Trilógia od Barb: I. HP a Okultní had (Harry Potter and Psychic Serpent); II. HP a Čas dobrých úmyslů (Harry Potter and the Time of Good Intentions); III. Harry Potter and the Triangle Prophecy

Prihlásenie

Odkazy

HP LEXIKON

Trojjazyčný lexikón pojmov zo sveta HP

HP and TGI

Originál II. dielu na fanfiction.net

Barb na FA

Originály poviedok Barb na FictionAlley

Lucy a nejen její HPFF

Oblúk smrti a iné. Už klasika.

Stránky Nadin

Snamione

Stránky Nicolase Blacka

Preklady FF

Stránky A-SISI a spol.

Snamione

Stránky wixie

Snamione

Soraki a KM

Pokračovanie Kamene manželství

Stránky JSark

Chov zlatých retrieverov

Kvalitné čistokrvné šteniatka zlatého retrievera, so špičkovým pôvodom

Z diskusie

Kapitoly 1 - 4

4. kapitola Svět jak ho známe

Preklad: Fion, JSark, Elza
Beta: Jimmi, Simple
Záverečné úpravy: Beruška




Harry Potter a Čas dobrých úmyslů
(neboli Poslední pokušení Harryho Pottera)

Kapitola čtvrtá -  Svět, jak ho známe

Harry se podíval na svého nevlastního otce, Severuse Snapea, který stál v komoře a usmíval se na něj. Měl si to uvědomit. Všechno to co slyšel o Halloweenu ho k tomu mohlo dovést... Harry a Hermiona to viděli v myslánce. Snape a Barty Skrk junior se přemístili k té bažině, kde byl Harry v současnosti, kam ho dostalo přenášedlo - budík a když Skrk použil na Snapea kletbu Crutiatus, odzbrojil Skrka a běžel dolů do údolí, po cestě slyšel ten děsivý zvuk, když Voldemort pronesl kletbu na malého Harryho a ta se odrazila a způsobila, že se z temného mága stalo něco menšího než pouhý duch...

On a Hermiona viděli Snapea běžet do zahrady, vzít matčino mrtvé tělo do náruče a plakat nad ním, zatímco chlapec, který přežil, stál opodál v plenkách s prstem v puse a krví stékající po obličeji z čerstvé rány na čele, a plakal tak jako žádné jiné dítě na světě. Ale tentokrát, přemýšlel Harry, Snape musel najít Harryho matku naživu, jak oplakává svého mrtvého manžela. Mohla Snapeovi ihned říct, že to byl Petr Petigrew, kdo zradil, ne Sirius... A tak teď byl Severus Snape jeho otčímem. Zrovna se otočil na Harryho, vypadal mladší a šťastnější, než když ho Harry viděl naposledy. Vlasy měl nakrátko ostříhané a vousy důkladně oholené, když se otočil a uviděl Harryho, věnoval mu upřímný úsměv - první, který u něho Harry viděl.

,,Poslala tě sem dolů, abys mi pomohl, viď?“ Harry přikývl a jeho nevlastní otec na něj spiklenecky zamrkal, pak pohodil hlavou. ,,Porcelán po babičce,“ zvedl na ukázku jeden šálek.

„Myslíš, že kdyby se rozbil, stačí prostě mávnout hůlkou a spravit ho? Lily ale říká, že pozná, kdyby se rozbil a už by to prostě nebylo ono...“

Povzdechl si a podíval se na Harryho. Harry si teď uvědomil, že jeho bratři měli barvu své pleti po něm, ne po Siriovi a ačkoli byl trošku zklamaný, vzpomněl si na Snapea a maminku v myslánce, když jim bylo šestnáct.Vypadali tenkrát tak zamilovaně. A Snape byl po boku hned po tom útoku o Haloweenu...

Matka se pokoušela přinutit jeho vlasy, aby si lehly, ale to se nikdy nestalo. Vzdala to a místo toho se pokoušela přimět Jamie k tomu aby seděla klidně když jí češe její dlouhé tmavé vlasy do culíku na temeni hlavy. Bylo mu tři a půl roku a sestře skoro dva. Jejich matka měla na sobě nádherné šaty v barvě slonoviny protkané brokátem, se zlatým a rudým lemováním na přední straně, na rukávech a na límečku. V ohnivých vlasech měla vpletené lilie a její smaragdové oči zářily vzrušením.

,,Tak pojďte, vy dva… Bude to dobré.." V jejím hlase zaznívala nervozita. Harry se rozhlédl po předpokoji vesnického sálu, kde čekali na pokyn. Matka zvedla Jamie a nesla ji na boku, aby se druhou rukou mohla držet s ním. Když došli ke dveřím, začala hrát hudba a neviditelné ruce dveře doširoka otevřeli. Sál měl sedadla po obou stranách uličky, hudba se mu zdála povědomá. Trumpety. Jeho matka kráčela uličkou, nesouce svou dcerku a doprovázená svým synem šla vstříc Severusi Snapeovi, který v temně zeleném slavnostním hábitu stál v přední části sálu vedle pomenšího čaroděje s buřinkou a knihou v ruce. Vedle Severuse Snapea stál Lucius Malfoy. Také byl slavnostně oblečen. Harry se ohlédl a uviděl mezi hosty svého kmotra. Také zahlédl Malfoyovu ženu Narcissu, která stála naproti manželovi. Šla jeho matce za svědka...

V průběhu obřadu nechával své myšlenky volně potulovat a rozhlížel se po sále, dokud neuviděl dalšího chlapce svého věku. Měl stříbřitě plavé vlasy, které měl uhlazené u hlavy tak, že i kdyby hlavou pohnul, zůstaly by tak. Když uviděl, že se na něj Harry kouká, vyplázl jazyk. Harry mu to vrátil, pak si ale uvědomil, že by ho mohl někdo přistihnout a spěšně vrátil jazyk do pusy.

Velmi náhle, zdálo se, obřad skončil a jeho matka a nový nevlastní otec se políbili. Znovu hrála hudba, když kráčeli uličkou zpět, Jamie měla stále na boku, druhou rukou byla zavěšená do manžela, Harryho otčíma. Ten ho teď zlehka držel za ruku a zašeptal: ,,Nevadí ti když budu tvůj táta, Harry?"

Zakroutil hlavou. Na svého otce si nepamatoval. Tohoto muže naproti tomu znal, toho, kdo byl vysoký a kdo ho často zvedal a nosil na ramenou, kdo se smál matčiným žertům a říkal jí věci, které jí rozesmály a Harry věděl, že každý, kdo na matčině tváři vykouzlí úsměv místo pláče musí být v pořádku. Když však Harryho matka myslela na Harryho otce, vždycky jenom plakala…

Později na oslavě byl on a jeho sestra předáni do péče ženě, které ten plavovlasý chlapec říkal teta Bella. Blonďák byl už s ní. Bella na něj volala Draco. Pomocí přenášedla se dostali k obrovskému panskému sídlu, kde, jak říkal chlapec, bydleli. Jeho pokoj byl plný podivuhodných hraček jaké Harry nikdy neviděl. Skoro zapomněl, že tam je jen proto, že se jeho matka právě podruhé vdala. Strávil tam to nejúžasnější odpoledne a večer v celém svém mladém životě. Hrál si v tom velmi dobře vybaveném dětském pokoji se svým novým přítelem Dracem a později ho žena, které Draco říkal teta Bella uložila do obrovské pohodlné postele v ložnici, kterou měl sám pro sebe a zpívala mu ukolébavky. Nebyl zvyklý na spaní v posteli - obyčejně se sestrou spávali v dětských postýlkách v jedné ložnici. Užíval si proto tuhle velkou luxusní postel, poslouchal zpěv a přemýšlel o svém novém otci, a také o novém příteli zvědavý na to, co přinese zítřek…


Konečně dobalili porcelán z daleké Číny, přičemž si povídali o famfrpálu. Harry byl překvapen, když si uvědomil, že se Severusem Snapem se dá normálně povídat. Cítil se s ním naprosto přirozeně. Mezi nimi nebylo znát sebemenší napětí. Zvláště ve srovnání s napětím ve vzduchu, které Harry cítí mezi ním a jeho matkou.

Zatímco si s ním povídal, odpovídal Harry absolutně automaticky. Uvědomil si to, když zkoušel opravdu přemýšlet o získaném životě. Bylo to více než obtížné pochopit, když tato jednoduchá zpráva vyplula na povrch jeho vědomí. Když skončili s balením čínského porcelánu, šel Harry s jeho nevlastním otcem skrz jídelnu k hale, kde se byla spodní část schodiště. Jeho otec - nyní to pro Harryho byl opravdový otec - volal k ostatním: „Už je čas na oběd! Potřebujeme jídlo před dalším stěhováním.“

Harry viděl, jak se jeho sestra a dvojčata valí dolů po schodech, zatímco matka šla dolů s důstojností, a napomínající je pouze s jí příslušnou tichostí. Všichni prošli skrz spižírnu k prostorné staré kuchyni, která měla obrovský litinový krb. Když procházeli, na krbové kamenné římse byla odtoková deska, na kterou byl napojen odkapávač na nádobí. Nad tím visely početné starodávné příbory, různé jídlo a nádobí. Strop místnosti se ztrácel dobře dvacet stop nad cihelným podlažím. Těžké letité dřevo bylo černé od dýmu od vaření. Velký kožený gauč byl natlačen proti zdi a z jedné strany se dotýkal krbu, krytý opotřebovaným gobelínem a poblíž jeho nohou stála stolička. Ačkoli bylo pravé poledne, svítilo sluníčko a jasné oslnivé světlo je lákalo ven, oni potřebovali mít několik, alespoň tucet svícnů na stůl, aby se vyvarovali jedení v přítmí.

Harry se posadil do středu příliš velkého stolu se svou rodinou. Jeho mysl pomalu pracovala, ačkoli ostatní nepochybně mysleli na maličkosti tohoto jednoduchého rodinného oběda v enormní kuchyni. Tyto maličkosti byly pro Harryho nové a různili se. Harry seděl blízko k jednomu konci dlouhých stran stolu, jeho sestra byla proti němu, dvojčata seděli také naproti sobě, zatímco rodiče seděli každý na jednom konci stolu. Harry se zmateně díval dolů na dobře vydrhnutý stůl, na kterém nebylo ani stopy po jídle. Jeho matka se klidně podívala na svého manžela: „Co myslíš, Severusi, jenom sendviče a salátovou mísu?“ On přikývnutím schválil, takže jeho matka dvakrát pánovitě tleskla rukama o sebe, a za jeho židlí se s hlasitým lupnutím objevil domácí skřítek a začal pokládat doprostřed stolu objednané obložené tácy plné sendvičů a velké mísy se salátem. Položil jednotlivé talíře, příbory a číše na správná místa, a to vše v takové rychlosti, že jej nikdo skoro ani neviděl. Když byl skřítek u jeho místa, Harry ho zastavil a krátce mu položil ruku na malé hnědé ramínko.

„Děkuji ti, Tunny!“ řekl k překvapeně se dívajícímu skřítkovi, jehož obrovské jantarové oči se ještě více zvětšily a raději zmizel s dalším hlasitým Puf! Kdyby mohl momentálně skřítka zastavit, Harry by mohl vidět, že na sobě nosil velkou plátěnou nákupní tašku s obrázky ovoce a zeleniny (dnem nahoru- tam by byla vyřezána díra na hlavu a jeho ruce by byly probodnuty po stranách). Ručičky tašky byly svěšené dolů u skřítkových kolen. Vypadalo to, jako by byl ještě nižší, než ve skutečnosti je, ve srovnání s dlouhými hubenými ručičkami.

Harry vzhlédl vytřeštěný pohled na jeho rodinu a Jamie na něj tiše zasyčela: „Co to děláš, Harry? Od kdy děkuješ domácím skřítkům?“

Měl náhlý záblesk, když mu bylo kolem deseti, Jamie kolem šesti a dvojčata měla kolem čtyř let. Všichni čtyři pomáhali matce dělat a zdobit vánoční cukroví, smáli se, jak byli všichni obalení moukou a červeným a zeleným jiskřícím cukrem (měnilo barvy, když se cukroví jedlo). Vzpomněl si, že když tenkrát opouštěl zaneřáděnou kuchyň, uviděl malého podrážděně vypadajícího skřítka schovaného ve stínech, čekajícího na vhodný okamžik pro uklizení nepořádku.

Polknul. Vzpomněl si na svůj druhý život- jak byl Dobby úplně ohromen, když se ukázal v Harryho ložnici v Zobí ulici, a Harry ho požádal, aby si sedl na jeho postel; skřítci nikdy v přítomnosti kouzelníků sedět nesměli.

„Já, no--“

Ale jeho malí bratři se zdáli být rozhodnutí vymyslet výmluvu dříve než ten druhý. „Dobrý, Harry! Myslí si, že je vzteklý pes-- možná je!“ řekl jeden z nich, a oba se naprosto totožně rozřěhtají. Jeho matka vypadala nepřekvapeně. Zatřásla svým ubrouskem, což se zdálo jako velmi okázalé gesto, položila si jej do klína a vzala si sendvič z talíře přímo před ní. Poté talíř poslala Harrymu, který nebyl dosud na takové pozornosti zvyklý.

Pravda, pomyslel si. Žijeme v tak velkém domě a samozřejmě máme domácí skřítky. A také je samozřejmé, že kouzelníci a čarodějky nebudou skřítkům děkovat. Sakra, Hermiona na mě bude opravdu křičet, když—

Hermiona.

Vzpomněl si na druhý svátek vánoční, když se snažil čistit bradavické kuchyně za skřítky, jak k nim měl proslov, jak ho pak Hermiona v kuchyni líbala, a jak byl Dobby překvapen, když je viděl… Bylo to poprvé, co na ni myslel od probuzení v tomto novém životě. Kde byla Hermiona v jeho životě? Namáhal mozek, snažil se vzpomenout, ale všechny obrazy Hermiony znal ze starého života. Proč tomu tak je? Možná se teď dostala do Havraspáru, pomyslel si, místo Nebelvíru...

"Takže," povedal nevlastný otec jeho matke, "súdim, že budeme mať dnes dvadsaťpäť prvákov."

Jeho matka nadvihla obočie. "To je za dlhé roky najvyšší počet. Naraz to bude veľa. Upravila už Minerva primerane rozvrhy?"


Prikývol. "To bude dobré... Aj tak máš v žalároch naraz len dve fakulty. Nemôžu ťa príliš zaťažiť bez toho, aby doplnili pracovné miesta..."

Harry sa zamračil, kým prežúval šunkový chlebíček. Elixíry v žalároch? Áno, odpovedal jeho nový mozog. Mama je profesorka elixírov.

Pozrel sa na Snape kútikom oka. A on tiež učí? Čo učí?

"Ak mi chce dať spolu všetkých prvákov na Čiernu mágiu, nič jej v tom nezabráni. Snažil som sa jej pripomenúť, že keď ona učila Transfiguráciu, mávala vždy naraz len jednu fakultu a ročník, ale akoby som hrach na stenu hádzal..." Zamračil sa na svoj sendvič skôr než z neho odhryzol.

Jeho manželka si vzdychla. "Samozrejme, vtedy nebol nedostatok pracovnej sily..."

Čierna mágia. Takže Snape napokon vyučuje Obranu proti čiernej mágii. A kedysi povedal Harrymu, že jeho matka bola najskvelejšia študentka elixírov na škole, ktorú kedy videl. Ale čo myslel jeho otec slovami, "keď učila Transfiguráciu?"

"Minerva má svoje vlastné postupy, Severus. Každý riaditeľ či riaditeľka musia riadiť školu, ako sa im zdá vhodné. Je pod toľkým stresom..."

Dobre, pomyslel si Harry. McGonagallová je riaditeľka. Takže kde je potom Dumbledore? A kto učí Transfiguráciu?

Znova ho začala bolieť hlava, ale odmietol požiadať svoju matku profesorku elixírov o pomoc s bolesťou hlavy. Vstal s ostatnými, keď dojedli sendviče, šalát a tekvicový džús a pohol sa, že odnesie svoj tanier s pohárom ku kamennému drezu, keď mu Jamie položila ruku na plece a potichu povedala, "nechaj to, Harry!" Zamračil sa na ňu, potom sa pozrel na predmety v rukách a chvatom ich znova položil na stôl. Znova to robil. Niečo bolo reflexom z tohto života a niečo bolo reflexom z jeho druhého života. Dúfal, že ich nepomieša pričasto. Zo stola upracú domáci škriatkovia.

Zaostal za ostatnými, keď opustili kuchyňu, čakajúc na ďalšiu stopu po škriatkovi, ktorého zahanbil predtým tým, že mu poďakoval, ale nikoho nevidel. V prednej hale sa záhadne zjavili ich kufre a dvere boli otvorené. Koľko škriatkov máme? uvažoval. Dva koče bez koní zo školy stáli pred domom na ceste v tvare podkovy.

"Harry!" povedala mu zrazu jeho matka. Otočil sa, automaticky sa cítil vinne, hoci ho nenapadol žiaden dôvod. Musí to byť silou zvyku, pomyslel si.

"Kde máš hábit?"

Zamračil sa. "V kufri, samozrejme. Všetko som si zabalil, sľubujem."
Stála s prekríženými rukami, jedno obočie nadvihnuté, ťapkala nohou, jasne čakala inú odpoveď a keď žiadnu nedostala, pozrela sa veľmi demonštratívne na jeho oblečenie. Oooooh, pomyslel si Harry. Sakra! Mal som si jeden hábit nechať vonku, aby som v ňom šiel do hradu...

Harry mal dostatok slušnosti, aby sa začervenal, keď šiel k svojmu kufru a získal odtiaľ pokrčený školský hábit, ktorý sa ocitol zhúžvaný pod niekdajším obsahom jeho kufra. Jeho matka si už tiež dokázala všimnúť, že všetko poukladal bez akejkoľvek organizácie. Jej balenie už videl; všetko bolo tak natesno, že sa počas prepravy ani o milimeter neposunulo.

Vyklepal hábit; bolo ho cítiť po atramente. Keď si ho obliekol, pokúsil sa ho vyrovnať rukami, ale stále vyzeral ako keby v ňom spal. Na dôvažok k tomu, mohol v zrkadle zavesenom pri dverách vidieť, že jeho vlasy boli také neposlušné (a podobne jeho otca) ako boli vždy. Pokúsil sa uhladiť ich rukou, zbytočne. Matka ho kriticky skúmala, potom si podráždene vzdychla a odvrátila sa od neho. Harryho žalúdok sa zovrel a v hlave mu vyskočilo to, čo sa zdalo ako stará, dôverne známa myšlienka.

Toto ju asi nepotešilo.

Zrejme to nateraz vzdala. Jeho matka a nevlastný otec teraz prútikmi levitovali kufre do koča, vzápätí všetci nastúpili. Severus Snape sprevádzal svojich synov do jedného koča, zatiaľ čo Harryho matka mu a jeho sestre pokynula k druhému koču a oni do neho vyliezli.

Keď prechádzali cez dedinu Rokvillu, Harry sa pozrel na svoju matku a sestru, sediacu oproti nemu. Všimol si, že Jamie bola úplne ako jeho matka, tie isté črty a oči, ale mala gaštanovo hnedé vlasy, ktoré boli kombináciou vlasov jeho otca a matky. Tá už viac nebola jemná mladá dievčina, ale silná, krásna žena a Harry vážne pochyboval, že by jej študenti v niečom unikli - zvlášť jej deti.

Pomyslel si na obed vo veľkej starej kuchyni; niečo, čo jeho matka povedala, ho rozrušilo, niečo o dvadsiatich piatich prvákoch. To číslo sa zdá nízke, pomyslel si. A ona povedala, že je vysoké. Prečo by to vravela? Ale ako nad tým premýšľal, s burácaním sa mu vrátila ďalšia spomienka z detstva, ako keby to bolo včera...

Harry sa tešil na každoročný vianočný večierok u Malfoyov. Jeho rodičia ho so sestrou a bratmi raz za čas brávali do domu Malfoyovcov, a Harry smel pozvať Draca do svojho domu, ale nestávalo sa to tak často, ako by si obaja chlapci želali. Mohli by sa vídavať častejšie, keby pán Malfoy považoval za správne poslať Draca do školy, ale napriek tomu, že nedostatok pracovnej sily znamenal, že Draco bol dlhý čas bez súkromných učiteľov, jeho otec ešte nestratil svoj odpor k poslaniu syna do niektorej zo škôl vyučujúcich magické deti skôr než bude dosť starý na Rokfort.

Ten rok, keď Harry dosiahol sedem rokov, Malfoy Manor bol vyzdobený vo svojom zvyčajnom prázdninovom štýle. Zdalo sa, že v každej izbe panstva je nejaký obrovský strom: v ohromnej vstupnej hale, prijímacej miestnosti, študovni, jedálni, tanečnej sále, dokonca v detskej izbe na poschodí, v ktorej sa deti hrávali s množstvom Dracových hračiek. Vianočné stromčeky boli taktiež v každej spálni. Harry skoro čakal, že nájde stromčeky aj v kúpeľni.

Obrovské maľované portréty Malfoyovcov z rôznych období boli sviatočne naladené, každý trilkoval svoju obľúbenú koledu, melódie sa prekrývali a niekedy dosť nedobre zneli, ak boli portréty príliš blízko. Harry sa bál, že bude musieť prejsť popri portrétoch dvoch postarších sestier, ktoré viseli pred hosťovskou izbou, kde ho obvykle umiestnila pani Malfoyová. Malfoyovci na portrétoch spievali každé prázdniny tú istú pieseň:
The Holly and the Ivy. Problém bol v tom, že vôbec nedokázali spievať, či vôbec zostať v rovnakej tónine (a pokúšali sa vzájomne zladiť).

V každej izbe bol stromček zladený s výzdobou tak, že tmavočervená jedáleň mala stromček s tmavočervenými stuhami, svetlami a ozdobami, a prijímacia miestnosť, ktorá bola vyzdobená v studenom modrom švédskom motíve, mala stromček s modrými ozdobami v tvare snehových vločiek a modrými svetlami.

Skôr než šli každý rok na večierok, Harry miloval vidieť svoju matku zísť po ich prednom schodisku v otcovom náručí, vyzerajúc ako starostlivo ozdobený vianočný stromček (v dobrom zmysle) so svetlami v jej dlhých červených vlasoch a jej širokými zelenými zamatovými šatami posiatymi skutočnými cezmínovými bobuľami.

Počas párty bola teta Bella presvedčená, že deti udržala v detskej izbe, ale niekedy k nej svoje deti priviedlo toľko hostí, že sa rýchlo vymkli spod kontroly. Harry a Draco a Jamie sa nikdy nemohli ubrániť robeniu si žartov z beznádejne ťarbavého a nenápaditého Crabbea a Goylea, ktorí boli niekedy príliš hlúpi, aby čo len zistili, že boli terčom vtipu (to samozrejme nebola až taká zábava, ako keď o tom vedeli).

Ale najväčšia zábava zo všetkých bolo pokúšať sa hrať Papierovú naháňačku po celom dome, bez toho, že by dospelým došlo, o čo ide. (Pre skupinu detí bolo pomerne náročnou úlohou vydávať sa za skupinu loveckých psov bez toho, aby si to ich rodičia uvedomili). Harryho matka naučila túto muklovskú hru svoje deti a Harry ju naučil Draca a ďalšie deti čarodejníc a čarodejníkov, ktoré stretli na veľkých večierkoch, ktoré organizovali Dracovi rodičia.

Harry bol najradšej líškou, ktorú naháňali psy. Prekĺzol by rýchlo cez izby, vytrhávajúc kúsky pergamenu z vreciek, zanechávajúc tu a tam cestičku pre prenasledujúcich "psov", ale pokúšajúc sa príliš im to nezjednodušiť. Museli ste skutočne mať oči otvorené, aby ste videli, kam Harry hodil roztrhané ústrižky; niektorý mohol byť na polici s knihami, osem stôp nad zemou, alebo usalašený v záhyboch odevu nejakej starej čarodejnice vedúcej živú debatu s inou čarodejnicou ohľadne ministra mágie. Draco sa na Harryho mnoho krát sťažoval, keď bol tento líškou, ale musel tiež pripustiť, že Harry predsa len hral úplne podľa pravidiel.

Tešil sa na to, že bude znova líškou, letiacou cez verejné miestnosti, vrhajúcou sa popod ruky dospelých, ktorí dvíhajú jemné krištáľové poháre k perám, magické bublinky iskriace v smejúcich sa ústach ľudí, zatiaľ čo orchester hral a Harry letel naprieč tanečnou sálou, počujúc hlučne vstupujúcich psov, riskujúc odhalenie. Vždy bol o krok pred nimi a príliš nenápadný pre dospelých, aby pochopili; nikto nerobil lepšiu líšku ako Harry. Potom, ako opustil tanečnú sálu a prehnal sa jedálňou vkĺzol do pracovne pána Malfoya, kde sa stôl jagal skutočným striebrom a zlatom a platinou rozmiestnenou na každom mieste, čarovné svetlá priliehajúce k múrom a hrubým trámom, vedľa ozdobeného stromčeka. Harry sa chystal nechať nejaké pergamenové útržky na stoličke v pracovni, keď začul kroky a prikrčil sa za veľký vianočný stromček blízko krbu. Bol to pán Malfoy a jeho matka a otec. Jeho matka znela rozrušene a pán Malfoy sa ju pokúšal upokojiť.

„No tak, no tak, Lily prosím, nezaoberajme sa tým na tomto verejnom mieste. Poďme do mojej pracovne. Ty tiež, Severus; možno by si mi mohol pomôcť, aby to videla rozumne..."

Harry prehltol a vtlačil sa do rohu za vianočným stromčekom; ak by ho tu jeho matka prichytila, mohla by dostať záchvat. Nervózne sa dotýkal pergamenových útržkov vo vrecku, dúfajúc, že ostatní nebudú schopní dostatočne sledovať cestičku, ktorú zanechal, takže žiadny z nich sem nevrazí.

"Rozumne? Rozumne? Je nejaký svet, v ktorom by táto hlúpa politika dávala zmysel?"

Harry rozoznal, že jeho matka bola pripravená na boj. Nikdy neustúpila, keď znela takto. Zaznamenal, že jeho otec mlčal, neprel sa s ňou, ale ani nesúhlasil.

"Prosím, Lily - posaď sa. Severus..." Harry začul ako sa všetci traja posadili na opotrebovanú koženú pohovku.

Kožená pohovka je veľmi hlučná, keď na nej sedíte, uvedomil si.

"Len preto že tu sedím, neznamená, že s tým súhlasím. Čo si členovia správnej rady mysleli?"

"Čo sme si mysleli? V poriadku, môžem ti povedať, čo si niektorí z nich mysleli - a myslím tých, ktorí oponujú Temnému pánovi. Pokúšajú sa ochrániť deti narodené u muklov a ich rodiny. Myslia, že im je lepšie bez toho, aby zistili, že existuje mágia, tak sa nepokúšaj obviňovať tých z nás ktorí - ktorí sa pokúšajú udržať nejaké štandardy. Osnovateľ tohto všetkého bol Arthur Weasley. Bol to jeho nápad už ďalej neprijímať u muklov narodených na Rokfort. Možno by si sa mala naštvať na neho.

"Áno, ale jeho dôvodom je, že to bude chrániť ľudí - nie že by som súhlasila - kým váš dôvod má sklon zahŕňať slovo ´muklovská krv´. Zabudli ste, že aj ja som sa narodila u muklov?"

"Lily, Lily... určite ako niekto, kto je z muklovskej rodiny, môžeš oceniť, aké dôležité je udržať existenciu čarodejníckeho sveta v tajnosti? Táto nová politika bude chrániť čarodejnícku spoločnosť aj u muklov narodené deti a ich rodiny..."

"Opakuješ sa, Lucius."

"Nebol som presvedčený, že si ma prvý raz počula. Určite si nezareagovala, ako keby si (počula).

V jeho hlase bolo hrozivé ostrie a Harry sám cítil, ako v ňom rastie hnev na obranu svojej matky, ruky vo vreckách tvrdo zaťal do malých pästí, jeho tep stúpal.

Prešla chvíľa napätého mlčania, kým Harry počul, ako jeho otec hovorí, "Kedy to vstúpi do platnosti?"

"Budúce leto, jediné deti, ktoré dovŕšia jedenásť počas roku 1988, ktoré dostanú list z Rokfortu sú tie, ktoré majú aspoň jedného magického rodiča. U muklov narodení študenti, ktorí sú teraz prváci dokončia ich siedmy rok v roku 1994. Nie je dôvod požadovať, aby nechali školu; oni a ich rodiny už o čarodejníckom svete vedia. Pochopiteľne, ak sa rozhodnú odísť, nebudeme im brániť, ale sú vítaní ostať a dokončiť vzdelávanie. Vidíš Lily? Nie sme surovci. Predtým bol Správnej rade podaný návrh na vylúčenie súčasných študentov z muklovských rodín, ale bol otvorene zamietnutý. A ideme predsa brať polovičných. V tých rodinách je, myslím, škoda urobená ešte predtým, ako dieťa príde na Rokfort; tam už sú muklovia zapojení. Odoprenie prístupu na Rokfort pre ich deti by to nezmenilo..."

"Škoda je urobená?" Harryho matka nahnevane vyprskla. "Možno ak by si sa usiloval stať surovcom, bol by si civilizovanejší, Lucius."

„Zdá sa mi , že všetko, čo dnes večer poviem, ťa vyvedie z miery...“
Spomeň si, ako to bolo, keď si bola na škole. Neznepokojovali sa o teba tvoji rodičia? Neboli magické bytosti, nemali spôsob, ako ťa ochrániť. To je prirodzený rodičovský inštinkt..."

Skepticky si odfrkla. "Ak by si tomu skutočne veril, potom by si ma nechal..."

"Nie!" Hlas Severusa Snapa bol jasný. "Nie Lily," povedal Harryho nevlastný otec jemnejšie. "Takto je to lepšie."

Teraz sa Lucius Malfoy rozchechtal. "Ešte stále sa o tomto hádame? Už je to šesť rokov, Lily a nič sa nezmenilo. Temný pán by ti nikdy nepovolil stať sa smrťožrútom. Koniec príbehu. Narodila si sa u muklov! A si bývalý auror! Nedôveruje ti. A myslím, že má právo ti nedôverovať.

Vypočuj ma - ústa zavri! Počúvaj: Narcisa sa tiež, podobne ako ty, čas od času pýta. Nedôveruje ani jej. Ty a Narcisa ste matky Harryho a Draca. Vaša prvoradá lojalita, vaša vernosť by nikdy nebola k nemu a on to vie. Bola by k vašim synom. Materský inštinkt brániť dieťa je proste príliš..."

"Och, vzdaj to, Lucius! Ak by to bola pravda, potom by v radoch smrťožrútov neboli žiadne iné ženy, a ja viem, že tam sú."

"Ach, ale Lily, žiadna z nich nemá deti, ktoré sú súčasťou proroctva."
Hlas jeho matky sa znížil a znel nebezpečne. "Máš na mysli, že žiadna z nich nie je podozrivá, že je sama súčasťou proroctva."

Lucius Malfoy vstal a prešiel k výklenku pred krbom, nepríjemne blízko Harryho úkrytu. Harry zadržal dych, ponárajúc sa dozadu do tienistého rohu. "Nuž, to ale nevieme, či nie, Lily? Obviňuješ Temného pána, pretože nechce byť na tom istom mieste s tebou a tvojím synom a mojím synom? Prečo by sa nechcel chopiť tej šance?" Zrazu zmenil tému. "Kedy si sa narodila?" dožadoval sa.


Neodpovedala. Harry si predstavil jej tvár, nazlostené zelené oči a ústa stiahnuté do úzkej čiary. Videl ju takto dosť často.

"Ôsmeho apríla." Neodpovedala ona, ale jeho nevlastný otec.

Harry mohol vidieť prikývnutie pána Malfoya, jeho profil bol desivo ohraničený niekoľkými sviečkami na druhej strane miestnosti. "Vidíš? Ľahko by si mohla byť červenovlasá dcéra vojny. Si baran..."

„Tak ako jedna dvanástina ľudí na planéte. Ak sú polovica z nich ženy, robí to jednu dvadsať štvrtinu populácie Zeme. To to skutočne zužuje, Lucius. Brilantné. Mám tiež rovnaké narodeniny ako Budha. Vieš, ten Budha. Znamená to, že tiež založím významné svetové náboženstvo?"

Pán Malfoy švihol prútikom a zamieril ním; Harryho ruky zaťaté v päste boli tak napnuté, že sa mu nechty zaryli do dlaní; zovreté zuby mal tak napäté, že ho bolela hlava.

"Nerozprávaj so mnou takýmto spôsobom! Len jedno moje slovo a Temný pán bude..."

Prútik zrazu vyletel z jeho zovretia; vyzeral, ako by bol priťahovaný k stropu veľmi silným magnetom (ak by boli prútiky magnetické). Nedostal sa do kontaktu so stropom, ale vznášal sa niekoľko stôp pod ním, čo predsa len predstavovalo viac ako desať stôp nad dlážkou a celkom mimo dosahu pána Malfoya. Vzhliadol, ústa otvorené. Potom pozrel smerom k Harryho rodičom, očividne nahnevaný. Harry sa ešte triasol; mohol cítiť krv na jeho rukách, kde si rozdriapal kožu vlastnými nechtami. Pán Malfoy znova otvoril ústa, ale bol to mierny, vyrovnaný hlas jeho nevlastného otca, ktorý Harry počul.

"Mohol by si nám poskytnúť trochu súkromia, Lucius? Rád by som sa porozprával s mojou ženou."

Pán Malfoy stále rozzúrene pozeral. Pozrel hore na svoj prútik, ktorý sa ešte stále vznášal vo vzduchu. Harry prehltol a cítil, ako z neho vyprcháva napätie; zrútil sa proti múru a prútik klapol na dlážku. Pán Malfoy sa zohol a zdvihol ho, zastrčiac ho späť do habitu a bez ďalšieho slova vyšiel z miestnosti, hnev z neho sálal ako z pece.

Harry sa trochu posunul, tak, aby mohol vidieť mamu a otca cez vetvičky stromu. Matka si sadla na roh koženej pohovky, vyzerajúc presne tak napäto, ako sa Harry práve cítil. Jej manžel jej položil ruku na plece a upokojujúco si ju pritiahol. Len na chvíľu si s unaveným povzdychom dala hlavu na jeho rameno, skôr než znovu vybuchla.

"Lily..."

Prechádzala sa, rozhadzovala rukami vo vzduchu. "Ja viem, Severus, viem. Nemala som ho nechať..."

"Nemala si ho nechať dostať ťa." Ich slová sa prekryli a ona sa usmiala, keď si s ním preplietla prsty.

"Dokončuješ moje vety. Jediná osoba, ktorá to robila bol..."

"Viem."

Stisla pery do prísnej čiary. "Želám si, aby sme nemuseli predstierať, že sme priatelia s tým... tým... dokonca nemôžem nájsť dostatočne mrzké slová, ktoré by ho popísali. A my sme ich museli nechať stáť s nami na našej svadbe! Och, Severus..."

"Nuž, kto to mal byť, ak nie oni? Nerozprávaš sa so svojou sestrou - alebo ona sa nerozpráva s tebou - a ja som nemohol dosť dobre nechať smrťožrútov vidieť Albusa stáť po mojom boku, alebo áno? Alebo si myslíš, že by Sirius Black chcel byť môj svedok? Pettigrew by mohol, predpokladám, ak by nedostal bozk... vďaka bohu za to. Bolo by milé vedieť, kto je tretia osoba v proroctve, ale prinajmenšom bol zneškodnený skôr, ako to mohol povedať Temnému pánovi... Pozri sa na svetlú stránku, Lily: Lucius a Narcissa nám poskytli pekné miesto na slávnosť po obrade."

Matka si znova odfrkla. Harry ju počul, ako niečo zdvihla a znova položila s veľkým ťuk. "Ach, áno. Pekné prostredie. Všetko v tom stelesnení ´nečestne získaných príjmov´".

"Lily..."

"Áno, áno. Nemusíš mi to hovoriť. Ale on je tak... tak..." Harry mohol počuť frustráciu v jej hlase.

"Pokračuj. Dostaň to zo seba".

"Spodina. To je to, čo je. Nie... bahno. Nie... musel by stráviť niekoľko miliónov rokov, aby sa vyvinul do tak vysokej formy života ako bahno..."

Harry cítil prichádzajúci záchvat smiechu, ale zakryl si ústa, aby sa vyhol prezradeniu. Nevlastný otec pohodil hlavou, usmievajúc sa a smejúc. "To je moje dievčatko! Lucius nie je dosť kreatívny - mlátenie je dobré pre dušu."
"Ale nie je to tak uspokojujúce ako riadne ho začarovať... A pokiaľ ide o to, že som ho nechala, aby ma dostal... nemohla som si pomôcť. Nemôžem akceptovať, že za deväť alebo desať rokov mi Harryho len tak zoberú a ja s tým nemôžem nič urobiť; nemôžem tam byť, aby som sa uistila, že je v bezpečí..."

"Budem tam ja, Lily. Postarám sa oňho. Vždy som to robil."

Znova sa na neho usmiala. "Áno, robil. Len si želám..."

"Samozrejme, že si želáš. To je len prirodzené. To je dôvod, prečo ťa tam nechce, a Narcissu tiež. Nechcela by si to vidieť..." zarazil sa, prehĺtajúc. Harrymu sa zdalo, že tam bolo niečo, čo nechcel povedať a zároveň chcel povedať. "Existujú veci, ktoré bude musieť vydržať a veci, ktoré bude musieť urobiť, ktoré nemusíš vidieť..."


Stále ešte stála, držiac jeho ruku. "Mal si len osemnásť, keď ťa zverboval. Čo si musel robiť? Čo si musel vydržať?" spýtala sa ticho. Pokrčil ramenami.

"V porovnaní s väčšinou som to mal jednoduché. Zverbovanie niekoľkých ľudí, ku ktorým sa dalo ľahko dostať; ak by som sa k nim nedostal ja, pravdepodobne by sa začali vypytovať ľudí v každom čarodejníckom hostinci od Okrnejí po Kanál, ako sa pripojiť k smrťožrútom."

"Syn Bartyho Croucha".

Otec prikývol. "Presne. Jedna dobrá vec na jeho naverbovaní ale bola; ak by som k nemu nemal blízko, nikdy by ma nezobral do Godrikovej úžľabiny v tú noc a nebol by som tam, keď si ma potrebovala..."

"Ale použil na teba Cruciatus!"

Pokrčil ramenami. "A ja som ho nenahlásil, takže mi uveril, keď som povedal, že som ti to povedal len preto, že ťa milujem. Nikdy som za to dokonca nebol potrestaný, pretože som už pretrpel Cruciatus a po šiestich rokoch Crouch ešte stále nemá predstavu, že pracujem pre Albusa. Čo mi dovoľuje pokračovať v jeho sledovaní. Akosi - sú chvíle, keď sa mi zdá, že je nebezpečnejší ako Lucius."

"Tak zlý?"

Prikývol. "Nenávidí svojho otca viac, ako si dokážeš predstaviť. Myslím, že čo by najradšej urobil je chytiť sa nejakej veľkolepej veci, potom pustiť do vzduchu Temné znamenie a potom- proces."

Potriasla hlavou. "Bol by to koniec kariéry jeho otca... Vieš si predstaviť, čo by ľudia robili, ak by vyšlo najavo, že syn ministra mágie je smrťožrút?"

"Áno.“ Hlas Harryho otca bol tichý a vyrovnaný. Ani jeden z nich to ďalej nerozvádzal. Znelo to trochu, akoby jeho nevlastný otec chcel túto konverzáciu ukončiť. Jeho matka sa nahla a pobozkala manžela na tvár.

Idem hore skontrolovať deti. Myslím, že som videla kúsky pergamenu v tanečnej sále. Harry bol pravdepodobne zase líška. Je vodca vzbúrencov. Ja by som ich nikdy nenaučila hrať Papierovú naháňačku.

"No tak, Lily. Je to dobrý chlapec."

"Ja viem, viem. Ale Draco... myslíš, že má dobrý vplyv?"

"Lucius najal Bellu späť potom, ako Dracovi prví traja vychovávatelia odišli, takže by mala byť schopná dať na neho pozor, aj keď nemal nikoho, kto by ho učil. Vieš rovnako ako ja, kde leží jej lojalita - a Albus jej plne dôveruje. Nepochybujem, že dáva pozor na Harryho a Draca, ked sú spolu, a niekedy Lucius nechá Draca prísť do nášho domu..."

"V poriadku, mám len pochybnosti o jej schopnosti dať pozor na veľký počet detí počas osláv. "Viem, že som videla to Parkinsonovie dievča bežať cez salón..."

Jej manžel sa usmial a zasmial. "Som si istý, že sú v poriadku, ale prečo ich nejdeš v každom prípade skontrolovať? Čoskoro ich asi strčia do postele, a mohla by si ich pobozkať na dobrú noc.

Neochotne pustila jeho ruku a prešla k dverám. Keď odišla, jeho nevlastný otec sa naklonil späť, dal si ruky za hlavu a pokojne prehovoril: "Je preč. Teraz môžeš vyliezť, Harry."

Harry zalapal po dychu a pritlačil sa o múry v mieste, kde sa v rohu stretávali. Otec okamih počkal, kým znova prehovoril. "Pokračovanie v predstieraní, že nie si v rohu za vianočným stromčekom nebude na nič dobré." Harry vydýchol a vzdal sa. Postavil sa, približujúc sa okolo ostrého ihličia stromu, prešiel k nevlastnému otcovi, ktorý na neho prísne pozeral z pohovky. Harry nasadil svoj najlepší kajúcny pohľad; zvyčajne mu pomohol skrátiť výčitky a pokarhania.

Ale otec poklepal miesto vedľa seba, hovoriac, "Posaď sa, Harry."

Harry si sadol, pozerajúc priamo pred seba do ohňa, spomínajúc, ako tam stál pán Malfoy, desivý a tvrdý. Bez toho, aby pozrel na otca, povedal, "Ako si..."

"Dve veci, Harry. Za prvé, pohol si niektorými vetvami. Všimol som si to, keď tvoja matka povedala, že ťa ide skontrolovať. Za druhé, viem, že som nezobral Luciusovi - mám na mysli pána Malfoya - jeho prútik, a keď som videl, ako sa pohybujú vetvy stromu, uvedomil som si, že to pravdepodobne nebola tvoja matka, hoci spočiatku som si myslel, že áno. Ona si pravdepodobne myslela, že som to bol ja. Ako náhle som videl, že sa vetvy hýbu, uvedomil som si, že si možno urobil aj viacej vecí.

Harry sa uškrnul. "Nemal som to v úmysle. Bol taký hnusný na mamičku..."

Otec ho objal okolo pliec a Harry si oprel hlavu o jeho hruď. "Viem. Cítil si, ako v tvojom vnútri rastie hnev..."

"Áno," zamrmlal Harry, zavrúc oči, ale stále videl oheň tancujúci na vnútornej strane jeho očných viečok.
Niekoľko minút mlčali, predtým, ako sa otec pokojne opýtal, "Čomu všetkému z toho, čo si počul, rozumieš, Harry?"

Harry otvoril oči. "Uhm... zaspal som. Skutočne si nepamätám, o čom ste hovorili," klamal. Otec na neho podozrievavo pozrel.
"Nepamätáš si." Hlas staršieho muža znel skepticky. Harry sa zamrvil; otec mu pozeral do očí a pre Harryho bolo ťažké klamať.
"Dobre, až na pár vecí. Čo sú smrtožrúti? Čo je proroctvo?" Otec stisol pery do tenkej čiarky a vyzeral skutočne prísne. Harry dúfal, že to možno zistí, ale bol sklamaný. Otec na jeho otázky neodpovedal.

"Nechcem, aby si čo len jediné slovo, ktoré si počul v tejto miestnosti, niekomu opakoval. Rozumieš, Harry? Nikomu.“ Harry prikývol, potom znova položil hlavu dole a zavrel oči. To, čo počul bolo tak zmätené, v skutočnosti o tom s otcom nechcel hovoriť. Pamätal si slová, ale čo to všetko naozaj znamenalo? Bolo to naozaj zmätené... Nebol si istý, ako dlho tam sedel, opierajúc sa o otca so zavretými očami, ale zrazu cítil pohyb a veľké, jemné ruky ho chytili; položil tvár na otcovo rameno a spozoroval, kedy stúpali na druhé poschodie, pretože mohol cítiť trhnutia, ako jeho nevlastný otec pokladal nohu na každý schod. Premýšľal, či ho má nechať zistiť, že sa už zobudil, ale namiesto toho sa rozhodol ďalej predstierať spánok. Nič na svete nebolo pre Harryho tak skvelé ako chvíľa, keď ešte bol dostatočne malý, aby bol nosený do postele; jeho mama to nerobila od chvíle, ako rýchlo vyrástol minulý rok, ale otcovi sa to ešte mohlo podariť. Mal trochu pocit nevoľnosti, pretože bol na dolnej posteli v hosťovskej miestnosti, kde sa vždy zdržiaval, ale potom cítil, ako sú jeho topánky vyzúvané a prikrývka sa mu vyťahuje k brade. Otcove popraskané pery sa mu krátko pritlačili na čelo, potom Harry počul, ako sa jeho kroky vzďaľujú, otvárajúce sa dvere... Ale nie zatvárajúce sa.

"Lily!" ozval sa nevlastný otec ticho. "Ššš! Práve zaspal."

Harry počul matku zašepkať, "Kde bol?"

"Na prízemí."

"Bol znova líška, však?"

"Myslím, že áno."

Harry počul, ako si jeho matka hlboko povzdychla. "Spôsob, ako ho naháňajú... Nie je to tak, ako keď svorka psov prenasleduje líšku. Je to podobnejšie, ako by prenasledovali Krysiara."

Počul tichý smiech nevlastného otca. "Je prirodzený líder, Lily." Predtým, ako počul matku prehovoriť, nastala dlhšia pauza, "To je to, čoho som sa bála..."

Potom počul jej približujúce sa kroky a bojoval s túžbou zadržať dych, namiesto toho, aby udržiaval svoje dýchanie tak pravidelné a spánku podobné, ako to len bolo možné. Zacítil jej mäkké pery na tvári a čele, potom pocítil jej ruku odhŕňajúcu mu vlasy z čela. Počul ako odišli a čoskoro na to už spánok viac nepredstieral...


Koč bez koní sa trochu zakolísal, ako vychádzali z dediny. "Mami," povedal zrazu Harry, "zdalo sa ti niekedy zvláštne učiť na Rokforte, keď tam už nie sú púšťaní študenti z muklovských rodín?" Teraz, keď sa rozpamätal na vianočnú oslavu, keď mal sedem, vedel, prečo sa mu počet prvákov zdal nízky.

Pohľad jeho matky bol vyplašený, potom opatrný. Stiahla pery do čiary, potom zopäla ruky; jej kĺby boli takmer biele. "Niekedy, ale..."

"Kedy vlastne prestali prijímať u muklov narodených, mami?"

Prerušila ich Jamie, na čo na ňu matka nadvihla obočie. "Eh, ospravedlňujem sa za prerušenie, mami."

Potom povzdychla. "Posledný rok, keď poslali listy u muklov narodeným čarodejniciam a čarodejníkom bol 1987. Ale nebolo to úplne - diskriminujúce. Niekoľko ľudí v Správnej rade si myslelo - pri tom všetkom, čo sa deje v čarodejníckom svete - že by bolo pre tých mladých ľudí a ich rodiny bezpečnejšie nebyť do toho všetkého zatiahnutí..." Zatiahnutí do toho, pomyslel si Harry. Zatiahnutí do pekla, v ktorom všetci žili, pretože Voldemort nikdy nepadol. Pretože jeho matka bola ešte nažive.

Harry na ňu pozrel. "Ale neurobila to väčšina z nich, pretože na škole chceli len čistokrvných?"

Zaškľabila sa. "Takéto pravidlo ešte, vďaka bohu, nemáme. Rokfort ešte prijíma nečistokrvných." Teraz sa pozerala na svoje ruky. "Netráp sa tým, Harry."

Harry mlčal, vyhodnocujúc tieto informácie. Kde je Hermiona? Táto otázka zrazu stravovala jeho bytosť, zrýchľujúca tep a sťažujúca dýchaniu. Najbystrejšia čarodejnica - u muklov narodená alebo nie - ktorá kedy chodila na Rokfort, a bola tam niekde vonku, dokonca ani nevediac, že je čarodejnica.

"Nebolo by lepšie pokračovať v braní muklovských študentov? Myslím, nedostatok pracovných síl je čiastočne pre, eh, straty na životoch, ale aj preto, že sa čarodejnícka populácia zmenšuje. Bez muklovských študentov..."

"Harry. Dôveruj mi. Lepšie je nevedieť." Ani jeho matka nesúhlasila s politikou za posledných deväť rokov, alebo cítila povinnosť dotýkať sa ako profesorka opatrne straníckej línie. "Ale..." Harry sa zamračil, snažiac sa nájsť správne slová, "...sú práve tam vonku, čarujú bez toho, aby to vedeli kontrolovať, možno ani nevedia, že spôsobujú tie zvláštne veci, ktoré sa niekedy okolo nich dejú. Nie sú prejavy náhodnej mágie tým silnejšie, čím je osoba staršia?"

Matka neochotne súhlasila. "Technicky áno. Ale myslíš si, že ministerstvo je tak neopatrné? Vedia ale, kto sú čarodejníci a sledujú obzvlášť čarodejnice a čarodejníkov narodených u muklov, takže, keď sa vyskytne náhodná mágia, Skupina pre nápravu náhodnej mágie môže byť na mieste a napraviť kúzlo predtým, ako z toho ktokoľvek - najmä čarodejnica alebo čarodejník - bude múdrejší. Možno jedného dňa bude bezpečné povedať im to, ale do tej doby..."

"V každom prípade, Harry," vložila sa do toho teraz jeho sestra, "čo bolo to s tebou a Tunny? Myslím tým, byť milý na domáceho škriatka!" Ignorovala matkin prenikavý pohľad jej smerom.

Harry sa naježil, a čiastočne preto, že mu zrazu prenikavo chýbala Hermiona, vystrelil na ňu späť, "Som milý k ľuďom, ktorí sú milí na mňa! Mám pocit, že to ťa vylučuje... Každopádne, prečo by museli neustále po celý čas otročiť a nič za to nedostať? Je to spravodlivé?"

"Mračil sa na sestru, zatiaľ čo ona na neho strnulo hľadela s otvorenými ústami. Ale potom zazrel, že matka na neho tiež vyjavene pozerá; predpokladal, že je rovnako šokovaná a nahnevaná ako jeho sestra, ale prekvapivo jej vbehli do očí slzy, vytiahla z vrecka vreckovku a vysmrkala sa. Harryho oči sa so znepokojením rozšírili.

"Si v poriadku, mami? Čo je zle?

Skončila s utieraním očí a nosu a dala vreckovku preč, jej oči ale ostali červenkavé. "Och, nič. Som v poriadku, skutočne. To len že niekedy - pripomínaš mi tak veľmi tvojho otca..."

S prekvapením na ňu pozrel. Spomenul si na matku a otca gániacich jeden na druhého v chodbe mimo chrabromilskej veže, mieriac na seba prútikmi; spomenul si, ako jeho otec zachránil Severusa Snapa pred tým, aby sa stal polnočným olovrantom Remusa Lupina a neskôr jej pohľad na otca v nemocničnom krídle. Spomenul si na Jamesa Pottera ako jej ticho hovorí… “keby bol zomrel, bola by si z toho smutná…” a pozerá sa na ňu očami plnými lásky. A potom tam bol zápas počas ich siedmeho ročníka, keď bol jeho otec lepší ako Severus Snape a James Potter a Lily Evansová sa pobozkali na metlobalovom ihrisku, pred celou školou...

Chvíľu zotrvali v tichosti. Nakoniec sa na dohľad dostali veže hradu; Harry sa na ne dychtivo uprel zrak. Cítil sa, akoby prichádzal domov; jeho hruď sa trhla, keď ním prešli dôverné emócie. Neexistovalo iné miesto ako Rokfort. Bolo to stále jeho najobľúbenejšie miesto na celom svete.

"Sme tu," oznámila sestra zbytočne. Usmiala sa na neho, zjavne prekonala, ako jej vynadal na tému domácich škriatkov. Ich matka otvorila dvere a vystúpila, a oni ju nasledovali. Jeho otec a bratia už stáli vo vchode; dvere do vstupnej haly boli otvorené na vrchu kamenných schodov. Stuart a Simon sa naučili prispôsobiť svoje levitačné kúzla tak, aby kufre mierne plávali do hradu, namiesto toho, aby vyleteli nad strechu.

Harry si zrazu v duchu predstavil Jamie pokúšajúcu sa o to minulý september, ale pretože jej kufor nebol správne uzavretý a zamknutý, keď sa vo vzduchu prevrátil v nesprávnom uhle, všetko jej oblečenie a knihy a prísady do elixírov - všetko, čo si priniesla do školy - sa rútilo strmými strešnými škridlami a do kamenných odkvapov; jeden z chrličov sa náhle zobudil, keď ho jej kotlík udrel do hlavy a začal jej adresovať záplavu oplzlostí. Harry našiel sám seba, ako sa smeje pri tejto spomienke.

"Hej, Jamie," podarilo sa mu nakoniec skrz smiech povedať; pozrela sa na neho, akoby bol bláznivý. "Pamätáš na minulý rok, keď si vylevitovala svoj kufor nahor k stropu a potom sa z neho vysypali všetky tvoje veci? A ako ti ten chrlič nadával..."

Znechutene sa zaškerila. "Och. Takže preto si sa smial."

Teraz sa k nemu pripojili jeho bratia. "To bolo impozantné, James!" povedal Simon. Teda aspoň si Harry myslel, že to bol Simon.

"Mala si na ďalší deň vidieť Binnsovu tvár, keď zbadal podprsenku visiacu v jednom z jeho okien, trepotajúcu sa vo vetríku!" pripojil sa Stuart - asi. (pravdepodobne Stuart). Jamie vyzerala, akoby práve praktikovala skôr kliatby než levitačné kúzla.

"V poriadku, dobre," povzdychla si. "To mám za to, že mám všetkých súrodencov bratov. Hej, mami! Si ešte mladá. Čo takto dať mi niekedy sestru, hm?"

Ich matka presunula Harryho a Jamiin kufor do haly, jej levitačné kúzlo bolo spoľahlivé a pevné. "Nebuď impertinentná. Teraz sme v škole. Budeš mi hovoriť profesorka Evansová."

Harry o tom premýšľal. Áno, teraz si pamätal; jeho matka nebola Lily Snapeová či Lily Potterová. Prijala späť svoje dievčenské meno. Bola profesorka Lily Evansová. Dokonca nebolo všeobecne známe, že ona a Severus Snape boli manželia, nieto že boli rodičmi Harryho, Jamie, Stuarta a Simona. Tým, ktorí sa pýtali Stuarta a Simona na ich vzťah k profesorovi Snapovi povedali, že boli "príbuzní", ale nič viac. Harryho vlastná matka jeho aj jeho sestru volala "Potter" (niekedy pán Potter a slečna Potterová) a jeho bratov pán Stuart Snape a pán Simon Snape (Snape či pán Snape by bolo pri dvoch príliš zmätočné). Vždy nazvala každé dvojča správnym menom.

Harry láskavo vzhliadol na hrad, pamätajúc si, ako behal okolo, keď bol úplne malý. Žili v Rokforte od septembra 1983 do septembra 1984. Svadba bola na Deň Valentína v roku 1984. Správne, pomyslel si. Tá výročná karta vyzerala ako valentínska, pretože ňou aj bola. A dvojčatá sa narodili tri týždne po jeho štvrtých narodeninách...

Och, napadlo Harryho, skĺznuc pohľadom na matku a začervenajúc sa. Dvojčatá sa narodili šesť mesiacov po svadbe. Plus, všetci žili v hrade mesiace pred svadbou. Nikdy predtým o tom skutočne nepremýšľal. Profesor Dumbledore to musel schváliť. Mali miestnosti v krídle pre zamestnancov, kam študenti nikdy nechodili. Bola tam obývačka, a detská izba, kde sa Harry a Jamie hrali s matkou a spálňa pre Severusa Snapa a ich matku a nočná detská izba pre Harryho a Jamie, ich postieľky oddelené malým stolom, ktorý držal začarovanú žiariacu guľu, ktorá im slúžila ako nočné svetlo. Za dobrého počasia sa hrali vonku na veľkom trávnatom nádvorí, na ktoré bolo vidieť z ďalších miestností bytov zamestnancov. Študenti v škole nikdy netušili, že ktorýkoľvek z ich učiteľov by bol ženatý, nieto že by vychovával malé deti. Harryho matka vtedy ešte neučila.

Harry miloval skúmanie hradu počas leta, keď bol prázdny a ozývajúci sa. Draco k nim prišiel bývať na časť toho leta a štvorroční spoločne našli mnoho fascinujúcich kútikov a škár, ktoré si v mysli okamžite zapisovali pre budúce použitie, najmä tajnú chodbu, ktorú našli na štvrtom poschodí, za zrkadlom. Keď bol Harry mladý, bol z toho skôr vystrašený, ale od doby, čo sa skutočne stal študentom, zistil, že priechod viedol do Rokvillu (konečne mal odvahu zistiť, kam vedie). Končil v zadnej časti radnice dediny, kde sa brali jeho matka a nevlastný otec.

Spomenul si, ako mu Fred a George ukázali túto chodbu na Záškodníckej mape a povedali mu, že sa už zrútila. Pokiaľ Harry vedel, v tomto živote sa nezrútila. Mapa, pomyslel si. Našli Fred a George mapu aj v tomto živote? Nevedel. Už ani neboli viac študentmi, siedmy ročník už skončili...

V skutočnosti, nech sa snažil ako chcel, si Harry nemohol spomenúť, či vôbec v tomto živote s Fredom a Georgeom hovoril. Dokázal si ich v mysli predstaviť ako výtržníkov vo Veľkej sieni, pri chrabromilskom stole, lietajúc okolo v chrabromilských metlobalových dresoch, alebo zhrbených nad pergamenom v knižnici, pripravujúc nejakú vylomeninu, vopred sa z nej smejúc. Ale potom si spomenul, že v jeho predchádzajúcom živote ho Fred a George v jeho jedenástich ihneď spoznali podľa jazvy na čele v tvare blesku. V tomto živote nemali žiadny dôvod len tak ísť k nemu a rozprávať sa s ním; nebol slávny. Šokovane si uvedomil, že dokonca nikdy nešiel školským vlakom. Toľko vecí bolo odlišných. Práve si spomenul na ďalšie...

Potom, ako sa narodili Stuart so Simonom, kúpili dom v Rokville a hneď na druhý deň, ako sa presťahovali, začal Harry navštevovať školu v dedine. Jeho otec každý deň jazdil na metle do hradu a späť na čaj o piatej. Potom sa často musel vrátiť do hradu, aby sa zúčastnil schôdzí alebo dohliadal na tresty. Niekedy zostal v hrade, ak bol na rade s nočným strážením chodieb.

O niekoľko rokov neskôr začala do dedinskej školy chodiť aj Jamie. S Harrym šli spolu po High Street, držiac sa za ruky, kým ich matka šla za nimi a tlačila Stuarta a Simona v kočiariku pre dvojičky. Harry zase videl Draca len príležitostne. Keď boli Stuart a Simon o dva roky neskôr pripravení na školu, bol Harry šokovaný a potešený z toho, keď videl svojho priateľa vchádzať prvý deň školy do triedy piateho ročníka. Svojím spôsobom bola jeho najlepším priateľom Jamie, avšak bola zároveň aj jeho sestrou a navyše o dva roky mladšou ako on. Draco bol chlapec a len o niekoľko týždňov starší a reálne mohol byť jeho kamarátom.

Ten rok jeho matka začala vyučovať na Rokforte elixíry a jeho otec prešiel na učenie Čiernej mágie. Bol to tiež prvý rok, keď Správna rada neposlala listy muklo-rodeným čarodejniciam a čarodejníkom, a riaditeľ kvôli tomu odstúpil.

Teraz, keď obaja jeho rodičia učili, sa jeho život doma stal hektický. Matka a nevlastný otec na striedačku uháňali domov na metlách, aby sa s nimi stretli po škole. Potom druhý uháňal domov, aby im dal čaj, kým prvý sa hnal spať do hradu...
Počas posledných troch rokov v dedinskej škole mal Harry pocit, akoby ich oboch naraz videl v jednej miestnosti len cez víkendy a počas prázdnin. Takto to pokračovalo do tej doby, kým nadišiel čas, aby dvojčatá nastúpili na Rokfort; potom sa rodičia rozhodli dom prenajať a žiť počas semestru v bytoch pre personál, kým Harry a jeho súrodenci bývali na fakultách. Harry si želal, aby znova mohol bývať v krídle pre učiteľov - bolo to celkom fajn - ale nemohol prezradiť, že tí dvaja profesori boli jeho rodičmi. Draco to samozrejme vedel, rovnako ako hŕstka ďalších študentov, ale väčšina ľudí nie.

"Harry!" Harry nadskočil. Jeho otec držal rúčku metly. "Chceš ísť na metlobalové ihrisko kým prídu ostatní? Mám tu prehadzovačku a ohnivú strelu, ale nebudeme používať dorážačky."

"Ááá, oteec," zakňučali dvojčatá jednohlasne. Ich otec sa zasmial a Harry sa usmial na neho. Páčilo sa mu, keď sa jeho otec smial. Zdalo sa, že sa v tomto živote smeje často; bol tu šťastným človekom, v manželstve, s deťmi...

Harry prikývol. "Budem stíhač."

Obočie jeho otca vyletelo dohora. "Si si istý? Si tento rok kapitán, ale dúfam, že sa nechystáš zabrať Dracovi pozíciu stíhača. Bol by zničený." Harry cítil, ako jeho srdce poskočilo. Draco a ja sme v rovnakom tíme! V rovnakej fakulte! A ja som kapitán. Hrám ako - zamyslel sa - strážca.

To je...

"Nechystám sa vymeniť Draca. Myslel som len nateraz. Tak ty môžeš byť strážca a Stuart a Simon môžu skúsiť proti tebe skórovať. Aj tak si lepší ako ja."

"No tak Harry, si celkom dobrý. Učil som ťa, ako byť strážcom od doby, keď si dokázal lietať na metle..."

Harry vedel že to bola pravda ako náhle to bolo von z jeho úst. Predstavil si nevlastného otca ako siedmaka, ktorý sa snažil zabrániť, aby prehadzovačka skórovala, ale ak hral James Potter ako triafač, dosť veľkolepo zlyhal. Keby môj otec žil, naučil by ma byť stíhačom? zaujímal sa Harry. Oddelil týchto dvoch mužov v hlave mysliac na nevlastného otca ako tatka a Jamesa Pottera ako na otca.

Hoci často krát bol len James Potter. Neskutočná, nejasná osoba, nie tak úplne reálna. Osoba, ktorá existovala len na fotografiách. A v spomienkach, ktoré Harry mal z predchádzajúceho života, odkedy vstúpil do mysľomisy Severusa Snapa.

Čo by sa stalo, premýšľal, keby ste sa pokúsili dať spomienky na pobyt v mysľomise do mysľomisy? Čo by sa stalo, keby sa pokúsil dať niektoré spomienky na predchádzajúci život do mysľomisy? Ako sa priblížili k metlobalovému ihrisku s ockom a bratmi, striasol sa. Mysľomisa je drahá, to vedel. Viac už nie som bohatý, uvedomil si šokovane. Trezor u Gringottov nie je môj, je matkin a otcov. A koľko stála kúpa domu v Rokville? dumal. Bol obrovský. Predpokladal, že by na ňom mohla byť hypotéka, ale vzhľadom na absurdné úrokové sadzby, ktoré by si raráškovia (cz: skřeti) pravdepodobne naúčtovali, kto by chcel mať hypotéku, keby mohol platiť v hotovosti?

Keď dorazili na ihrisko, prehodil si Harry metlu na rameno a pozrel sa na rukoväť. Do dreva bolo vypálené meno „Úder blesku 500“. Úder blesku? pomyslel si zmätene. Malo by to byť Guľový Blesk. Ale nech sa snažil ako chcel, nemohol si spomenúť, že by v tomto živote niekedy počul o metle Blesk. Sám pre seba pokrčil ramenami; vyzerala na dobrú metlu. Nasadol a odrazil sa od zeme, cítil vzrušenie z toho, že je znova vo vzduchu, vietor plieska jeho habitom, vlasy mu šľahajú okolo hlavy... Tomu sa nič nevyrovnalo. Páni, pomyslel si. Sú veci, ktoré sa nemenia.


Jeho bratia sa statočne pokúšali hádzať jeden druhému prehadzovačku, ale zakaždým, keď sa pokúsili skórovať proti otcovi, ľahko ju chytil. Harry sa smial tomu, ako sa zakaždým zatvárili, keď boli zmarené ich pokusy skórovať.

Užíval si lietanie okolo ihriska, rútiac sa vzduchom. Tiež sa tešil sledujúc schopnosti svojho otca ako strážcu; bol skutočne dobrý. Harry sa usmieval; to samozrejme znamená, že jeho otec bol veľmi, veľmi dobrý triafač, keď Severusa Snapa premohol.

Potom, ako otec chytal prehadzovačku dobrú pol hodinu, Harrymu sa zazdalo, že blízko zeme zazrel zlatý záblesk. Jednoducho si užíval let, krúžiac okolo ihriska, nechajúc vietor hladiť ho, jeho bratia a nevlastný otec sa zmenili na rozmazané škvrny. Teraz sa pustil do strmhlavého letu; musel byť nad nimi asi sto stôp Cítil, ako sa mu žalúdok trhá tým spôsobom, ktorý ho rozochvieval a zároveň vyvolával pocit na zvracanie. Predtým, skôr ako si to stihol uvedomiť, mal malú okrídlenú loptičku v ruke. Vyrovnal sa, letiac rozosmiaty len štyri stopy nad zemou. Nerobil to tak dlho; zabudol, aké rozveseľujúce to bolo! Keď pristál, pripojac sa k otcovi a bratom na tráve. Stretol sa so šokovanými, neveriacimi tvárami.

"Simon, stojíš mi na nohe," sťažoval si Stuart, keď sa k nim Harry pripojil. Simon mal ústa dokorán, rovnako ako Stuart chvíľu predtým, než ho bolesť v nohe donútila prehovoriť.

"Harry! N-nikdy som ťa nevidel takto lietať..." povedal Simon. Vedel, že je to Simon len kvôli tomu, čo práve povedal Stuart.

Harry sa začervenal, natiahnuc ruku so strelou k tatkovi. "Tu," bolo všetko, čo ho napadlo povedať, prehĺtajúc. Nevlastný otec sa na neho tiež hodnotiaco pozrel a Harry mal zvláštny pocit, že mu starší muž čítal myšlienky. Otriasol sa; bolo to absurdné. Len deti si myslia, že rodičia môžu čítať ich myseľ...

Potom si Harry všimol škaredý, červený pľuzgier na chrbte Stuartovej ruky. "Stu!" zakričal Harry ukazujúc naň, vďačný, že ich niečo rozptýlilo od jeho necharakteristického chytania.
"Sakra!" vyštekol brat, keď zbadal pľuzgier.

"Slovník," varoval ho otec, ale nie príliš dôrazne. Vytiahol tubu mastičky z vrecka habitu a podal ju synovi. "Užil si dnes ráno Porfyrický elixír?" dožadoval sa vážne. Stuart ho ostentatívne ignoroval. Keď si natrel masť na ruku, zazeral na otca. Keď prehovoril, jeho hlas bol naplnený smútkom.

"Neviem, prečo si sa obťažoval mať ešte deti. Vedel si, že by sme mohli zdediť tvoju hnusnú chorobu."

"Stu!" povedal Harry prekvapene. Brat sa temne mračil a tiež ho ignoroval.

"Mám dosť žartov o upíroch, rovnako ako Si." Simon hľadel na otca s nevinne roztvorenými očami.

"Neprosili sme sa, aby sme sa narodili..."

Harry sa prudko nadýchol, tak náhla to bola zmena nálady. Ale zase, Stuart bol len znechutený zo svojej opakovanej neschopnosti skórovať proti otcovi. Harry si spomenul, že porfýria tiež spôsobovala, že človek je "nedotklivý" a zažíva zmeny nálady, degenerujúce k šialenstvu... Dobre, Stuart práve teraz mal zmenu nálady, pomyslel si Harry. Pozrel na otca. Nikdy v jeho tvári nevidel taký skľúčený pohľad.

"Všetci sa uvidíme späť v hrade," povedal stručne. Otočil sa, až okolo neho zavíril habit. Harry a jeho bratia ho v istej vzdialenosti nasledovali, Harry planul hnevom na brata po celú spiatočnú cestu. Simon šiel za nimi s rukami vo vreckách. Harry išiel za Stuartom, očami mu vyvŕtavajúc zozadu dieru do hlavy.

Keď boli blízko hradu, Harry precedil skrz zuby spoza chrbta svojho brata. "To bolo odporné. Ocko žil s porfýriou celý život. Ako o tom môžeš fňukať, keď máš len dvanásť? Všetko, čo musíš robiť je používať masť bez toho, aby si to zmrvil. Nakoľko to môže byť ťažké?"

Už boli skoro pri hrade. Jeho brat sa otočil tvárou k nemu, Harryho prekvapil hnev a zlosť v jeho očiach. "Ó, áno, ako by si ty vedel, aké to je. Nemusíš byť jeho syn, len jeho nevlastný syn. Si tak nadšený, že máš ocka, hocijakého ocka, že sa nestaráš o to, aký je. Nemusíš sa starať." Znova sa otočil Harrymu chrbtom a vyšiel po schodoch hradu do vstupnej haly. "Vieš, však hej, že smrť tvojho otca bola najlepšia vec, ktorá sa mu kedy stala? Stavil by som sa, že tancoval na Potterovom hrobe..."

Boli práve vo vnútri vstupnej haly, a Harry na neho prudko skočil, zraziac ho na zem. Stuartovi sa podarilo pod ním obrátiť. Harry si kľakol na brata, ruky okolo jeho krku.

"Nikdy by to neurobil! Odvolaj to!" Potom cítil, ako mu Simon skočil na chrbát a omotal mu ruky okolo jeho hrdla. Harry vrčal, keď sa množstvo vzduchu, ktoré mohol prijať, značne zmenšovalo. Stuart siahol nahor a dal ruku na Harryho okuliare. Vzápätí ich strhol a hodil naprieč halou. Potom sa pokúsil chňapnúť Harryho nos. Harry kričal, keď na neho útočili jeho bratia a jeho bratia revali, keď s nimi stále zápasil.
"Harry Potter! Stuart a Simon Snape!"

Harry vzhliadol, dvojčatá tiež zmrzli. Dokonca aj bez okuliarov videl, že osoba, ktorá ostro zakričala ich mená bola profesorka McGonagallová, stojaca na úpätí mramorových schodov, oči strieľajúce na nich dýky, pery vyzerajúce tenšie než ich kedykoľvek predtým videl. Riaditeľka. Harry mierne otočil hlavu; škúliac mohol vidieť rodičov stojacich vo dverách Veľkej siene. Otcova tvár bola bledšia než bledá, tmavé oči mu planuli, kým matkina tvár bola absolútne rozzúrená. Harry mal pocit, že cez dvere do Veľkej siene videl niektorých ďalších profesorov. Jamie stála tesne za matkou, sotva potláčajúc veselý výraz na tvári; očividne sa veľmi usilovala nesmiať sa. Harry nemal chuť smiať sa.

Simon, vyzerajúci vystrašene, zliezol z Harryho chrbta. Harry tiež vstal, naťahujúc ruku k Stuartovi, ktorý to ignoroval a postavil sa vlastnými silami. Severus Snape zdvihol Harryho okuliare a teraz schmatol nevlastného syna za ucho. Harry sebou trhal, keď ho ťahal po mramorovom schodisku a po dlhej chodbe.
Nakoniec, keď sa dostali do jeho kancelárie, pustil Harryho ucho a narazil mu okuliare. Harry si spomenul, že to bola Lupinova kancelária a tiež Gilderoya Lockharta.

Plus tam bol Moody... vlastne skôr Moodyovia, pravý a falošný. Zdalo sa zvláštne, že jeho kancelária už nebola v žalároch. Teraz to musí byť mamina kancelária, pomyslel si Harry. Nasadil si okuliare a trel si ucho; dosť bolelo.

"Ešte sme tu len chvíľu od príchodu a ty a tvoji bratia ste už v sebe. Sú druháci; očakával som to od nich. Nie že by som ospravedlňoval ich chovanie; v žiadnom prípade. Ale ty si teraz šiestak, Harry. Očakávam od teba viac. Aspoň si sa ich nepokúsil prekliať. Čo ťa mohlo primäť urobiť takú vec?" Harry sa zaškľabil, nijako zvlášť nechcel odhaliť dôvod boja. "Takže?" trval otec na svojom.

Harry sa vykrúcal. "Stu povedal..." začal opatrne.

"Čo? Tak už spusť." Už pred ním nestál človek, s ktorým sa doma rozprával v komore sluhu; tu bol ten dôverne strohý profesor, ktorého Harry pôvodne stretol v predchádzajúcom živote, keď mal jedenásť. Cítil nutkanie tvrdohlavo ho ignorovať, ale bojoval s tým. V poriadku, pomyslel si. Nechám ho skúsiť pokračovať v nadávaní, keď sa dozvie, čo sa stalo...

"Povedal," Harry teraz hovoril zreteľne vyrovnaným tónom, "že smrť môjho otca bola najlepšia vec, ktorá sa ti kedy stala a že si pravdepodobne tancoval na jeho hrobe."

Jeho nevlastný otec zapadol späť do kresla, v tvári zdesený výraz. "To povedal?"

"Ale ja som mu povedal, že by si to nikdy neurobil a že by to mal odvolať. Dobre, najskôr som na neho skočil; potom som mu to povedal."

Keď videl výraz v otcovej tvári, okamžite oľutoval, že nemlčal: nezameniteľný výraz viny. Harry mu rozumel; pamätal si na Cedrica Diggoryho, a Dudleyho...

Pokúsil sa vrátiť otca do prítomnosti. "Mám trest? Strhnuté fakultné body?"

Povedal by čokoľvek, aby zbavil otcovu tvár toho výrazu. Jeho nevlastný otec na neho pozrel, prekvapený, ako by zabudol, prečo tam boli.

"Čo? Och, nie. Myslím, že by si len mal počkať tu, kým nepríde vlak a kočiare neprivezú do hradu ostatných študentov. Môžeš ísť dole na triedenie a uvítaciu hostinu. Presvedčím tvoju matku, aby zaviedla dvojčatá dole do jej kancelárie, aby tam počkali, ak to už neurobila. Som si istý, že od nej dostanú čo preto." Harry bol zvedavý či povedia pravdu, alebo nejakú komplikovane prikrášlenú verziu udalostí, z ktorej vyjde ako provokatér.

"Možno... možno by mohla prísť Jamie a počkať so mnou? Ak chce, myslím. Pokiaľ mojím trestom nie je samotka.

Otec sa smutne usmial. "Nie, bolo by fajn, keby chcela prísť. A nie je to natoľko trest, ako... udržanie teba a dvojčiat oddelene." Vstal, oprášil si habit, hoci vyzeral perfektne ako vždy.

"Ocko?" povedal Harry zrazu. Nevlastný otec sa otočil, neopravujúc ho a nehovoriac mu, aby ho volal "profesor Snape" ako to jeho matka urobila s Jamie.

"Áno, Harry?"

"Ja- ja verím tomu, čo som povedal. Nemyslím si, že by si ešte nenávidel môjho otca, keď zomrel. M-myslím, že si cítil smútok, keď zomrel, rovnako ako všetci ostatní. Možno nie tak ako mama, ale to asi nikto - no, vieš, čo mám na mysli."

Podozrievavo sa na Harryho díval. "Že by som ho ešte nenávidel? Čo ťa vedie k myšlienke, že som ho nenávidel?"

"No, ehm, pretože ti zachránil život. A potom už mama nebola tvojou priateľkou, ale jeho. Keď ste boli ešte všetci na škole."

Jeho podozrenie sa zdalo byť každou minútou väčšie. "Ako vieš, že mi zachránil život? Ako vieš, že tvoja matka a ja - no, čokoľvek z toho?"

Harry prehltol. Nepredpokladal, že toto vedel? Pokúsil sa to napraviť. "Vieš, ehm, mal som uši otvorené, celé tie roky... Keď sa ťa Sirius pokúsil vylákať pod Zúrivú vŕbu, počas úplnku, a Remus bol - veď vieš."

Jeho otec chodil hore dolu, vyzerajúc nahnevane - ale ku podivu nie na neho. "Tak ty o tom vieš, hej? O tom, čo Sirius urobil - mimochodom, pre teba profesor Black - a vieš aj o Remusovi?"

Harry prikývol. Profesor Black. Och, správne, pomyslel si Harry; prevzal transfiguráciu potom, ako sa McGonagallová stala riaditeľkou. Otcova tvár bola zamračená, spomínal na menej šťastné dni v škole.

"Prečo si myslíš, že sa so mnou rozišla kvôli tomu?"

Harry bol teraz zmätený. "Nerozišla?"

Teraz bol znovu stručný a rezervovaný. "Nie. Ja som sa rozišiel s ňou. A to je všetko, o čom budeme teraz diskutovať. Pôjdem sa pozrieť, či si Jamie želá zotrvať v tvojej spoločnosti." A jeho otec bol preč.

Ja som sa rozišiel s ňou.

Čo? Harry premýšľal. To nedávalo žiaden zmysel. Bol do nej stále zamilovaný. Prečo by sa s ňou rozchádzal? Nie, že by to vadilo; boli spolu teraz. Ale predsa len – veľmi zvláštne.

Harry pristúpil k oknu, aby sa pozeral a čakal na koče prichádzajúce po ceste z rokvillskej stanice; nebol si istý, ako rýchlo tu budú, ale stmievalo sa. Pravdepodobne čoskoro. Od odchodu jeho otca prešlo takmer pol hodiny, keď počul, že vstúpila Jamie. Otočil sa, aby si ju prehliadol, ako usmievajúc sa poskakuje k nemu. Zaškeril sa. Och, nepochybne toto milovala, pomyslel si, čakajúc na začiatok jej škodoradosti.

"Tak. Dlžíš mi desať siklov," povedala mu, zľahka ho udrúc do predlaktia a potom si oprela bradu o ruky, keď zaujala pozíciu pri okne vedľa neho.

"Čo?"

"Naša stávka. O to, kto prvý dostane trest, keď prídeme do školy. Dlhuješ mi." Si mojím dlžníkom.

"Ale ja som nedostal trest..."

"Fajn. Snaž sa vykrútiť zo stávky predstieraním, že si sa nestavil, kto prvý dostane trest. Simon a Stuart trest majú, práve mi to hovorili. Mal by si počuť mamu, ako sa do nich pustila. Počúvala som vedľa jej kancelárie."

Harry otočil hlavu, usmievajúc sa na ňu. "Zase odpočúvaš?"

"Nebolo treba. Mamku bolo počuť po celých žalároch. Dobrá vec je, že okrem nás a ostatných učiteľov tu ešte nikto nie je."

"A duchovia a domáci škriatkovia..."

"Chystáš sa znova začať o domácich škriatkoch? Úprimne, Harry, to bolo skutočne podivné. Si si istý, že si môj brat?"

Harry prehltol; nie, to bola tá posledná vec, ktorou si bol istý. "No tvoj strýko nie som..."

"Fajn, stále si mi dlžný. Nemôžem uveriť, že som pripustila, aby si sa stavil, že dostaneš trest pred Si a Stu. Myslím tým, že keď som vás troch videla v sebe vo vstupnej hale, bola som si istá, že si to zinscenoval len preto, aby si vyhral stávku."

"Nezinscenoval som to. Stu povedal..."

Zastavil sa, dívajúc sa na ňu a prehltol. Zamračila sa na neho. "Čo povedal Stu?"

"Ehm... nevadí. Ale tú bitku som nezinscenoval."

"Dobre, v každom prípade som vedela, ako náhle otec vzal teba a mama vzala ich, že oni budú tí, kto dostane trest. Ty si ockov miláčik.“

"Nie som..."

"Ale si. Nie som žiarlivá alebo tak niečo. Je to proste fakt. A ja som ich dievčatko, takže to zo mňa robí samostatný druh. Hoci by som nepovedala, že dvojčatá sú mamini maznáčikovia; trochu ich obskakuje kvôli porfýrii, ale predpokladám, že je to prirodzené. Stu v posledných dňoch vyzeral trochu lepšie, však? Teda myslím rozhodne lepšie od doby, ako sa dostal z nemocnice. Premýšľam, prečo je to u neho horšie než u otca alebo Simona?"

Harry sa zamračil. Nemocnica? Potom si spomenul; Stuart strávil polovicu letných prázdnin u Svätého Munga. Matka ho chcela zobrať do muklovskej nemocnice a pokúsiť sa ho dostať na zoznam na transplantáciu pečene, ale bolo by tam priveľa otázok od muklovských doktorov, ktoré by neboli schopní zodpovedať (na začiatok o Porfyrickom elixíre). Plus jeho otec by o tom nechcel ani počuť. Čarodejníci neverili v rezanie tela; jedinou prijateľnou liečbou pre nich boli kúzla alebo elixíry. Žiadnemu čarodejníkovi by sa ani len nesnívalo o tom, že by z hocijakého dôvodu sám podstúpil operáciu (a s muklovským lekárom!). Stuart vyrastal s týmto zákazom ako každý iný čarodejník. Jeho matka kričala, že tento postoj je zastaraný a nebezpečný, ale zbytočne. Harry si pamätal, ako mu Moody hovoril o tom, ako mu v roku 1915 muklovský doktor amputoval nohu, bez toho, aby mu dal niečo proti bolesti... Takto si čarodejníci nepochybne predstavovali operáciu. Barbarský, nebezpečný postup. Nepoznali zázraky, ktoré boli možné s modernou medicínou, ako transplantácie orgánov.

Stuart musel Porfyrický elixír brať častejšie ako jeho otec alebo jeho dvojča; jeho telo to akosi nezvládalo tak dobre ako ich, a on mal okrem toho aj prílišný temperament. Harry cítil bodnutie za to, že skočil na svojho brata; dúfal, že matka nebola na dvojčatá príliš prísna. Nečudo, že Simon mi takto skočil na chrbát, pomyslel si.

Harry pokrčil ramenami smerom k sestre; nemal odpoveď. Potom sa úkosom zahľadel do šera. "Pozri," povedal jej, ukazujúc smerom k dedine. "Prichádzajú."

V predchádzajúcom živote to nikdy nevidel; bol to krásny pohľad. Nad tmavými siluetami domov v dedine bola obloha maľovaná marhuľovým a broskyňovým akvarelom, hore tónovaná nefritovou, akvamarínovou a nakoniec zafírovou modrou, prerušovaná žiariacimi večernými hviezdami. Koče podobné dyniam boli lemované malými žiariacimi bodkami, takže vyzerali ako dokonale organizovaná armáda svetlušiek tvoriacich cestu do hradu. Na každom koči boli tiež zavesené lampáše, dva vpredu a dva vzadu, ktoré vrhali zlaté svetlo na tmavú krajinu. Dlhá rada kočov zostupujúca vinúcou sa cestou v ubúdajúcom svetle bola úžasná - Harry sa musel usmiať sám pre seba, pretože preň nenašiel žiadne lepšie slovo - magická.

So sestrou otvorili okenné krídlo s ťažkou kovovou mrežou, vykláňajúc sa, aby videli prichádzať prvé koče. Študenti vystupovali, navzájom štebotajúc, ako pokračovali v rozhovoroch z vlaku. Harry cítil bodnutie žiarlivosti; chýbalo mu použitie Rokfortského expresu. Bol to skvelý prechod z muklovského do tohto sveta. Samozrejme, pomyslel si, v muklovskom svete už viac nežijem...

Ako koč za kočom zastavovali a študenti sa vyvalili, pred schodmi do hradu prichádzalo k stále väčšiemu množstvu opätovných stretnutí, jasne osvetlených obrovskými pochodňami po oboch stranách obrovského hlavného vchodu. Harry videl Liama Quirkea, ktorý vyzeral presne tak ako na stanici King’s Cross v to ráno (v inom živote) a na habite mal pripnutý lesklý odznak primusa. Fajn, pomyslel si Harry s uspokojením, toto sa nezmenilo. Dobré pre Liama. Okrem... Harry si náhle uvedomil, že ak viac neboli listy posielané u muklov narodeným, nebol tu Justin Finch-Fletchley. Pravdepodobne je na Etone. No, premýšľal Harry, možno si Liam našiel niekoho iného. Napriek tomu sa kvôli nemu cítil trochu smutný.

V koči s Liamom boli niektorí ďalší Bystrohlavčania. Harry videl Evana Daviesa a Mandy Brocklehurstovou, vystavujúc svoje prefektské odznaky. Harryho náhle napadla myšlienka. Preletel pohľadom po svojom dokrčenom habite, potom znovu po ostatných študentoch vonku. Nie som prefekt. Ja nie som prefekt! pomyslel si znova vzrušene, usmievajúc sa sám pre seba. Žiadne ďalšie schôdzky prefektov! Na druhej strane uvažoval... Liam by pravdepodobne nebol tak zlý ako Roger. A potom si spomenul, že počas minulého roku bol primusom Cedric, čo znamenalo, že ním nebol Roger. Usmial sa ešte širšie. Cha! Roger Davies! Zaujímalo by ho, čo Roger robil teraz, keď skončil školu. Kto by najal takého blbca? pomyslel si. Potom premýšľal, kto bol primuskou, ale veľmi skoro sa mu dostalo odpovede, keď zo svojho koča vystúpila Cho Changová, jej odznak prebleskoval v svetle pochodní. Harry sa usmial; dobre. Zaslúžila si to tu, rovnako ako v minulom živote. Potom si všimol chlapca, ktorý vyšiel z koča ako prvý a pomohol jej vystúpiť; viac muž ako chlapec so širokými ramenami, výnimočne vysoký, na tmavom čiernom habite nosil strieborný odznak prefekta a jeho vlasy boli ako oheň. Sklonil sa, aby dal Cho rýchly bozk na ústa, potom išiel s rukami okolo nej smerom k schodom vedúcim až k hradnej bráne.

Bol to Ron Weasley.

Harry cítil, ako mu klesla čeľusť, potom náhle zavrel ústa, dúfajúc, že si to jeho sestra nevšimla. Nevšimla; zdalo sa, že koče dychtivo prepátravala kvôli jednej špecifickej tvári. Keďže ju videl, ako hľadí na tú zarámovanú fotografiu, keď sa balila, mal Harry pocit, že vedel, koho čakala, že uvidí.

Z koča, v ktorom prišli Ron a Cho ale vystúpil niekto iný; bol to Neville Longbottom, avšak Neville Longbottom, akého Harry nikdy predtým nevidel. Tento Neville prekonal dokonca aj chlapca, ktorý, s pomocou Gurážného elixíru a Mnemonického elixíru, porazil Harryho v súboji pred celou školou. Spomenúc si, ako v druhom ročníku užil všehodžús a Ron mu povedal, aké divné bolo vidieť Crabba (ktorého tvár si Harry vzal) premýšľať. Keď teraz pozeral na Nevilla, nemohol si Harry pomôcť, aby neuvažoval nad tým, že keby si niekto, kto bol rozvážny a sebaistý, vzal Všehodžús, vyzeral by ako Neville. Ešte držal niekomu ruku v koči a pomáhal peknému, krémovo opálenému dievčaťu s veľkorysou nádielkou pieh na tvári vyjsť zvnútra. Tak ako jej brat, aj ona nosila odznak prefekta. Dlhé červeno-zlaté vlasy jej padali na pás, a jej veľké hnedé oči šťastne svietili v svetle pochodní, ako sa usmievala na Nevilla.

Harry sa tento krát nesnažil zavrieť ústa; nikdy sa mu Ginny nezdala tak vyspelá. Vyzerala taká šťastná, dokonca šťastnejšia, než keď ju Draco Malfoy pobozkal potom, ako Harry spojil Chrabromil a Slizolin kvôli metlobalovému poháru...

"Tam je!" kričala Jamie vzrušene, ukazujúc líniu kočiarov, kde stál Draco. Jeho vlasy sa v svetle ohňa javili skôr žlté než platinové a jeho odznak prefekta sa leskol. Smial sa na niečom, čo povedal ktosi v jeho koči, potom natiahol ruku a pomohol dievčaťu s tmavými pružnými vlasmi vystúpiť, a ona, ako náhle bola na zemi, sa na neho nalepila, akoby mohla spadnúť, ak by sa o neho neoprela. Mariah Kirknerová na neho vzhliadla spôsobom, akým sa Jamie dívala na fotografiu, ale s väčším výrazom vlastníctva. Harry sa úkosom pozrel na sestru, ktorá sa mračila. O-ou! napadlo ho. Konkurencia.

Potom mu hlavou preblesla spomienka, vďaka ktorej si pomyslel, že by bolo oveľa lepšie, keby Draco nemyslel na jeho sestru ako na materiál na randenie.

Ticho sa plazili priechodom medzi policami zaprášených kníh, držiac svietiace prútiky vysoko nad nimi.

"Sme blízko, nezdá sa ti?" Spýtal sa Harry Draca.

"Už tam budeme. Schoval som to pri kópiách Histórie Rokfortu. Nikto ich nečíta a knihu o ochranných kúzlach zamiešanú medzi ne by si nikto nevšimol..."

"Hej, dobre, možno keby sme sa pripravovali skôr než noc pred VČÚ, nepotrebovali by sme sa o polnoci plaziť knižnicou, skrývajúc knihy, ktoré nechceme, aby ostatní videli..."

"Je fajn hovoriť to práve teraz, ale za deväť hodín Flitwick očakáva, že budeme tento nezmysel vedieť a ja to mám v úmysle. Študovanie dopredu je strata času. Je veľa iných oveľa príjemnejších vecí, ktoré môžeš robiť so svojimi dňami - a nocami..."

Harry uvažoval o množstve dievčat, ktoré Draco ťahal za nos v spomínaný čas; presne vedel, o čom jeho najlepší priateľ hovoril. Nanešťastie, Harry priateľku nemal, takže nemal skutočnú výhovorku na to, že nebol pripravený, okrem toho, že nechcel študovať osamote. Práve keď dosiahli police s početnými, starodávnymi kópiami Histórie Rokfortu, počuli vŕzganie otvárajúcich sa dverí knižnice.

"Nox!" zašepkali obaja rýchlo, zhasínajúc prútiky. Harryho srdce namáhavo bilo v hrudi, ako sa tlačil na police vedľa Draca, zatvárajúc oči, ako keby to znamenalo, že osoba, ktorá práve vstúpila, ho nebude schopná vidieť. Kroky sa ozývali na tvrdej podlahe; ako sa osoba viac a viac približovala, Harry zadržal dych. Mohol počuť, ako ten človek dýcha. Bol to jeden z profesorov? Tak často lietali v problémoch; možno im nedovolia zložiť ich VČÚ. Nikdy nemal Draca nechať, aby ho na toto nahovoril, mal študovať, kým Draco bol hore v Astronomickej veži s jednou zo série jeho priateliek...

"Lumos!" povedal ženský hlas. Stála ani nie tri stopy od nich. Bola to Niamh Quirková. Harry vnútorne zanariekal. Primuska; ohromné. Takmer tak zlé ako učiteľ. Pokiaľ prišlo na rozdávanie trestov a odčítanie fakultných bodov, mala veľmi veľa autority. Spodná strana jej nosu a brady bola desivo osvetlená svetlom z jej prútika; ale hoci Harry Niamh predtým videl so strohým pohľadom a rozdávajúcu tresty a odčítajúcu body, teraz tak nevyzerala. V skutočnosti Harrymu nevenovala vôbec žiadnu pozornosť; len Dracovi. Naprieč jej tvárou sa rozlieval pomalý úsmev...

Stalo sa to rýchlo. Niamh súhlasila, že pomlčí o ich prítomnosti vonku po večierke. Začula ich, ako predebatovávali plán, keď boli popoludní krátko v knižnici, a prišla dúfajúc, že by ešte neodišli.

"Dobre, v skutočnosti som dúfala, že ty ešte nebudeš preč," povedala ironicky Dracovi, oči jej planuli. Harry často videl dievčatá, ktoré sa takto pozerali na jeho najlepšieho priateľa; vedel, čo mala na mysli. Pozrel na Draca; mal záujem? S kým sa momentálne stretával? Akási Susan... alebo to bola Hannah? Nezdalo sa, že by to pre Draca hralo rolu. Bolo tu dievča, o dva roky staršie od neho, nič menšie ako primuska, ktorá mu ponúkala seba a svoje mlčanie. Po tvári Draca Malfoya sa šíril pomalý úsmev. Žiadne príležitosti nesmú byť premeškané.

Ponúkol jej ruku a šli do rohu v zadnej časti knižnice. Harry sa opieral o police, s úľavou si povzdychol, že nebudú prichytení, ale aj so sklamaním z vlastného stavu bez priateľky (hoci skutočne nezávidel priateľovi tieto fyzické dostaveníčka bez lásky, ktoré, zdalo sa, boli jeho koníčkom).

Harry počul šuchot odkladaného šatstva; počul nezameniteľné zvuky bozkávania; potom stenanie a stenanie, ktoré spôsobili, že si zakryl uši rukami a sám pre seba si pohmkával bojovú pieseň Holyheadskych harpií. Keď to urobil, nahlas pre seba počítal, uši stále zakryté, oči pevne zavreté. Po chvíli otvoril oči, videl tajomné obrysy knižnice v mesačnom svetle prúdiacom cez okná. Bola veľmi tichá. Harry sa plazil smerom, kam ich videl ísť, zadržiavajúc dych. Pomaly prešiel okolo knižnice na konci, kde Draco mal viac ako jednu schôdzku za svetla počas výpožičných hodín (potom oblečený zvyčajne ostal). Draco sa o ňu opieral, pokúšajúc sa lapiť dych, ruky okolo nej a jej nohy okolo neho. Harry v ostrom mesačnom svite neomylne videl odhalené prsia a bradavku, na špičke veľmi tmavú...

Zarazil sa, do morku kostí vyvedený z miery. Práve skončili a boli tak... tak...

Nemohol sformulovať súvislé myšlienky, tak sa o to prestal pokúšať a hnal sa k dverám knižnice. Dúfal, že ho nevideli. Želal si, aby mal iného najlepšieho priateľa, ale po toľkých rokoch v škole (a tiež pred nástupom na Rokfort), mal už každý svojich priateľov, svoju partiu. Keby sa bol rozišiel s Dracom, bol by sám. Jamie by sa veľmi nepravdepodobne pridala k nemu v odchode od Draca. Ako utekal knižnicou, prehltol. Možno by to nebol taký zlý nápad, pomyslel si. Lepší žiadny priateľ ako taký, kto tak nehanebne využíva ľudí, alebo kto nevenuje žiadnu pozornosť faktu, že jeho najlepší priateľ je v miestnosti, kým on súloží s dievčaťom...


Rozhodne nechcel, aby jeho sestra išla po Dracovi Malfoyovi. Alebo aby Draco Malfoy išiel po sestre. Nevedela o jeho početných "víťazstvách". A Harry nechcel, aby sa stala jednou z nich. Až vo februári bude mať pätnásť! Potom si spomenul, že mu Voldemort povedal, že sa narodila v marci. Fajn, pomyslel si, musela sa narodiť trochu skôr. Ako to bolo? Pokúsil sa vyčistiť si myseľ od nepodstatných myšlienok. 21. február. To boli narodeniny jeho sestry. Obrátil sa k sestre, pokúšajúc sa skutočne ju vidieť; díval sa na jej čistý profil v svetle pochodní, odrážajúcom sa od okna, jej pehavý nos, jasnozelené oči, hnedo gaštanové vlasy. Aj tak Draco pravdepodobne ani netušil, že existuje. Pravdepodobne na ňu myslí len ako na sestru, pokúšal sa uistiť sám seba.

Potom sa začudoval; Prečo bola minulý rok primuskou Niamh Quirková? Ale okamžite to vedel; Alicia Spinnetová nikdy nebola na Rokforte. Bola muklovského pôvodu. Pravdepodobne ani nevedela, že bola čarodejnica. Harry znova premýšľal o Hermione, dívajúc sa dole na koče, zúfalo dúfajúc, že tu predsa len bude, hoci dobre vedel, že tomu tak nebude.

Väčšina kočov už vyložila ľudský náklad a Harry a Jamie zavreli okenné krídlo a odišli z kancelárie nevlastného otca, aby mohli zísť do Veľkej siene. Mala vôbec poňatie, aký sprosťák bol najlepší priateľ jej brata? zaujímal sa Harry. Nie že by bol Draco urazený takým označením; smial by sa a nosil ako páv. Nenechal, aby takéto veci stáli v ceste jeho zábave. Harry sa toho súčasne zľakol aj trochu závidel svojmu priateľovi schopnosť vypnúť... Nie, nie, pripomenul sám sebe. Nechcem byť ako on.

Dosiahli vstupnú halu, ešte zaplnenú študentmi. "Draco!" volala Jamie, mávajúc naňho rukou. Jej hlas sa niesol nad vravou hlasov. Trhol strieborno sivou hlavou, ako počul svoje meno a očarujúco sa usmial. Harry mohol vidieť, ako táto reakcia jeho sestru potešila; tento rok budú problémy, cítil to. Veľmi veľké problémy. Draco Malfoy si razil cestu k nim skrz dav. Jamie sa na neho hodila a on jej objatie vrátil. Nos mal v jej hustých žiarivých vlasoch, ruky kŕčovito cez sestrin chrbát, ďalej, ako by sa Harrymu páčilo.

"Hej, Draco," povedal, pokúšajúc sa znieť ľahostajne. Jeho priateľ sa na neho usmial a potom si Harry všimol, že s ním šila Mariah. Teraz videl, že aj ona nosila odznak prefekta. Možno sa veci zmenia, pomyslel si Harry s nádejou. Možno bude mať trvalú priateľku...

"Poďme!" povedal Draco všetkým trom. "Poďme si získať dobré miesta!" Predierali sa cez zástup, a ako náhle boli v hale, Harry nasledoval sestru a najlepšieho priateľa k jednému z dlhých stolov, a len čo si sadol a všimol si, kde bol, skočilo mu srdce do hrdla. Nie, premýšľal, trhane dýchajúc. Toto sa nemohlo stať. Toto nemôže byť...

Pozrel sa naprieč halou na miesto, kde sedel Ron Weasley so svojou sestrou. Neville Longbottom bol vedľa nej a Seamus Finnigan bol oproti nim na opačnej strane stola. Katie Bellová sedela niekoľko miest od Seamusa. Boli tam aj niektorí ďalší študenti nenarodení u muklov, ktorých Harry spoznal z predchádzajúceho života a ktorí boli v Chrabromile. Problém bol, že on nebol v Chrabromile.

Rozhliadol sa po ľuďoch okolo seba.

Nie, pomyslel si. Nie som. Nie som, nie som, nie som...

Som.

Som v Slizoline.

Cítil slzy, ktoré ho bodli za viečkami. Prehltol, rozhliadajúc sa po sále. Som v Slizoline. Ako sa to mohlo stať?

Teraz v škole však bolo potrebné venovať sa iným veciam. Pri profesorskom stole sedela profesorka McGonagallová na mieste, kde by mal byť profesor Dumbledore, uvažoval Harry. Po jej boku sedela profesorka Vectorová (sedela na mieste, ktoré zvykla užívať McGonagallová, takže Harryho napadlo, že by teraz mohla byť zástupkyňou riaditeľky), a jeho nevlastný otec, profesor Snape. Harry sa ešte snažil zvyknúť si na jeho nový vzhľad, jeho upravené krátke vlasy a nakrátko zastrihnutá briadku a fúzy, a skutočnosť, že mal v tvári väčšinou príjemný výraz. Jeho matka nesedela vedľa otca; bola ďalej vpredu, vedľa prázdnej stoličky.

Ostatní členovia personálu boli dôverne známi. Bola tam Sinistra, Flitwick, dokonca aj Trelawneyová (toto Harry zaznamenal s úškľabkom); videl madam Hoochovú, Pincovú a Pomfreyovú, neznámeho muža s rohmi, o ktorom si Harry myslel, že ho naposledy videl na ministerstve mágie, keď tam bol na súde s Luciusom Malfoyom (ku ktorému v tejto dobe nikdy neprišlo). Vedľa rohatého muža bol profesor Binns.

Profesor Binns?

Binns býval pri učiteľskom stole pre veci ako oznámenie o Trojčarodejníckom turnaji a Fakultnom pohári, ale nikdy počas všetkých tých rokoch, čo bol Harry na Rokforte, nešiel dole jesť pri učiteľskom stole. Samozrejme, počas tej doby bol duch a duchovia jesť nepotrebovali. Ale tento profesor Binns jesť potreboval.

Bol nažive.

Harry zavrel otvorené ústa predtým, ako by mu do nich niekto mohol hodiť dorážačku. Profesor Binns nezomrel. Akékoľvek okolnosti viedli k jeho skonu pri požiari v zborovni jednoducho v tomto svete nenastali, a Harry po prvýkrát videl svojho profesora dejín mágie v živých farbách, s červenou tvárou a korpulentného, vyzeral, akoby už veľmi chcel, aby hostina začala, a pôsobil tiež ohromne unudeným dojmom. Harry si v duchu povzdychol; Jediná zaujímavá vec na dejinách mágie bol Binns prechádzajúci na začiatku hodiny skrz tabuľu a bolo jasné, že to teraz neprichádzalo do úvahy.

Potom si Harry všimol tmavovlasého profesora po pravici nevlastného otca; Ihneď spoznal peknú, usmievajúcu sa tvár, ako z druhej strany pozorne počúva profesorku Sproutovú. Bol to jeho krstný otec, Sirius Black, ktorý teraz učil transfiguráciu. Nebol utečenec pokúšajúci sa byť o krok pred dementormi, alebo dokonca ilegálny, neregistrovaný animágus. Už niekoľko rokov bol riadne registrovaný a učil v McGonagallovej starej triede od tej doby, čo bola povýšená správnou radou na riaditeľku po Dumbledorovej rezignácii. Sirius - profesor Black - bol teraz hlavou Chrabromilu, spomenul si Harry. Bolo by pekné mať kmotra na čele vlastnej fakulty. Riaditeľom Slizolinu bol ako vždy jeho nevlastný otec. Fajn, to je tiež niečo, napadlo Harryho; som predsa zadobre s riaditeľom fakulty.

Ale v skutočnosti v tom nachádzal malú útechu, keď zaznamenal, ako málo ich bolo bez muklovských študentov, mysliac na všetkých ľudí, ktorých by mal vidieť a nevidel. Žiadny Dean Thomas, uvedomil si, ani jeho sestra Jamaica. Už si uvedomil, že tu nie je Justin, a videl, že pri chrabromilskom stole chýba aj Ruth Peltaová. Ginny a Ron nikdy nepôjdu na jej bar mitzvah, premýšľal. Videl Tonyho Perugia pri chrabromiskom stole, a všimol si jeho prefektský odznak. Ďalšia vec, ktorá je rovnaká. Ale žiadny z muklorodených chrabromilských prvákov z minulého roku tu teraz nesedel ako druhák. V skutočnosti, nebol tu ani žiadny z prvákov, ktorí neboli muklovského pôvodu. Poobzeral sa okolo haly. Nespoznal nikoho, kto vyzeral byť mladší ako štvrták. Boli tam študenti, ktorí vyzerali byť druháci a tretiaci, ale ani jeden z nich nebol pre Harryho dôverne známou tvárou.

Potom premýšľal o tom, keď sa narodila Jamie; koncom februára 1982. Bola počatá v máji 1981... Ale Harry rozoznal dosť málo štvrtákov. Nakoniec mu to došlo: 31. október 1981. Ani jeden zo študentov, ktorí by mali byť počatí po tomto dátume už neexistovali. Po tomto dni bol svet úplne iný ako v predchádzajúcom živote. Dokonca pár, ktorý počal len o deň neskôr alebo skôr alebo dokonca o jednu hodinu, alebo jednu minútu neskôr, či skôr než v inom časopriestore, asi nemohol vytvoriť rovnakú osobu. Harry premýšľal o rodine Weasleyovcov; rovnakí rodičia splodili sedem úplne iných ľudí (deväť, ak ste počítali stratené sestry, ale tie nepoznal). Každý z nás je tvorený miliardou k jednému pokusu, pomyslel si, nepoznal úplne tie čísla, ale znelo mu to dosť dobre. Skúmal chrabromilský stôl, aby zbadal niekoho, kto by sa podobal na Willa Flitwicka, dúfajúc, že sa ohľadne tohto mýlil, ale nevidel nikoho, kto by Willa vzdialene pripomínal. Všetci mladší študenti boli pre neho dokonale cudzí.

Harry presunul pohľad na slizolinský stôl; niekoľko známych tvári, ale aj odtiaľto niektorí ľudia chýbali. Jeho bratia spolu živo debatovali ako keby k ruvačke v hale neprišlo. Kde bol Crabbe a Goyle? zaujímal sa. Istotne sa narodili...

Otočil sa a pokúsil sa nenápadne skontrolovať bystrohlavský a bifľomorský stôl. Ach, tamto boli. Boli v Bifľomore. Prečo je to tak? dumal chvíľu, kým si nespomenul na článok v Dennom Prorokovi, ktorý videl, že ich otcovia boli usvedčení z použitia kliatby cruciatus a poslaní do Azkabanu. Bolo to pred šiestimi či siedmymi rokmi? Možno, že bez vplyvu ich otcov sa stali trošku iní... Pri bystrohlavskom stole nevidel Padmu Patilovú. Počkať - bola dvakrát pri chrabromilskom stole. Nie, opravil sám seba; jedna z nich je Parvati. Takže teraz sú obe Patilovie dvojčatá v rovnakej fakulte. A jedna z nich nosí odznak prefekta. Z tohto sa pomaly stáva riadny zmätok...

Hala sa utíšila. Profesorka Vectorová vstala a zišla do stredu miestnosti, jej kroky sa odrážali od kamenných stien. Harry zdvihol zrak k očarovanému stropu; obloha bola posiata hviezdami a mesiac bol v dokonalom polkruhu. Žiadny mrak nenarúšal nebeské predstavenie. Vectorová v tichosti otvorila jedny z obrovských dverí do haly a potom cez ne prešla, a znova ich zavrela. Celá škola čakala. Po niekoľkých minútach sa obe dvere s tresknutím otvorili a profesorka Vectorová sa vrátila, vedúc za sebou nových prvákov, malých a nervóznych, bez muklorodených čarodejníc alebo čarodejníkov medzi nimi.

Na konci rady jedenásťročných chlapcov a dievčat išiel zavalitý, svalnatý ryšavý muž v nohaviciach z opotrebovanej hnedej kože, podobnej koženej vesty cez jednoduchú košeľu a dlhý kožený zeleno-šupinatý čarodejnícky habit, zapnutý na krku striebornou sponou ako plášť. Nosil rukavice z dračej kože a rovnaké topánky, tmavo zelené a šupinaté ako jeho habit. Odložil rukavice a kráčal cez halu za prvákmi. Harry ho ihneď rozpoznal ako Charlieho Weasleyho. Vlasy mal mierne vlhké a Harry si uvedomil, že sa musel preplaviť s prvákmi v loďkách cez jazero.

Harry sa zamračil. Kde bol Hagrid? Počkať; teraz si spomenul. Všeobecne sa stalo známe, že je Hagrid poloobor o niekoľko rokov skôr, než bol Harry v prvom ročníku. Dumbledore odišiel kvôli zákazu muklorodených študentov a Hagrid bol skrátka odvolaný ako hájnik počas nasledujúceho roku. Odvtedy ako hájnik slúžil Charlie a pretože bývalý učiteľ zanechal siedmakov skôr, učil taktiež starostlivosť o magické tvory. Ale profesor Weasley, ako Harry vedel, spal v krídle pre zamestnancov. Chata, v ktorej žil Hagrid bola už niekoľko rokov zabednená a opustená. Profesor Charles Weasley zaujal prázdnu stoličku vedľa Harryho matky.

Ako sa deti priblížili k triediacemu klobúku na malom štvornohom stolčeku, Harry s nimi pocítil súcit; sám bol úplne vydesený, keď bol v starom živote triedený. Trhlina blízko okraja sa práve otvorila ako diabolský bachor, a klobúk začal spievať pieseň, ktorú skladal po celý rok:

Pohled na mě krásný není?
Nedej se jím oklamat,
chytrý jsem dost k přemyšlení;
teď slyš, co chci zazpívat.

Jsou boty, jež umí tančit,
na klavír rukavice hrát.
Chceš-li se o kouzlech učit,
MĚ musíš na hlavu si dát!

Myšlenky, co hlavou plavou,
odhalím svým uměním
a vyřknu jen pravdu pravou,
ke koleji tě zařadím.

Patříš-li do Nebelvíru
do kohorty hrdinů,
vrhneš se do ohně víru
pro nepřítele záchranu.

Spěješ-li do Mrzimoru,
mezi věrných pilný řad,
svou oddanost a věrnost, synu,
musel bys nám prokázat.

A Havraspár též máme tu
kde hbitost mysli vítězí;
kdo nemluvívá do větru,
své pravé barvy rychle zví.

Ke Zmijozelu jen se dej,
tam urychleně míří ti,
kdož myšlenek svých lítý rej
za klid se ukrýt neštítí.

Usedni a nastav hlavu!
Není třeba se mě bát,
rychlý proces slíbit mohu,
pojďme do práce se dát!


Harry zanariekal; klobúk sa v skladaní piesní určite nezlepšil. Zvyšok zhromaždených začal búrlivo tlieskať a Harry sa vlažne pridal. Klobúk sa uklonil, berúc jasot na vedomie, a potom sa na stolčeku znovu narovnal, vyzerajúc ako každý iný zaplátaný, starý čarodejnícky klobúk.

Harry videl, ako si niektorí prváci navzájom šepkajú; zaujímalo by ho, aké prehnané historky časť z nich počula o triediacej ceremónii. Harry si pamätal, že v minulom živote Fred povedal Ronovi, že museli zápasiť s horským trolom. Harry sa obával, že by musel čarovať a Hermiona premýšľala nad rovnakou možnosťou. Hermiona. Znova mu prišla na myseľ... Ako bolo možné, že tu nie je? Ale potom mu pieseň klobúku pripomenula vlastnú triediacu ceremóniu v tomto živote...

Harry zamotával ruky do nového školského habitu. Všetko, čo mohol vidieť bola zadná časť Dracovej hlavy. Profesorka Vectorová ich viedla cez halu a oni trpezlivo čakali, kým klobúk spieval svoju hroznú pieseň, zdvorilo tlieskal spolu s ostatnými a nervózne stál, okuliare sa mu kĺzali po spotenom nose, čakajúc, kým sa on posadí na stoličku.

"Abbottová, Hannah!" zvolala profesorka Vectorová. Harry Hannah poznal z dedinskej školy v Rokville. Jej svetlé copy poskakovali ako išla k stoličke. Klobúk jej spadol cez oči a o chvíľu na to klobúk zakričal, "Bifľomor!"

Bifľomorský stôl prepukol v jasot a Hannah bola privítaná jej novou rodinou, usmievajúc a červenajúc sa, ako išla k nim. Potom sa do Bifľomoru dostala aj Susan Bonesová a Terry Boot, a Mandy Brocklehurstová sa dostali do Bystrohlavu.

"Brownová, Lavender!" zavolala profesorka Vectorová. Keď sa ako prvá dostala do Chrabromilu, ich stôl vybuchol rámusom a Harry si všimol, že dve červenovlasé hlavy, ktoré sa zdali byť dvojčatami, boli rozhodne najhlučnejšie. Do Slizolinu bola zaradená Milicent Bulstrodová; Harry vôbec nebol prekvapený. Tiež ju poznal z dedinskej školy. Teraz boli na rade oni, aby sa potešili z ich novej spolužiačky. Harry vedel, že z nejakej príčiny sa nikdy nikto z Milicent nepotešil. Vyzerala veľmi spokojná, pokúšala sa neusmievať, keď zohla hlavu a naslepo išla smerom k hluku.

"Crabbe, Vincent!"

Mohutný chlapec sa práve posadil na stolček; zdalo sa možné, že by ho nemusel udržať, ale nohy nepovolili. Klobúk sedel na jeho ramenách niekoľko minút pred tým, ako vyhlásil, "Bifľomor!" Chlapec si dal klobúk dole s povzdychom úľavy, a šiel k bifľomorskému stolu, kde sa z neho zdali byť šťastní rovnako ako z ostatných, ktorí boli u nich umiestnení.

Potom bol Seamus Finnigan zaradený do Chrabromilu (ryšavé dvojčatá pokračovali v bláznení, a Gregory Goyle do Bifľomoru, kde si sadol ku Crabbovi; zdalo sa, že sa poznajú. Neville Longbottom dôstojne išiel k stoličke, keď vyvolali jeho meno, a keď sa stal Chrabromilčanom, ich stôl sa stal dokonca ešte divším.

"MacDougalová, Morag!" sa dostala do Slizolinu, a Harry v rukách skrčil habit; na rade bol jeho najlepší priateľ. Čo keď nebudú zatriedení do rovnakej fakulte?

Keď bolo zavolané jeho meno, Draco sebaisto išiel k stoličke; nemal klobúk na hlave príliš dlho, než ten netrpezlivo zavolal, "Slizolin," ako by tá myšlienka bola úplne jasná, takže klobúk by sa dokonca ani nemal obťažovať. Draco si stiahol klobúk a vstal, s očakávaním sa dívajúc na Harryho. "Nott" a "Parkinsonová" tiež skončili v Slizoline, potom sa dievčatá - dvojčatá nazývané Patilové obe dostali do Chrabromilu, a potom, čo "Perks" išiel do Bystrohlavu, nakoniec Harry začul:

"Potter, Harry!"

Nikto si ho nevšímal. Každý čakal na hostinu; len chceli, aby už triedenie skončilo. Žiadny z fakultných stolov sa nezdal javiť záujem, aby taký vychudnutý, bledý okuliarnatý chlapec s neskrotnými vlasmi prišiel do ich fakulty. Harry si dal klobúk na hlavu, cítiac, že mu skĺzol až na tenké ramená. Zízal do tmy.

"Hmmm," povedal nehmotný hlas, ktorý mu znel veľmi hlasno, hoci keď mali klobúk na hlave iní, nepočul nič iné než mená fakúlt. Preto si bol úplne istý, že nikto nemohol začuť čo mu práve teraz klobúk hovorí. "Zaujímavé. Dobrá myseľ, veľmi dobrá myseľ. Odvážny, vidím to. Talentu nadostač, ó. Ambície. To je dobré, veľmi dobré. A nedovolíš urážkam, aby ťa zdeptali. Vidím to. Veľmi zaujímavá kombinácia. Kam ťa dám? Hmmm..."

Harry cítil hrubé drevo pod rukami, ako zovrel stoličku. Môj najlepší priateľ je v Slizoline, premýšľal. A môj otec je riaditeľom fakulty.

"Slizolin. Áno, výborná voľba. Na druhej strane si však dosť odvážny a talentovaný aj na Chrabromil..."

Slizolin, Slizolin. Prosím.

"... ale vykonal by si veľké veci v oboch, a Slizolin by ti mohol na tvojej ceste pomôcť, o tom niet pochýb..."

Harry čakal, kým klobúk povie posledné slovo, zvedavý, či bude sfackovaný dosť desivo vyzerajúcimi ryšavými dvojčatami pri chrabromilskom stole. Nebolo by to tak zlé, snažil sa nahovoriť si. Moja matka aj otec boli v Chrabromile. A stále by som často videl Draca...

"Slizolin!" vyhlásil klobúk. Harry bol prekvapený. Bol koniec. Bol v rovnakej fakulte ako Draco. Stiahol klobúk z hlavy a usmievajúc sa prešiel k slizolinskému stol, a Draco ho potľapkal po ramene, keď prišiel, a začal mu predstavovať nových spolužiakov, s ktorými sa práve stretol.

Teraz bol Harry Slizolinčan.


Triedenie skončilo a profesorka McGonagallová vstala. Prečistila si hrdlo a strnulo prehovorila. "Vitajte!" povedala. "Vitajte v novom roku na Rokforte! Teraz vám oznámim niekoľko upozornení..."

Ale "niekoľko upozornení" pokračovalo stále a stále, a stále. Obvyklý zákaz vstupu do Zakázaného lesa; zoznam pašovaných predmetov (hoci Harry presne nezachytil meno školníka, nebol to Filch); oznámenie prvého metlobalového zápasu asi o mesiac, medzi Slizolinom a Bystrohlavom (pokrik zo Slizolinu, keď boli spomenutí a vypískanie z Bystrohlavu; pokrik z Bystrohlavu, keď bola spomenutá ich fakulta a rozsiahle vypískanie, urážky a iné skôr hrubé chovanie zo strany Slizolinu); upozornenia o opustení školských pozemkov bez povolenia a pripomienka pre ročníky od štvrtého vyššie, aby vrátili podpísané formuláre, ktoré ich oprávňujú k návšteve Rokvillu počas určených víkendoch. (Museli zvýšiť hranicu z tretieho ročníka, napadlo Harryho).

Upozornenia sa dokola opakovali. Profesorka Vectorová mala tento zoznam zverejnený; profesorka Sinistrová odhalila novú hviezdokopu. Harry si oprel hlavu o ruky. Všetko mu to začínalo znieť ako "Bla, bla, bla..." Uprene pozoroval prázdny tanier. Jedlo. Jedlo. Jedlo. Možno keby na to dostatočne usilovne myslel, domáci škriatkovia by poslali jedlo pred tým, ako dohovorí.

Konečne, začul, "Ďakujem vám!" a riaditeľka si sadla. Potlesk a jasot bol neuveriteľný; nikdy nebol zástup ľudí vďačnejší, že rečník zavrel hubu. Náhle bol stôl plný jedla a Harry, a Draco si začali plniť taniere, kým Jamie sa dívala nesúhlasne. Zatiaľ čo jedol, Harry počul komentáre okolo neho od iných Slizolinčanov o "tej starej ježibabe", a "Nemôžem uveriť, že konečne sklapla." Takto slizolinskí študenti hovorili o Dumbledorovi, predtým, než odišiel? premýšľal Harry. Pri chrabromilskom stole nikdy nepočul taký neúctivý rozhovor.

Potom počul niekoho ďalej - mal pocit, že z jeho vlastného ročníka - hovoriť, "A len sa pozrite na Evansovú. Kočka ako vždy... Nedokážem stíhať elixíry..." a potom, kým chlapec vedľa neho prikyvoval a súhlasil, navrhol robiť s jeho matkou niečo, z čoho sa Harrymu zovrelo hrdlo. Naštvane sa postavil a ukázal na neho.

"Zabini! Trest!"

Slizolinský stôl bol ticho, každý vyjavene hľadel na Harryho. Druhý chlapec sa na neho zamračil.

"Čo?"

"Nehovor takýmto spôsobom o profesorovi," vyprskol Harry, pamätajúc, že tento chlapec pravdepodobne nevedel, že profesorka Evansová bola jeho matka. Zabini sa na neho afektovane usmial.

"Nemôžeš mi dať trest, Potter. Nie si prefekt."

Ach, áno, pomyslel si Harry. Sakra! Keď som bol prefekt, nikdy som to nechcel urobiť a teraz...

"Ale ja som," zatiahol Draco Malfoy, pomaly sa postaviac, zlovestne hľadiac na Zabiniho. "Trest, budúcu noc s profesorom Snapom. Poviem mu tiež dôvod trestu. Vieš, že netoleruje neposlušnosť voči hocijakému učiteľovi." Harry vďačne pozrel na najlepšieho priateľa. Môže byť sprosťák, čo sa týka dievčat, ale Draco sa nechystal súhlasiť s tým, aby urážali Harryho matku. Harry mal podozrenie, že Draco rešpektoval Lily Evansovú oveľa viac ako Narcissu Malfoyovú. Harry si, ale tiež pomyslel, že nevlastného otca by pravdepodobne veľmi zaujímalo, čo Zabini hovoril o jeho manželke...

Znova si s Dracom sadli. Harry sa rozhliadol okolo slizolinského stolu. Dokiaľ nenapadol Zabiniho, nikto ani nemrkol nad tým, že sa o jeho matke hovorilo takýmto spôsobom. Túžobne upieral pohľad na chrabromilský stôl; práve, keď to urobil, Ginny Weasleyová sa otočila a pozrela sa jeho smerom. Zachytila jeho pohľad a usmiala sa. Harry bol šokovaný; nemohol od nej odtrhnúť oči. Otočila sa späť k Chrabromilčanom; Harry si po prvýkrát všimol, že pri chrabromilskom stole bol chlapec, ktorý sa mimoriadne podobal na Nevilla Longbottoma, ale zdal sa byť trochu mladší. Potom sa Harry rozpamätal, že jeden z prvákov sa volal Rupert Longbottom, ale bol zaradený do Bifľomoru, nie do Chrabromilu. Všimol si, že Neville sa nad tým mračil, kým Bifľomorskí sa tešili. Takže okrem toho, že vyzeral oveľa lepšie, mal Neville tiež dvoch bratov. Znamená to, že jeho rodičia neboli u Svätého Munga? žasol Harry. Stále pracovali ako aurori? Ak je to tak, zdá sa to byť ďalšia dobrá vec v tomto živote...

Náhle Harry pocítil chlad, ktorý prevŕtal jeho hruď a obrátil sa, aby videl Krvavého Baróna sediaceho vedľa seba. Prudko sa nadýchol; keď znova vydýchol, mohol pred svojou tvárou vidieť malý šedý mrak, tak chladný bol vzduch okolo. Duchove tmavé znepokojené oči prevŕtali Harryho. Harry od strachu zmrzol. Cítil sa úplne osamotený, hoci bol obklopený ľuďmi.

"Toto nie je správne," zasyčal na neho duch, takže Harry začal drkotať zubami. Všetci okolo túto výmenu ignorovali. "Daj to do poriadku."

"Čo...?" Harry bojoval, aby cez vlastný trasúci sa hlas prehovoril. "Čo máš na mysli?"

Barón priklincoval Harryho vážnym a vše vedúcim pohľadom. "Ty vieš. Ty si toto urobil. Je to zlé. Nie je to tak, ako by malo byť."

Harry cítil, ako by sa jeho kosti premenili na ľad. "Ako to vieš? Vie to aj niekto iný?"

"Len tí z nás, ktorí sa pohybujú medzi svetmi. Ona to tiež vie. Ale nevie, že to vie." Ukázal na učiteľský stôl a Harry sa otočil; zdalo sa mu, že Barón ukazoval na profesorku Trelawneyovú, ktorá strnulo zízala do priestoru, jediac puding s prázdnym výrazom v tvári, jej veľké sovie okuliare odrážali svetlo z mnohých plávajúcich sviečok nad stolmi a pochodní na stenách.

"Ale... j-ja-ja neviem, ako to dať do poriadku..." koktal otáčajúc sa späť na ducha. Naklonil sa, keď mu Barón presunul ústa blízko ucha.

"Nájdi spôsob."

A náhle vyletel hore, skrz strop s očarovanou oblohou a bol preč. Harry videl Takmer bezhlavého Nicka sedieť vedľa Rona pri chrabromilskom stole. Nick sa otočil a pozrel sa na neho.

Daj to do poriadku, naznačil Harrymu ústami.

Harry práve pozrel na bifľomorský stôl; Tučný mních zízal naspäť na neho, vystrašené tmavé oči namiesto priateľských, aké obvykle ukazoval. Trúchlivo pokrútil hlavou, otočiac sa preč od Harryho. Duchovia to vedia. Nepáčilo sa im to; nebolo to správne. Harry prehltol, zajatý v tomto cudzom svete, vo svete, ktorý on - a Voldemort - vytvoril.

Problém bol, že aj keby sa pokúsil o kúzlo tejto veľkosti, boli tam len traja ľudia, o ktorých vedel, že by mu boli schopní pomôcť. Jedným bol sám Voldemort. Prekliato nepravdepodobné; ten chcel, aby sa veci vyvinuli takto. Ďalší bol Albus Dumbledore, ktorý už nebol riaditeľ, ktorý by neocenil zmenu minulosti, a ktorý by mohol byť kdekoľvek, robiť čokoľvek a pravdepodobne dokonca ani nevedel, kto Harry bol, okrem toho, že bol syn jeho bývalých študentov. Ak by mu Harry povedal, čo sa stalo, zrejme by mu neuveril.

Tretia osoba, o ktorej vedel, že by mu bola schopná pomôcť bol niekto, kto ho ešte nepozná. Pravdepodobne najinteligentnejšia čarodejnica v Anglicku dokonca ešte ani nevedela, že je čarodejnica. Žila kdesi ako mukel, úplne zabudla na svoje značné magické schopnosti. Harry vedel, čo bude musieť urobiť... Ak vôbec mal niekedy dať toto do poriadku, ak mal niekedy napraviť túto chybu, ktorá bola výsledkom snahy napraviť tamtú krivdu smrti jeho matky. Ak sa to vôbec bude dať napraviť...

Zúfalo potreboval nájsť Hermionu Grangerovú.


Nasledujúca časť >>>
Žádné komentáře
 

Ďakujeme za návštevu. Administrace