Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 13 - 16

15. Hľadaný 2/3

Preklad: Jimmi
Beta-read:Tarja


Harry Potter a Čas dobrých úmyslov

(alebo Posledné pokušenie Harryho Pottera)

Kapitola pätnásť

Hľadaný  II.časť


Cesta do Aberdeenu netrvala ani hodinu, ale tesne minuli vlakový prípoj do Edinburgu a ďalší nešiel takmer hodinu. Znova siahli do vrecka s jedlom, každý si vytiahol trochu maslových sušienok s osladeným čajom, ktorý Harrymu začínal už liezť na nervy.

Keď dopili, zapísali do denníka niečo ďalšie, aby oznámili Riddlovi, že sú v Aberdeene. Chcel vedieť viacej o tom, akým sa stal mocným Temným pánom.

"Len mu napíš čokoľvek, čo si pamätáš z toho, čo urobil... Ach, a spomeň zmiznutie šmuklov. Toto sa mu bude páčiť." Draco prikývol, jazyk medzi zubami, kým písal. Harry ho sledoval ponad plece, aby sa ubezpečil, či už Draco nestráca hlavu a nenapíše niečo o ich skutočnom zámere: zmeniť časovú líniu. Riddle bol sám zo seba primerane ohromený, presne tak ako Harry predpokladal. Zatvorili denník predtým než nastúpili na vlak do Edinburgu. Bude po polnoci, kým sa dostanú do mesta a napätie posledných dvadsiatichštyroch hodín na Harryho konečne doľahlo. Oprel si hlavu o okno vedľa seba, Dracova hlava mu už predtým klesla na jeho hruď a znova odfukoval. Harry cítil pohupovanie vlaku, keď uháňali do noci...

* * * * *

Harry ešte nikdy nevidel veľkomesto po polnoci. Edinburg sa zdal byť ešte väčšmi mätúci než Londýn, ak to bolo možné. Ulice boli kopcovité a zatáčali sa a mnohé z nich smerom do centra boli dláždené, z čoho začínali Harryho bolieť nohy. Len sa spýtali, ktorým smerom je juh, než opustili stanicu a tvrdošijne vykročili do noci. Po čase už Harry nebol presvedčený, že stále kráčajú na juh, ale pokračovať v pohybe sa zdalo byť bezpečnejšie než zastaviť sa, nieto ešte sa odvážiť prehovoriť s niekým cudzím. Konečne sa rozhliadol a uvedomil si, že mu je niečo povedomé. Už som tu predtým bol.

"Toto je Mestská radnica," povedal pomaly, ukazujúc na niečo. Otočil sa. "A toto je Katedrála svätého Gilesa."

Draco sa oprel o stenu, unavene poklesol. "No a? Môžeme v niečom z toho prespať?"

"A toto je stĺp Mercant Cross," pokračoval zasnene Harry, ako keby Draco neprehovoril. Potom sa zaksichtil. "Spomínam si, že som tu bol. Keď mi bolo deväť. Mama s tatom nás sem vzali na prázdniny a boli sme tu... šli sme na akúsi exkurziu do nejakých podzemných priestorov poblíž Južného mostu..."

Ponoril sa do zákutí svojej mysle, snažiac sa sledovať svoje kroky, skúšajúc sa rozpomenúť na drobné detaily z času, keď boli rodinou, keď sa ho jeho matka nesnažila zmeniť a svet o ňom nepochyboval. Draco ho nasledoval, keď pokračoval v chôdzi vpred s výrazom, ako keby bol v tranze.

"Harry, si si istý-"

"Pššt!"

Keď sa tam konečne dostali, Harry prešiel rukami po múre. "Vlastne ho vedú čarodejníci, ale dovolili muklom, aby sem tiež prichádzali. Samozrejme platia za to, ale toto je čarodejnícky vchod. Počkaj..." Stále prechádzal rukami po stene, snažiac sa spomenúť, spomenúť... potom sa dotkol malého kameňa, ktorý bol upravený, aby sa dal stlačiť ako gombík. Stena sa odsunula a obaja hľadeli na kamenné schody, ktoré viedli dolu. Zažali svoje prútiky, veriac, že Edinburgh je dosť veľké mesto, aby sa ministerstvo znepokojovalo párom čarodejníkov, ktorí si potrebovali posvietiť.

"Poďme," povedal Harry Dracovi, ktorý ho rozvážne nasledoval. "Prehliadky robia ráno, takže musíme byť vonku dovtedy než začnú, ale mali by sme byť schopní prespať tu noc bez toho, aby nás vyrušili."

Stena sa za Dracom zasunula späť a oni zišli po schodoch. "Tieto priestory objavili len pár rokov predtým, než sme prišli na prázdniny. Pred niekoľkými storočiami sa na ne zabudlo."

Draco sa zamračil, pozrel sa na stalaktity, ktoré jasne naznačovali prienik nadmernej vlhkosti. "Na čo boli?"

"Na všetko možné. Dielne, pivnice, dokonca byty pre obchodníkov na Južnom moste, ktorý je teraz priamo nad nami. Myslím, že ich opustili kvôli tej vlhkosti." Prechádzali miestnosť za miestnosťou, z vysoko klenutých stropov si pripadali veľmi malí, ohniská studené a tmavé. Väčšina stalaktitov smerovala na nich zhora; Harry si spomenul, že v deviatich rokoch bol presvedčený, že sa mu každú chvíľu zrútia na hlavu. Ukázal na ne. "To je z vlhkosti." Draco prikývol. Všimli si množstvo výtvorov, ktoré tu vystavovali pre návštevníkov, taviace kelímky na tavbu kovu, zvieracie kosti z dvesto rokov starej večere, ručne vyfúkané vínové fľaše, kožené topánky. Nakoniec sa usadili v tmavom rohu klenutej komnaty. Harry zamračene vzhliadol na ten zvláštny kameň v klenbe. Zosilnil svetlo zo svojho prútika a hľadel naň. Bol starý a robustný, ako keby to bol v nejakom predchádzajúcom živote dverný preklad a tu ho len opätovne použili. Boli na ňom vyrezané slová, písmená skôr vystúpené než vyhĺbené. Draco si všimol, kam sa pozerá a prečítal ten nápis.

"Pán je mojím útočiskom a pomocníkom." Bol tam malý heraldický znak a iniciálky A.C. "Premýšľaš, o čom toto všetko je?"

Harry pokrčil plecami. "Nikto nám to neukázal, keď sme boli na prázdninách."

"Ech. Možno si to ešte nevšimli. Tí, čo robia tie prehliadky."

Harry prikývol a pomohol Dracovi rozložiť stan. Vyzeral ako hračkársky, nie viac než tri stopy vysoký, ale keď vliezli dnu, bol priestorný a Harry sa musel snažiť len trošku, aby vliezol na svoje lôžko, hoci náhodne pritom šliapol Dracovi na ruku.

"Au!"

"Prepáč!" zavolal na neho Harry dolu. Obaja zahasili svoje prútiky a teraz ich pohltila tma. Mohli počuť slabé kvapkanie vody, ktorá stále udržiavala stalaktity, ktoré videli, ale zhon veľkomesta bol preč. Zatiaľ bol Harry ochotný dovoliť  tým starým kamenným miestnostiam pod Južným mostom, aby boli jeho pomocníkom.

* * * * *

Vstali zavčasu a zanechali kamenné priestory a zvyšok Edinburgu za sebou tak skoro ako mohli. Rýchlo kráčajúc niesol Harry stan a neviditeľný plášť. Draco niesol jedlo a pitie. Čoskoro zistili, že sa mali vyhnúť cestám a  dobre udržiavaným záhradám a namiesto toho ísť krížom cez polia, pretože množstvo ľudí sa im snažilo s dobrým úmyslom zastaviť, aby im ponúklo zvezenie. Po tom, čo sa to stalo po štvrtý raz, sa Draco vzbúril.

"Do pekla, Harry, možno chceš kráčať pešo až do Londýna, ale ja krucinál nie!"

Harry zastavil, čo bola po všetkej tej chôdzi, čo zvládol včera, určitá námaha. Mal pocit, ako keby boli jeho nohy zapnuté na autopilota. "Draco, nemôžeme si to dovoliť. Po prvé, ktokoľvek nás zvezie, bude chcieť počuť náš príbeh, ktorý bude plný klamstiev a ak to zistia, okamžite nás budú podozrievať a povedia polícii, aby si na nás dala pozor. Po druhé, ktokoľvek môže byť aurorom alebo smrťožrútom; nemôžeme to riskovať. Po tretie, aj keby nás zviezol niekto, kto nie je čarodejník a nechce spoznať príbehy nášho života, ak nás smrťožrúti dostihnú, keď sme s nevinným muklom, boli by sme zodpovední za život niekoho iného. Žiadne zvezenie," povedal odhodlane. "V noci si to vynahradíme, keď budem môcť chvíľu lietať. To je program, na ktorom sme sa dohodli: kráčať od obeda do šiestej; odpočívať až do polnoci, poletíme od polnoci do šiestej, s hodinovými zástavkami, aby som sa úplne nevyčerpal, potom môžeme až do obeda znova odpočívať. A keď odpočívame, strávime trochu času zápismi do toho denníka."

Draco sa zaksichtil, odtočil vrchnák termosky a nalial čaj do jedného z plastikových pohárov, podal ho Harrymu, potom si nalial pre seba. "Áno, áno. Viem. Len je to zjavne poriadne otravné plytvať všetkými tými ponukami, ktoré dostávame. To posledné dievča vyzeralo, že sa mu celkom páčim..."

Harry prevrátil oči, dopil čaj a vrátil šálku Dracovi. "Nie sme na misii získať ti novú babu, Draco, pre prípad, že by si zabudol."

Draco vylial svoj čaj do pichľavého tŕnia a po tom, čo nasadil pohár, hodil si termosku späť na svoj chrbát.  "Viem. O to väčšia škoda..."

Na chvíľu Harry takmer spomenul Jamie, ale potom si to rozmyslel. Draco to zvládal po svojom. Otočil sa a znova kráčal vpred a bol už niekoľko yardov pred Dracom, keď sa otočil a kývol na neho. "No tak! Nemáme všetok čas sveta!"

Draco zavrčal, ale pokračoval v chôdzi.

"Čo si povedal?" ozval sa Harry, obočie nadvihnuté. "Začul som slovo ´blbec´?"

"Nadával som ti."

"To mi došlo. Je ti lepšie?"

"Nie. Sedieť v peknom muklovskom aute a uháňať po ceste by mi vylepšilo náladu."

Harry sa na svojho priateľa pozrel súcitne. "Len začíname. Nadobudneme rytmus. Bude to v poriadku, uvidíš. Máme jedlo, pitie a naše vlastné prenosné bývanie. Nikoho nepotrebujeme. Len nemysli na autá a budeš  v poriadku."

Občas zastavili, aby vpisovali do denníka tak, aby mohli priebežne informovať Toma Riddla o ich postupe k Doveru. Harry odhadoval, že každý malý kúsok informácie, ktorý môžu poskytnúť a je skutočná, spôsobí, že im bude veriť ešte viac. Takže keď prechádzali cez Duddingston a potom o pol hodiny neskôr cez Niddrie, vpisovali tieto mená, nasledovali Old Craighall a Eskbankom (vyhnúc sa veľkému mestu Dalkeith!- Už vyšli cez časť východného Lothianu z Edinburgu a teraz boli v Midlothiane. Po tom, čo prekročili South Esk, nenarazili až po Carrington na ďalšie mesto. Stále sa snažili vyhnúť sa ľudnatejším oblastiam a trvalo im päť hodín, aby šli pätnásťmíľovou obchádzkou. Pokračovali do Temple, čo im trvalo ďalšiu pol hodinu a potom strávili ďalšiu polhodinu tým, že sa plahočili pozdĺž South Esk smerom k Rosebery.

Presne o šiestej (Harry si všimol, že Draco asi tak poslednú hodinu každú minútu kontroloval svoje hodinky) sa Draco okamžite posadil na zem a oznámil: "Tak! Zvládli sme to! Kráčali sme šesť hodín, nepočítajúc zástavky. Zapíšem to do denníka. Kde tipuješ, že sme?"

Harry sa chcel dostať do Rosebery, ale vedel, že Draco neustúpi. "A čo v polovici cesty medzi Temple a Rosebery?"

Draco prikývol a vytiahol denník so slovami: "Zase ahoj, Tom, kamarát" a otvoril ho na prázdnej stránke, pripravený písať. Harry sa zamračil. Nedokázal určiť, čo pociťoval za znepokojujúce na Dracovom vzťahu k denníku. Príbeh, ktorým kŕmili Riddla, sa zdal byť uveriteľný. Robil si starosti o to, či ho Draco nezačína považovať za priateľa (párkrát, čo zapisoval miesta, ktorými prechádzal, si s mladým Riddleym vymieňal sem a tam žartíky) a či v určitom okamihu sa nebude cítiť zaviazaný povedať mu pravdu. Harry videl, ako Riddle ovládal Ginny a hoci bol rozdiel medzi jedenásťročným dievčaťom a takmer sedemnásťročným Dracom Malfoyom, stále bol trochu znepokojený tým, ako veľmi bude schopný Riddle možno čoskoro ovládnuť Draca.

Postavili stan v malom lesíku. Bola úľava byť pod strechou po celom dni chôdze. Harryho nohy a šľapy boli práve teraz veľmi, veľmi ubolené. S obrovskou námahou si vyzul ponožky  a topánky, pokýval prstami a vzdychol si. Po tom, čo si dali sendviče a čaj, vliezli na lôžka, Harry si znova vybral to horné.

"Brú noc, Draco."

"Brú noc, Harry."

Harry nejakú dobu zízal na stan nad ním, premýšľal či naozaj toto dokážu, uvažoval, či Riddle naozaj verí všetkému, čo Draco napísal... ale čoskoro nemyslel na nič a keď znova otvoril oči, bola veľká tma. Premýšľal o zažatí svojho prútika, ale rozhodol sa, že to bolo príliš riskantné; toto nebola tak husto obývaná oblasť ako Edinburg. Prial si, aby im Dumbledore dal baterku alebo aspoň petrolejovú lampu na stanovanie. Zliezol na zem; dajako mal pocit, že je okolo polnoci. Zavolal do tmy na Draca a konečne začul nejaké reptanie.

"Zavri si hubu, Harry. Snažím sa spať."

"Čas vstávať. Ty si ten, kto to  bude mať v noci ľahké. Len sa ma musíš držať, kým ja urobím všetku prácu."

"Áno, áno, ako keby držať sa ťa nebola práca..."

Harry sa už premenil na griffina; zistil, že je s griffinovými očami ľahšie vidieť v tme. Videl, že sa už Draco posadil a zotieral si spánok z očí, potom, zjavne, si jeho oči privykli na tmu a on vykríkol. Harry sa okamžite stal znova človekom.

"Draco! Čo do pekla myslíš, že robíš?" dožadoval sa zúrivým šepotom.

"Čo myslíš, že robím? Čo myslíš, že robíš ty, keď tu sedíš a vyzeráš ako lev a ja pritom napoly spím? Snažíš sa ma vydesiť na smrť? Pretože to skoro zabralo."

Harry pokrčil plecami. "Zvykneš si na to. No tak. Pobaľme sa." Čoskoro stan, vrecko na jedlo a termoska boli prehodené cez Dracov chrbát a Harry sa pripravil znova na premenu. "Koľko je hodín?"

Draco skontroloval hodinky. "Dvadsať minút po polnoci."

"V poriadku, už sme stratili dvadsať minúť. Prišiel som na to ako určiť, ktorým smerom je juh, už keď sme sa utáborili po prvý krát. Takže zamierim presne na juh, zmením smer, ak to bude vyzerať, že mierime do oblasti, ktorá je príliš zaľudnená. Povedz mi, keď bude jedna hodina."

"Dobre."

Harry sa premenil a kráčal ku kraju stromov, potom roztiahol krídla. Tejto noci mali šťastie; budú letieť ponad Moorfootovské kopce, takže si nemuseli robiť starosti s priveľmi osvetlenými mestami. O jednej si dal Harry pauzu, veľmi potešený, že pristál. Len čo sa premenil späť na človeka, odtlačil zo seba Draca.

"Zlez... Koľko vážiš?"

"Niečo cez osemdesiat kíl."   (PP: About twelve stone and ten. Našla som: 12 stone = 168 pounds. Plus 10 = 178 pounds. 178 pounds equals 80.739442 kg.)

"Bŕŕŕ," bola Harryho jediná odpoveď. Nezobral do úvahy, aké ťažké bude svojho najlepšieho priateľa niesť. Spomenul si, že Hermiona vážila ako pierko. Určite nemala ani päťdesiat kíl. Hoci panikárila a príliš silno zvierala jeho hrivu, keď sa pokúšali uniknúť z učebne Kúziel...

"Nuž," nevedel ako ďalej, "schudni. Najradšej v nasledujúcich piatich minútach." Zavrčal, posadil sa a načiahol ruku. "A podaj mi čaj."

Draco mu ho podal, znova frfľajúc hrubé nadávky, ktoré Harry ignoroval, keď si bral termosku. Potom začal hovoriť trošku hlasnejšie a teraz už Harry mohol počuť, čo hovorí. "Vždy je to takto Urob toto, urob tamto... Dokonca sa ani neobťažuje s prosím a ďakujem..."

Harry si odpil z čaju. "Sme na misii," nevrlo odvetil. "Nemôžeme sa otravovať jemnôstkami. Čo ti z ničoho nič sadlo na nos?"

"Nič," zamrmlal Draco a vstal, aby si uľavil v kríkoch. Harry znova zauvažoval, či čoskoro nebudú dvaja proti jednému, Draco s Riddlom proti nemu. Potom sa striasol; toto bolo smiešne. Budeme v poriadku. Len musíme byť opatrní, aby sa mu Riddle nedostal do hlavy...

Po odpočinku znova vyštartovali a po ďalšom odpočinku a lete dosiahli miesto menom Innerleithen. Kráčali trošku ďalej a dosiahli River Tweed a les, kde rozložili stan. Harry sa rozhodol, že tri hodiny letu je maximum, čo mohol zvládnuť tejto prvej noci. Možno zvládne viac, keď si na to viacej zvykne.

"Myslel som, že máme letieť šesť hodín?" zavrčal Draco.

"Áno, pokús sa niesť sám seba šesť hodín v kuse, len do toho..."

Draco neodpovedal. Harryho znova napadlo povedať niečo na ospravedlnenie, aby sa s ním udobril, ale to Prepáč a Odpusť mu dajako nevyšlo z úst. Znova bez ďalšej diskusie odpočívali. Harry v temnote načúval Dracovmu chrápaniu, premýšľal a znepokojoval sa. Je to môj najlepší priateľ, Riddle. Nie tvoj, pomyslel si zúrivo. Ale ako tomu zaistí trvanie, netušil.

* * * * *

Po tom, čo ďalšiu noc leteli zase len tri hodiny, Harry dospel k záveru, že bude môcť lietať len každú druhú noc. Dracovi to nevadilo, pretože to znamenalo, že mohol dlhšie spať. Harry nepočítal s tým, ako namáhavá tá cesta bude a ako dlho bude trvať. Odkedy napálili Longbottomovcov, aby nasadli do vlaku do Inverness, nevideli žiadneho prenasledovateľa.

Po ďalšom týždni si Harry začal na Dracovi všímať niečo čudné. V skutočnosti si to začal všímať, keď boli na škótskom pohraničí, ale nerobilo mu starosti, až kým neboli v Cumbrii. Na šiestu noc leteli ponad národný park Yorkshire Dales v srdci Langstrothdale Chase a keď dosadli, okamžite začalo pršať. Draco udržiaval neustály príval kliatob, kým pomáhal Harrymu rozložiť stan a potom šiel spať bez toho, aby mu zaželal dobrú noc. Harry potom ležal hore dlhý čas a premýšľal, či by mal trvať na tom, aby Draco prestal do toho denníka zapisovať; skrátka sa nezdal byť sám sebou. Harry začínal byť veľmi, veľmi znepokojený. Ubezpečil sa, aby sa nakláňal nad Dracovým plecom a diktoval mu všetko, čo do toho denníka vpisoval, lenže keď sa raz po tom, čo si bol uľaviť sám, vrátil, videl Draca rýchlo vrátiť denník späť do vrecka tvídového kabáta, ktorý si Harry počas obeda vyzliekol; bol netypicky teplý deň a ten kabát bol veľmi ťažký. Harry otvoril ústa, aby sa spýtal, či Draco nezapísal niečo bez dozoru, ale zastavil sa. Musím mu veriť, vravel si. Ak si bude myslieť, že mu neverím, toto nevyjde.

Teraz už tri dni kráčali v daždi. Keď Draco zastavil, aby zapísal do denníka, musel si najprv nájsť kryt, aby sa mu atrament nerozpil. Harry sa o Draca bál a nútil ho zastavovať častejšie než predtým. Harry sa tak bál o svojho priateľa, že si nevšimol, že sá má silnú horúčku, až kým neodpadol v Rusholme, v Greater Manchester. Keď sa prebral, ležal na spodnom lôžku v stane, ktorý Draco evidentne rozložil sám. Draco sedel za malým stolom a zapisoval do denníka. Harry zastonal a zdvihol ruku smerom k nemu.

"Čaj," podarilo sa mu vydýchnuť pomedzi popraskané pery. Draco vyskočil, ale Harry si všimol, že nie je taký čulý, akým býval. Priniesol termosku a pomohol Harrymu nakloniť k jeho ústam trochu čaju z jedného z tých plastikových pohárov. Harrymu sa točila hlava a mal pocit, že horí.

"Nerob to," zakrákal, potom si olizol suché pery a skúsil to znova. "Nepíš do toho denníka bezo mňa," nakoniec sa mu podarilo povedať. Draco prikývol; aspoň Harry si myslel, že to urobil. Všetko pred jeho očami trochu poskakovalo. Draco mohol prikývnuť...

"Nemaj obavy," povedal mu jeho najlepší priateľ. Harry znova zamdlel; jeho spomienky na nasledujúce dni boli prinajmenšom rozptýlené s nejasnými spomienkami na útek k dverám stanu, aby vyvracal čaj, čo vypil, čo bolo to jediné, čo sa vôbec pokúsil dostať do svojho tela. Potom jedného rána, keď sa prebral, začul švitorenie vtáčikov a uvedomil si, že už sa viacej necíti ubolený a lepkavý. Horúčka skončila. Pozrel sa na stôl; Draco za ním zaspal, hlavu mu podopierali ruky, jedna na zatvorenom denníku. Minimálne si Harry myslel, že spí. Rozhliadol sa, žiaden náznak, že by Riddle vystúpil z denníka. Hoci na to sa zdalo byť strašne skoro. Ako dlho bol chorý? Premýšľal Harry. Stratil pojem o čase.

Potom si všimol, že Draco mal dosť nezdravú farbu a položil mu ruku na rozpálené čelo; Draco horel. Teraz bol on na rade, aby bol chorý.

"Draco!" zvolal, zrazu vyplašený a vyburcovaný. "No tak," vrčal, ťahajúc svojho priateľa k spodnému lôžku, kde ležal on počas svojej choroby. Draco padol na matrac s ochabnutosťou, ktorú Harry považoval za alarmujúcu. Koľko toho do denníka napísal? Ako veľa svojej sily odovzdal Riddlovi? Stále sa museli dostať do Doveru a potom do Walesu. Neprospelo by, aby Riddle zosilnel príliš skoro.

Harry odtrhol kúsok z deky na hornom lôžku a opustil s prižmúrenými očami v tom jasnom raňajšom slnku stan. Draco postavil stan na malej ploche stromov v nejakom parku. Harry našiel fontánu, namočil ten kúsok deky a  zobral ju späť do stanu. Ohromilo ho, že ich nikto neobťažoval po celý čas, čo tu kempovali, ale potom si spomenul na muklov odpudzujúce kúzlo, ktoré Dumbledore použil na stan; každý mukel, ktorého napadlo priblížiť sa, by si, skôr než sa dostal príliš blízko, zrazu uvedomil, že musí poslať pohľadnicu svojej mame alebo kúpiť kvetiny priateľovi v nemocnici a potom zabudol na stan...

Sedel pri Dracovi, prikladal mu mokré plátno na čelo, kým blond chlapec sebou hádzal a mrmlal nezmysly. Harry začul meno Jamie viac než raz a začul Draca zamrmlať: "To kvôli tomu nebudeme mať dieťatko, Jamie... Ja nikdy nebudem otcom..."

Spal Draco s Jamie? premýšľal, snažiac sa potlačiť hnev, ktorý v ňom narastal. Kedy to bolo? Keď bol v Azbakane? To je proste skvelé...

Pokúšal sa na to zabudnúť. Spýta sa na to Draca, keď mu bude lepšie; toto nebol správny čas. Harry držal svoje hliadky celý týždeň, dával Dracovi odpíjať z čau, sledoval ako rozrážal dvere na stane, aby zvracal, presne ako to robil on, kládol mu studené plátno na čelo a bol teraz na rade on so zapisovaním do denníka, veľmi opatrne. Draco sa nezotavoval tak ľahko ako on. Odhadoval, že to bolo kvôli tomu, že ho zoslabil denník. Harry nechcel riskovať, že nebude môcť pokračovať, pretože mu Riddle tiež vezme príliš veľa sily. Možno by sme si to v budúcnosti mali rozdeliť. Tak sa ani jeden z nás katastrofálne nezoslabí či nebude úplne kontrolovaný Riddlom...

Vpisoval do denníka:

Mám veľké obavy o Draca. Je viac než dvakrát tak chorý ako ja. Predpokladám, že sme boli obaja zvyknutí na škole ísť do nemocničného krídla a dostali sme životabudič či čokoľvek iné, čo sme potrebovali, aby sa nám polepšilo. Hoci nemám odvahu pokúsiť sa nájsť iných čarodejníkov. Som s rozumom v koncoch.

Harry sledoval, ako tie slová miznú v papieri. Vždy to chvíľu trvalo, než sa zjavila odpoveď, ale tentoraz sa to zdalo dlhšie. Nakoniec sa objavili Riddlove slová.

Zožeň pomoc. Dokonca aj keby bola od muklov. Nemôžem dovoliť, aby ste vy dvaja zomreli skôr, než sa dostanete do Doveru, nie? Musíš urobiť, čo je nevyhnutné.

Harry bol prekvapený. Ale potom si spomenul, že Toma Riddla vychovali v muklovskom sirotinci; bolo mu jasné, že sú časy, kedy mali muklovia svoje využitie. Bola to len praktickosť, čistá a jednoduchá.

V skutočnosti, Harry napísal, poznám niekoho, kto žije tu nablízku. Možno by som ju mohol vystopovať a získať jej pomoc. Tiež sa stretla s Dracom. Len musím prekonať ten malý problém, že asi začula, že som zabil svoju matku a utiekol z väzenia.

Riddle odpísal: Myslím, že budeš schopný získať jej dôveru. Si veľmi vynaliezavý.

Harry sa zamračil. Bolo podivné získať povzbudenie od Toma Riddla; ale na druhej strane, Riddle si myslel, že sú na tej istej strane. Harry napísal, že sa pokúsi a zatvoril denník. Otočil sa, aby sa pozrel na Draca, ktorý ležal na lôžku s kvapkami potu na tvári, oči pretočené v stĺp. Musel niečo urobiť; nemohol nechať Draca stále sa takto potiť. Mať takto dlho horúčku bolo nebezpečné. Nepovedal Riddlovi, že si myslí, že je to jeho chyba, že z Draca vytiahol príliš veľa sily. Namiesto toho ukryl denník do obliečky vankúša na vrchom lôžku, nechal termosku s čajom pri Dracovom boku a vyrazil, aby našiel Ruth Peltovú.

* * * * *

Harry hľadel na vstup do synagógy. Bola v maurskom štýle, s prepracovanými dlaždicovými mozaikami, ktoré ozdobovali hlavnú fasádu. Harry začul zvnútra hudbu a opatrne otvoril dvere. Bol súmrak a svetlá osvetľovali vnútrajšok predsiene, v ktorej sa teraz ocitol. Muž stredného veku s červenohnedými vlasmi a v jarmulke (PP: zamatová čapička židov) mu podal okopírovaný papier a povedal niečo, čo zahrňovalo to slovo, šábes, nech to znamenalo čokoľvek. Harry mu niečo zamrmlal a papier si zobral, ale muž ho zastavil. "Budete potrebovať toto," povedal a podal mu malý hodvábny kúsok látky slonovinovej farby. Bola to jarmulka.

"Ach, správne," rýchlo odvetil Harry. "Svoju som nechal doma." Neisto sa usmial na toho muža, ktorý sa na neho pozeral s prižmúrenými, podozrievavými očami. Harry si neohrabane nasadil jarmulku na vlasy a prekĺzol do sanktuária a posadil sa úplne dozadu. Keď sa pozrel na papier v svojej ruke, všimol si, že bol na ňom dátum: Piatok, 18. apríla 1997. Piatková noc. Ach, Harry si uvedomil. Mali piatkovú večernú bohoslužbu. Diali sa rôzne druhy vecí, ale potom si všimol, že jedna z nich sa volala kaddiš (PP: arménska modlidba) a vedľa nej bolo meno osoby, ktorú hľadal: Ruth Peltová. Nablízku bolo aj meno Ravel.

Harry sa pokúšal mrmlať spolu s ľuďmi okolo neho, ale dokonca keď sa pokúsil svedomito čítať slová z papiera, ktorý mu dali, nedokázal dosť rýchlo hovoriť. Keď sa rozhliadol, uvedomil si, že väčšina ľudí sa v skutočnosti nedíva na sprievodcu bohoslužbou, ale zjavne poznali slová rozmanitých odpovedí naspamäť. Konečne muž s prešedivenými vlasmi a láskavou tvárou prešiel k pultu, kde predčítavala nejaká žena  a potom, čo si nasadil polmesiačikové okuliare na čítanie, ktoré Harrymu pripomenuli Dumbledora, začal kázať. Harry sa znova pozrel na papier v jeho ruke; meno rabína, ktorý kázal, bolo tiež Pelta, Jonathan Pelta. Asi Ruthin otec, pomyslel si.

"Na budúci týždeň budeme oslavovať náš Seder (PP: židovská slávnostná večera v prvý večer Veľkej noci).  "Prichystáme voľné miesto pri našom stole. Necháme dvere otvorené. Ale čakáme skutočne niekedy nečakaného návštevníka? Naozaj by sme ho privítali, keby prišiel?"

Ale Harry nepremýšľal o tom, čo vravel rabín; Harryho oči sa pohybovali po priestore a hľadali Ruth. Konečne ju našiel, blízko predku a tvárila sa nervózne.

Nakoniec, keď sa kázanie skončilo, Ruth sa postavila blízko prednej časti sanktuária. Zhlboka sa nadýchla a potom začala spievať.

Harry nikdy nevedel, že niekto dokáže takto spievať. Miloval spev svojej matky a svojej sestry, ale toto -

Sedel tam zhypnotizovaný, kým jej hlas tkal kúzlo okolo neho, noty dopadali jedna za druhou, význam nepovedomých slov nebol dôležitý. Keď skončila, otvoril znova oči. Zvuk jej hlasu sa odrážal v tom tichom priestore; Harry nikdy nevidel ľudí tak úplne hypnotizovaných spevom, ale nebol naozaj prekvapený. Bola úžasná.

Harry sotva venoval pozornosť zvyšku obradu (pripadal si viac než dezorientovaný) a potom zacítil, ako ho ženie dav do chodby ďaleko od konca sanktuária. Pecne lesklého, pleteného chleba ozdobené hrozienkami boli zdvihnuté a rozlomené a víno sa nalialo. Požehnanie sa povedalo a "Omayn" zaznel jednohlasne, keď bol koniec. To, čo sa najskôr zdalo byť pokračovaním bohoslužby, sa zmenilo na vír spoločenského života, keď členovia náboženskej obce sa zdravili objatiami a výkrikmi a úsmevmi, znova vraveli niečo, čo znelo ako "šábes šalom!". Uvedomil si, že to bolo to, čo povedal ten muž, čo ho zdravil pri dverách. Zistil, že mu niekto strčil malý plastikový tanier s chlebom do jednej ruky a papierový pohár s vínom do druhej. Ochutnal chlieb;  bol úžasné pružný a svieži a tie zlaté hrozienka v ňom boli lahodne sladké. Odpil si trochu vína, ktoré mu chutilo čudne, ale nebolo zlé. Bolo také čudné jesť niečo, čo nevzišlo z papierového sáčku či termosky na čaj. Odložil tanier s pohárom na stôl a prehľadal miestnosť, aby našiel Ruth, ktorá stále sama v rohu a zadumane sa rozhliadala. Prešiel k nej a usmial sa.

"Spievali ste úžasne. Čo to bolo?"

Namiesto vďačnosti za jeho poklonu, sa na neho pozrela, ako keby bol tým najhlúpejším človekom na zemi. "Čo to bolo? Ste blbý? Je to Ravelova úprava pre kaddiš."

Ukázala na papier v jeho ruke. "Neviete čítať?"
"Ach, hm, prepáčte. A, hm, čo je presne kaddiš?"

Teraz vážne vyzeral ako blbec. Jej výraz bol ešte horší. "To myslíte vážne? Čo je kaddiš?" Hlas sa jej zdvihol.

"Pššt!" povedal Harry, ktorý si neprial pritiahnuť ku nim pozornosť. "Prepáčte. Ja nie som - ja nie som v skutočnosti Žid."

Teraz sa uškrnula a odpila si znova z vína. "Nie! Nehovorte. Myslela som si, že ste izraelský prezident." Neušiel mu sarkazmus v jej hlase.

"Nepredpokladám," povedal, snažiac sa zmeniť tému, "že si pamätáte, že ste v poslednej dobe začuli o niekom menom Harry Potter?"

Jej oči sa rozšírili. "V skutočnosti som začula! Pred pár týždňami ušiel z väzenia. Zabil svoju matku! Nemohla som tomu uveriť. Tiež som sa sním stretla. Na koncerte pred pár mesiacmi v Londýne... Dlhý príbeh. Ale je také čudné počuť niečo také o niekom, koho ste stretli..."

Harry sa predklonil a potichu povedal: "Neurobil to."

Ruth trhla hlavou nahor. Zrazu si uvedomil, že nemala hnedé oči, ako si myslel, ale orieškové, ktoré sa zjavne náhodne čas od času menili, raz boli zelené s hnedým okrajom zvonka a zlatými škvrnkami, raz hnedé so zelenými fliačikmi a zlatou žiarou za nimi...

A teraz bola ona tá, ktorá si pozorne prezerala. "Mám-mám pocit, že sme sa už stretli..."

Prikývol. Potom prehltol a s vedomím, že riskuje, zašepkal: "To som ja. Harry. Potrebujem vašu pomoc."

Jej oči sa rozšírili, keď sa na neho pozrela; cítil sa trochu trápne, keď sa mu takto uprene pozerala do očí, ale nestrhol sa ani sa neodvrátil, kým to robila. "Vy ste -"

" - na úteku pred temnými čarodejníkmi, ktorí ma falošne obvinili," tajnostkársky zašeptal, už sa rozhodol, že toto bude najlepšie vysvetlenie, ktoré jej poskytne. "Infiltrovali ministerstvo mágie, ktoré je v akomsi vzťahu s vaším ministerským predsedom, takže keď som utiekol, povedali aj muklovským úradom, aby ma hľadali. Som v prestrojení."

Znova sa uškrnula. "To by som povedala. Jediné, čo musíme urobiť, je dať zopár kučier pred tvoje uši a modlitebnú šatku a ľudia naokolo si budú myslieť, že si sa stratil, kým si hľadal ortodoxný chrám... vyzeráš trochu nemiestne v  zreformovanej kongregácii. Plus -"

"Čože?"

"Nuž, nenávidím to povedať, ale -" Zvraštila nos. "Trochu uležane smrdíš," zašepkala.

"Ach. Prepáč. Cestoval som. Mal som na to myslieť. A tie vlasy a brada - len som sa snažil, aby som vyzeral čo najmenej ako ja. Počúvaj, je mi ľúto, že som v tebe vzbudil nádeje na Rokfort a teraz sa nič nestane..."

Pokrčila plecami. "Je to v poriadku. Skôr mi to pripadá, ako keby sa mi to snívalo. Skrátka budem pokračovať ako doteraz, učiť sa na maturitu a potom pôjdem na ďalší rok na univerzitu ako všetci ostatní a nakoniec získam A-level kvalifikáciu..." (PP: niečo ako bakalár)

"Jednako mi je to ľúto. A v skutočnosti nežiadam o pomoc pre seba. Necestujem sám. Môj priateľ je veľmi chorý. Už asi týždeň má horúčku. Ja som bol chorý pred ním, ale nie tak strašne. Mám naozaj obavy..."

Zvraštila obočie. "Kde je?"

"V stane v parku. V Rusholme."

"Kde to je?"

"Nie som si istý. Dokážem nájsť cestu späť, ale -"

"Je to v Dickensone?" Prikývol. "Musí to byť Birchfieldský park. Som prekvapená, že vám tam dovolili týždeň stanovať."

Pokrčil plecami a potichu povedal: "Na stane je muklov odpudzujúce kúzlo. Dokonca aj keby si ho všimli, ľudia skončia tak, že sú presvedčení, že majú na práci dôležitejšie veci a odídu a nechajú ho na pokoji..."

Nadvihla obočie. "To sa veľmi hodí, však?"

Harry si vzdychol. "Nemáš predstavu."

Zrazu si Ruth začala raziť cestu k dverám haly. Obzrela sa cez plece na Harryho. "No tak, poďme!"

Harry začal vravieť, "prepáčte," ľuďom, do ktorých narážal pri ceste von, uvažujúc, na čo Ruth myslela. Nasledoval ju von na parkovisko synagógy a ona prešla k vodičovej strane toho, čo vyzeralo ako desaťročný Ford, rezolútne odomkla dvere na vodičovej strane a vliezla dnu. Harry si všimol, že sa načiahla ľavou rukou a odomkla dvere spolujazdca. Otvoril ich a vliezol dnu, trochu neistý.

"Hm," povedal, keď zatvoril dvere. "Vieš, čo robíš?" Otočila sa a venovala mu znova ten pohľad ´ z ktorej si planéty?´.

"Myslím, že viem. Je to len moje auto."

"Ach," odpovedal pokorne, keď si uvedomil, že väčšina muklov, ktorí boli v jej veku, začínajú šoférovať len čo je to možné, na rozdiel od čarodejníkov, ktorí to väčšinou neurobia, pokiaľ nežijú v oblasti, kde je len zopár čarodejníkov a chcú splynúť s muklami.

"Koľko máš rokov?"

Pozrela sa na neho s jedným nadvihnutým obočím. "Šestnásť. A ty?"

"Šestnásť. Kedy máš narodeniny?"

"Štvrtého marca. Kedy ty?"

"Tridsiateho prvého júla."

"Fajn," povedala, ako keby to urovnalo nejaký spor. "Tak teda. Mali by sme ísť."

Ruth naštartovala auto a Harry obdivoval efektívny spôsob, ktorým vycúvala z miesta, kde parkovala. "Poviem Bubbe, že idem pozrieť chorého priateľa," povedala, a Harry čakal v aute, kým zašla k svojmu domu, ktorý bol len pár blokov od synagógy. Zaklonil hlavu a zatvoril oči, kým čakal. Rýchlo sa vrátila, nasadla znova do auta a bez komentára znova začala šoférovať. Nakoniec zabočila doľava na hlavnú cestu, ktorou prišiel z Rusholme. Po niekoľkých ďalších zabočeniach si všimol, že mierili do Dickensonu, a potom spoznal park, kde s Dracom prebývali. Ruth zaparkovala auto a nasledovala Harryho k stromom, kde bol čiastočne ukrytý stan. Dumala nad jeho malou veľkosťou, potom zalapala po dychu, keď sa postavila vedľa Harryho a nazrela do vnútra s tým najohromenejším výrazom. Potom zbadala Draca a šla k lôžku, znepokojený výraz zaujal miesto v jej tvári. Priložila mu ruku na čelo, potom sa mu pozrela do očí a načúvala ako dýcha.

"V skutočnosti," povedala, keď sa posadila na stehná, "zdá sa, že je z najhoršieho vonku. Ale stále má pred sebou dlhú cestu, kým sa zotaví. V tejto chvíli viem len o jedinej veci, ktorú potrebuje."

"Akej?" chcel Harry vedieť.

"Kuracia polievka."

"Kuracia polievka? Nie je to trochu klišé?"

"Práve naopak; už je celkom vedecky dokázané, že je tak užitočná ako vie, že je, každá židovská matka." Usmiala sa na neho a on jej úsmev opätoval. Páčila sa mu a mal pocit, že by mohli byť priatelia. Potom si uvedomil, koho mu pripomínala: Hermionu. Zrazu mu Hermiona strašne chýbala. Tá Hermiona, ktorá bola jeho priateľkou, tá, ktorej mohol všetko povedať. Takmer si myslel, že by jej mohol povedať o Ginny... nuž, možno to nebolo všetko.

Ruth si zasunula žiariace tmavé vlasy za jedno ucho a pozrela sa nežne na Draca. "Myslím, že som sa s ním stretla. Na tom koncerte. Ako sa volá?"

"Draco Malfoy."

 

Poslední komentáře
21.03.2011 00:31:19: Dík za kapču
16.03.2011 23:48:05: neviem, mňa osobne nezaujíma cez ktoré mestá presne prechádzali, ktorú dedinu obišli a na ktoré pole...
16.03.2011 20:09:13: Zase na druhej strane, práve tie opisy robia dobrú poviedku. smiley Ale je fakt, že prekladať ich bolo...
16.03.2011 01:17:37: och samozrejme, ešte ho Riddle nenamotal dosť, tak nemôže umrieť, vtedy sú mu dobrí aj muklovia smiley...
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace