásila som sa dobrovoľne na život v 'zhovievavej diktatúre'. V muklovskom svete je maličkosť nazývaná demokracia a ďalšia vec zvaná občianske práva. Frank, veci, ktoré som videla, kým som bola aurorom... polovica z nich bola v rozpore so Ženevskými konvenciami. A ty chceš, aby som si o tebe myslela, že si slušný? Že si niekto, kto robí správnu vec?"

Ľútostivo potriasol hlavou. "Lily, stále uvažuješ ako mukel. Neviem, čo je táto tvoja Ženevská konvencia, ale musím ti pripomenúť, že muklovia sa nemusia zaoberať väzňami, ktorí môžu čarovať? Potrebujeme zaujať tvrdý postoj k temným čarodejníkom a temným kreatúram, pretože sú oveľa nebezpečnejší ako muklovia so zbraňami alebo bombami."

"Nesúhlasím. Ale dokonca aj temní čarodejníci sú v Azkabane, pretože skutočne niečo urobili. Hoci popravde si myslím, že mnoho temných čarodejníkov, veľa temných čarodejníkov je len zvedených.

Longbottom sa afektovane usmial, dívajúc sa na jej manžela. Ale nehovoril o Snapovi; taký hlúpy nebol. Išiel na to z inej strany. "Je to to, čo si práve teraz myslíš o Pettigrewovi?"

Presunula sa pár palcov bližšie. "Peter sa nedal na zlo. On... niečo hľadal. Kdesi po ceste stratil schopnosť vybrať si medzi dobrom a zlom. A nie som si istá, či si ta to aj ty naučil, Frank. Radšej by si mal povedať Bartymu Crouchovi, aby si zamietol pred vlastným prahom, než vtrhne k niekomu inému!" Potom si náhle pritisla ruku na ústa; vyzerala, akoby to nechcela povedať. Remus Lupin sa pozrel na ňu, potriasajúc hlavou.

"Toto nie je dobré, Lily. Je po všetkom; pôjdem. Verím, že v horách sú nejaké celkom pekné tábory. Pošli mi sovu; viem, že to dovoľujú. Odpíšem ti tak často, ako budem môcť. Rozlúč sa za mňa s deťmi."

"Remus!" zadúšala sa, keď sa postavil a muž ho schmatol za rameno, žena sa zmocnila druhej ruky. Ako ho obaja viedli pod galériou, kde kľačali Harry a Jamie, k dverám, ich matka a nevlastný otec sa objímali a bolo počuť matkin plač.

Harry sa ticho postavil, pokynúc Jamie, aby ho nasledovala. Vkradli sa do jeho izby a rýchlo, a ticho bežali k oknu. Videli dole na cestu; dvaja muži, ktorí čakali pred domom držali prútiky vo vzduchu, aby lepšie osvetlili oblasť za kočom. Muž, ktorý držal Remusa za rameno v zovretí podobnom zveráku otvoril zamrežované dvere a hodil vlkolaka do zadnej časti koča. Pomocou prútika potom na dvere začaroval uzamykacie kúzlo.

Muž a žena, ktorí vyvliekli Remusa z ich domu nasledovali ostatných dvoch mužov do koča a začali sa pohýnať, ale náhle sa ozvalo hlasné TRESK! a boli preč. Cesta bola pustá.

Harry počul rodičov vystupovať po schodoch a ísť chodbou k ich spálni; ich kroky boli pomalé, a Harry si myslel, že počul matku stále plakať. S Jamie ešte sedeli na mieste pri okne; Harry si všimol, že Jamie tiež plakala. Sám sa snažil nezosypať.

"Poď sem, James," povedal jej jemne a poklopal si po nohe. Položila sa dole na podložku, položiac mu hlavu na stehno. Pomaly hladil jej vlasy, kým si nezačal myslieť, že zaspala. Keď vstal, náhle prehovorila.

"Už ho nikdy viac neuvidíme, však?" Jej hlas bol slabý a plný sĺz.

Harry zostal dlhú chvíľu ticho. Otočil hlavu, aby videl na cestu, kde predtým stál purpurový koč. Zašepkal, "Neviem, James."

"Hej," povedal priškrteným hlasom. "Pamätám si, kedy sme naposledy videli Remusa." Chvíľu boli ticho. "Dobre, ak je to všetko, čo mi teraz môžeš povedať, chystám sa cvičiť na animága. Radšej by si mala ísť."

Zamračila sa. "Prečo? Je nejaký dôvod, prečo nemôžem zostať a pozerať sa?"

Váhal; prípravu robil len pred profesorkou McGonagallovou.

"V poriadku. Ale buď ticho a nerozptyľuj ma."

Ticho sedela, oči doširoka, kým jej brat cez hodinu manipuloval so štruktúrou kostí. V jednu chvíľu si o päť stôp predĺžil ľavú nohu a potom ju vrátil späť do normálu, lapajúc po dychu od bolesti, a videl, ako sa súcitne trhla. Keď bol hotový, sedel v zmätku habitov na podlahe, lapajúc po dychu. Darilo sa mu lepšie s jeho každodenným behaním a robil nejaké dodatočné cvičenia na posilnenie horných partií tela. Začal si znovu zvykať na bolesť z cvičenia a to mu pomohlo znova sa prispôsobiť samotnej bolesti z tréningu na animága. Ešte naberal dych a Jamie na neho hľadela s úctou, tentoraz bez slova.

Keď našiel silu, aby sa znovu postavil, vstala tiež; zdalo sa, ako by z neho teraz bola takmer vyľakaná. "Harry," povedala mierne, "ako si zistil, ako toto robiť?"

Prehltol; bola to dobrá otázka a on neuvažoval, ako sa z tohto vykrútiť. Teoreticky jej mohol povedať o svojom predchádzajúcom živote, ale potom by jej pravdepodobne po zvyšok života písal od Svätého Munga...

"Dobre, uhm, keď sme s Dracom študovali na VČÚ, vykradli sme sa noc pred testom z transfigurácie do knižnice, aby sme našli nejaké veci..." To bola čiastočne pravda; Harry sa cítil oveľa spokojnejší s klamstvami, keď mali v sebe zrnko pravdy. "Išiel som do zakázaného oddelenia, pre prípad, že by tam bolo niečo, čo by mi mohlo dať výhodu pred inými, a našiel som túto knihu o transfigurácii na animága. Skopíroval som všetky dôležité informácie a dal knihu späť a odložil som si, čo som napísal."

"Kde to je? pýtala sa dychtivo. "Môžem to vidieť?"

"Uhm..." Dobre, premýšľal, mal som si uvedomiť, že sa spýta. Hlupák, hlupák... "Prepáč. Ja, ehm, začaroval som pergamen tak, aby som ho mohol čítať len ja. Nie je žiadny spôsob, ako kúzlo odstrániť bez jeho zničenia." Nevedel, či to bolo hodnoverné, ale bolo to to najlepšie, čo mohol urobiť.

"Och," povedala nevrlo, ale už sa nehádala. Fajn, uvažoval, bola len štvrtáčka. Ak je to, čo som povedal, nemožné, nemala žiadnu možnosť, ako to zistiť. Všimol si, že osnovy sa vo všeobecnosti zdajú byť pár rokov za Rokfortom, na ktorý bol zvyknutý. Prečo by im mali dávať menej náročné úlohy a v menšom množstve, keď už na škole viacej neboli muklorodení študenti? To bola ďalšia nezodpovedaná otázka a on z nich začal byť veľmi, skutočne veľmi unavený.

Boli na odchode, keď ho to neočakávane napadlo a zastavil ju. "Jamie, na chvíľu. Chcem ti niečo povedať."

"Myslela som, že si povedal, že si tiež nenašiel nič o plášti," ozvala sa v rozpakoch.

"É, to nie je o tom, toto je niečo úplne iné. Možno by si si chcela sadnúť."

Vyzerala čoraz viac zmätená. Harry váhal. Nepovedal Ginny, že sa to chystá urobiť dnes, ale chcel sa k tomu dostať predtým, ako stratí nervy. "Vieš, ako som ti hovoril, že mám priateľku?"

Teraz sa usmievala. "Och. Tak sa nakoniec chystáš pripustiť, že si si vymýšľal? Čestne Harry, nemyslíš, že Draco a ja vieme posúdiť, kedy kla..."

"Je to Ginny Weasleyová," vyhŕkol náhle. Zamrzla, zelené oči nedôverčivo dokorán.

"Čo?" zaškriekala nakoniec.

Harry nemohol zastaviť úsmev rozširujúci sa mu naprieč tvárou; bol šťastný tak, aby jej to mohol povedať. "Povedal som, že je to..."

"Počula som, čo si povedal. Ginny Weasleyová? Si blbý?"

Harry sa prestal usmievať. "Čo máš na mysli?"

Jamie si rozhodila rukami a začala sa prechádzať. "Potrebuješ inú príčinu okrem toho, že ťa jej brat nenávidí? Že ťa chce zabiť? Máš samovražedné sklony alebo také niečo? Myslela som si, že si nakoniec prišiel k rozumu, keď si ju prestal sledovať - a ďakujem ti, že si bol po štyri roky taký prekliaty brat, že to naozaj uľahčovalo robiť si priateľov - ale teraz hovoríš, že je tvoja priateľka? Nie si, veď vieš, ešte naštvaný kvôli tej stávke?"

Znova sa ostýchavo usmial. "Tá stávka bola najlepšia vec, ktorá sa mi kedy stala. Keď sa mi prišla ospravedlniť... pamätáš? Boli sme dole pri jazere?... my sme sa um, pobozkali a dali sme sa dohromady. Doslova."

"Pobozkali?"

Harry prikývol. Tvár Jamie teraz získala chápajúci vzhľad. "A pomsta Ronovi Weasleymu, o ktorej si hovoril cez leto? To bolo..."

„Nuž, len mi proste došlo, že sa o nás dozvie a nebude príliš šťastný. Akýsi dodatočný bonus. Nie, že by som bol s Ginny len preto, aby som ho dostal; pokiaľ vôbec, mnoho z jeho nepriateľstva plynie zo skutočnosti, že som ju zvykol prenasledovať..."

"Harry! Zošalel si? Je z Chrabromilu a ty si zo Slizolinu. To je pár vytvorený v pekle. Rozíď sa s ňou."

Harry sa odmlčal. "Jamie... pri triedení, dal ti klobúk na výber?"

Vyzerala otrasená. "Čo máš na mysli?"

"Zmienil sa o iných fakultách okrem Slizolinu?"

Jamie váhala. "Fajn, j-ja myslím...."

"Pretože mne dal na výber. Medzi Chrabromilom a Slizolinom."

Znovu našla hlas. "Mne tiež! A-a ja som bola tak nervózna a-a znamená to, že sme mali byť v Chrabromile?"

"No, myslím, že to môže znamenať, že v sebe máme trochu z Chrabromilu. Cítim sa k Ginny tak pripútaný, Jamie..."

"Mm hm," zahlásila s chápavejším pohľadom, než sa Harrymu zdalo, že by nejaké štrnásťročné dievča malo mať. "A ako ste 'spojení'?"

Harry sa začervenal. "Nie tento druh spojenia. Viem, znie to ako veľký problém, ale nemôžeš byť prosto len šťastná za mňa? Pozri sa na mamu a otca. Ona bola v Chrabromile a on v Slizoline. A tiež randili na škole."

Jamie si dala ruky v bok. "Nepokúšaj sa odviesť pozornosť. Hovoríme o tebe. Predstav si seba na mieste jej brata. Keď zistí - mám na mysli, čo by si robil, ak by on išiel po mne?"

Harry sa zaškľabil. "On nie je ten, koho sa obávam..."

Jamie sčervenala. "Fajn, nech je po tvojom. Myslíš, že Draco sa o mňa zaujíma..." Ešte sa červenala; premýšľal, že by sa mohla trochu príliš živo zaoberať myšlienkami o tom, ako sa o ňu Draco zaujíma.

Harry sa otriasol. "V poriadku. Premýšľaj o Dracovi. Viem, čo k nemu cítiš, James; neprotestuj, veľa ľudí to vie. Ginny to vie; hovorí, že je to na tebe dosť vidno. Som si veru istý, že to Draco vie tiež, ale neurobí nič kvôli tvojmu veku a skutočnosti, že si moja sestra a on si nechce pokaziť dobré priateľstvo."

"Ty si ho odstrašil?" Jej hlas bol nebezpečný a videl, že položila ruku na prútik vo vrecku.

"Nie, myslím, že sa rozhodol sám. Ale čo mám na mysli je, uvažuj o tom, čo k nemu cítiš, no tak; zavri oči a premýšľaj o tom. Potom si predstav, že by som povedal, 'Zastav to! Nie je prípustné, aby si sa viac takto cítila!' Malo by to nejaký účinok? Bolo by to na niečo dobré? Nemôžem zabrániť, aby som k nej cítil týmto spôsobom, Jamie. Vedel som už predtým, že Ginny bola úžasná, ale teraz, keď ju poznám lepšie..." Spomenul si na listy, ktoré si počas leta vymenili. Ich vzťah sa vyvíjal za pomoci pergamenu a atramentu rovnako ako za pomoci bozkov. Cítil, že ju teraz poznal rovnako dobre ako sestru a najlepšieho priateľa.

Jamie sa na neho dívala, veľké oči sa jej leskli a zalapala po dychu. "Si skutočne zamilovaný, však?" zašepkala. Začal koktať; zdalo sa, že nemohol tieto slová dostať z úst. Srdce mu uháňalo šialeným tempom. Potom bol prekvapený, keď Jamie vykročila vpred a objala ho. Keď ustúpila a pozrela sa na neho, videl nakoniec v jej veľkých zelených očiach súhlas. "Och, Harry, prepáč. Neuvedomila som si to. Myslela som, že to bola len tá posadnutosť, ktorá sa opäť prebudila k životu..." Udivene potriasla hlavou. "Gratulujem."

Harry sa rýchlo predklonil a pobozkal ju na líce. "Ďakujem. Vedel som, že ma pochopíš." Premýšľal, aký šťastný sa cítil, keď Jamie o Ginny hovoril; nemohol si spomenúť na pocit šťastia, keď niekomu hovoril o ňom a o Hermione. Bolo to tak komplikované. Znova ho bolela hlava; nechcel o tom teraz premýšľať. Pokúsil sa rozptýliť sestru.

"Vieš, že sa jej páčiš. A dobre spolu vychádzate. O čom som s tebou chcel tiež hovoriť. Mysleli sme, že by bolo dobré, ak budeš chodiť s ňou a s jej priateľkami. Potom, keď je ona s tebou a so mnou a Dracom, keby sa niekto spýtal, môže povedať, že je to pretože sa kamaráti s tebou."

„Čože? Takže ja ti mám robiť krytie?“

"Plus, mohla by nám pomôcť získať plášť alebo mapu, alebo tak. Alebo by mohla pomôcť s niečím iným."

"A bude to takto hodnoverné, aby štvrtáčka zo Slizolinu chodila s piatačkou z Chrabromilu a jej priateľmi..."

"No, urob to hodnoverným. Použi predstavivosť. Alebo vymyslí niečo ona. Je veľmi bystrá. Daj jej šancu."

Jamie sa uškrnula. "A čo tie ostatné chrabromilské priateľky? Nebol to nápad jednej z nich, že ťa musela ísť pobozkať, keď prehrala stávku? Javia sa trochu ako..."

"To slovo je 'čarodejnice', Jamie a musím ti pripomínať, že si tiež jednou?" usmieval sa darebácky. Povzdychla. "a aj tak, ty si sa vždy sťažovala, že nevychádzaš so žiadnou zo slizolinských štvrtáčok. Ginnyne priateľky nemôžu byť horšie, či hej?"

"Skvelé posledné slová..." povedala skľúčene. Harry sa zasmial.

"Vďaka! Nebudeš ľutovať!" Zrušil zamykacie kúzlo na dverách a keď sa otvorili, išli priamo k Dracovi, ktorý konečne skončil svoj trest a prišiel, rozhliadajúc sa po nich.

"Draco!" povedal žoviálne. Jeho priateľ sa naň podozrievavo díval.

"Prečo mám taký dojem, že sa ma chystáš ukecať k niečomu, čo by nikto so zdravým rozumom neurobil?" prehovoril unavene, ako vchádzal do miestnosti a klesajúc k podlahe, opretý o kamennú stenu. Harry sa znova zasmial, kým zavrel a znova zamkol dvere.

“Pretože za tú dobu, čo si môj priateľ, si si už na podobné kraviny zvykol. Pozri, máme dobré správy. Pamätáš si na tú priateľku, ktorú si myslel, že som si vymyslel?"

Draco na neho zamračený vzhliadol. "Hej?"

Usmial sa na najlepšieho priateľa.

"Fajn... nevymyslel som si ju."

* * * * *

Harry si musel pripomínať, že by mal pokračovať v hľadaní neviditeľného plášťa a Záškodníckej mapy; nemohol si spomenúť, kedy bol tak šťastný a niekedy sa bál, že sa mu nebude chcieť tento svet opustiť, keď ten čas nastane. Okrem pohody, s ktorou sa Ginny pripojila k triu zloženom z neho, jeho sestry a Draca, a potešenia, keď videl spôsob, akým jeho priateľka a sestra vychádzali, jeho štúdium bolo smiešne ľahké, ba dokonca aj napriek tomu, že jeho práca v elixíroch sa v matkiných očiach zhoršila.

Čoskoro tiež prišiel prvý metlobalový zápas, medzi Bystrohlavom (cz: Havraspárom) a Slizolinom, a Harry musel stále viac a viac času tráviť so slizolinským tímom, aby ich pripravil. Akosi mal viac nadšenia pre stratégiu a prípravu tímu na zápas, než keď bol v predchádzajúcom živote chrabromilským kapitánom. Tešil sa na zápas; nehral síce ako stíhač, ale strážca bol lepší než nič. Premýšľal o zápase v treťom ročníku, keď Ginny chytila strelu a Slizolin napriek tomu vyhral... to bolo to, o čom to všetko bolo. To bol metlobal. V skutočnosti bol práve ten zápas zodpovedný za to, že bol tímovým kapitánom...

Potom, čo boli Harry s Dracom odnesení späť do žalárov, bola následná oslava v slizolinskej spoločenskej miestnosti dosť zvláštna, pretože ľudia boli na oslavu príliš unavení, aby urobili viac ako kývnutie a slabý úsmev. Harry sám sa dovliekol do spálne tretiakov a ešte kompletne oblečený sa zrútil na prikrývku. Začínal zaspávať, keď začul ťažké kroky vstupujúce do miestnosti. Otvoril oči na úzku škárku; bol to jeho otec, Severus Snape, hlava Slizolinskej fakulty.

"Harry?" spýtal sa skusmo. Harry otvoril pootvorené oči, otec stál pri jeho posteli.

"Hmm?" bola jediná odpoveď, na ktorú sa Harry zmohol.

Otec si sadol na posteľ a potľapkal Harryho po nohe. "Dnes som na teba naozaj pyšný, vieš to? To bol teda zápas..."

Harry sa slabo usmial. "Učil som sa od majstra," zareptal chrapľavo.

Otec sa na neho uškľabil. "Myslím, že žiak prekonal učiteľa." Harry zistil, že je ťažké naširoko sa neškeriť. Otec pokračoval, "Mám novinky. Celý tým je jednomyseľný, vrátane Flinta. Budúci rok chcú, aby si bol kapitánom."

Harry sa zrazu cítili úplne bdelý. Oprel sa na lakte. "Čo? Budem len štvrták."

Úsmev na otcovej tvári bol ešte širší. "Najmladší metlobalový kapitán v histórii školy."

"A to som bol tento rok len náhradník..."

"Pokoj. Chcú ťa. Je to pocta, Harry. A myslím, že to môžeš zvládnuť. Ako hlava tvojej fakulty ťa žiadam, aby si to pre Slizolin urobil." Jeho oči žiarili, keď hľadel na Harryho a ten sa na otca nakoniec usmial späť.

"V poriadku. Urobím to."

Otec sa znovu postavil. "To je môj chlapec. Doručím dobré správy. Choď znova spať; dnes si sa nadrel."

Harrymu to nebolo treba opakovať dvakrát. Padol späť na vankúš (cz: polštář). Po minúte počul burácajúce ovácie davu v spoločenskej miestnosti, ale v jeho vedomí rýchlo vybledli, ako Harry upadal do spánku...

* * * * *

Harry napísal list Remusovi Lupinovi, v ktorom sa pokúsil okľukou spýtať na neviditeľný plášť. Najskôr si prezrel nejaké staré listy od Remusa, pripomínajúc si, aký bol jeho život v tábore. Vyzeralo to, akoby sa Remus díval na veci z lepšej stránky. Bol v tábore pre čarodejníkov-vlkolakov; existovali separátne tábory pre muklov-vlkodlakov, v ktorých bola väčšina, kým čarodejníci-vlkolaci boli skôr výnimkou. V jeho tábore bolo 73 mužov a 54 žien. Vlkolaci boli každý deň prepravovaní, aby pracovali v čínskej továrni, ktorú ministerstvo postavilo. Zdalo sa to byť veľmi slušným obchodom pre muklovský svet a v skutočnosti väčšinou predávali muklom. Remus zistil, že bol celkom dobrý v jemnej detailnej práci; trávil dni maľovaním ozdobných okrajov pohárov a misiek, a tanierov... Ručne maľované riady boli obvykle veľmi drahé, ale táto továreň bola schopná ponúkať tovar za úžasne nízke ceny a ich objednávky vzrástli za posledných päť rokov štvornásobne. Samozrejme, pomyslel si Harry ponuro, vyrábajú to s otrockou prácou, tak by to bolo lacnejšie ako iné ručne maľované veci...

Keď čítal Remusove listy, uvedomil si znovu Harry, prečo potreboval všetko zvrátiť späť. Nie že by si Harrymu sťažoval, alebo dokonca vyzeral, ako keby robil niečo neobvyklé; ale jeho jednoduché popisy života v tábore boli často veľmi bolestivé, tak ako keď Remus písal o zmiznutí jeho spolupracovníka ráno po splne. Toto sa stalo každý mesiac. Než by si počas splnu robili problémy s dávkovaním Vlkolačieho elixíru pre všetkých, využili nejakú muklovskú technológiu a ploty okolo táborov boli pod prúdom. Aurori obklopovali tábory ozbrojení muklovskými zbraňami naplnenými striebornými guľkami a premenení ľudia boli zanechaní sami na seba. Driapali sa, trhali sa navzájom a ráno, keď sa znovu stali ľuďmi, boli ponechaní s hroznými zraneniami. Skúšali vyskočiť na plot, aby napadli ľudí, ktorých mohli vidieť tesne za ich dosahom. Kontakt s plotom znamenal strašné spáleniny a pach spáleniny sa okolo vznášal po niekoľko týždňov. Bohužiaľ to neznamenalo smrť, pretože úľavu od lykantropie nevyhnutne prinášalo len striebro. Ale vždy sa našiel niekto, kto tvrdohlavo ignoroval bolesť z plotu a preliezol ho; ten bol okamžite zabitý aurormi. Počas niektorých lunárnych cyklov ich bolo viac ako jeden.

Remus počul o niekom, komu sa podarilo z továrne prepašovať do tábora striebro a spáchal samovraždu; šepkalo sa, že v niektorom zo ženských barakov v čarodejníckom tábore bol skrytý strieborný nôž. Ľudia ho hľadali, aby nejakým spôsobom unikli. Remus na tieto správy nedal; Harry sa zachvel. Pomyslenie, že by niekto mal žiť ako vlkolak, bolo také hrozné, že sa smrť zdala výhodnejšou. Alebo to bol život v tábore, čo spôsobilo, že niektorí spáchali samovraždu?

V ráno prvého metlobalového zápasu dostal Harry od Remusa odpoveď. Sedel vo Veľkej sieni pri raňajkách, keď sa na jeho ramene usadila hnedá sova. Harry vzal pergamen a sovu nakŕmil, potom list otvoril.

Drahý Harry,

Ďakujem, že si mi napísal. Chvíľu som o tebe nepočul. Gratulujem k priateľke. Aj ja mám nejaké novinky: tiež mám priateľku. Viem, že si práve teraz myslíš, že som prastarý...

Harry sa usmieval; nič také si nemyslel. Remus často písal takýto druh vecí; Harryho zajímalo, či to bolo preto, že sa sám cítil starý.

... ale so Selenou je nám veľmi príjemne. Na škole bola o pár ročníkov za mnou, v Bystrohlave. Pohryzená bola pred piatimi rokmi. Nepočul som o podobnej udalosti v žiadnom z táborov, ale možno by sme mohli požiadať o povolenie na sobáš. Pravdepodobne by sme neboli schopní zdieľať byt, pretože by museli vynaložiť peniaze na vytvorenie zvláštneho ubytovania pre nás, ale uvidíme. Čo sa týka plášťa: Naposledy som o ňom počul, keď mi James povedal, že ho zveril Albusovi Dumbledorovi na bezpečné uschovanie. Od tej doby, čo som tu, som nepočul nič o mieste jeho pobytu, ale vždy môžeš zistiť, či ho môže lokalizovať poštová sova. Stojí to za pokus. Čoskoro mi znova napíš. A nabudúce mi povedz viac o tvojej priateľke (napríklad jej meno). S láskou pozdravujem Jamie a tvoju mamu.

Remus

Dumbledore! Samozrejme! Harry si teraz spomenul, ako plášť dostal; v prvom ročníku v prechádzajúcom živote bol jedným z jeho vianočných darčekov s poznámkou, že patril otcovi. Dumbledore ho mal od doby, keď bol James Potter zabitý. Nezáležalo na tom, že nevedel, kde Dumbledore je; ak bol nažive, poštová sova by ho našla. A možno by ho Harry tiež mohol požiadať o pomoci pri oprave časovej línie.

Jamie sedela vedľa neho, jedla slaninu. Natiahla krk a videla, že pergamen bol biednej, tenkej kvality, ktorý nechajú používať obyvateľov vlkolačieho tábora. Harry videl jej pohľad a diskrétne jej list podal. Zamračená mu ho vrátila späť.

"Kto je Dumbledore?" spýtala sa zľahka, pokúšajúc sa nehýbať perami. Pretože jej pery potrebné, aby vyslovila "Dumbledore", Harry mohol len ťažko zistiť, čo hovorila.

Keď si to uvedomil, odpovedal kútikom úst, "Bývalý riaditeľ. Pred McGonagallovou."

"Och," zamumlala.

"Neskôr mu napíšem."

Bol čas ísť na metlobalové ihrisko. Harry cítil výbuch optimizmu a šťastia kolujúceho mu v žilách; cítil s istotou, že Slizolin bude v zápase úspešný a on si pripomenul identitu jedinej osoby, ktorá najpravdepodobnejšie pozná miesto, kde je plášť: Dumbledore. Vstal a pokynul zvyšku svojho tímu; Draco sa postavil a nasledoval ho, za ním Zabini, Nott a siedmak zvaný Hamilton, ktorý bol triafač; na konci boli Talbert a Lukasavicz (patrične premenovaný na Divého Luka - pozn. Lukasavicz - Luka-savage), štvrták a piatak, ktorí boli odrážačmi.

Keď opustili Veľkú halu, bol Harry na moment otrasený pískaním a syčaním, ktoré prišli od ostatných stolov; nebol na to zvyknutý. Keď bol v chrabromilskom tíme, v dňoch, keď hrali proti Slizolinu, traja zo štyroch študentov stáli a fandili mu. Toto už viac nebol ten prípad; teraz ho traja zo štyroch vypískali. Bolo to nepríjemné a takmer to otriaslo jeho istotou.

Pokúsil sa počúvať len Slizolinčanov, ktorí ho pozdravovali, na tvári udržujúc úsmev. V druhom živote nenávidel byť nenávidený, a nenávidel to aj v tomto. Ale prinajmenšom sa zdalo, že ľudia v inom živote ho nemali radi z nejakého dôvodu (dokonca zo zlého dôvodu). Dursleyovci... to nebola žiadna záhada. A potom si ľudia mysleli, že v druhom ročníku vypustil na ľudí monštrum... Ale byť nenávidený len preto, že bol Slizolinčan bola nová skúsenosť. Nemalo to nič spoločné s tým, kto bol, a v skutočnosti sa nestarali o to, kým bol v skutočnosti. Bol len jediné: Slizolinčan.

Boli vo vstupnej hale, keď za sebou počuli búrlivé povzbudzovanie bystrohlavského tímu. Harrymu sa zovrel žalúdok, ale snažil sa o tom nepremýšľať. Toto nie je súťaž popularity, pripomínal si, toto je metlobalový zápas. Budeme v poriadku, budeme...

* * * * *

"Ako si mohol?"

"Tak to je sakra tá najsprostejšia vec, akú som kedy videl..."

"To si dopekla nemôžeš ani zapamätať, na ktorej pozícii hráš? Si úplne nanič kapitán."

"Nestačí, že  ostatní  slizolinčanov neznášajú, musíš z nás urobiť aj ty neschopných?"

Harrymu sa točila hlava; práve hral najhorší metlobalový zápas svojho života, dokonca vrátane toho, keď dementori spôsobili jeho pád z metly. Urobil vec, ktorej sa obával, keď Ginny hrala ako chytač za Chrabromil, pretože Katie Bellová bola chorá; spôsobil Pytliactvo*. K Pytliactvu prišlo, keď sa strely dotkol iný hráč ako stíhač. Bolo to absolútne zakázané. Ale bola priamo tam, prakticky ho vyzývala a on prosto zabudol na všetko ostatné a jednal inštinktívne...

Najhorší bol potom Dracov výraz; očividne bol veľmi urazený, zazeral na Harryho jasnými sivými očami, keď potichu vravel, "Ak nechceš, aby som bol stíhač, povedz mi to."

Harry si ukryl tvár do rúk; skrýval sa za Hagridovou chatrčou, aby prečkal zvyšok dňa; prial si, aby sa už mohol premeniť na griffina, aby sa mohol preletieť lesom, ale sedenie a civenie do stromov muselo práve v tejto chvíli stačiť. Nikto za ním neprišiel, dokonca ani Jamie alebo Draco. (Predstavil si, že ak by sa teraz niekoho chystala utešiť, bol by to Draco.)

Keď bolo slnko nízko nad obzorom, konečne vstal a šiel späť do hradu.

Zdalo sa, že metlobalové ihrisko na neho hrozivo úkosom zazeralo, keď ním prešiel. To je zábavné, pomyslel si. Ale cítil niečiu prítomnosť.

Potom si spomenul, že nechal svoj metlobalový dres v šatniach a išiel si poň. Keď vstúpil, zacítil vlnu chladu, ktorá ním prešla a zuby mu odrazu neovládateľne cvakali. Znovu mal ten hrozivý pocit, a tak rýchlo zozbieral  svoj habit a opustil šatne, nesúc ho v ľavej ruke, kým metla sa mu pohupovala na pravom ramene.

Keď bol späť v hrade a práve schádzal do žalárov, začul dôverne známy hlas syčiaci na neho z horného balkóna.

"Harry!"

Harry vzhliadol; bol to Charlie. Harry mu nevrlo odpovedal.

"Čo?"

Ale Charlie sa priateľsky usmial  a posunkom mu ukázal, aby prišiel nahor.

Dvere do Veľkej siene boli zatvorené; znelo to, akoby večera začala, súdiac podľa hlasného rachotu tanierov a príborov.

Hoci od raňajok nejedol, nepripadal si Harry  zvlášť hladný.

Vystúpil hore schodmi a Charlie ho mlčky viedol k svojej kancelárii. Harry klesol do pohodlného kresla pri hučiacom ohni; dni a noci boli teraz zreteľne jesenné, a on strávil celý deň vonku. Oheň celkom uvítal, rovnako ako pohodlie kresla. Charlie si sadol do kresla naproti nemu; mávol prútikom a pričaroval podnos so sendvičmi a ďatelinovým pivom (cz: máslový ležák). Charlie nehovoril, ale vzal si nejaké jedlo a fľašu piva, a Harry, ktorý náhle dostal chuť, urobil rovnako. Hovädzie bolo najlepšie, aké si vôbec pamätal, že mal, a ďatelinové pivo úžasne rozohrialo jeho vnútro. Keď v tichosti dojedli, Charlie mávnutím prútika odčaroval špinavé taniere a sadol si späť do kresla, zamyslene si Harryho premeriavajúc.

Harry bol ešte príliš zdrevenený hanbou, aby niečo povedal. Nakoniec prelomil ticho   Charlie.

"Vieš, keby si hral ako chytač, mohla by to byť veľkolepá chytačka."

Harry sa na neho strápene pozrel, stále mlčal. "Hej, toto hovorí Charlie Weasley. Viem jednu či dve veci o tom, ako hrá chytač. Nedostane sa mi žiadneho uznania?“

Harry zanariekal. "Problém je, že som mal hrať ako... ako strážca (cz: brankář), nie ako chytač. A ty si pravdepodobne jediná osoba na škole, ktorá so mnou ešte hovorí. Nenávidím pomyslenie na to, čo mi povie môj vlastný otec, pretože je tiež hlava mojej fakulty."

Charlie niekoľko rokov vedel, že Snape je Harryho otec a že profesorka elixírov je jeho matka. "Už som spôsobil, že môj najlepší priateľ si myslí, že si ja myslím, že on ako chytač stojí za starú belu...“

Náhle pristála na obločnici jedného z okien Charlieho kancelárie žltohnedá sova, ktorá zdvorilo zaťukala zobákom na sklo. Charlie kráčal k oknu, aby ho otvoril a vták letel k Harrymu, hodiac mu kus pergamenu do lona a bez zastavenia sa znovu vrhol k oknu a von. Zmätený Charlie zavrel okno. Harry sa zdráhal pozrieť na pergamen; určite to bolo vrešťadlo (cz: hulák) alebo hrozba smrti od zvyšku slizolinskej fakulty.

Ale nebolo; bol to odkaz od Ginny (ktorá by ho pravdepodobne neposlala, ak by vedela, že bol v kancelárii jej brata).

Najdrahší Harry,

Kde si bol celý deň? Jamie a ja sme sa o teba veľmi báli. Ako si iste môžeš predstaviť, Draco je trochu otrávený. Napriek tomu si myslím, že sa neskôr spamätá. Jamie mu zabránila, aby z kufra nevyhodil všetko, čo si mu kedy dal alebo požičal. Počula som o tom až po udalosti; stretla som sa s Jamie blízko ružových záhrad, aby sme sa porozprávali. Nezmienila som sa o tom, ale mal si pravdu; stali sme sa dobrými priateľkami. Viem, že sa musíš cítiť hrozne a chceš byť teraz sám, ale veľmi mi chýbaš. Môžeme sa stretnúť po večeri v starej triede Muklovských štúdií? Roky nebola používaná. Je na štvrtom poschodí, odbočíš za roh z Temných umení, tretie dvere v pravo.

S láskou,

Ginny

Harry zložil pergamen a starostlivo ho vložil do vrecka (cz: kapsy); chcel mať istotu, že ho náhodou nenechá v Charlieho kancelárii. "Uhm, Charlie, musím ísť. Uvidíme sa zajtra..."

Charlie sa zamračil. "Tak náhle? Čo to bol za lístok?"

"Eh, musím, uhm, sa s niekým stretnúť..."

Charlieho tvár získala chápavý výraz, a Harry si celým srdcom želal, aby mohol svojmu učiteľovi povedať, že to bola jeho sestra. "Ach... rozumiem. Toto vysvetľuje, prečo si prestal prenasledovať Ginny. Niekoho si si našiel. Fajn, Ron z toho bude šťastný. Kto to je?" Harry váhal; želal si, aby Charlie povedal, či z toho bol šťastný aj on.

"No, my to ešte ľuďom vlastne nehovoríme..."

"Och," povedal Charlie, prikývol  a žmurkol. "Dobre, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí. Najmä preto, že neviem, o čo ide." Široko sa usmial a potľapkal Harryho po ramene. Harry bojoval s nutkaním pošúchať si miesto, kde ho udrel. "Tak už sa bavte..."

Harry prikývol a opustil kanceláriu, ušiel po chodbe asi šesť metrov, než sa rozbehol. Keď dosiahol triedu Temných umení, začal byť unavený. Za roh šiel pomalšie a počítal dvere k miestnosti, kde sa mal stretnúť s Ginny.

Vstúpil sám; už tam bola, tak položil na dvere zamykacie kúzlo. Usmiala sa na neho a prebehla cez miestnosť. Náhle bola znovu v jeho objatí a on ju len držal a skrýval tvár v jej krku. Potom sa na ňu chvíľu díval z odstupom a rozhliadol sa po miestnosti. Nebola ako iné triedy v hrade; bola zariadená, aby vyzerala ako muklovský dom, ale čo bolo zvláštne, znovu to bol dom pani Figgovej. Rozvrhnutie bolo iné, ale mal rovnaké čalúnenie a poťahy a rovnaký zápach mačiek a kapusty. Pamätal si stany, ktoré použili na svetový pohár; musí to byť nejaký druh prefabrikovanej čarodejníckej muklovskej dekorácie, ktorá sa dala kúpiť, niečo, čo by vždy vyzeralo rovnako. Takto si asi čarodejníci predstavujú vzhľad muklovských domov. Pretože to bolo rovnaké v jeho predchádzajúcom živote, musela existovať nejaká čarodejnícka spoločnosť, ktorá ich vyrábala dlhšie než pätnásť rokov, uvedomil si.

Šiel k pohovke v časti, ktorá predstavovala obývačku a posadil sa vedľa nej. Bol taký šťastný, že nie je s ľuďmi, ktorí by mu nadávali a útočili na neho. Náhle ho znovu zasiahol šok z jeho obrovskej chyby a ramená sa mu začali triasť. Bez slova ho nechala položiť hlavu na jej lono, zatiaľ čo on plakal. Keď sa vyplakal, musel zadriemať. Keď sa zobudil, na pohovke už nebola. Prehliadala si skrine v kuchynskej časti triedy, čítala štítky na prastarých, zaprášených boxoch zabaleného muklovského konzervovaného jedla.

"Ginny?" ozval sa zľahka. Vzhliadla a usmiala sa na neho.

"Tu si. Myslela som si, že ťa nechám spať. Vyzeral si úplne vyčerpaný. Práve som si prehliadala tieto krámy. Želám si, aby Rokfort nezrušil muklovské štúdie; rada by som vedela viac o tom, ako tieto veci fungujú." Odložila habit a prehodila ho cez kreslo; pod ním nosila blúzku a vestu so sukňou po kolená a ponožkami natiahnutými tesne pod kolená. Vyzerala ako muklovská školáčka, napadlo Harryho; no dobre, muklovská školáčka spred tridsiatich rokov.

"Prines to sem."

Vrátila sa k pohovke, kde si zdriemol a posadila sa na dlážku, podávajúc mu škatuľu špagiet. Pozrel sa na ne a potom sa na ňu usmial.

"Čomu nerozumieš?"

"Fajn... čo to je? Ako to zješ?"

"To sú špagety. Druh cesta. Uvaríš ich."

"Ale ako?"

"Dáš niekoľko pohárov vody do hrnca a dáš ho na šporák, aby sa ohriala. Pozrela si sa na gombíky na prednej časti sporáka? Tými ovládaš, aký prudký bude horák. Ako náhle voda vrie, dáš do nej špagety a necháš ich asi desať minút vo vriacej vode. Musíš ich miešať, inak  z nich bude jedna veľká mazľavá hrča. Kým sa varia, zohreješ nejaký druh omáčky, aby si ju na ne dala, obvykle paradajkovú (cz: rajčatovú :-) Potom ich scedíš, dáš na ne omáčku a ješ."

"Ako to vieš?"

Ukázal na stranu škatule; veľkými jasnými písmenami bolo čitateľné Príprava: Zohrejte tri poháre vody do varu...

"Och."

Usmial sa na ňu. "Nikdy si niečo také doma nejedla?"

Vzdychla si. "Ak to nie je jedlo, ktoré vzniklo na Britských ostrovoch, tak nie." Jej ruka mu odhrnula vlasy z čela. "Cítiš sa lepšie?"

"Oveľa." Položil ruku na jej líce a ona položila ruku na jeho.

"Harry?"

"Hmm?" zamumlal, zbožňujúco sa na ňu pozerajúc.

"Pro--protiví sa ti bozkávať ma?"

Zamračil sa. "Čo?"

"No... to len, že posledných pár týždňov, kedykoľvek sme sami, vyzerá to, že sa veľmi snažíš nepobozkať ma. Akosi stále, neviem, zahováraš, ako keby si sa tomu pokúšal vyhnúť. Spočiatku som si to neuvedomila, ale potom som to začala očakávať a... potom bolo ťažké poprieť, že si to robil..."

Zalapal po dychu. "Ach, Ginny, prepáč..." Nebol si istý, čo povedať. Zámerne sa vystríhal nejakých dlhších bozkávacích schôdzok, kvôli kombinácii pocitu viny kvôli Hermione a Dracovi. Teraz sa mal vyrovnať aj s dávkou viny za Ginny; dievča, ktoré zbožňoval si myslelo, že sa o ňu viac nezaujímal...

"Ak niečo," povedal chrapľavo, "bál som sa, že ak by sme začali, už by som nebol schopný prestať..." Usmiala sa pri tom; videl, že odpoveď ju upokojila, prestala pochybovať o sebe a o svojej príťažlivosti pre neho. Ich oči sa stretli, a potom sa priblížila, pominula tak vzdialenosť medzi ich ústami; Harryho ruky na jej temene, jeho prsty sa norili do jej nádherných vlasov, uvoľňujúc sa a poddávajúc sa. Vpíjal sa do jej opojného dychu; vždy sa zdalo, ako by pred bozkávaním sa s ním jedla čokoládu. Potlačená túžba, ktorú po nej cítil niekoľko týždňov vystúpila na povrch. Cítil jej ruky hladiace ho po tvári, potom sa opreli o jeho hrdlo. Stále ešte kľačala na dlážke, kým on sa nakláňal z pohovky. Hoci mal zavreté oči, sústreďujúc sa na bozkávanie, uvedomoval si jej prsty rozopínajúce mu habit, potom košeľu. Keď sa nezdalo, že by sa potom dialo niečo viac, ako ďalší dlhotrvajúci bozk, Harry trochu otvoril oči a videl, že kým sa stále bozkávali, bola zamestnaná odkladaním svojej vesty a vyhŕňaním blúzky zo sukne.

Cítil, ako keby mu krv vrela v žilách; pevnejšie jej zovrel hlavu a širšie otvoril ústa; nasledovala ho, vyšplhala sa na pohovku, kľačiac nad ním. Prerušil bozk a presunul pery dole na jej hrdlo, jemne ju hryzúc, na čo prekvapene zalapala po dychu. Potom bol na rade on, aby zalapal po dychu, keď presunula ústa na jeho krk a na jeho odhalenú hruď, jej prsty sa chveli na jeho koži, čo zapríčinilo, že nechcene cúvol; fascinovane sledoval temeno jej hlavy, ako odstraňovala z cesty jeho košeľu, potom sa mu prudko zastavil dych, keď cítil, ako mu prešla ústami cez pravú bradavku. Točila sa mu hlava; keď sa bozkávali a dotýkali predtým, teda vonku, z nevyhnutnosti si museli šaty nechať. Náhle sa toho toľko dialo a tak rýchlo; potom, čo tomu štyri týždne vzdoroval, stále bolo pre neho ťažké veriť, že ho Ginny chcela práve teraz pobozkať a dotýkať sa ho.

Posúvala ústa po jeho bruchu, a teraz si myslel, že sa zblázni; so zachvením jej jemne zdvihol hlavu zo svojho tela. Otočil sa na bok a pritiahol si ju k sebe, viedol ju, až kým sa na neho nepozrela, sám sa pritom tisol do chrbta gauča. Znovu k nej sklonil svoje ústa, pocítil  jej ruku na hrudi, dotyk, ktorý pálil. Vedel, že oveľa ďalej zájsť nemôžu. Nemohol to dlhšie vydržať, nie ak nechcel stratiť hlavu. Problémom teraz nebol pocit viny ohľadne Hermiony alebo Draca. Nechcel na ňu akýmkoľvek spôsobom tlačiť; ešte nebola pripravená na niečo viac ako bozkávanie a on to chcel rešpektovať, bez ohľadu na to, ako bol z nej rozrušený...

Práve bol pripravený povedať jej, že by mali prestať, keď cítil, ako vzala jeho ruku a nasmerovala ju pod svoju blúzku, potom na hruď, kde ju položila cez jeden zo saténových košíčkov jej podprsenky...

"Ginny!" zvolal, rýchlo sťahujúc ruku a pokúšajúc sa posadiť. Ale na to nebol priestor, namiesto toho sa mu podarilo zhodiť ju na zem, kde so zadunením pristála.

"Au! Prečo si to urobil?"

Tak toto sa zamotávalo väčšmi, než predpokladal. Nepočítal, že sa veci posunú tak rýchlo. Bolo dobre, že som sa minulý mesiac držal stranou... Pomohol jej vstať, potom si začal zapínať košeľu, zatiaľ čo sa ospravedlňoval. "Prepáč. Len si myslím, uhm, že je už dosť neskoro. Či nie? Máš hodinky? Ako dlho som spal?"

Uhladila si vlasy. "Neviem. Nemám hodinky. Možno máš pravdu." Začala si zastrkávať blúzku späť do sukne, potom si znovu obliekla vestu. "Zdá sa, že sme tu hore chvíľu boli..."

Keď mal znovu zapnutý habit a ona urobila to isté, dala mu ruky okolo krku. "Je len dobre, že jeden z nás má nejakú sebakontrolu, pán Potter. Mala by som sa cítiť urazená?" široko sa na neho uškľabila. Pritiahol si ju.

"Mala by si sa cítiť šokovaná, myslím," povedal jemne pri jej tvári, potom presunul ústa k jej uchu, jemne doň dýchol a ona vzdychla, a slabo sa na neho zrútila. Znovu sa od nej odtiahol, usmievajúc sa.

"Zahrávaš sa so mnou," obvinila ho, plytko dýchajúc, jedna ruka na jeho ramene zostala vzpriamená. Potom si prečistila hrdlo. "Mal by si ma teraz radšej odprevadiť do spoločenskej miestnosti, predtým, ako ťa zatiahnem späť na tú pohovku..."

Naširoko sa usmial. "Ak na tom trváš..."

Šli dole schodmi a cez chodby s ramenami okolo druhého; nebolo pravdepodobné, že by takto neskoro na niekoho narazili.

Keď dosiahli portrét Tučnej panej v ružových šatách, ktorá zakrývala vstup do chrabromilskej spoločenskej miestnosti, Harry na ňu pozrel a ona vzhliadla na neho s rozšírenými očami, až sa mu zdalo, že sa do ich temnoty a túžby ponorí. Naklonil sa k nej a ona okamžite odpovedala, ruky ovinula okolo neho a tentokrát sa obaja triasli, keď súčasne ukončili bozk.

"Dobrú noc," povedala chvejúcim sa hlasom.

"Dobrú noc," odpovedal, cítiac sa prázdny, keď ju sledoval, ako povedala heslo a preliezla cez dieru za portrétom. Nemohol vstúpiť. Nebol súčasťou. Klamal by, keby povedal, že sa tešil z toho, že je slizolinčan, že to bolo rovnako dobré ako byť chrabromilčanom, hoci (až dodnes) to zvládal pomerne dobre znášať. Náhle, ako ju videl miznúť v chrabromilskej veži, cítil prudkú bolesť vo vnútri, ktorú nemohol ignorovať. Už viac nebol chrabromilčan. Prehltol, pokúšajúc sa neplakať. Už nie je chrabromilčan. On, ktorý vládol mečom Richarda Chrabromila a použil ho na zabitie Kráľa hadov, aby zachránil Ginnin život...

Jeho zármutok teraz nesúvisel natoľko s odchodom Ginny, ale s tým, že bol úplne odrezaný od sveta, ktorý poznal od svojho prvého ročníka. Cítil slzy v očiach; zažmurkal, pokúšajúc sa zadržať ich skôr, ako mu stečú po lícach. Obrátil sa, aby zišiel dole početnými schodiskami, ktoré by ho nakoniec priviedli k žalárom, do slizolinskej fakulty.

Ale keď sa otočil, zistil, že na chodbe nebol sám a náhle s ústami dokorán zastavil, pretože nepočul žiadny zvuk; rozsvietená plápolajúca pochodeň vysoko na stene by mala vrhať mužov tieň na podlahu, kde by ho Harry mal vidieť, a on si chvíľu pred tým, ako sa otočil nevšimol vôbec nič okrem vlastného tieňa.

Bol to školník; Harry si nemohol spomenúť na jeho meno. To isté nemohol povedať o školníkovi, ktorý na neho kývol. "Potter, však? Vonku po večierke. Vieš, čo to znamená." Jeho hlas bol prekvapivo úsečný. Bol trochu menší ako Harry, hoci bol zhrbený vekom, takže mohol byť kedysi dosť vysoký. Vlasy mal  biele, sčesané von z plešiny a úhľadne zastrihnuté nad golierom (cz: límcom) košele, ktorú nosil pod zašpineným ošumelým habitom. Škúlil, ako by mal nosiť okuliare a bol príliš márnivý, a jeho veľký nos bol bohato žilkovaný nad neudržiavanou bradou a fúzmi.

"Je mi to ľúto, ehm..."

"Davy. Mal by si byť pravdepodobne zalezený v posteli, ak si nemôžeš spomenúť. Nanešťastie, musíme najskôr ísť do mojej kancelárie vyplniť formulár k tvojmu trestu. Poďme..."

Harry ho ochotne nasledoval, ale pokúšal sa nezazerať; počas minulého mesiaca to zanedbal, po čase, keď sa išiel porozprávať s Jamie a vrazil do Mariah. Samozrejme, tentokrát nemal zručného komplica, ktorý by odpútal pozornosť, ale možno by pri tom mohol improvizovať. Predtým, ako opustili priestor pred chrabromilskou klubovňou, povedal, "No, ona dúfam nedostane tiež trest?"

"Kto ona? Je tu niekto iný, o kom by som mal vedieť?" Možno Ginny nevidel.

"Eh, nie, vôbec nikto..."

Keď zostúpili schodisko za schodiskom, prišli po poslednom ku kancelárii školníka. Starý muž sa naklonil veľmi blízko k dverám, aby oznámil heslo, ale Harry ho dokázal aj tak zachytiť.

"Melasový fondán." (cz: Sirupový bonbón)

Bola taká úzka a deprimujúca, ako si ju Harry pamätal. V rohu za Davovým stolom boli spisy, spisy, kde ešte stále mohla byť ukrytá Záškodnícka mapa. Davy mávol rukou k stoličke pred stolom, obišiel ho, aby si zaň sadol. Vytiahol prútik a Harry stuhol; bude podrobený nejakému druhu potrestania transfiguráciou? Bude zmenený na poskakujúcu fretku? Ale vo vzduchu nad stolom sa objavil čajový podnos, spolu s koláčikmi na malých červených a bielych tanierikoch s obrázkami hradu. Zodpovedajúca čajová kanvica vypúšťala paru, šálky a tanieriky boli rovnakého vzoru. Čajový podnos jemne pristál na stole.

"Chceš sa toho ujať?" spýtal sa starý čarodejník Harryho láskavo. Harry nevedel, čo si má myslieť. Bolo to veľmi, nesmierne odlišné od toho, keď ho do tejto kancelárie zavliekol Filch. Samozrejme, Davy nebol šmukel (pretože všetci šmuklovia záhadne zmizli), takže ho neužierala tá zvláštna zatrpknutosť. Vyzeral byť jednoducho starým mužom, ktorý prežíval súmrak života ako rokfortský školník. Teraz si všimol, že Davy vyzerá byť mimoriadne starý, pravdepodobne najstarší čarodejník, ktorého Harry kedy videl; sieť vrások v jeho tvári bola veľmi spletitá, podobná popraskanej kôre stromov.

Harry pokývol a opatrne nalial dve šálky čaju, podávajúc jeden Davymu. Obaja si pridali smotanu a cukor, a Davy položil nejaké koláčiky na tanieri pred Harryho, ale sám si nezobral žiadny. Nehovorili, len ticho pili čaj a Harry lačne jedol svoje koláčiky; zdalo sa to byť veľmi dlho, čo mal sendvič a ďatelinové pivo v Charlieho kancelárii. Ako už je to dávno?  

Potom, zdanlivo z ničoho, sa na Davyho stole objavil pergamen; zdalo sa, že ide o nejaký druh formuláru, ktorý Davy teraz vypĺňal samonamáčacím brkom, keď písal, mal jazyk medzi zubami a brbľal si pod nosom to, čo napísal.

"Meno: Harry Potter. Ročník: Šiesty. Fakulta: Slizolin. Priestupok: Mimo fakulty po večierke..."

Harry pomaly zažmurkal, dívajúc sa, ako školník pokojne, metodicky vypĺňa formulár o treste. Ako mohol zinscenovať nejaký druh odvrátenia pozornosti? Ako by sa mohol dostať do týchto spisov? Mohol vidieť, že jedna z kartoték bola označená ako Súčasní študenti a jedna ako Bývalí študenti. Potreboval sa dostať do záznamov bývalých študentov; tam niekde by mala byť mapa, ak tu ešte vôbec bola. Ale ako to urobiť...

Náhle, ako odpoveď na jeho modlitby, bol na chodbe počuť hlasný výbuch. Davy trhol hlavou a Harry sa scvrkol do stoličky; výraz pohotovosti, ktorý sa objavil v Davyho tvári, a v jeho oceľovo modrých očiach bol tak náhly, že vyzeral byť posadnutý. Vytiahol prútik a cieľavedome ním švihol.

"Ospravedlň ma, Potter. Povinnosť volá."

Harry prikývol, úctivo sa na neho dívajúc; zaujímalo ho, čo robil, keď bol mladší. Možno bol auror. To bola možno príčina, ako zvládol prikradnúť sa k Harrymu na hornom poschodí bez toho, aby si ho všimol.

V tej sekunde, ako opustil kanceláriu, bol Harry na nohách; vykukol z rámu dverí, videl, ako Davy kráča dole chodbou smerom, z ktorého prišli a potom zahol za roh. Harry uháňal k súborom pre bývalých študentov a potiahol, aby otvoril najvyššiu zásuvku; rýchlo našiel zložku označenú Black, Sirius a zamumlal si "No nazdar!", keď videl, aká veľká bola. Rýchle preletel cez Siriusov spis; žiadny prázdny pergamen. Zavrel zásuvku a otvoril ďalšiu, ktorá začínala menom Inverness, Gavin. V strede našiel zložku pre Lupina, Remusa, ktorá bola asi polovičnej veľkosti ako Siriova. Po pergamene ani stopy. Postúpil k poslednému súboru v zásuvke; končil menom O'Nealová, Blanche, takže zásuvku zavrel a skúsil ďalšiu. Blízko prednej časti zásuvky našiel Pettigrew, Peter, ktorá bola ironicky menšia než Remusova, ako si všimol. Žiadny pergamen. Prehrabal sa cez nejaké ďalšie zložky s P, kým sa dostal k Potter, James. Bola takmer tak veľká ako Siriova. Harry toho mal veľa na prehliadanie a dúfal, že Davy zostane mimo o trochu dlhšie...

Keď sa zdalo, že sa prelistoval za päťdesiaty formulár o treste (ako sa jeho otec stal primusom?), nakoniec sa dostal ku krehkému, zloženému pergamenu. Harryho srdce mu bolestivo dunelo v hrudi. Rozvinul ho; bol prázdny z oboch strán. Snažil sa bláznivo neškeriť, aby sa Davy nezačal zaujímať, čo mal za lubom, keď sa vráti. Rýchlo zavrel zásuvku a zložil pergamen, vložiac ho hlboko do vrecka habitu. Hodil sa znovu na stoličku práve, keď Davy stlačil kľučku a vrátil sa do kancelárie. Harry sa obrátil, aby na neho pozrel, obočie otázne zdvihnuté.

"Ktokoľvek to bol, boli príliš rýchli na starého Davyho. V každom prípade..." Obišiel stôl a zdvihol formulár o treste, držiac ho blízko tváre, takže Harry znovu uvažoval, že potreboval okuliare. "Myslím," ozval sa nakoniec lakonický hlas, "že to jednoducho nazveme ešte len večerom, Potter." S tým pergamen starostlivo pretrhol napoly, hodil kusy do vzduchu, kde okamžite zmizli z očí. Žiadny útržok, nezostala ani čiastočka.

Harry prehltol. "Á. Dobre, v poriadku. Ak ste si istý."

Davy mu pokynul. "Nechaj ma odprevadiť ťa späť na fakultu, tak aby si sa nemusel stretnúť s kýmkoľvek, kto vytvoril to darebáctvo. Vonku je dnes večer zrejme niekto, kto robí oveľa viac problémov ako ty a mojou pracou je ich chytiť."

Harry prikývol a nasledoval školníka z jeho kancelárie. Keď šli dlhou cestou k slizolinskej fakulte, Davy ho zatiahol do konverzácie, rozvážne kládol opatrne sformulované otázky o tom, kde žil počas leta, aké predmety sa mu najviac páčili, kto boli jeho priatelia. Keď dosiahli vchod do slizolinskej spoločenskej miestnosti, Harry si uvedomil, že povedal tomuto skromnému človeku veľa vecí, ktoré by pravdepodobne nepovedal ani Jamie alebo Dracovi, hoci vtedy necítil, že by z neho ťahal informácie. Je dobrý, uvedomil si Harry. Je veľmi dobrý.

Potom, čo Harry zadal heslo ("krvavec"), Davy mu pokynul a povedal, "Príď ku mne do kancelárie niekedy, keď neporušíš pravidlá a znovu si dáme čaj, dobre? Pripravím koláčiky a smotanu."

Harry mu venoval zdržanlivý úsmev. "Prídem."

Keď školník odišiel, Harry vstúpil do klubovne a zavrel za sebou priechod cez stenu. Keď sa dostal do izby šiestakov, opatrne sa zakrádal, aby nezobudil spolubývajúcich. Ale jeden z nich vôbec nešiel spať.

"Harry! Kde si bol?" Draco sedel v posteli, objímajúc kolená pritlačené k hrudi. Harry na neho varovne zasyčal a posunkom ho vyzval, aby ho nasledoval späť do klubovne, kde mohli hovoriť.

"Koľko je hodín?" spýtal sa najskôr.

"Pol druhej."

"Skutočne? Páni. Nemal som predstavu. Niet divu, že ma Davy vzal do kancelárie. Ale pozri, čo som tam našiel..."

Vytiahol pergamen a rozvinul ho. Položil ho na stôl, prstami pridŕžal jeho okraje. Draco sa zamračil.

"Ako vieš, že je to naozaj to?"

"Neviem. Ale bol to jediný prázdny pergamen v starej zložke môjho otca, takže je len jeden spôsob, ako to zistiť." Vytiahol prútik a poklopal ním na pergamen. "Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré."

Náhle sa na čistom povrchu pergamenu začali objavovať čiary; bežali nahor a dole a do strán, rozbehli sa k okrajom a pretínali sa v zdanlivo nekonečných zmenách, až kým neboli zobrazené plány všetkých poschodí hradu, rovnako ako pozemky až k Zakázanému lesu. Harry pozrel na Draca a uškrnul sa.

Zdalo sa, ako by sa po hrade pohybovali malé bodky, ale Harry sa neobťažoval pozrieť sa na ne. Bola hlboká noc; ktokoľvek ďalší potulujúci sa je Davyho starosť. Znovu nad mapou mávol prútikom a povedal, "Darebáctvo dokončené." **

Zložil ju a vložil späť do vrecka, pokúšajúc sa nesmiať sa Dracovmu výrazu. "Harry! Neuvedomil som si... to je čertovská mapa! Vieš, čo by sme mohli robiť s mapou, ako je táto?"

"Viem, čo sa ja chystám robiť; chystám sa opustiť školu, aby som našiel u muklov narodené čarodejnice a čarodejníkov, ako som ti hovoril."

"Ale Harry..."

"Ale nič. Nie je to hračka. Máme na práci dôležitejšie veci. A teraz je neskoro; potrebujem trochu spánku. Trochu som si zdriemol už predtým, ale nebolo toho dosť..."

"Nepovedal si, kde si bol."

"Bol som s-- s Ginny. To je všetko, čo potrebuješ vedieť."

Dracovo obočie vyletelo nahor. "Naozaj. S Ginny. Hmmm. Máme vyriešený náš malý problém s panictvom...?"

"Náš? Ty si bol panic naposledy, aspoň myslím,  keď si mal jedenásť. A nie je to tvoja starosť."

"Och. Beriem to ako nie."

"Povedal som..."

"No tak, prechádzal by si sa tu ako námesačný, keby si si s ňou užil. Došlo mi, že nie."

Harry si povzdychol; Draco mal úzko zameranú myseľ. "V každom prípade, mali by sme zmiznúť do postele. A Draco..."

"Čo?"

Harry váhal. "Prepáč. Ohľadne toho zápasu. Nemôžem uveriť, že som tak hlúpy..."

Draco zdvihol ruku. "Nie si. Som tvoj  priateľ. Sme v poriadku. Ale si mojim dlžníkom. Strávil som celé popoludnie a večer tým, že som ťa bránil proti každému blbcovi v Slizoline. Rovnako ako Jamie. Tvoji slizkí malí bratia, na druhej strane, navrhovali rôzne kliatby, ktoré by sme mohli uvaliť na tvoju posteľ, tvoje oblečenie... Pravdepodobne si urobil dobre, že si bol až doteraz preč. Budeš mať šťastie, ak ťa nikto do polovice budúceho týždňa neprekľaje. Hovoríme o slizolinčanoch. Pretože je pekne neskoro, ešte si plánuješ privstať a ísť behať?"

"Predpokladám, že hej, pretože som si predtým zdriemol."

"Dobre; možno až ťa uvidia pri raňajkách, skončia s tým. Naproti tomu zase, časť z nich je naozaj dobrá v tom, ako nechať veci chvíľu tlieť, tak si asi tak, ach, ďalších šesť mesiacov stráž chrbát, dobre?"

Harry sa pokúšal nesmiať; šesť mesiacov. Žiadny problém. "V poriadku," zahlásil, usmievajúc sa na priateľa, ktorý ho celé popoludnie a večer obhajoval, hoci bol pravdepodobne na Harryho rovnako naštvaný ako ostatní.

Vrátili sa do izby a Harry vliezol neoblečený do postele. Keď takmer zaspával, zavolal naprieč miestnosťou, "Draco?"

"Mhm?"

"Ďakujem. A naozaj mi je to ľúto."

"Niet za čo. Viem, že ľutuješ. Ale Harry?"

"Čo?"

"Nabudúce keď sa predo mnou dotkneš strely, zabijem ťa. Jasné?"

Harry sa usmial do tmy.

"Jasné."

* * * * *

Teraz, keď Jamie a Draco vedeli o Ginny, bol na čase, aby sa Ginny dozvedela o jeho "revolučných" plánoch. Po nedeľných raňajkách všetci štyria čakali, kým ostatní opustia Veľkú sieň predtým, ako odišli do bočnej miestnosti a zamkli dvere.

Povedal Ginny, čo povedal svojej sestre a najlepšiemu priateľovi, a ukázal dievčatám Záškodnícku mapu, pričom nad ňou ochkali a achkali, predtým, ako ju znovu odložil. Keď povedal Ginny o tom, že sa pokúsi nájsť u muklov narodené čarodejnice a čarodejníkov, nebol vôbec pripravený na jej reakciu. Hodila sa mu okolo krku a prudko ho pobozkala. Jamie a Draco predstierali, že pozerajú preč.

"Za čo to bolo?"

Široko sa na neho usmiala. "To je pre môjho odvážneho, nezištného chalana." Harry sčervenal; keby vedela, ako veľmi sebecký dokázal byť...

"No, je tu aj niečo iné, čo by si mala vedieť..." a povedal jej o veľmi veľkej pravdepodobnosti, že on a Draco by nakoniec boli zasvätení medzi smrťožrútov. Tentokrát si pritisla ruku na ústa a mala slzy v očiach. Harry prišiel a sklonil sa k jej stoličke. "Nechceme to urobiť," zašepkal. "A ak nás prinútia... budeme špióni. Len predstierajúci, že sme dobrí malí smrťožrúti. Nemôžem zniesť pomyslenie na to, že prisľúbim lojalitu monštru, ktoré zabilo môjho otca, ale ochotne to budem predstierať, ak ho s pomocou toho môžem poraziť."

Počúvala ho; musela dať hlavu veľmi blízko k jeho, aby ho počula; znovu plakala. "Môžeš mi pomôcť?" spýtal sa jej mierne. Cez slzy prikývla a skĺzla zo stoličky do jeho lona na podlahe, a on ju držal, kým plakala, hladkal jej vlasy a cítil tlkot jej srdca pri svojom.

Ešte potreboval napísať list Dumbledorovi, takže Jamie a Ginny išli do sovinca, kde by sa stretli s Harrym a Dracom, ktorí sa vrátili do spoločenskej miestnosti aby Harry mohol napísať list.

Vážený profesor Dumbledore,

písal. Potom to skrčil, vytiahol čistý kus pergamenu a začal znova.

Vážený p. Dumbledore,

Môj otec bol James Potter. Jeho starý priateľ naznačil, že by ste mohli mať v držaní niečo, čo mu patrilo, niečo, čo Vám zveril predtým, ako zomrel. Je to neviditeľný plášť. Ak by ste mi ho prosím mohol poslať, ocenil by som to. Ďakujem Vám, že ste ho udržali v bezpečí po celý ten čas.

Úprimne,

Harry Potter.

Starostlivo list poskladal a zapečatil zeleným voskom nechaným v slizolinskej klubovni, malou pečaťou, ponechanou vo výklenku spoločnej miestnosti, vytlačil hada do mäkkého vosku. Než šli do sovinca, napísal na prednú stranu Albus Dumbledore. Priviazal ho na nohu jednej zo školských sov, a keď sova odletela, všetci štyria sa opreli o stenu, vyjavene hľadiaci jeden na druhého. Ticho nakoniec prerušila Jamie.

"Čo budeme robiť teraz?"

Harry vzdychol, dívajúc sa na prázdnu oblohu, kde bola sova.

"Teraz počkáme."

* * * * *

A tak čakali. Ďalšie tri týždne Harry stále žil svoj nový život, chodil na vyučovanie, odolával matkinmu výsmechu, tešil sa na Charlieho a Siriusove hodiny, behal a cvičil, a trénoval na animága. V piatok po obede sa stretával s Ginny v triede Muklovských štúdií, pretože to bol jediný voľný čas, ktorý mali spoločný (stále sa ovládal, ale nie tak, aby mohla spochybňovať jeho city k nej), a vrátil sa na tréningy s metlobalovým tímom potom, ako každému hráčovi individuálne poskytol početné ospravedlnenia.

Stále ešte nedostal odpoveď od Dumbledora. Bol ešte nažive? Bol na druhom konci sveta? Ako sa priblížil Halloween, Harry sa stal nepokojný. Nakoniec sa rozhodol, že musí konať bez plášťa.

Poslednú nedeľu v mesiaci po obede, sa stretol s Ginny, Dracom a Jamie v bočnej miestnosti Veľkej sály.

"Tak," začal Draco. "Teraz, keď máme mapu, prečo nemôžeme niečo z toho uskutočniť? Prečo musíme rozhodne mať ten plášť?"

Harry vzdychol; pravdepodobne by to vlastne mal urobiť bez plášťa. "Odhadujem. Znamenalo by to, že ďalšia vec, ktorú potrebujeme je letax."

Ginny sa zamračila. "Kde ho zoženieme?"

"Z maminej kancelárie," povedala Jamie nedbalo; bola potešená rovnako ako Harry, že mohli byť otvorení ohľadne matkinej identity; Harry sa niekedy znepokojene zaujímal, či Ginny a jeho sestra diskutovali o tom, čo robili spolu v súkromí...

"Otázka je ako?" zaujímal sa Harry.

Vypracovali teda plán a rozhodli sa ho ihneď uskutočniť. Harry a Jamie vedeli, že ich matka bola v kancelárii a triedila eseje; Ginnina práca bola rozptýliť ju a zavolať do triedy elixírov, aby jej pomohla s odvarom znižujúcim horúčku, kým Jamie a Draco šli dole tajnými schodmi (Harry zistil, že tam stále boli) a cez otočnú knižnicu do pracovne profesorky Evansovej. Harry strážil horný vchod.

Išlo to ako po masle. Ale Harry si to spočiatku neuvedomil; Dracovi a Jamie trvalo dlho, kým sa vrátili na vrch schodov, takže si svietil prútikom a opatrne zostupoval príkrymi kamennými schodmi, potom sa presunul cez priechod, pretože svetlo jeho prútika nedosiahlo v tme príliš ďaleko. Keď sa pritiahol bližšie k tajnému vchodu do matkinej kancelárie, videl, prečo sa nevrátili.

Draco a Jamie sa objímali a bozkávali sa, ale keď sa k nim Harry priblížil, ich ústa sa oddelili. Potom si uvedomil, že to nebolo preto, že spozorovali jeho príchod, ako si myslel; bolo to preto, aby Draco mohol presunúť ústa k jej uchu, potom dole hrdlom...

"Ehm!" dostal zo seba Harry popudlivo. "Máš v úmysle dať ruky a ústa preč od mojej sestry?" Niečo z tohto mu bolo dôverne známe.

Odskočili stranou. "Um," začal Draco, Jamie ho napodobňovala. Harry ich oboch utíšil.

"Musíme sa odtiaľto dostať. Už s tým prestaňte."

Teraz si ich prehliadal, boli späť v predsieni, sediac vedľa seba na stole, ktorý Liam Quirke používal ako stôl, keď riadil schôdzky prefektov. Pokúšali sa predstierať, že sa na seba potajomky nedívali. K jeho krajnej zlosti sa zdalo, že Ginny to považuje za rozkošné.

"Máš peniaze?" Draco vytiahol veľký zamatový mešec, ktorý cinkal; otvoril ho a pustil desať galeónov do jeho dlane, potom ich dal späť do mešca. "Malo by to byť viac než dosť, dokonca aj keď si škriatkovia vezmú províziu za zmenu na muklovské peniaze. V poriadku. Je to dohodnuté; idem v utorok po Starovekých runách."

Ginny vyzerala neisto. "Harry... si si istý, že nechceš čakať na piatok? Obaja máme rovnako voľno. Mohla by som ísť s vami."

"Nie. Potom mám vyučovanie. Utorok je jediné voľno, ktoré mám, čo je po vyučovaní. Mohla by si zmeškať hodinu; nechceme, aby sa ktokoľvek zaujímal o to, kde si. Budem v poriadku." Nepovedal, že nechcel, aby šla s nimi, pretože nevedela nič o muklovskom svete a on áno; pokiaľ šlo o nich troch, nepoznal muklovský Londýn rovnako ako oni.

"A čo sa chystáš urobiť? Ako tých ľudí nájdeš?"

"Pôjdem niekam, kde môžem nájsť telefónne zoznamy. Možno do knižnice. A budem mať dosť peňazí na taxi alebo metro alebo ak si budem musieť kúpiť niečo na jedenie. Budem v poriadku." Znel však oveľa istejšie, ako sa cítil. Vyhol sa zmienke o Hermioninom mene pred kýmkoľvek z nich; takmer cítil, akoby podvádzal Ginny, keď išiel hľadať Hermionu, ale bolo to smiešne. Mal s ňou vzťah v predchádzajúcom živote, iste, ale teraz sa rozhodol, že to bola chyba a chcel byť s Ginny (hoci v predchádzajúcom živote by ešte stále predstavoval problém jej vzťah s Dracom Malfoyom). Okrem toho, ak sa mu podarí nájsť Hermionu žijúcu v tomto svete, nestrhne zo seba šaty v tom momente, keď sa s ním stretne. Ešte nikdy sa nestretli. A tak či onak, musel ju presvedčiť, že ona je čarodejnica a on nie je blázon.

Harry sa v utorok celý deň strachoval; stále robil chyby v Herbológii, čo spôsobilo výčitky profesorky Sproutovej na jeho adresu a Binnsova trieda sa nikdy nezdala tak dlhá. Sotva sa dokázal prinútiť dostať do seba počas obeda nejaké jedlo a nasledujúce Staroveké runy s Wimplem sa mu zdali dvakrát tak dlhé ako obvykle. Nakoniec sa stretol s Dracom, po jeho hodine Aritmancie, ktorú mal zároveň s Harryho Starovekými runami; bol to jediný rozdiel v ich rozvrhoch.

"Pripravený?" spýtal sa ho Draco. Harry prikývol, išiel so zámernou ľahostajnosťou, dúfajúc, že si nikto nevšimne, aký bol červený. Ron Weasley, Neville Longbottom a Seamus Finnigan na neho hádzali zvláštne pohľady cez celú Wimpleho triedu, a on sa obával, či nezistili, že niečo chystá. Ale oni sa dostali na chodbu so zrkadlom v štvrtom poschodí bez toho, že by ich ktokoľvek sledoval. Harry vytiahol mapu z vrecka a podal ju Dracovi.

"Pamätaj: začíname o šiestej hodine, začni sledovať mapu. Keď uvidíš, že sa moje meno objaví v priechode, priprav sa a uisti sa, že v chodbe nie je nikto iný. Nemôžeme si dovoliť, aby ma niekto vidiel vychádzať spoza zrkadla."

Draco prikývol a napchal mapu do vrecka. Rozhliadal sa po chodbe, zatiaľ čo Harry opatrne otvoril zrkadlo a vstúpil do zaprášeného priechodu. Otočil sa na najlepšieho priateľa.

"Maj sa. Och a ešte jedna vec: drž ruky preč od mojej sestry, aspoň kým budem preč. Musíme si o tom pohovoriť..."

"V poriadku, v poriadku, len už choď!" zasyčal Draco. "Mám pocit, že počujem niekoho prichádzať!"

Harry sa hnal do chodby a cítil, že Draco tlakom zrkadlo zavrel. Rozsvietil prútik a načúvajúc zostal stáť za zrkadlom.

"Čo tu robíš, Malfoy?" zavrčal dôverne známy hlas. Harry si bol istý, že išlo o Rona.

"Teším sa zo skutočnosti, že zrkadlá zo mňa nie sú vydesené, problém, ktorý pravdepodobne vysvetľuje, prečo sa nikdy do žiadneho nepozeráš, však, Weasley?"

Harry sa snažil nesmiať; Draco vždy dokázal prísť s dobrými hláškami. Potom znova začul Rona.

"Čo je s týmto zrkadlom? Musíš tu byť z nejakého dôvodu..."

"Možno je to stretnutie Spoločnosti pre ocenenie Draca Malfoya; potrebuje použiť zrkadlo, aby mohol mať minimálny počet dvoch." Bol to hlas Nevilla Longbottoma; Harry si ešte nezvykol na sebadôveru, ktorú v ňom bolo počuť. Práve teraz bol Neville kúsavo sarkastický, niečo, čo sa v Harryho starom živote nikdy nestalo.

Ron a niekto ďalší sa zasmiali; bol to pravdepodobne Seamus. Náhle Harry poskočil; štyroch chlapcov na druhej strane zrkadla práve oslovil piaty, prenikavý a ostrý hlas.

"Láskavo držte svoje prsty preč odo mňa, ak nemáte nič proti!" Harrymu v mysli vyvstala predstava prísnej ošetrovateľky v nemocničnom oddelení. Bol to hlas zrkadla. "A uistite sa, že vyčistíte odtlačky vašich odporných malých prstov, kým pôjdete. Nie som samočistiace, viete?"

Začul, ako sa Draco znova zachechtal. Zaznamenal, že Ron zamrmlal, "Prepáč," a potom čistiace zaklínadlo. Nakoniec, keď počul hlasy pohybujúce sa od zrkadla, odvážil sa stiahnuť a pokračovať chodbou.

Trvalo dobrú hodinu, kým sa dostal do rokvillskej radnice. Na konci chodby bola tyč, dlhá asi päť stôp, visiaca cez celú šírku. Na tyči na vešiakoch boli zavesené staré habity. Harry sa zohol popod tyč a pretlačil sa cez habity, hľadajúc dvere. Otvoril ich a objavil sa, ako vedel, v zákulisí v dedinskej radnice. V utorok popoludní sem nikto neprišiel; svadby a koncerty sa väčšinou konajú cez víkend, a amatérske divadlá rôznych obyvateľov dediny boli každý večer v stredu, štvrtok a piatok. Harry zavrel dvere šatne na kostýmy a rozhliadol sa po tmavej, zaprášenej miestnosti. Zapálil oheň v krbe a z vrecka vytiahol obálku s letaxovým práškom. Trošku ho nabral a odložiac zvyšok, hodil ho do ohňa, a vykríkol: "Šikmá ulička!"

Vstúpil do plameňov, ktoré boli teraz cítiť ako príjemný vetrík; krby a ohniská sa točili okolo neho; pripomenul si, aby držal lakte pri tele a pevne si pridržal okuliare pri tvári. Práve keď myslel, že vyvráti obed, spadol do tmavej uvítacej miestnosti Deravého kotlíka, čarodejníckej krčmy, ktorá ukrývala vstup na Šikmú uličku. Uprostred poobedia v krčme nikto nebol; barman Tom sa na neho nedíval; Harry sa od neho rýchlo otočil a odložil okuliare; pricapil si vlasy na čelo a potom, sústreďujúc sa a používajúc svoje schopnosti animága, spôsobil, že jeho strnisko narástlo, takže mal teraz bradu a fúzy. Znova sa otočil na Toma, okuliare skryté vo vrecku. Hostinský sa na neho pozrel a hoci Harrymu sa zdal byť dosť rozmazaný, napadlo ho, že videl prekvapenie na Tomovej tvári.

"Môžem pre teba dačo urobiť?“ spýtal sa pomaly. Harry potriasol hlavou.

"Nic, diky. Mám namírené ke Gringottom." Nevedel prečo, ale náhle mal nutkanie použiť prízvuk ako ďalšie maskovanie sa. Problém bol, že miešal írske nárečie so škótskym ráčkovaním, na dôvažok s kúskom dorsetského. Mal si to premyslieť dopredu...

Prešiel cez hostinec; oblečené mal nejaké staré šaty namiesto školského habitu, aby nebol automaticky označený za študenta Rokfortu. Dostal sa ku Gringottom bez toho, aby ho ktokoľvek zastavil a namieril k prvému voľnému škriatkovi  a so zazvonením položil na pult zamatový mešec od Draca.

"Potrebujem toto zameniť za muklovské peniaze."

Škriatkove oči sa rozžiarili; také slová počuli radi. Dôvody na prirážky.

Harry odišiel so štyridsiatimi librami v desať, päť a jednolibrových bankovkách. Za výmenu zhrabli desivé dva galeóny. Bol si istý, že škriatok to vymyslel na mieste, pretože si bol istý, že sa Harry usiloval dostať preč.

Vrátil sa do Deravého kotlíka; Tom bol stále jediná osoba v uvítacej miestnosti. Harry odložil habit blízko dverí a premenil ho na veľkosť polovice jeho ruky, potom ho vložil do vrecka na košeli. Zaznamenal, že Tom z neho vôbec nespustil oči.

S malým kývnutím hostinskému Harry otvoril dvere a vykročil von.

Konečne bol v muklovskom Londýne, pripravený pátrať po Hermione Grangerovej.



* Je to použité v 14. Kapitole Okultního Hada 1. Byl by to faul, kterému se říká Pytlačení. Zlatonky se mohl dotknout pouze chytač.

** Preklad bol Darebáctvo sa podarilo, ja viem. Niekde v Roku bola poznámka, že s aliteráciou sa to nepodarilo preložiť ani Medkovi. A samozrejme ani Královičovej. A mne hej. :-) Aj keď mám pocit, že Královičová si tie aliterácie príliš nevšímala.

 

Nasledujúca časť >>>
Poslední komentáře
16.02.2010 11:56:22: Potvrdzujem, ze mam, ale som dnes mimo a potom mimoriadne rodicko... ach jo, takze k PC sa dostanem ...
16.02.2010 08:14:43: ft - děkuji za uznání, ale skoukla jsem, že tato čtvrtina je ve skutečném rozsahu 5/8 druhé části, t...
15.02.2010 21:53:06: Elza - jsi blesk, ještě zbývá čtvrtina a nebo dvě osminky.
15.02.2010 21:39:17: Díky, posílám Jimmi.
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace